Zápletka v procese zamatového rozvodu

, 03.10.2017 07:00

Pokojný rozchod sa stáva ilúziou. Referendum bude nevyhnutné. Zamatový rozvod je nereálny. Tak už v titulkoch referovali zahraničné médiá o situácii v Česko-Slovensku po tom, čo 1. októbra 1992 neprešiel v parlamente návrh zákona o zániku federácie.

Miloš Zeman ako poslanec Federálneho...
Miloš Zeman ako poslanec Federálneho zhromaždenia za Československú sociálnu demokraciu navrhol v októbri 1992 transformáciu federácie na česko-slovenskú úniu, ktorá mala pozostávať z dvoch samostatných štátov so spoločnými orgánmi pre zahraničnú politiku, obranu a financie. Autor: ZEMANNAHRAD.CZ / ARCHÍV MILOŠA ZEMANA

Viacerí komentátori zapochybovali dokonca o reálnosti vzniku dvoch samostatných štátov v dohodnutom termíne. A znovu sa začalo písať i hovoriť o česko-slovenskej únii. Bola to však zápletka s rýchlym rozuzlením.

Po rokovaniach Vladimíra Mečiara s Václavom Klausom vo vile Tugendhat koncom augusta 1992 mohol vzniknúť dojem, že všetko je vyriešené. Do 30. septembra sa pripraví zákon o zániku spoločného štátu a o tri mesiace neskôr vzniknú nezávislé Česko a rovnako nezávislé Slovensko. Zrazu však prepukol spor o tom, čo musí takému zákonu predchádzať.

Opozícia v oboch republikách federácie naliehala na vyhlásenie referenda a na prednostné prijatie zákona o delení federálneho majetku, Mečiarovo HZDS prišlo zase s požiadavkou kompetenčného zákona, ktorý by úplne oklieštil právomoci ústredných pražských orgánov, a to ešte pred zánikom federácie.

Jablkom sváru sa stala najmä otázka referenda.

Referendum? Len by nás rozoštvalo

Aj keď obaja víťazí júnových parlamentných volieb v roku 1992 – ODS i HZDS – sľúbili voličom v prípade delenia federácie vyhlásiť referendum, v neskorších mesiacoch to pripúšťali čoraz zriedkavejšie a zjavne neochotne. Preto už 28. augusta, hneď po historickej schôdzke Mečiar – Klaus v brnianskej vile Tugendhat, vznikla petičná akcia za spoločný štát.

Nebola prvá, podobné petície prebehli na Slovensku už predtým, ako reakcia „federalistov“ na snahy „pronárodných“ síl o slovenskú zvrchovanosť. Tentoraz však akcia mala masovejší charakter a podporovali ju najmä ľavicové opozičné strany v oboch častiach spoločného štátu.

Na Slovensku sa k ním pridalo KDH, v Česku aj Sládkovi republikáni. Tí dokonca dali podnet na trestné stíhanie Klausa za vlastizradu, keď verejne tvrdil, že ani referendum nezabráni zániku štátu, spôsobí však jeho nekontrolovaný rozpad a chaos.

Opozícia si vynútila 11. septembra mimoriadne zasadnutie Federálneho zhromaždenia (parlamentu). „Správanie oboch volebných víťazov ohrozuje demokraciu u nás,“ vyhlásil Zdeněk Jičínský z českej sociálnej demokracie a pripomenul, že v Nemecku je referendum dokonca povinné, ak ide o zmenu štátnych hraníc.

Poslancov sa pokúsil uzemniť federálny premiér za ODS Jan Stráský, keď povedal, že jeho vláda v prípade negatívneho výsledku referenda už nebude mať silu ho vykonať, lebo proces rozchodu je rozbehnutý. A to môže vyvolať stav blízky juhoslovanskej situácii. Na čo český sociálny demokrat Pavel Dostál navrhol vysloviť Stráskeho vláde nedôveru. Nadarmo, vládni poslanci ju podporili. V nasledujúcich dvoch týždňoch sa však zhoršili vzťahy medzi HZDS a ODS pre nezhody pri rokovaniach o delení federálneho majetku a armády. Mečiar sa znovu začal prihovárať za vyhlásenie referenda, ale už len „ratifikačného“, na potvrdenie rozchodu, o ktorom rozhodne parlament. Až neskôr sa ukázalo, že si tým iba chcel nakloniť českú ľavicu pre spoločný postup v iných záležitostiach. Klaus odkázal, že nech si na Slovensku hlasujú, ak chcú, v Česku sa vraj zaobídu bez plebiscitu. "Referendum nemalo zmysel, nezmenilo by slovenskú túžbu po samostatnosti,“ tvrdí Klaus dodnes "A Čechov sa nebolo na čo pýtať.“

