Patálie s úmrtným listom Československa

Ešte deň pred záverečným schvaľovaním zákona o zániku česko-slovenskej federácie chýbal jeden alebo dva hlasy na jeho prijatie. V prípade, že by zákon ani na tento tretí pokus v parlamente neprešiel, mala Praha pripravený krízový scenár a vyhlásila by samostatnosť Česka vo vlastnej réžii už koncom novembra 1992. Podobne by postupovala slovenská strana. Nakoniec sa chýbajúce hlasy našli, a spoločnému štátu odzvonilo ústavnou cestou až o mesiac neskôr, ale je zrejmé, že jeho riadený rozpad neprebiehal až tak hladko, ako sa to zdá z odstupu štvrťstoročia.

27.11.2017 06:00
Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej... Foto:
Budova Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, v ktorej poslanci 25. novembra 1992 schválili zákon o zániku česko-slovenskej federácie.
debata (17)

České médiá nazvali zákon o zániku federácie jej úmrtným listom. Keď však podpredseda federálneho zhromaždenia Roman Zelenay z HZDS oznamoval 25. novembra 1992 výsledky hlasovania, všetci, čo zákon podporili, vrátane hostí na galérii, prepukli v jasot: búrlivo tlieskali a nadšene vykrikovali ako skalní po vyhratom zápase, kde o výsledku rozhodli až pokutové kopy. Zákon, ktorý vo svojom prvom článku stanovil, že „uplynutím 31. decembra 1992 zaniká Česká a Slovenská Federatívna Republika“ a že jej „nástupníckymi štátmi …sú Česká republika a Slovenská republika“, prešiel totiž s odretými ušami, iba najtesnejšou väčšinou.

Poslanci za SNS po hlasovaní rozvinuli zástavu Slovenskej republiky a spievali hymnickú pieseň Hej, Slováci. Jeden z poslancov za HZDS však v kuloároch poznamenal: "Chvalabohu, že to máme za sebou, ale najhoršie nás ešte len čaká.“

Referendum? To je predsa zbytočnosť

V Snemovni ľudu dvojkomorového parlamentu bolo treba na schválenie zákona 90 hlasov a podporilo ho 92 poslancov. V Snemovni národov platil zákaz majorizácie, preto oddelene hlasovala jej slovenská a česká časť. A v každej bolo treba na prijatie zákona najmenej 45 hlasov, aby sa dosiahla predpísaná ústavná väčšina. V českej časti sa našlo presne toľko poslancov, ktorí hlasovali „za“, v slovenskej o jedného viac – 46. Ani na to by však nestačili iba hlasy koaličných poslancov, museli sa teda pridať viacerí opozičníci.

Hlasovanie bolo verejné, a tak už na druhý deň médiá zverejnili mená poslancov za strany a hnutia, ktoré do poslednej chvíle mali proti návrhu zákona vážne výhrady alebo podmieňovali jeho prijatie nejakými požiadavkami, napriek tomu niektorí ich zástupcovia zákon podporili. Išlo najmä o poslancov českej i slovenskej ľavice, napríklad Valtra Komárka, Jozefa Bystrického, Štefana Nižňanského a ďalších.

Po odhlasovaní zákona o zániku federácie... Foto: Archív autora
archívne noviny Po odhlasovaní zákona o zániku federácie rozvinuli poslanci SNS v budove Federálneho zhromaždenia slovenskú zástavu a spievali pieseň Hej,Slováci!

Novinári si nemohli nevšimnúť, že pred záverečným hlasovaním si vyžiadal krátku prestávku klub poslancov slovenskej sociálnej demokracie (SDSS). Zo štyroch prítomných poslancov tohto klubu potom traja hlasovali za zákon a jeden sa zdržal hlasovania. Predpokladá sa, že práve tieto hlasy rozhodli o kladnom výsledku. Michal Kováč, vtedajší predseda Federálneho zhromaždenia a neskôr prezident SR, po rokoch spomínal, že tak to dohodol s Alexandrom Dubčekom, ktorého navštívil ešte pred jeho smrťou v pražskej nemocnici. Dubček bol vtedy stále predsedom SDSS a sľúbil, že si pohovorí s poslancami…

Podľa českého historika Jana Rychlíka si však koaličné strany získali hlasy opozičných federálnych poslancov aj prísľubom – ktorý sa premietol do jedného z ustanovení zákona – že po zániku spoločného štátu sa automaticky stanú členmi národných parlamentov. Ináč by si totiž podporou tohto zákona vlastne skracovali svoj poslanecký mandát.

Niektorí opoziční poslanci, napríklad Nižňanský, zdôvodňovali svoje rozhodnutie podporiť zákon tým, že nechceli pripustiť, aby sa spoločný štát rozpadol neústavným spôsobom. Uprostred rokovania parlamentu sa totiž rozchýrilo, že v prípade neschválenia zákona je Česká národná rada pripravená prijať deklaráciu o samostatnosti Českej republiky. Česko a po ňom aj Slovensko (ale najskôr súčasne) by vystúpili z federácie, čo ústavní právnici považovali za „nečisté“ riešenie. K tomu sa však ešte vrátime.

Dosť na tom, že po prijatí zákona si vydýchli úľavou aj protagonisti delenia federácie Václav Klaus a Vladimír Mečiar. „Vo Federálnom zhromaždení funguje akýsi mechanizmus sebazáchovy, lebo sa spamätá vždy, keď dôjde na prah sebazániku, a potom už hlasuje rozumne,“ vyhlásil Mečiar. O mesiac však zaniklo tak či tak, spolu s česko-slovenskou federáciou.

Klaus po odhlasovaní zákona neskrýval spokojnosť a dodal: „Verím, že dnešný deň priniesol upokojujúce gesto pre celý svet.“ Schválenie zákona naozaj ocenili viacerí svetoví politici a mnohé zahraničné médiá. Nemecký denník Die Welt v komentári napísal, že to má všeobecný význam: „Klaus a Mečiar dokázali, že národno-emancipačné procesy sa môžu odohrávať politicky demokraticky a bez násilia.“ Iné známe nemecké noviny Frankfurter Rundschau však upozornili na jednu „závažnú chybu krásy“ česko-slovenskej „zamatovej cesty k rozvodu“, a to „delenie zhora“. Vládne strany neboli totiž schopné dospieť k referendu, ktoré požadovala opozícia. „Dôvera vládnych politikov v to, že obyvateľstvo im rozdelenie odsúhlasí, nebola zrejme veľká,“ skonštatoval denník.

Tak Klaus, ako aj Mečiar považovali už v tom čase referendum za „zbytočnosť“. Zo slovenských parlamentných strán ho požadovali do poslednej chvíle predovšetkým KDH a maďarská koalícia (MKDH), z českých Levý blok (KSČM a Demokratická levice ČSFR) a Sládkovi republikáni (SPR – RSČ). Ani jeden z ich poslancov zákon o zániku federácie nepodporil. Vtedajší predseda českých komunistov Jiří Svoboda, ináč známy filmový režisér, po skončení hlasovania dokonca vyhlásil: „Som presvedčený, že dátum 25. november 1992 vstúpi do spoločných dejín Čechov a Slovákov podobne ako Mníchovská dohoda z 30. septembra 1938­.“

Noviny na druhý deň vyšli s palcovými titulkami „Úmrtný list federácie je vystavený“, „Agónia ČSFR sa skončí 31. decembra“. Najpredávanejší český denník nazval hlavný článok príznačne „Zbohom, Československo“. My si však teraz povieme, prečo zákon o jeho zániku prešiel až na tretí pokus.

Rozvod až po rozdelení majetku

Spočiatku sa zdalo, že všetko pôjde ako po masle. Zákon vznikal od konca augusta 1992 na základe dohody delegácií ODS a HZDS o pokojnom rozdelení spoločného štátu… Vtedy, po skončení rokovaní v brnianskej vile Tugendhat, Klaus a Mečiar oznámili, že ich právni experti pripravia spoločný návrh zákona do 30. septembra. Aj sa tak stalo, ale 1. októbra 1992 sa v dvojkomorovom Federálnom zhromaždení nenašla potrebná väčšina, ktorá by návrh podporila… V Snemovni ľudu chýbal jeden hlas a v Snemovni národov – kde oddelene hlasovali slovenskí a českí poslanci – jeden hlas, resp. tri hlasy.

Medzitým prepukli spory o tom, čo musí zákonu predchádzať. Opozícia v oboch národných republikách federácie naliehala na vyhlásenie referenda, Strana demokratickej ľavice vedená Petrom Weissom okrem toho prízvukovala prednostné prijatie zákona o delení federálneho majetku. Mečiarovo HZDS prišlo zase s požiadavkou tzv. veľkého kompetenčného zákona, ktorý by úplne oklieštil právomoci ústredných pražských orgánov, a to ešte pred zánikom federácie.

Ešte 11. júna priniesol francúzsky denník Le... Foto: Archív autora
archívna karikatúra Ešte 11. júna priniesol francúzsky denník Le Mond túto karikatúru, na ktorej Václav Havel tvrdí, že "už neostáva iné, len dúfať v zamatovú evolúciu".

Kompetenčný zákon prešiel v parlamente 8. októbra bez väčšieho odporu opozície, hoci – povedané slovami historika Rychlíka – fakticky znefunkčnil federáciu. Týmto zákonom sa totiž rušilo päť z trinástich federálnych ministerstiev, národné republiky získali právo vytvárať emisné banky, zriaďovať si spravodajské služby a uzatvárať medzinárodné zmluvy (pravda, zatiaľ v súlade s celoštátnou zahraničnou politikou).

O päť dní, v piatok 13. novembra, sa dostal na program parlamentu aj zákon o delení federálneho majetku. Návrh predpokladal, že pri nehnuteľnostiach a pri hnuteľnom majetku, ktorý tvoril súčasť týchto nehnuteľností, sa uplatní územný princíp. Čiže mal pripadnúť tej národnej republike, na území ktorej sa momentálne nachádzal. Princíp 2 : 1 sa mal potom použiť v prípadoch, keď nebolo možné uplatniť princíp územný. Česko malo získať majetok vo výške zhruba 430 a Slovensko 203 miliárd korún.

Po búrlivých diskusiách vypustili z návrhu zákona tzv. historický princíp delenia. Ak by v ňom zostal, umožnilo by to automatický prevod majetku, ktorý sa do roku 1918 nachádzal na dnešnom území ČR a SR a po vzniku Československej republiky prešiel do jej majetku, na Českú, resp. Slovenskú republiku bez ohľadu na to, kde sa v roku 1992 nachádzal. "Považujem tak trocha za svoju zásluhu, že tento princíp nakoniec zo zákona vypadol, ináč by Slovensko dosť významne škodovalo,“ spomínal v našom rozhovore pred piatimi rokmi nebohý profesor ekonómie Rudolf Filkus. V čase rozpadu ČSFR bol vicepremiérom federálnej vlády za HZDS.

Časť majetku zanikajúcej česko-slovenskej federácie sa však aj tak musela deliť na základe špeciálnych zákonov alebo dohôd medzi vládami oboch národných republík (napríklad Transpetrol, ČSA, Československá námorná doprava, Čedok či Čechofracht). Išlo o organizácie, z ktorých viaceré boli medzitým už čiastočne sprivatizované.

Na tretie výročie „zamatovej revolúcie“ 17. novembra 1992 schválili oba národné parlamenty upravené znenie ústavného zákona o zániku federácie. Národná rada SR odporučila Federálnemu zhromaždeniu prijať návrh poslanca Antona Hrnka zo SNS, aby zákon zakázal nástupníckym štátom používať symboly zaniknutého Česko-Slovenska. Česká národná rada (ČNR) zasa navrhla ustanovenie o tom, že poslanci zaniknutého Federálneho zhromaždenia sa stanú poslancami národných parlamentov. Vychádzalo sa pritom z politickej dohody uzavretej medzi ODS a HZDS ešte 19. júna 1992. Ako si ukážeme neskôr, práve tieto dva paragrafy zákona o zániku federácie sa v praxi nerealizovali.

V stredu 18. novembra sa zákon dostal druhýkrát na rokovanie federálneho parlamentu. Ak mal prejsť, museli ho podporiť aj viacerí poslanci opozície, keďže ODS a HZDS nedisponovali ústavnou väčšinou. Opozícia však opäť požadovala vypísanie referenda. Jej návrh prešiel v Snemovni ľudu, kým Snemovňa národov ho odmietla. Nasledovať malo dohodovacie konanie medzi oboma komorami parlamentu.

Odpoveď na túto patovú situáciu prišla už na druhý deň v podobe uznesenia ČNR, ktoré podporila česká vláda. Česká politická reprezentácia v ňom deklarovala prevzatie plnej zodpovednosti za kontinuitu štátnej moci na území Českej republiky. Experti dávajú toto uznesenie do jednej roviny s Deklaráciou zvrchovanosti Slovenskej republiky, ktorú Národná rada prijala ešte 17. júla 1992. Vedenie ODS oznámilo, že krok ČNR je reakciou na „váhavý postoj Federálneho zhromaždenia v súvislosti s konečným rozhodnutím o zániku spoločného štátu“. V prípade opakovaných prieťahov malo byť ďalším krokom vyhlásenie samostatnosti Českej republiky.

„Pre pokoj doma, ale i pre našu čitateľnosť v zahraničí by však bolo lepšie, keby existenciu federácie ukončil najvyšší zákonodarný zbor ČSFR,“ komentoval situáciu na mítingu v Tepliciach federálny premiér Jan Strásky (ODS).

Kým opoziční politici odsúdili uznesenie ČNR, reakcie predstaviteľov HZDS boli rozporuplné. Napríklad Milan Čič, v tom čase podpredseda federálnej vlády, vyčítal uzneseniu, že „nie je úplne v súlade s ústavnými zákonmi ČSFR“. Mečiara však krok ČNR neprekvapil a pripustil, že v prípade, ak federálny parlament najbližšie neprijme zákon o zániku spoločného štátu, tak slovenská strana bude postupovať podobne.

Niektorí dokonca navrhovali ponechať Českej republike názov Československo.

V tom čase však už bolo zrejmé, že viac tlačia na pílu Česi a chcú mať delenie čo najskôr za sebou. Vraj mali obavy z ekonomického chaosu a z rozvratu štátnej moci na území Českej republiky. Ale aj z možného zhoršenia vzťahov so Slovenskou republikou po rozdelení spoločného štátu. Preto trvali na urýchlenom uzatvorení série šiestich zmlúv a dohôd o vzájomnej spolupráci po Novom roku. Predstavitelia vlád ČR a SR ich podpísali na spoločnej schôdzke v Bratislave 23. novembra 1992.

Medzitým horúčkovito rokoval dohodovací výbor. Zvažoval doplnenie zákona o ďalšie ustanovenia, podľa ktorých by o zániku federácie rozhodovali národné rady, a to buď vypísaním referenda, alebo schválením ústavného zákona. Podľa ďalšej verzie by si národné rady mali samy zvoliť aj spôsob zániku spoločného štátu.

O návrhu zákona malo Federálne zhromaždenie tretíkrát hlasovať 24. novembra. Rozdeleniu spoločného štátu však akoby nepriali ani nebesá, lebo v ten deň ráno bola taká hustá hmla, že slovenskí poslanci nemohli do Prahy odletieť. Dostali sa tam až vo večerných hodinách autobusmi.

Parlament sa preto mohol zísť až 25. novembra, keď mu dohodovací výbor predložil návrh zákona, ktorý pod tlakom národných rád upravoval ešte aj po celý predchádzajúci deň. A tak sa doň dostalo ustanovenie o tom, že zákon začne platiť iba v prípade, že ho schváli referendum aspoň v jednej republike alebo ak ho ratifikujú národné rady. Po prvom hlasovaní prešiel upravený návrh iba v Snemovni ľudu a v slovenskej časti Snemovne národov. Po prestávke sa preto hlasovalo znovu, ale už o pôvodnom návrhu a ten poslanci odsúhlasili – ako sme si už povedali – najtesnejšou väčšinou…

V ústrety novému letopočtu

Uplynul týždeň a Národná rada SR prijala na svojej mimoriadnej schôdzi dva dôležité dokumenty: Vyhlásenie o členstve Slovenskej republiky v Rade Európy a Vyhlásenie k parlamentom a národom sveta. V oboch deklaráciách z 3. decembra 1992 sa už hovorí o Slovenskej republike ako o jednom z dvoch nástupníckych štátov ČSFR. V prvej potvrdzuje želanie byť riadnym členom Rady Európy, v druhom vyjadruje vôľu a pripravenosť stať sa riadnym členom OSN.

Čo je pozoruhodné, za obe vyhlásenia hlasovali takmer všetci poslanci NR SR, nikto nebol proti, len dvaja sa zdržali. „Hlasovali teda aj poslanci tých politických subjektov, ktorí predtým boli proti Deklarácii zvrchovanosti i proti slovenskej ústave a ktorých zástupcovia vo federálnom parlamente 25. novembra 1992 hlasovali proti zániku federácie,“ upozorňuje historik Ivan Laluha. V tom čase bol predsedom Zahraničného výboru NR SR.

Niet sa čo čudovať, na prelome novembra a decembra 1992 už bolo delenie spoločného štátu v plnom prúde. Ešte v polovici novembra odletelo už z Čiech na Slovensko prvých 57 vojenských lietadiel v rámci delenia armády. V ďalších týždňoch sa presúvali sem i tam v rýchlom slede za sebou stovky transportov vojenskej techniky a munície nielen po železnici, ale aj po vlastnej osi, až to spôsobovalo problémy v plynulosti cestnej premávky.

Začala sa tlač prvej slovenskej poštovej známky – zobrazovala znak budúceho štátu. A v kremnickej mincovni vrcholili prípravy na razenie pamätnej medaily – mala byť na nej otvorená kniha s prvými slovami slovenskej ústavy. Koncom novembra informoval vtedajší viceguvernér štátnej banky pre Slovensko Marián Tkáč verejnosť o budúcich slovenských bankovkách. Mal na nich byť Pribina, Cyril a Metod, Štúr, Hlinka a ďalšie postavy zo slovenských dejín. V tom čase už muselo byť zasväteným jasné, že menová česko-slovenská únia bude mať veľmi krátke trvanie (pôvodne sa predpokladalo, že vydrží aspoň do polovice roku 1993).

Česi zatiaľ diskutovali o najvhodnejšom názve pre svoj štát. Názvy Česko alebo Bohemia sa nepáčili Moravanom ani Slezanom, ich rodáci v ČNR dokonca vyzvali medzinárodné organizácie, aby zvážili, či neuznajú Českú republiku za nástupnícky štát ČSFR až vtedy, keď v nej Morava a Sliezsko budú mať isté autonómne postavenie. Našli sa však experti, ktorí navrhovali ponechať Českej republike názov Československo. „Veď v Čechách, a najmä na Morave žije početná slovenská menšina,“ argumentovali.

Na Slovensku sa diskutovalo najmä o štátnej hymne. Dovtedy existovala len jedna jej oficiálna nahrávka ako slovenská časť česko-slovenskej hymny v povojnovej úprave českého skladateľa Václava Trojana. Mala navyše len jednu slohu Matuškovej piesne Nad Tatrou sa blýska z roku 1844. Rozhodlo sa, že hymna bude mať dve slohy a nová úprava vyšla z rekonštrukcie skíc skladateľa Alexandra Moyzesa, ktoré dokompletizoval skladateľ Ladislav Burlas. V polovici decembra hymnu nahrala Slovenska filharmónia.

Približne v tom čase, vo štvrtok 17. decembra 1992, sa naposledy zišlo Federálne zhromaždenie, aby prijalo jediné uznesenie – k ústavnosti procesu zániku spoločného štátu a vzniku nástupníckych štátov. Akoby si federálni poslanci chceli týmto dokumentom ešte raz potvrdiť platnosť ustanovenia zo zákona o zániku federácie o zachovaní ich mandátov. Podľa neho mali pokračovať v plnení svojich povinností už ako poslanci NR SR a ČNR. Napriek dvojitej poistke sa to však nepodarilo.

V Českej republike sa síce s členmi zaniknutého Federálneho zhromaždenia dlho počítalo ako so senátormi uvažovanej hornej komory Parlamentu ČR (mali sa nimi stať automaticky), ale tá vznikla až v roku 1996 a predchádzali jej riadne parlamentné voľby. Na Slovensku sa s vytvorením Senátu vtedy ani neuvažovalo. A presunúť federálnych poslancov do Národnej rady, to nemohlo byť v záujme HZDS, ktoré tam malo vtedy takmer polovicu mandátov. Mečiarovo hnutie by tak mohlo prísť o svoje dominantné postavenie. Preto mnohí slovenskí členovia kedysi najvyššieho zákonodarného zboru v spoločnom štáte si po vzniku nástupníckeho štátu museli hľadať prácu…

Iba na papieri zostal aj ďalší paragraf zákona o zániku federácie, týkal sa jej štátnych symbolov: nástupnícke štáty ich nesmeli používať. ČNR však 16. decembra 1992 prijala Ústavu Českej republiky, podľa ktorej sa štátnou vlajkou ČR stala vlajka federácie. Vladimíra Mečiara to vtedy rozčúlilo (,,Boli nejaké dohody, a nedodržali sa!„), pred piatimi rokmi v jednom rozhovore to však nazval "takou prkotinou“ v porovnaní s tým, čo sa dohodlo a dodržalo.

Posledné zasadnutie federálneho parlamentu sa skončilo v atmosfére rozpakov, smútku a neistých očakávaní. Poslanci, ktorí pred šiestimi mesiacmi ešte skladali sľub vernosti Českej a Slovenskej Federatívnej Republike, si 17. decembra 1992 o 13. hodine naposledy vypočuli jej hymnu a pred bustou T. G. Masaryka si pripili šampanským. Bol koniec, o dva týždne zmizne štát, ktorý dovtedy reprezentovali, z politickej mapy Európy. A na Slovensku sa začne nový letopočet.

© Autorské práva vyhradené

17 debata chyba
Viac na túto tému: #Československo #Príbeh Slovenska - 25 rokov #100 rokov vzniku ČSR