Dunaj začali prehrádzať v sobotu 24. októbra 1992 o 16.30 hodine, federálna vláda zasadala v noci z pondelka na utorok. To už bolo prehradzovanie v plnom prúde, o čom teda chcela rokovať? O prerušení tejto akcie, ktorá vyvolala prudké medzinárodné reakcie. S protestnou nótou prišla maďarská vláda, veľkú nespokojnosť vyjadril Brusel.
Stráský najprv zisťoval, kto prehradenie Dunaja povolil. Federálna vláda to nebola, veď len pred necelým týždňom, 21. októbra, prijala uznesenie, že prehradzovať sa nebude aspoň do 2. novembra. Dovtedy by mala rozhodnúť o ďalšom osude Vodného diela Gabčíkovo trojstranná odborná komisia, zložená z expertov Česko-Slovenska, Maďarska a Európskeho spoločenstva (predchodcu EÚ). Ale s predčasným prehradením zrejme nesúhlasila ani slovenská vláda, ktorá na svojom ostatnom zasadnutí 20. októbra o tom ešte definitívne nerozhodla.
Slovenskí ministri v Stráskeho kabinete (Rudolf Filkus, Milan Čič, Jaroslav Kubečka, Jozef Moravčík a Imrich Andrejčák) upozorňovali, že zastavenie prác už nie je ani technicky možné a keby aj bolo, tak len za cenu miliardových škôd. Varovali aj pred negatívnymi medzinárodnými dôsledkami: „Nebude možné obnoviť plavbu po Dunaji od 3. novembra 1992, k čomu sa česko-slovenská strana zaviazala,“ pripomínal Moravčík. Od 20. októbra totiž plavbu na slovenskom úseku veľrieky prerušili, o čom Bratislava dala včas vedieť Dunajskej komisii.
Českí členovia federálneho kabinetu namietali, že zahraničnopolitické dôsledky budú oveľa závažnejšie, ak sa prehradzovanie hneď nepreruší. „Žiada to nielen Budapešť, ale aj Brusel,“ prízvukoval Stráský. Vyše 6-hodinová diskusia sa skončila politickým patom či remízou 5 : 5. „Federálna vláda v súčasnom paritnom zložení nie je schopná o ničom rozhodnúť, ak si záujmy oboch národných republík protirečia,“ vyhlásil Stráský pred novinármi. A dodal: „Jediné, čo premiér v tejto situácii môže urobiť, je podať alebo nepodať demisiu.“
Foto: Slovenský vodohospodársky podnik
Aj sa vtedy v kuloároch rozchýrilo, že vážne uvažuje o abdikácii. Václav Klaus ako predseda strany (ODS), ktorá Stráskeho na čelo tejto už len „udržiavacej“ vlády nominovala, ho však presvedčil, aby „neblbol“ a tie dva mesiace do zániku federácie ešte nejako vydržal. Navyše, demisiu Stráskeho, a tým vlastne celej vlády, by nemal kto prijať, čo by vyvolalo neriešiteľnú ústavnú krízu. Veď spoločný štát nemal od 20. júla 1992, keď na funkciu prezidenta ČSFR rezignoval Václav Havel, svoju hlavu.
Minister Moravčík musel v posledných októbrových dňoch informovať maďarského ambasádora a veľvyslancov Európskeho spoločenstva, že vláda ČSFR nemôže prijímať žiadne medzinárodné záväzky, lebo ich nemá kto vykonať. „Ale štát, ktorý nedokáže presadiť rozhodnutia svojej vlády, nemôže byť medzinárodne uznaný,“ dodáva historik česko-slovenských vzťahov Jan Rychlík z Karlovej univerzity. „Inými slovami, spoločný štát sa už v tom čase rozpadal samopohybom.“ Je príznačné, že na tej istej schôdzke vlády, zloženej len z nominantov ODS a HZDS, schválili 26. októbra 1992 bez väčších problémov návrh zákona o zániku federácie, ktorý potom postúpili do Federálneho zhromaždenia (parlamentu).
Prehradzovanie Dunaja pokračovalo aj sa úspešne dokončilo. Povedzme si však, čo všetko tejto dráme predchádzalo.
Komu sa do toho nechcelo
Ak sa máme vrátiť na úplný začiatok tohto príbehu, musíme cestovať v čase do minulosti nie 25, ale až 40 rokov, keď sa v Budapešti v polovici septembra 1977 podpísala medzištátna zmluva medzi vtedajšou Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros. Musíme aspoň niekoľkými vetami ozrejmiť patálie s plnením tejto zmluvy ešte pred revolučnými zmenami v roku 1989.
Ako vyplýva z viacerých svedectiev, s iniciatívou budovať dunajské vodné diela prišla vlastne maďarská strana, ich reálnu výstavbu však paradoxne brzdila najmä Budapešť. Ale aj Praha! Čosi napovedali už problémy so slávnostným otvorením výstavby v apríli 1978.
"Slávnosť sa pol roka dôkladne pripravovala,“ spomína Bratislavčan František Lahoda, vtedy šéf investičného odboru podniku Vodohospodárska výstavba. "Podľa pôvodných úvah mali sa ne nej zúčastniť najvyšší predstavitelia oboch štátov, Gustáv Husák a János Kádár, s tým, že poklepú až dva základné kamene – na hornom stupni Gabčíkovo i na dolnom v Nagymarosi, lebo išlo predsa o sústavu vodných diel. Nakoniec sa však slávnosť nekonala. Nám oznámili, že preto, lebo sa neplnia všetky plánované úlohy, súvisiace s chystaným začatím výstavby, napríklad mešká preložka elektrického vedenia v oblasti Čunova. Vraj, keď sa urobí, bude aj slávnosť. Ale to bola iba zámienka, nič sa ani potom oficiálne neslávilo.“
Aký bol skutočný dôvod? Lahoda si myslí, že na maďarskej strane už v tom čase začala prevládať neochota púšťať sa do tohto spoločného projektu. Ale aj v Prahe v dôležitých inštitúciách sa znovu prejavovali pochybnosti. Kým v polovici 60. rokov Štátna plánovacia komisia uprednostňovala lacnú sovietsku ropu pred využitím energetického potenciálu Dunaja, o desať rokov neskôr, po ropnom šoku a prudkom raste cien „tekutého zlata“, sa už tým nedalo argumentovať. Začalo sa však hovoriť a vo veľkom písať o výstavbe kanála Dunaj – Odra, o užitočnosti toho projektu…
A tak sedemnásti pracovníci Vodohospodárskej výstavby z jej investičného odboru si povedali, že položia akýsi základný kameň gabčíkovského vodného diela sami. Táto svojho druhu "trucslávnosť“ sa konala v sobotu 1. apríla 1978 neďaleko obce Bodíky, na mieste, kadiaľ mal viesť prívodný kanál. Vhodný kameň našiel ktosi na hrádzi, neskôr ho dali opracovať kamenárovi, ktorý doň vyrazil aj dátum aktu.
„Môžem vás ubezpečiť, že nič tomu nechýbalo,“ smeje sa inžinier Lahoda, "ani poklepanie kameňa, samozrejme, neobišlo sa to ani nasucho.“ Pri 20. výročí, v apríli 1998, tento kameň preniesli do parčíka v centre Gabčíkova, kde leží dodnes. A rok čo rok sa na Deň vtákov schádza vo vieche U Sedláka na Obchodnej ulici v Bratislave skupina seniorov "Dunajčíkov“, ako si sami hovoria, ktorí sa na dávnej "trucslávnosti“ pri Bodíkoch zúčastnili.
Foto: Slovenský vodohospodársky podnik
Ale vráťme sa späť. Už v roku 1981 navrhla maďarská strana prerušiť výstavbu na 10 rokov z finančných dôvodov. Vláda ČSSR s tým nesúhlasila a ďalšie dva roky financovala najpotrebnejšie práce aj za maďarskú stranu. V roku 1983 Budapešť podpísala zmluvu o financovaní a výstavbe vodného diela Nagymaros a hate Dunakiliti s Viedňou. Zároveň tam obnovila stavebné práce. Zlomovým sa stal rok 1989, na jeho začiatku najprv Budapešť iniciovala podpísanie protokolu o urýchlení stavebných prác a o niekoľko mesiacov na to, v máji, ich zastavila na všetkých objektoch sústavy vodných diel. Dôvod? Údajná hrozba „ekologickej katastrofy“.
Juraj Králik, jeden zo slovenských diplomatov, ktorí sa podieľali na príprave textu zmluvy, spomínal v našom rozhovore na stretnutie s maďarskými odborníkmi v lete 1989. Nahovárali slovenských kolegov, aby prijali ich návrh na zrušenie zmluvy z roku 1977, lebo „odhaľovanie stalinského gigantizmu prispeje k pádu režimu“. Králik bol síce za zmenu režimu, ale Vodné dielo Gabčíkovo – v tom čase už dostavané na takmer 90 percent! – považoval za užitočnú stavbu.
Napokon, režim padol onedlho tak či tak…
Zbúrať alebo dokončiť?
Podľa medzištátnej zmluvy sa mala sústava vodných diel kompletne dokončiť v roku 1990, ale nestalo sa tak. Koncom roka 1991 požiadal vtedajší maďarský premiér József Antall svojho kolegu Mariána Čalfu v ultimatívnej forme, aby Praha zastavila výstavbu Gabčíkova. Lebo už predtým, po márnych pokusoch dohodnúť sa, naša strana prijala opatrenia na uvedenie do prevádzky aspoň objektov sústavy vodných diel na slovenskom území.
Mimochodom, volila z viacerých možnosti a jednou z nich bolo (podľa alternatívy G) – hoci to znie až neuveriteľne – zbúranie takmer dokončeného vodného diela („obludy na Žitnom ostrove“, ako sa vyjadril krátko po revolúcii Havel). Na požiadanie vtedajšieho predsedu Federálneho výboru pre životné prostredie Josefa Vavrouška zisťovali odborníci z Fakulty stavebníctva ČVÚT Praha, čo by to stálo. Odpoveď znela – 40 miliárd korún, čiže priveľa…
Práce na núdzovom riešení, na tzv. variante C sústavy vodných diel, sa u nás rozbehli 18. novembra 1991. Vtedajší premiér slovenskej vlády Ján Čarnogurský to vo výboroch Federálneho zhromaždenia zdôvodnil najmä nevyhnutnosťou ochrany podzemných vôd Žitného ostrova, ale aj medzinárodno-právnymi aspektmi.
Nasledovalo niekoľko protestných nót z Budapešti a keď maďarská strana s nimi neuspela, začiatkom mája 1992 jednoducho vypovedala zmluvu z roku 1977. Tá však neobsahovala ustanovenia o jednostrannom vypovedaní, preto Praha označila krok Budapešti za neúčinný. Maďarsko odpovedalo veľkou medzinárodnou kampaňou proti Gabčíkovu, vodné dielo malo podľa nej spôsobiť nielen nenapraviteľné ekologické škody, ale dokonca „narušiť suverenitu maďarského štátu“.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Politická atmosféra hustla zároveň s tým, ako sa blížilo prehradenie Dunaja. So zužovaním koryta na jeho 1 852. riečnom kilometri sa začalo už 1. augusta 1992. Do polovice októbra sa zúžilo z pôvodných asi 400 na 180 metrov. Ostávalo už len vytvoriť akýsi most, z ktorého sa prehradí zvyšok a tok rieky sa odvedie do prívodného kanála – ním mala viesť aj nová plavebná trasa na tomto úseku.
"Tie týždne, dni a hodiny boli pre mňa jedným veľkým takmer neprerušovaným stresom,“ spomínal Dominik Kocinger, v tom čase vládny splnomocnenec pre výstavbu dunajských vodných diel. Samozrejme, vtedy ešte nik presne nevedel, kedy deň D nastane, každému zasvätenému však bolo jasné, že Slovensko sa tým postaví tak trocha "proti všetkým“.
V polovici októbra 1992 sa už iskrilo nielen medzi Budapešťou a Bratislavou či Budapešťou a Prahou, ale varovné upozornenia prichádzali do všetkých troch metropol aj z Bruselu. "Aj vďaka účinnému maďarskému lobingu sa každá zahraničná návšteva určite spýtala na dve veci: prečo sa rozchádzame s Čechmi a čo sledujeme prehradením Dunaja, čiže dostavbou Gabčíkova,“ hovorí profesor Ivan Laluha, vtedy predseda Zahraničného výboru NR SR.
Kritická bola zrejme streda 14. októbra. Politický výbor Európskeho spoločenstva poslal v ten deň do Prahy a Budapešti prostredníctvom britského veľvyslanca demarš, v ktorom sa uvádzalo: "Hoci krajiny ES sú si vedomé významu vodného diela pre Slovensko, upozorňujú na skutočnosť, že sú ohrozené významnejšie otázky (budúcnosť vzťahov Slovenska a Maďarska, spolupráca visegrádskej štvorky, spolupráca v strednej Európe).“
Brusel žiadal okamžite vytvoriť trojstrannú komisiu (ES – ČSFR – MR) a nevykonávať práce, ktoré by prejudikovali činnosť tejto komisie. Vtedajší slovenský premiér Vladimír Mečiar bol práve na návšteve v Nemecku. Tamojší minister zahraničia Klaus Kinkel mu mal oznámiť zhruba toto: Žiadna diskutabilná priehrada nesmie rušiť stabilitu regiónu. Český premiér Václav Klaus reagoval na novinársku otázku, týkajúcu sa demaršu z Bruselu stručne a sucho: "Gabčíkovo nie je problém českej, ale slovenskej vlády.“
Július Binder: Sypte!
Ďalšie vystupňovanie napätia priniesol pondelok 19. októbra, keď sa rozchýrilo, že na druhý deň sa prerušuje plavba na Dunaji, lebo Slovensko začína s prehradením Dunaja. Vtedajší veľvyslanec ČSFR v Budapešti Rudolf Chmel prevzal nótu tamojšieho ministerstva zahraničia. Obsahovala požiadavku odložiť "nezvratný krok“ aspoň o rok.
V ten istý deň prijali v Bruseli slovenskú delegáciu, vedenú ministrom životného prostredia Jozefom Zlochom, európski komisári. „Vypočuli si nás, bolo však zrejmé, že máločo chápu alebo nechcú pochopiť,“ zaznamenal si Kocinger.
"K prehradeniu toku Dunaja by malo prísť do 7. novembra,“ uvádzalo sa v komuniké zo zasadnutia slovenskej vlády 20. októbra. Zlocha novinárom vysvetlil, že neskôr to nie je možné, lebo sa očakáva vzostup dunajskej hladiny a zvýšenie prietoku, čo by zrejme znemožnilo uvedenie gabčíkovského vodného stupňa do prevádzky "ešte v tomto roku“.
Vo štvrtok 22. októbra sa rokovania delegácií ČSFR, MR a ES v Bruseli skončili bez dohody o vytvorení spoločnej trojstrannej komisie. "Od tejto chvíle sme sa necítili byť viazaní požiadavkou prerušenia prác na prehradzovaní Dunaja,“ spomínal Kocinger.
Foto: SITA, Ľudovít Vaniher
Deň D nastal v sobotu 24. októbra. „Mal som priepustku na čestnú tribúnu, a tak som videl zblízka to defilé nákladných áut na pontónovom moste, len čo zaznel Binderov príkaz: Sypte!“ približuje Pavol Martinický, bývalý hlavný projektant Hydroconsultu (to on projektoval prívodný kanál do plavebných komôr): „Desiatky tatroviek nabiehali na ten most a sypali odtiaľ do Dunaja prvé tony betónových kociek a štrku. Tie kocky, ak sa nemýlim, boli pôvodne určené na hať pri Dunakiliti.“
O štyri dni sa prehradzovanie dokončilo a Dunaj začal tiecť aj na turbíny elektrárne v Gabčíkove. V ten istý deň, 28. októbra 1992, podpísali vedúci delegácií ČSFR a MR v Londýne dokument, v ktorom sa o. i. zaviazali predložiť kauzu vodných diel na rozhodnutie Medzinárodnému súdnemu dvoru v Haagu. O dva mesiace však ČSFR prestala existovať, a tak súdiť sa musela Slovenská republika. Spor ešte trval dlhých päť rokov, koncom septembra vyniesol haagsky súd konečný verdikt. Vo všetkých otázkach, až na jednu, potvrdil právne stanovisko slovenskej strany.
Historickej dráme s dobrým koncom spravidla nechýbajú ani komické prvky, preto skončime toto rozprávanie úsmevnou spomienkou. Ivan Laluha sa stretol v Štrasburgu s predsedom Paneurópskej únie Ottom von Habsburgom, bolo to už po prehradení Dunaja. „Prebrali sme niektoré aktuálne otázky, spojené so zánikom Česko-Slovenska, a zrazu ma arcivojvoda prekvapil otázkou, prečo vraj spôsobujeme tie komplikácie s Böschom? S akým Böschom, preboha? Až po chvíli som pochopil, že tak sa kedysi volalo Gabčíkovo…“
Príloha Víkend denníka Pravda prináša cyklus článkov Príbeh Slovenska – 25 rokov. Návraty k dôležitým historickým míľnikom, ktoré pred štvrťstoročím predchádzali rozdeleniu federatívneho Česko-Slovenska a vzniku modernej samostatnej Slovenskej republiky v januári 1993, približujeme v sérii historických, ale aj názorových článkov a rozhovorov. Siedma časť cyklu pripomína medzinárodné politické úskalia výstavby Vodného diela Gabčíkovo.
