Rok čo rok museli súdružky učiteľky vysvetľovať žiakom rozdiely medzi juliánskym a gregoriánskym kalendárom. Odvážnejší sa totiž pýtali, prečo je lampiónový sprievod v predvečer 7. novembra, keď sa oslavuje „októbrová“ revolúcia?
Pri hlbšom štúdiu VOSR však vznikali zásadnejšie otázky, napríklad: Ako možno túto revolúciu považovať za veľkú, keď o výsledku bojov v Petrohrade, vtedajšom hlavnom meste Ruska, rozhodla hŕstka ľudí? Sovietska historiografia a propaganda síce tvrdila, že po signáli z krížnika Aurora zaútočili na Zimný palác, kde sídlila Dočasná vláda, masy revolučných vojakov a námorníkov. Boľševická strana mala vraj 25. októbra (7. novembra) 1917 k dispozícii celú armádu: 250-tisíc vojakov a námorníkov a 25-tisíc červených gardistov. Už tie pekne zaokrúhlené čísla vyvolávali pochybnosti. A stupňovali sa pri čítaní očitých svedectiev.
„Zástup niekoľkokrát zaútočil, ale keď junkeri z ochrany paláca vystrelili – tak ustúpil,“ približoval vo svojich memoároch Nikolaj Suchanov, bývalý predstaviteľ petrohradského sovietu, kde zastupoval stranu menševikov – internacionalistov. „Sto boľševikov, ktorí vnikli dovnútra, lebo stráž ich považovala za deputáciu z radnice, sa dalo bez námahy odzbrojiť.“
V ďalších hodinách sa síce aj bojovalo, ale podľa vtedajších údajov straty boli nepatrné. Na strane útočníkov padlo päť námorníkov a jeden vojak, obrancovia nemali mŕtvych, zranených zaznamenali obe strany. Celkove sa na bojoch zúčastnilo okolo 10-tisíc mužov, a teda zďaleka nie státisíce. Čo však prekvapuje, obyvateľov ostatných časti Petrohradu nechal večerný útok na Zimný palác ľahostajnými, ba v mestských divadlách sa hralo bez prerušenia.
Väčšina historikov sa zhoduje v konštatovaní, že hlavnou postavou tohto ozbrojeného povstania nebol robotník, ale roľník, lebo väčšinu útočníkov tvorili vojaci a tých v civile živila spravidla práca na poli… Rusko bolo agrárnou polofeudálnou krajinou, zbedačení roľníci tvorili až 80 percent vtedajšej ruskej populácie. Robotníci prevládali v červenej garde a boli aj najaktívnejší po výstrele z Aurory, ale hlavnou oporou boľševikov pri bezprostrednom prevzatí moci bol ruský roľník – „mužík“.
Svetové médiá písali v prvých správach o prevrate alebo povstaní ruských „maximalistov“, ako označovali boľševikov. Viedenské a peštianske noviny priniesli prvé agentúrne informácie už 9. novembra 1917, boli však nepresné a zmätené. Národnie noviny, ktoré vychádzali v Turčianskom sv. Martine, tieto správy preberali so značným meškaním. Vychádzali totiž každý druhý deň, bola svetová vojna a spojenie Martina s metropolami bolo mizerné. Prvýkrát sa o prevratných udalostiach v Rusku zmienili až 15. novembra, a to nasledujúcim telegrafickým spôsobom a dobovým slovníkom:
„V Petrohrade námorníci obsadili najdôležitejšie štátne úrady. Prívrženci sovietu spravili štátny výčin (puč). V proklamácii žiadajú bezodkladný pokoj (mier). Kerenskij (predseda Dočasnej vlády) ušiel, ministrov pozatvárali.“
V ďalších dňoch začali aj tlačové agentúry čoraz častejšie používať výraz „ruská revolúcia“. Kde sa však vzal prívlastok „socialistická"? Používali ho už autori Komunistického manifestu Karol Marx a Fridrich Engels na označenie sociálnej revolúcie, ktorá povedie k odstráneniu kapitalizmu, nastoleniu vlády proletariátu a k vybudovaniu komunizmu, teda beztriednej spoločnosti. Predpokladali však, že ako prví urobia takýto prevrat a ujmú sa moci robotníci v priemyselne najvyspelejších krajinách, a nie revoluční rojkovia v zaostalom Rusku.
Rusi túžili po mieri a chlebe
Keď sa Vladimír Iľjič Lenin (Ulianov) vrátil v apríli 1917 zo švajčiarskeho exilu, vytýčil už v prejave na Fínskej stanici v Petrohrade heslo „Nech žije svetová socialistická revolúcia!“ V sovietskej historickej literatúre boli neskôr akékoľvek zmienky o svetovej revolúcii vynechané, hoci boľševici v roku 1917 skutočne verili, že prevzatím moci v Rusku vyvolajú dominový efekt na celej zemeguli a v prvom rade v najrozvinutejších štátoch. Lenin napríklad tvrdil, že „v Nemecku už všetko vrie", a to sú "prvé zore svetovej revolúcie“.
Napokon aj Dekrét o mieri, ktorý nová vláda vedená Leninom, Rada ľudových komisárov (Sovnarkom) prijala už 8. novembra, mal vydláždiť cestu tejto stratégii. Vyzývala v ňom „triedne uvedomelých robotníkov troch najvyspelejších národov ľudstva a troch najvyspelejších štátov zúčastnených vo vojne: Anglicka, Francúzska a Nemecka“, nech pomôžu „úspešne dovŕšiť vec mieru a zároveň vec oslobodenia pracujúcich a vykorisťovaných más obyvateľstva od akéhokoľvek otroctva a od akéhokoľvek vykorisťovania“.
Nedá sa tvrdiť, že dekrét nemal ohlas, naopak, vojna trvala už takmer tri a pol roka, spôsobila veľké ľudské utrpenia a obrovské materiálne škody, každý preto túžil po mieri. Už 11. novembra sa konala demonštrácia vo Viedni, metropole Rakúsko-Uhorska, za účasti okolo 50-tisíc ľudí. Na transparentoch žiadali „Mier a chlieb“ a vyjadrovali sympatie k ruskej revolúcii.
Aj v iných veľkých mestách sa konali podobné demonštrácie, zorganizované spravidla sociálnodemokratickou stranou a ukončené rovnakými rezolúciami, ktoré vyzývali vládu, aby začala mierové rokovania s Ruskom. Ibaže o to nebolo treba ani žiadať. Vládne kruhy Rakúsko-Uhorska neboli proti mieru, či už separátnemu, alebo všeobecnému, lebo monarchia už vyčerpala ľudské zdroje a jej vojnová výroba prekročila svoj zenit. Rovnako na tom bolo spojenecké Nemecko z bloku Ústredných mocností, zatiaľ čo štáty Dohody (Anglicko a Francúzsko) ešte len naberali sily, lebo do svetovej vojny sa práve na ich stráne zapájali Spojené štáty americké.
Viedeň potrebovala mier aj vzhľadom na vnútorné napätie v monarchii, odstredivé tendencie v jej častiach. Ako ináč mala zachrániť rakúsko-uhorský štát? Lenin síce hlásal právo národov na sebaurčenie, zároveň však bolo o ňom známe, že si neželá rozpad veľkých štátov, lebo v tom videl nebezpečenstvo trieštenia jednoty robotníckeho hnutia.
Ešte väčšmi však potrebovalo mier samotné Rusko. Niektorí historici sa čudujú, že táto revolúcia neprepukla o pol roka skôr, najširšie vrstvy obyvateľstva v Rusku sa totiž pridlho nachádzali v zúfalej sociálnej situácii. Už za posledného cára Mikuláša II. sa všetky problémy ríše Romanovovcov vyhrotili do krajnosti a po jeho detronizácii v marci 1917 mala verejnosť priveľké očakávania. Dočasná vláda vydala svoje programové vyhlásenie, sľubujúce slobodu slova a zhromažďovania, všeobecné volebné právo a právo na štrajk, za čo si vyslúžila uznanie západného sveta (ako prvé ju uznali USA). Chýbala jej však výkonná moc, Kerenskij dal prepustiť uväznených boľševikov vrátane Leva Trockého, ktorí vytvorili červenú gardu a v Petrohradskom soviete postupne získali prevahu. Pritom ešte na začiatku roka mali v ňom pomerne slabý vplyv. Dočasne boli ochotní spolupracovať aj so socialistami vo vláde, Lenin ich však verejne nazýval „užitočnými idiotmi“. V Rusku bolo dvojvládie.
„Hospodárska kríza sa prehlbovala, rozklad ruskej armády pokračoval a Kerenského vláda si s tým nevedela rady,“ dodáva súčasný ruský historik revolúcií Alexander Šubin z tamojšej akadémie vied… V júli sa ruské vojská pokúsili o ofenzívu smerom na Ľvov, ale čoskoro museli ustúpiť z územia Haliče i Bukoviny. A na severe sa takmer bez boja vzdali Rigy.
Lenin vo svojich Aprílových tézach nabádal ruských vojakov na fronte, aby sa bratali s nepriateľom. Nešlo jednoducho o pacifizmus, boľševici aj v tom videli prostriedok na dosiahnutie svojho hlavného cieľa – rozpútania svetovej revolúcie. „Veríme v revolúciu na Západe," písal Lenin. „Vieme, že je nevyhnutná, ale nedá sa vykonať na objednávku… Budeme viesť v zákopoch akcie na zbratanie, pomôžeme národom Západu začať neporaziteľnú socialistickú revolúciu.“ Na mnohých úsekoch východného frontu sa vojaci z protiľahlých zákopov navštevovali a boľševickí agitátori to využívali na svoju propagandu.
Po októbrovej revolúcii ruskí vojaci – mužíci – hromadne vypovedávali poslušnosť a rozbiehali sa domov. Mali na to závažný dôvod: Sovnarkom prijal ako druhý v poradí Dekrét o pôde, ktorý nariaďoval jej konfiškáciu a rozdeľovanie medzi roľníkmi. Zrušil sa trest smrti, zaviedol sa 8-hodinový pracovný deň. Chvíľu to vyzeralo, že nastáva raj na zemi, namiesto neho však v krajine zavládol chaos a anarchia. V Rusku prestalo byť dvojvládie a nastalo bezvládie.
Kerenskij sa s pomocou generála Lavra Kornilova postavil na odpor sovietskej moci. Jeho vojská sa blížili k Petrohradu, 11. novembra dobyli Gatčinu, mestečko ležiace len 50 kilometrov od vtedajšej ruskej metropoly. Generál Piotr Krasnov zase pri Done zorganizoval kozákov a dal základ tzv. bielej garde ako protiváhe tej červenej… „Sme proti občianskej vojne, no ak predsa pokračuje, čo máme robiť?“ vyhlásil Lenin 17. novembra. Svetová vojna sa prehupla do vojny domácej, ešte horšej.
"Podľa posledných zvestí, ktoré došli do Berlína zo Švédska, badať v ruskom národe čoraz väčšie hnutie za znovuzriadenie monarchie,“ informovali Národnie noviny 24. novembra 1917… „V každom prípade musí prísť v krátkom čase vojenská diktatúra.“
Revolúcia bola nevyhnutná, ale muselo sa všetko skončiť tak strašne?
Mohli legionári zabrániť prevratu?
V Petrohrade sa v tom čase nachádzal spisovateľ Janko Jesenský. Donedávna ruský zajatec rakúsko-uhorskej armády sa zapojil do česko-slovenského odboja v zahraničí, pomáhal redigovať jeho časopisy v Kyjeve, Petrohrade, Moskve.
„Domáce vojská išli nie na Nemcov, ale jedno proti druhému, bili, rezali sa navzájom, lúpili, buntovali,“ písal neskôr v spomienkovej knihe Cestou k slobode. „Petrohradu drkotali zuby. Strach pred boľševikmi. Strach pred Nemcami. Vo Viborgu, robotníckej časti Petrohradu, behali po uliciach nie ľudia, ale hladné, krvilačné beštie. Pohon na buržujov… Vraždy a lúpeže boli na dennom a nočnom poriadku. Polície nebolo, milícia nestačila. Chodcov zobliekali donaha. Lúpežníci vnikali do domov. Myslel si si, že bude dosť, keď si zaopatríš kartičku na chlieb, na cukor a na všetko ostatné… Horký! Musel si mať kartičku i na vstup do svojho vlastného bytu. To bola takzvaná ,samozaščita‘ pred zlodejmi a lúpežníkmi.“
Lenin sa v tom čase už nasťahoval s manželkou do paláca Smoľnyj, kde úradoval Sovnarkom a sídlilo vedenie strany boľševikov. „Keď sa Iľjič v noci vrátil do izby, kde sme spolu bývali, nemohol nijako zaspať,“ spomínala po rokoch Nadežda Krupská. „Znovu a znovu vstával a komusi telefonoval, dával nejaké neodkladné príkazy a keď napokon zaspal, rozprával ďalej zo sna.“
Predsedovi Sovnarkomu možno nedala spať aj otázka, ako sa zachovajú voči novej vláde česko-slovenské légie. V Rusku ich bolo vtedy už okolo 40-tisíc. Pomerne dobre vyzbrojených mužov, bývalých zajatcov, ktorým velili ruskí a českí dôstojníci s bojovými skúsenosťami. Česko-slovenská strelecká brigáda ukázala svoje kvality v júli 1917 v bitke pri Zborove na západnej Ukrajine, kde prelomila štyri obranné línie rakúsko-uhorskej armády.
Medzi legionárov prišiel v revolučnom čase Tomáš G. Masaryk. Začiatkom jari tu bol Milan R. Štefánik, aby založil pobočku Národnej rady, ktorá z Paríža riadila zahraničný česko-slovenský odboj, a dohodol u ministrov Dočasnej vlády Masarykovu návštevu. Teraz skončil Štefánik svoju misiu v Spojených štátoch a 7. novembra už cestoval parníkom z newyorského prístavu späť do Francúzska. Nasledovala ho prvá výprava českých a slovenských dobrovoľníkov, ktorých Štefánik získal v USA pre účasť v bojoch na západnom fronte.
Masaryk síce sľúbil Kerenskému ešte pred pádom jeho vlády, že česko-slovenská armáda mu pomôže v boji proti vnútornému nepriateľovi, ale po boľševickom prevrate zmenil názor a pobočku Národnej rady v Kyjeve informoval, že légiám dal pokyn nepliesť sa do vnútorných ruských sporov. „Boli sme hosťami v tejto krajine,“ vysvetľoval neskôr. Podľa blízkeho spolupracovníka Emanuela Vosku by Masaryk nezniesol predstavu česko-slovenských divízií pochodujúcich na Petrohrad a preberajúcich moc v mene ruskej republiky. Neskôr prevzal plnú zodpovednosť za neutrálny postoj česko-slovenských jednotiek. A to tak počas revolúcie, ako aj v priebehu Kerenského a Kornilovho pokusu „obnoviť poriadok v Rusku“. Česko-slovenské jednotky boli vtedy súčasťou ruskej armády, keď však 12. novembra niekoľko ruských dôstojníkov podniklo s legionármi akciu proti boľševikom, Masaryk ich dal odstrániť od velenia.
Voska veril, že „légie by mohli dobyť a udržať Petrohrad“. Za pravdepodobné to považoval aj americký historik a politológ českého pôvodu Josef Kalvoda. „Pre hrdinov zo Zborova, ktorí preukázali schopnosť poraziť aj trikrát početnejšieho nepriateľa, by bola poloozbrojená boľševická zberba ľahkým sústom,“ napísal v knihe Genéza Československa. Sám Masaryk už po vzniku ČSR pripustil na jednom z prvých zasadnutí vlády, že s pomocou legionárov mohol zachrániť Rusko pred boľševizmom.
Začal sa export revolúcie
Janko Jesenský medzitým prešiel redigovať legionárske noviny do Moskvy. Aj tam už vládli boľševici a situácia bežného človeka sa veľmi nelíšila od petrohradskej. „Z chleba, čo nám dávali (na kartičky), trčali fúzy a bol čierny a tvrdý ako hruda,“ spomínal. „Len potajme, kdesi na stanici, bolo vraj dostať chleba za 100–200 rubľov, ale musel si sa vyznať, aby ťa nechytili a s priekupníkom nezavreli.“
Potom sa náš spisovateľ a novinár sťahoval do Kyjeva. Tam vznikla Ukrajinská ľudová republika, v Charkove a Odese však už vládli boľševici a ich soviety. „V Kyjeve bolo chleba dosť a tepla až priveľa,“ približoval Jesenský. „Ale ledva sme si sadli k večeri, už sa zakudlilo na vŕškoch a zahučali delá. To sovietske vojská Muravieva začali obliehať mesto.“
Začiatkom februára 1918 ho aj dobyli. „Ukrajinská vláda ušla, aby si na pomoc pozvala Nemcov a s nimi sa vrátila,“ pokračujú spomienky Jesenského. „Kyjevský soviet vydal dekrét, že sa organizuje československá rudá garda. Český časopis Svoboda vytlačil výzvu, že kto chce vstúpiť do socialistickej armády, aby prišiel do ich štábu so zbraňou. Socialistická armáda! Servus, prví boľševici českí. Prví zradcovia… Ale naše zrno bolo ťažké ako zlato. Odfúklo len plevel. Čo i zlato pohýbalo, to boli Nemci. Približovali sa ku Kyjevu a my sme sa rozpŕchli, každý svojou stranou, kade ľahšie.“
Ešte predtým, v januári 1918 boľševici síce povolili voľby do Ústavodarného zhromaždenia, keď však poslanci zvolili za jeho predsedu esera, dali parlament rozohnať. Tým sa skončila akákoľvek demokracia.
Koncom februára – začiatkom marca 1918 Nemci dali ultimátum ruskej strane. Brestlitovský mier sa rodil ťažko, Trockij odmietol podpísať ponižujúcu dohodu, Lenin naliehal, že v opačnom prípade padne Petrohrad a vyhrážal sa demisiou. Tým ostatných vo vedení strany presvedčil. Tvrdil, že sovietska republika, aj keď značne okyptená, si potrebuje vydýchnuť, aby vôbec prežila a nabrala sily. A dočkala sa „medzinárodnej revolúcie, ktorá nevyhnutné príde, avšak teraz ešte nedozrela“.
Na východnom fronte prvej svetovej vojny sa vtedy skončili boje. Nepriatelia boľševikov rozšírili konšpiračnú teóriu o Leninovi – nemeckom agentovi. Mala ju dokazovať cesta vodcu revolúcie a jeho spolupracovníkov z emigrácie v zapečatenom vozni zo Švajčiarska cez Nemecko a Švédsko a tvrdenia údajného organizátora tejto cesty Alexandra Helphanda-Parvusa, že ju financoval z peňazí nemeckého generálneho štábu. Jeho korešpondencia s Nemcami mala o tom svedčiť, medzitým však vyšlo najavo, že viaceré listy sú podvrhy.
Tento mýtus má však obdivuhodnú životnosť, a to aj v Rusku. Antikomunisti alebo monarchisti naďalej tvrdia, že Leninov návrat cez Nemecko je dôkazom jeho vlastizrady: "Bol nemecký špión, za cudzie peniaze rozkladal ruskú armádu.“ Druhá strana oponuje: "Nemecký špión by predsa nikdy nepodporoval nemeckých spartakovcov, Karla Liebknechta a Rosu Luxemburgovú, v ich boji proti nemeckej vláde.“
Po porážke Nemecka v novembri 1918 sovietske Rusko prestalo dodržiavať podmienky brestlitovskej mierovej dohody a neskôr znovu obsadilo Ukrajinu. Vznikla Československá republika a do vlasti sa začali vracať nielen legionári, ktorí medzitým bojovali s Červenou armádou na strane bielogvardejcov, ale aj bývalí českí a slovenskí zajatci, ktorí bojovali na strane sovietov. Medzi nimi aj vyškolení agitátori a propagandisti boľševizmu. Na ústredí Leninovej strany sa sformovala tzv. československá skupina, ktorá ich pripravovala na prácu doma.
Svetová revolúcia meškala, a tak sa začal vývoz tej ruskej. Už v roku 1919 začali v strednej Európe vznikať „republiky rád“ – bavorská, alsaská, maďarská a napokon i slovenská. Neexistovali dlho, spravidla niekoľko mesiacov, semeno nepokoja však zasiali. Ale o tom niekedy inokedy.