Je zaujímavé, že vedenie celoštátnej Konfederácie odborových zväzov, ktorá stále združovala českých i slovenských odborárov, už v tom čase bolo proti konaniu referenda, hoci podľa prieskumu z júla 1992 bolo zaň až 80 percent členstva. „Už sa zmeškala vhodná chvíľa,“ vysvetľoval prezident konfederácie Richard Falbr, „v dnešnej situácii by referendum rozpútalo vášne s prejavmi nepriateľstva, ktoré si neprajeme.“

Aj na Slovensku výsledky prieskumov verejnej mienky naďalej signalizovali, že väčšina opýtaných je proti rozchodu. "Zabúda sa však na jednu vec – čo tá väčšina vlastne chcela,“ pripomínal s odstupom času historik Milan Zemko. "Lebo len takto zistíte, že proti rozdeleniu boli ľudia, ktorí chceli napríklad konfederáciu alebo nejakú úniu. Lenže konfederácia či únia, to už predsa nie je spoločný štát!“

Keď sa v marci 1991 na základe iniciatívy prezidenta Michaila Gorbačova uskutočnilo v Sovietskom zväze podobné referendum, šesť republík sa na ňom odmietlo zúčastniť a v ďalších deviatich väčšina voličov hlasovala za zachovanie ZSSR ako „obnovenej federácie“. Napriek tomu o deväť mesiacov zväz prestal existovať.

Kto si dnes trúfne odhadnúť, ako dlho by v prípade kladného výsledku referenda pretrvalo Česko-Slovensko? A či by zanikalo tak pokojne ako koncom roku 1992?

Zemanov pokus odvrátiť rozchod

Ale navonok „zamatový“ rozchod mal aj svoje dramatické chvíle a zápletky. V pondelok 28. septembra 1992 prišlo k otvorenej roztržke medzi Mečiarom a Klausom. Odohrala sa na zasadnutí Rady obrany štátu. Mečiar nesúhlasil s princípom 2¤:¤1 pri delení armády, ani s Klausovou požiadavkou jej urýchleného rozdelenia – o čom si viac povieme neskôr – a z rokovania odišiel.

Na druhý deň začal parlament prerokovávať zákon o zániku federácie bez toho, aby si poslanecké kluby ODS a HZDS v oboch snemovniach dohodli spoločný postup. Keď vo štvrtok 1. októbra prišlo na hlasovanie, návrhu chýbal v Snemovni ľudu jeden hlas, aby ho prijala, a v Snemovni národov – kde oddelene hlasovali jeho slovenská a česká časť – jeden, respektíve tri hlasy poslancov. Zákon teda neprešiel.

Situáciu využil poslanec za Československú sociálnu demokraciu Miloš Zeman (súčasný český prezident) a predložil návrh na ustanovenie komisie pre transformáciu federácie na česko-slovenskú úniu, čo bol pôvodne projekt HZDS. Čím sa od neho líšil návrh českej sociálnej demokracie?

Ako približuje historik Jan Rychlík z Karlovej univerzity, ktorý sa s návrhom zoznámil už v lete 1992, únia mala aj v tomto prípade pozostávať z dvoch relatívne samostatných štátov, ktoré by mali spoločné orgány len pre zahraničnú politiku, obranu a financie. Kým však projekt mečiarovcov počítal aj s medzinárodno­právnou subjektivitou Slovenska, českí sociálni demokrati ponechávali túto otázku otvorenú. Za Zemanovu komisiu však zahlasovali aj mnohí poslanci HZDS, a tak jeho návrh prešiel.

Podľa Rychlíkových zistení významnú úlohu v tomto „komplote“ zohral Jaroslav Šabata, poradca predsedu Federálneho zhromaždenia Michala Kováča. Vtedy to bol jediný český politik, ktorý mal srdečné vzťahy s Mečiarom a v predchádzajúcej českej vláde bol spoluautorom konceptu štátoprávneho usporiadania ČSFR ako „dvojdomčeka“, s ktorým v roku 1991 prišiel vtedajší premiér Petr Pithart.

Klausa to mimoriadne rozčúlilo a viacerí poslanci i novinári počuli, ako pri odchode z parlamentu hovorí: „To je koniec, to je koniec…“ Zo šoku sa zrejme do večera neprebral, lebo v televíznom vystúpení okrem iného povedal: „Už tri roky čelíme nepretržitému slovenskému tlaku na rozbitie spoločného štátu. Jeho faktický rozpad veľmi úprimne ľutujeme, ale nedopustíme, aby pretrvával ako jeho karikatúra v podobe dvojdomčeka či česko-slovenskej únie. Takýto útvar nie je v záujme občanov Českej republiky a my ho nebudeme v žiadnom prípade vytvárať. Z priebehu rokovania vo Federálnom zhromaždení vyvodíme jednoznačné závery.“

Mečiar odpovedal tak, že zrušil svoju účasť na plánovanej schôdzke s Klausom v Židlochoviciach a podmienil ďalšie rokovania HZDS a ODS prijatím kompetenčného zákona, ktorý by ešte viac „osekal“ už beztak chabé právomoci federálnych orgánov a takmer všetko rozhodovanie preniesol na republiky. Práve vtedy začali médiá rozoberať ďalšie scenáre zániku federácie, vrátane katastrofických.

„Rozchod 10 miliónov Čechov a 5 miliónov Slovákov nebude taký hladký, ako si mnohí priali,“ napísala rakúska tlačová agentúra APA. A nemecký denník General – Anzeiger išiel ďalej, keď si v komentári dovolil nasledujúcu vetu: „Z medzinárodnej povesti krajiny, ktorá je spätá s menami Václav Havel a Alexander Dubček, už takmer nič nezostalo.“

Domáce médiá špekulovali o možnosti, že jedna z dvoch republík vystúpi z federácie ešte pred 1. januárom 1993, čím sa vlastne Česko-Slovensko ako štátny útvar „rozpustí“ samo od seba. Ale kto by sa dal na takýto hazard? Poslanci vládnych strán v Českej národnej rade (ODS, KDS a ODA) síce odkázali na Slovensko, že ak HZDS nebude spolupracovať na pokojnom rozdelení federácie, vyhlásia úplnú samostatnosť Česka, mohli to však myslieť nanajvýš ako hrozbu. Veď ak by sa na to naozaj boli dali, Česká republika by bola prišla – z hľadiska medzinárodného práva – o nástupníctvo po ČSFR.

Ale žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Už 6. októbra bolo po ústavnej kríze. Zo schôdzky premiérov v Židlochoviciach síce zišlo, ale delegácie HZDS a ODS sa stretli v pôvodnom termíne pre zmenu v Jihlave, kde Mečiar musel Klausovi sľúbiť – a dokonca podpísať záväzok – že definitívne zabudne na česko-slovenskú úniu a prestane sa spolčovať s českou opozíciou. Tak aj bolo, lebo Zemanova komisia sa vlastne ani raz nezišla.

Približne v tom čase uverejnil Henry Brandon, vplyvný politológ a publicista českého pôvodu, v denníku New York Times analýzu, v ktorej tvrdil: „Mečiar rozpad ČSFR vyprovokoval, a teraz je v úzkych, lebo nepochopil zámery Klausa, ktorému v skutočnosti ide o českú nezávislosť, aby mohol nerušene uskutočniť zamýšľané ekonomické reformy. Preto trvá na rozdelení.“

Experti ODS a HZDS sa odteraz mali sústrediť na kvalitnú prípravu menovej a colnej únie v rámci zmlúv o spolupráci dvoch nástupníckych štátov po zániku ČSFR. „Obyvateľstvo malo žiť v ilúzii,“ poznamenáva profesor Rychlík, „že namiesto jednej ,veľkej únie' tu bude niekoľko malých únií a že sa vlastne nič nestalo.“

Česko-slovenská menová únia mala pôvodne trvať dlho. Neskôr sa povedalo, že vydrží aspoň pol roka. Zanikla však už päť týždňov po rozdelení federácie, keď sa začali kolkovať dovtedy spoločné bankovky: na jednej strane Moravy slovenskými, na druhej zase českými kolkami.

Guvernér Českej národnej banky Josef Tošovský o pol roka neskôr priznal, že zákon o rozdelení meny začal pripravovať so spolupracovníkmi v ústredí Štátnej banky československej – bol vtedy jej predsedom – hneď po júnových parlamentných voľbách '92.

„Stačilo porovnať ekonomické programy oboch národných vlád a každému bolo jasné, že spoločný štát sa sotva udrží,“ vysvetľoval český bankár. Už v auguste 1992 preto tajne objednali (tak tajne, aby ani slovenskí kolegovia v ústredí ŠBČS o tom nevedeli) tlač kolkov, ktoré už o mesiac ležali v pražských trezoroch. Neuhádnete, kde ich objednali – až v ďalekej Kolumbii. V januári 1993 Mečiar s Klausom zrušili svojimi podpismi pomerne čerstvú česko-slovenskú zmluvu o menovom usporiadaní. Deň menovej odluky stanovili na polnoc zo 7. na 8. februára.

Ale nepredbiehajme.

Rozdeľovalo sa už pred rozdelením

Mečiar v Jihlave získal súhlas druhej strany na ďalšie obmedzenie právomoci „federálu“. O dva dni neskôr kompetenčný zákon prešiel v ústrednom parlamente bez väčšieho odporu opozície. Po obnovení spojenectva HZDS a ODS ďalší parlamentný boj za nejakú formu česko-slovenského súštátia zjavne strácal šance na úspech.

Zákon v konečnom dôsledku znamenal takmer znefunkčnenie federácie. Zrušilo sa päť federálnych ministerstiev, republiky získali právo vytvárať emisné banky (ale až po rozdelení ŠBČS), zriaďovať si spravodajské služby a uzatvárať medzinárodné zmluvy (pravda, v súlade s celoštátnou zahraničnou politikou). Ako spomína historik Ivan Laluha, vtedajší predseda zahraničného výboru Národnej rady, už v októbri 1992 sa začali rozhovory o asociačnej dohode medzi Európskym spoločenstvom (predchodcom EÚ) a budúcou Slovenskou republikou. Na stretnutí šéfov diplomacie ES a visegrádskej skupiny vystupoval už minister medzinárodných vzťahov SR Milan Kňažko v delegácii ČSFR ako zástupca Slovenska (a jeho český kolega Josef Zieleniec – ako zástupca ČR).

Stráskeho federálna vláda sa stala výslovne udržiavacím kabinetom s hlavnou úlohou – postarať sa o hladký zánik federácie. V plnom prúde sa pracovalo na novom zákone o spôsobe toho zániku, ktorý parlament schválil až o päť týždňov neskôr. Štyri dni predtým prijal zákon o delení majetku ČSFR, ale medzitým sa už horúčkovito rozdeľovalo.

Bolo dohodnuté, že nehnuteľný majetok zostáva tej republike, na území ktorej sa nachádza, a hnuteľný sa rozdelí v pomere 2:1. Za najcitlivejšie sa od samého začiatku považovalo personálne delenie armády. „Rez prechádzal po živom tkanive, mnohé manželstvá vojakov z povolania boli národnostne zmiešané, veľa Slovákov slúžilo v Česku a naopak,“ pripomína vojenský historik Michal Štefanský.

Pritom delenie armády sa malo uskutočniť razantne a rýchlo, v jednotlivých prípadoch mali presuny medzi republikami prebehnúť dokonca okamžite. „Rozdelenie hlavných druhov materiálu medzi oboma republikami ukončiť do 21. 12. 1992,“ nariaďovalo vládne uznesenie.

Niekde sa však naozaj nedal uplatňovať princíp 2¤:¤1. Veci sa v predchádzajúcich desaťročiach vyvinuli tak, že viac ako dve tretiny – presne 72,1 percenta – jednotiek armády bolo dislokovaných na západe spoločného štátu v takzvaných bojových útvaroch. A tam, kde bola sústredená živá sila, sa prirodzene prednostne budovali kasárne a ďalšie vojenské objekty, celá infraštruktúra, a skladovala sa bojová technika i munícia.

Napokon prišlo k dohode, že tam, kde nejde postupovať podľa stanoveného kľúča, bude sa deliť v pomere 1:1 s tým, že zvýhodnená strana rozdiel neskôr vyrovná. Napríklad bývalá Česko-slovenská armáda mala dve lietadlá TU-154, jedno TU-134 a jeden JAK-10. Slovenskej strane pripadlo teda jedno „tučko“ 154 a menší „jak“. Rovnakým dielom si dva nástupnícke štáty rozdelili aj 20 lietadiel Mig-29 (česká strana asi po tých migoch veľmi netúžila, keď ich onedlho vymenila s Poľskom za vrtuľníky Sokol). Horšie bolo, že slovenská strana spočiatku nemala kde niektoré lietadlá umiestniť. Chýbali tu vhodné letiská i hangáre. Na dva roky nám ich teda Česi zapožičali – kým sa nezmodernizuje vojenské letisko v Kuchyni pri Malackách.

V tej rýchlosti sa, pochopiteľne, na všeličo zabudlo, napríklad na vojenské archívy, ale povedané slovami generála Jozefa Tuchyňu, bývalého náčelníka generálneho štábu Armády SR: "Vcelku sa to rozdelilo spravodlivo a, čo je hlavné, všetko prebehlo bez konfliktov.“ Bodku za delením celého majetku federácie dal však až návrat slovenského zlata z Prahy do Bratislavy v máji 2000…

Príloha Víkend denníka Pravda prináša cyklus článkov Príbeh Slovenska – 25 rokov. Návraty k dôležitým historickým míľnikom, ktoré pred štvrťstoročím predchádzali rozdeleniu federatívneho Česko-Slovenska a vzniku modernej samostatnej Slovenskej republiky v januári 1993, približujeme v sérii historických, ale aj názorových článkov a rozhovorov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozpad Česko-Slovenska #Príbeh Slovenska - 25 rokov #Miloš Zeman #Česko-Slovensko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk