Vyhlásenie dvadsiatich štyroch zmenilo pohľad na Slovensko

, 19.10.2017 07:00
nemeckí vojaci, druha svetova vojna, Lublin
Nemeckí vojaci v gete v poľskom Lubline. Autor:

Považujeme za potrebné vysloviť hlbokú ľútosť a opravdivé odprosenie za všetko to, čo sa s našimi židovskými spoluobčanmi a bratmi v skutočnosti stalo, keď väčšina z nich bola zločinne vyvezená a potom usmrtená v nacistických koncentračných táboroch. To je kľúčová veta Vyhlásenia k deportáciám Židov zo Slovenska, ktoré pred 30 rokmi podpísalo 24 signatárov, väčšinou slovenských intelektuálov. Tajnými cestami sa jeho text dostal na Západ, kde vyvolal mimoriadny ohlas.

Pod textom Vyhlásenia bol na prvom mieste podpis spisovateľa Dominika Tatarku, na druhom spisovateľky Hany Ponickej, na treťom mieste podpis historika Jozefa Jablonického, nasledoval podpis Františka Mikloška, vtedy už robotníka a bývalého pracovníka Ústavu technickej kybernetiky SAV, a po ňom podpis biskupa tajnej cirkvi, budúceho kardinála Jána Chryzostoma Korca. Ďalej boli podpisy výskumného pracovníka Jána Langoša, právnika Jána Čarnogurského atď.

Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že medzi signatármi prevládajú katolíci, presnejšie katolícki aktivisti, ale nebolo to tak. Vyhlásenie podpísali aj ľudia iných vierovyznaní a ateisti. Disidenti, umelci z alternatívnej kultúrnej scény, ale aj predstavitelia vtedajšej oficiálnej kultúry, vedy a umenia. Veď pod vyhlásením nachádzame podpisy takých známych osobností, ako bol básnik Milan Rúfus, hudobný skladateľ Eugen Suchoň, maliar Vincent Hložník alebo kardiológ Vladimír Haviar. Ale podpísali ho aj širšej verejnosti celkom neznámi ľudia, napríklad úradníčka Helena Gondová alebo robotník Alojz Gabaj. Je však nesporné, že najmä katolícky disent sa v tom období mimoriadne aktivizoval – od sviečkovej demonštrácie ho delilo iba päť mesiacov…

Čo týchto rozmanitých ľudí spájalo? Predovšetkým asi potreba kriticky sa vyrovnať s temnými stránkami slovenských dejín, ale aj nespokojnosť so stavom spoločnosti, s politickými pomermi v krajine.

Dá sa predpokladať, že také tri roky predtým, ale možno aj o tri roky neskôr – by sa niektorí z nich pod tento dokument nepodpísali, teraz však okolnosti boli iné a oni sa rozhodli ďalej nemlčať. Pripomíname, že sa písal október 1987, Michail Gorbačov rozbiehal práve v Sovietskom zväze perestrojku a glasnosť, v bývalom Československu však stále išlo iba o predstieranie „prestavby“, vtedajšie politické vedenie sa uspokojovalo s kozmetickými zmenami fasády režimu. V tejto atmosfére bolo Vyhlásenie k deportáciám smelým činom statočných ľudí.

Za deportácie mohli Slováci

„Bol to prvý dokument, v ktorom sa predstavitelia slovenskej verejnosti dištancovali od protižidovskej politiky režimu fašistického Slovenského štátu z rokov 1939 – 1945 a poukázali na slovenský podiel na tragédii Židov,“ upozorňuje Juraj Marušiak z Ústavu politických vied SAV. „Zároveň sa však prihlásili k princípom, ktoré boli nezlučiteľné s charakterom komunistického režimu.“

Princípy „rovnosti všetkých bez ohľadu na rasu, tolerancie, slobody vyznania, demokracie, zákonnosti, lásky medzi ľuďmi“ signatári vyhlásenia „chceli vidieť ako nosné pri tvorbe budúcnosti Slovenska“. Čím zároveň naznačili, že v tom čase nosnými neboli.

„Deportácie a ďalšie protižidovské opatrenia boli v slovenských rukách,“ stojí v dokumente. Jeho spoluautori nezachádzali do podrobností, lebo, ako napísali, nechceli v texte oslabiť to hlavné, kvôli čomu vyhlásenie koncipovali, totiž prejavy ľútosti a odprosenia. V tom čase sa však už historiografia dopracovala k poznaniu, ako deportácie Židov na Slovensku prebiehali aj ako sa financovali. Bratislava pritom úzko spolupracovala s Berlínom a boli obdobia, keď Berlín ohľadne deportácií dokonca urgovala a poháňala.

Prvé transporty s mladými Židmi odišli v marci 1942. A už o dva mesiace začali zo Slovenska odchádzať takzvané rodinné transporty, Nemci najprv žiadali počkať s deportovaním celých rodín. Adolf Eichmann, ktorý mal v Berlíne na starosti konečné riešenie židovskej otázky, namietal, že technické prípravy na prijatie takého množstva ľudí nie sú ešte ukončené. Ale len čo predstavitelia slovenskej vlády súhlasili so zaplatením 500 nemeckých mariek za každého deportovaného, súhlasil aj on.

Text Vyhlásenia k deportáciám Židov zo Slovenska.
Text Vyhlásenia k deportáciám Židov zo Slovenska.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Archív
Podpisy signatárov.
Podpisy signatárov.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Archív

Čo „dobytčiak“, to štyridsať duší. Čo vlak, to aj tisíc. A teda pol milióna mariek. Kompetentní v Bratislave si však zrejme spočítali, že zdĺhavé zaopatrovanie nemajetných, často chorých starých ľudí a detí by štát vyšlo drahšie. Preto forsírovali vyvezenie celých rodín. A na deportačné poplatky použila slovenská vláda peniaze z predaja zhabaného židovského majetku.

Len z Prešova vypravili v máji 1942 tri transporty. „Pešo nás odviedli na nádražie, kde sme nastúpili do dobytčích vagónov. Bez vody a jedla, nedalo sa tam dýchať. Vo vagóne bolo vedro na potrebu, ktoré sa čoskoro naplnilo a vo vagóne bol veľký zápach. Tlak bol hrozný, ľudia sa snažili vzdialiť od vedra.“ To je svedectvo jedného z mála tých, čo prežili deportáciu i vyhladzovací tá­bor.

Cesta do geta v Lubline trvala niekoľko dní, mnohí starší ľudia a nemluvňatá zomreli už počas nej. O päť mesiacov neskôr, v októbri 1942, sa v lublinskom gete masovo vraždilo. Esesáci vtedy zabili každého, kto odmietol opustiť dočasný príbytok v gete a sťahovať sa ďalej. Zomreli stovky, ďalších odviezli do táborov smrti v Osvienčime, Treblinke či v Sobibore.

Odkiaľ vedeli spoluautori Vyhlásenia a jeho signatári o týchto a podobných zverstvách? Veď väčšina z nich sa narodila až po vojne alebo ju zažila v detskom veku. Isteže, aj za bývalého režimu vychádzali niektoré spomienky „rasovo prenasledovaných“. Slovo holokaust sa však u nás vtedy nepoužívalo a aj výskum perzekúcií slovenských Židov počas Slovenského štátu bol v začiatkoch. Systematicky sa mu vtedy u nás venoval vlastne iba historik Ivan Kamenec, svoju dizertačnú prácu stihol síce na Historickom ústave SAV obhájiť, ale po nástupe normalizácie ju už nemohol publikovať.

„Nepomohlo ani to, že publikovanie navrhovali obaja starostlivo vybraní a ,preverení‘ recenzenti a že o rukopis práce mali záujem tri vydavateľstvá, z toho jedno pražské,“ spomína Kamenec, „ideologická obruč bola príliš silná. O židovskej problematike akéhokoľvek druhu – pravdaže, okrem kritiky svetového sionizmu – sa nesmelo písať. Myslím si, že istú úlohu tu zohrala aj dobová medzinárodná situácia na Blízkom východe, izraelsko-arabský konflikt, v ktorom vtedajšie Československo stálo striktne na strane arabských štátov. Je však trpkým paradoxom, že proti vydaniu knihy sa veľmi angažovalo normalizačné vedenie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.“

Kamencova práca Židovská otázka na Slovensku v rokoch 1938 – 1945 nemohla teda vyjsť knižne, po Slovensku však koloval jej rukopis v niekoľkých exemplároch. „Nie, nebol to samizdat,“ vysvetľuje autor, „rukopis práce si však mohli prečítať záujemcovia, vždy som chcel iba vedieť, kto ho číta.“ Niekedy v roku 1986 sa jeden z exemplárov takto dostal aj do rúk autorov Vyhlásenia.

Ak zodpovední mlčia, odprosíme my

Ján Čarnogurský pred osemnástimi rokmi v ankete časopisu Kritika & Kontext priznal, že myšlienka Vyhlásenia vznikla v rozhovoroch s Borisom Lazárom, vtedy pracovníkom SAV, ešte pred jeho emigráciou do Mníchova. Lazár dal iniciátorom akcie prečítať strojopis dizertačnej práce svojho bratranca Ivana Kamenca. František Mikloško hovorí, že dovtedy nepoznal podrobnosti o priebehu a hrôzach deportácií. Rozhodli sa, že s Vyhlásením prídu pri príležitosti 45. výročia prvých deportácii. Kým však všetko pripravili a zorganizovali, trvalo to o niečo dlhšie.

Kto vlastne text Vyhlásenia napísal? Názory na to sa rôznia. Podľa Mikloška to boli Korec, Čarnogurský a Jablonický. „Bol v tom Korcov duch, Čarnogurský dal tomu politický ráz a Jablonický všetko upravil i doplnil ako historik,“ spresňuje. Podľa Čarnogurského sa na dopĺňaní podieľal aj Mikloško. A hudobný skladateľ Roman Berger, jeden zo signatárov, si dodnes myslí, že Vyhlásenie napísali Čarnogurský s Tatarkom. Isté je jedno – bolo kolektívnym dielom. Jablonický spomínal, že sa text prepisoval aspoň trikrát, toľkokrát mu ho dávali schvaľovať, a zrejme sa k nemu vyjadrovali pred svojím podpisom aj ďalší signatári.

Niektoré z oslovených osobností ho odmietli podpísať. Napríklad filozof Miroslav Kusý, vtedy už známy disident – chartista, ktorý to zdôvodnil takto: „Nech sa ospravedlňujú naprosto konkrétne tí, čo majú za čo: či už sami za seba, za svoje príbuzenstvo, alebo za svoje sociálno-politické zázemie… Nech sa neskrývajú za slovenský národ ako celok.“

Ďalší oslovení namietali, že s ospravedlnením by mali prísť oficiálne miesta alebo nejaká celonárodná ustanovizeň. Vyhlásenie však vzniklo aj preto – ako sa v ňom píše – že „doteraz to neurobil nikto zodpovedný z nášho stredu“. Podľa Kamenca práve v tom spočíval ďalší význam Vyhlásenia, a to „opozičný postoj jeho signatárov voči totalitnému režimu, ktorý sa pokrytecky odmietal vyjadriť k problematike holokaustu a takéto pokusy označoval za neprijateľné či dokonca nepriateľské“.

Prečo práve 24 podpisov, a nie menej alebo viac? „Vyhlásenie nebolo myslené ako masová podpisová akcia,“ vysvetľuje Mikloško. „Okruh oslovených bol daný okruhom osôb, ku ktorým sme našli prístup, a bezpečnosťou. Vo chvíli, keď informácia o zbieraní podpisov prenikla na verejnosť, bolo treba akciu rýchlo ukončiť.“

Niektorí signatári sa obrátili na svojich dobrých priateľov či dôveryhodných známych a získali ich podpisy. Aj tým možno vysvetliť fakt, že dokument podpísalo šesť výtvarníkov alebo traja hudobní skladatelia, ale iba jedna úradníčka a jeden robotník. Mimochodom, nebol to „bežný“ robotník. Alojz Gabaj tajne prenášal z Poľska na Slovensko náboženskú literatúru spolu s ďalšími dvomi priateľmi. V roku 1985 ich za to dokonca odsúdili, Gabaja na 14 mesiacov väzenia nepodmienečne.

Ako to bolo so zverejnením Vyhlásenia? Jeho text vyšiel aj v domácom samizdate Náboženstvo a súčasnosť, dôležitejšie však bolo jeho publikovanie v zahraničí. Na to využili organizátori napojenie na slovenský exil, a to predovšetkým v Mníchove, kde pôsobil páter Anton Hlinka. On osobne prečítal Vyhlásenie na zhromaždení bývalých väzňov koncentračného tábora Mauthausen. Text dokumentu potom odvysielali Slobodná Európa i Hlas Ameriky, vyšiel v slovenskej i českej emigrantskej tlači.

Vyhlásenie vyšlo aj v takmer všetkých izraelských novinách. Na Slovensku narodený a v Izraeli žijúci historik Ješajahu A. Jelínek pri tejto príležitosti napísal: „Po prvýkrát v histórii sa reprezentatívna skupina Slovákov otvorene vyjadrila k tomuto temnému miestu v slovenských dejinách. Nepokúšala sa ho poprieť alebo zmierniť jeho význam. Nesnažila sa o plytké ospravedlnenie a zjednodušené zovšeobecnenie. Tým pomohla pozdvihnúť morálnu úroveň svojho národa, jeho svedomie a úctu k ľudskej dôstojnosti.“

Pred desiatimi rokmi som sa zhováral s vedcom svetového mena, prešovským rodákom Ivanom Lefkovitsom. Ako 8-ročný sa dostal s najbližšími do koncentračného tábora, prišiel tam o brata i ďalších príbuzných. Po vojne emigroval, založil v Bazileji známy imunologický ústav a už nikdy sa nechcel na Slovensko vrátiť, kým si v novembri 1987 neprečítal v novinách Vyhlásenie k deportáciám. „Tento výstrižok mám stále odložený, lebo text Vyhlásenia ma doslova elektrizoval a zmenil môj vzťah k Slovensku,“ povedal mi doktor Lefkovits.

Odvolajte svoj podpis a bude dobre

Pre signatárov sa však príbeh s Vyhlásením ešte nekončil, skôr sa začínal. Koncom novembra 1987 uverejnili ústredné stranícke denníky Rude právo a Pravda článok Oneskorená ľútosť a čo sa za ňou skrýva, podpísaný pseudonymom. Zisťovali sme, kto bol za ním, ale neúspešne. Podľa ľudí, ktorí vtedy pracovali v redakcii Pravdy, článok vznikol najskôr v ústredí komunistickej strany.

Neznámy autor či autori označili Vyhlásenie za „provokáciu pohrobkov slovenského klérofašistického režimu a ideovodiverzných centrál“. Uznali síce, že medzi signatármi dokumentu sú aj podpisy umelcov, ktorí nemali nič s ľudáckym režimom a nie sú ani spolčení s ideovými nepriateľmi socialistického zriadenia v zahraničí, ale podľa všetkého naleteli agitátorom, ktorí sa im predstavili ako zástupcovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov!

Zrejme pod tlakom politickej vrchnosti sa voči Vyhláseniu ohradili aj vtedajší predstavitelia Ústredného zväzu židovských náboženských obcí. „Odmietame pseudopatetické a štvavé vyhlásenie malej skupiny občanov, ktorých cieľom je narušiť pokoj a harmonické spolunažívanie občanov židovského vierovyznania s ostatnými občanmi v našom štáte,“ stálo v stanovisku.

Nasledovali výsluchy. Bergera sa vyšetrovateľ ŠtB pýtal, kto mu dal Vyhlásenie podpísať. Odmietol to uviesť. A prečo ho podpísal? „Lebo som antifašista,“ odpovedal. Predvolali aj Mikloška, ale ako si spomína, nebolo to len vo veci Vyhlásenia. „Mal som dojem, že sa v tom nechcú veľmi vŕtať, predsa už bola iná doba, a tak zvolili inú cestu, útočili proti nám propagandou.“

Na niekoľkých, na ktorých im najviac záležalo (napríklad na Rúfusa), však tlačili, aby svoj podpis pod Vyhlásením odvolali. Údajne sa im to vo dvoch-troch prípadoch aj podarilo, oficiálne sa však nič nezverejnilo a nepotvrdilo. „Skôr sa asi s nimi dohodli, že v podobných aktivitách už nebudú pokračovať,“ myslí si Mikloško.

Prišiel november 1989 a o rok pred Vianocami 1990 prijala Národná rada pod predsedníctvom Františka Mikloška Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska, ktorého text – s prihliadnutím na dokument z októbra 1987 – sformuloval poslanec Anton Hykisch a prečítala najmladšia poslankyňa Zuzana Mistríková. Ostatní poslanci mali prejaviť súhlas tým, že povstanú z miest. Vstali všetci.

A čím sa k nám prihovára Vyhlásenie z roku 1987 dnes? „Pri jeho čítaní s odstupom tridsiatich rokov si človek uvedomí, že holokaust nebol iba tragédiou priamych obetí, ale aj tragédiou väčšinovej spoločnosti,“ odpovedá doktor Kamenec. „Ak tento fakt nepochopíme, tak naše vyrovnávanie sa s touto temnou stránkou minulosti ostane niekde na polceste. Je to dôležité aj preto, že u nás rastie vplyv extrémnych politických, doslova fašistických síl.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#židia #koncentračné tábory #druhá svetová vojna #deportácie Židov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk