Aj Pražskej jari predchádzala zima

Eto vaše delo (to je vaša vec), povedal na záver svojej návštevy Leonid Brežnev a odletel z Prahy späť do vlasti. Iba tri slová, ale pre zainteresovaných znamenali súhlas Kremľa s nadchádzajúcimi mocenskými zmenami v bývalom Československu. Nasledoval politický pád Antonína Novotného a nástup Alexandra Dubčeka, čím sa zároveň otvárala cesta k demokratizácii krajiny Už 50 rokov tu koluje táto historka a dnes nikomu ani nenapadne ju spochybniť. Ale bolo to naozaj tak?

07.12.2017 07:00
ukrajinci.cz Foto:
Novotný víta s objatím Brežneva v decembri 1967 v Prahe (v pozadí Hendrych)
debata (15)

Blahosklonné Brežnevovo „eto vaše delo“ totiž vôbec nezapadá do predstavy o totálnej kontrole Moskvou politických procesov – a najmä personálnych rošád na najvyšších miestach v „bratských“ komunistických stranách, ktoré vtedy boli pri moci v štátoch východného bloku. Žeby na Starej ploščadi, kde sídlilo ústredie strany sovietskych komunistov, a na Lubjanke v centrále KGB nevedeli, aké sily a myšlienkové prúdy sa uvoľnia odchodom Novotného starej gardy a príchodom k moci Dubčeka a pražských liberálov? Mohol Kremeľ až tak zle odhadnúť situáciu a zaspať predohru Pražskej jari?

Ale poďme po poriadku. Brežnev priletel do Prahy 8. decembra 1967 na „kratšiu priateľskú návštevu“, ako sa uvádzalo v záverečnom komuniké. V niektorých súčasných publikáciách sa píše o tajnej alebo „takmer tajnej“ návšteve, čo však nezodpovedá skutočnosti, lebo médiá o tom informovali na titulných stranách, aj keď stručne a neúplne, čo však nebolo nič mimoriadne. Podľa oficiálnej správy navštívil generálny tajomník ÚV KSSZ Československo na pozvanie predsedníctva ÚV KSČ a vlády ČSSR, aby prerokovali „otázky ďalšieho rozvoja československo-sovietskej spolupráce v rôznych oblastiach“. V skutočnosti ho opakovane pozýval sám Novotný, najvyšší šéf strany a zároveň prezident republiky, aby mu pomohol vyriešiť konflikt v politickom vedení štátu.

Brežnev cestu dlho odkladal, keď sa však Novotný telefonicky ozval 6. decembra znovu a naliehavo, rozhodol sa letieť. Predtým sa však opýtal sovietskeho veľvyslanca v Prahe Stepana Červonenka, kto je vlastne muž č. 2 v KSČ. Ten odpovedal, podľa ruských zdrojov, že 54-ročný Jiří Hendrych, najbližší Novotného spolupracovník, dokonca jeho spoluväzeň v koncentračnom tábore Mauthausen (kam sa obaja dostali za odbojovú činnosť v protektoráte), ktorý má vo vedení strany na starosti ideológiu a kultúru.

Brežnev sa za tých asi 24 hodín pobytu v Prahe nestretol s celým predsedníctvom (politbyrom), ale iba s piatimi jeho vybranými členmi. Okrem Novotného s Hendrychom, Jozefom Lenártom (v tom čase predsedom vlády ČSSR), Jaromírom Dolanským (tajomníkom ÚV KSČ) a Alexandrom Dubčekom (prvým tajomníkom ÚV KSS).

Ako vyplýva z Dubčekových pamätí, Brežneva doslova šokoval rozhovor s Hendrychom, ktorý mu na otázku, čo si myslí o možnostiach riešenia sporov vo vedení, odpovedal takmer bez úvodu: „Som ochotný prevziať funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ.“ Dubčekovi to prezradil jeden z Brežnevových poradcov, s ktorým sa zrejme už dlhšie dôvernejšie poznal. Podľa profesora Ivana Laluhu, blízkeho Dubčekovho priateľa a spolupracovníka, išlo zrejme o Alexandra Bovina, známeho novinára, ktorý v tom čase pôsobil ako konzultant na ÚV KSSZ a pripravoval prejavy pre Brežneva.

Z toho istého zdroja sa Dubček dozvedel, že Brežnev prišiel pôvodne do Prahy s predstavou, že podporí Novotného. Ale po rozhovore s Hendrychom si pravdepodobne pomyslel: ako možno Novotného udržať pri moci, keď je ochotný ho zradiť najbližší spolupracovník? S Dubčekom hovoril Brežnev asi hodinu, opäť sa len pýtal, svoje názory neprezradil. „Počúval, čo som hovoril, ale nekládol otázky, ktoré by mu pomohli pochopiť podstatu sporu,“ spomínal Dubček. „Myslím si, že sa na to pozeral ako na motanicu škriepok medzi vysokými straníckymi funkcionármi.“

Brežnev sa však vyhol stretnutiu s celým predsedníctvom. Prečo? Aby nemusel pred ostatnými vyjadriť podporu Novotnému? A to bol asi hlavný výsledok krátkej Brežnevovej návštevy. Podľa Dubčeka však nepovedal „eto vaše delo“, aspoň on to od Brežneva nepočul. Práve tento výrok však budú ľudia v auguste 1968 písať na plagáty a maľovať na múry budov ako dôkaz Brežnevovho pokrytectva a vierolomnosti.

LOGO ŠTVOREC #50 rokov od okupácie Československa

Možno to povedal Novotnému, možno dokonca už druhýkrát. Lebo prvýkrát to malo byť ešte začiatkom leta 1967 v Moskve. Novotný o čosi neskôr navštívil aj Kyjev, kde sa posťažoval tamojšiemu prvému tajomníkovi KS Ukrajiny Petrovi Šelestovi, ináč členovi sovietskeho politbyra, na Brežneva – vraj je ľahostajný k jeho problémom: skupinkárčeniu vo vedení strany, opozičným náladám v prostredí inteligencie, slovenskému nacionalizmu, ktorý sa zahniezdil dokonca medzi straníckymi funkcionármi (a menoval Dubčeka). Šelest si to zaznamenal vo svojich denníkoch, ktoré vyšli nie tak dávno knižne. Citoval aj vetu, ktorú mal Brežnev povedať Novotnému v Moskve: „To, čo sa robí u vás v krajine a v strane, je vaša vnútorná vec – sami si to musíte ujasniť a riešiť.“

Ale znamenalo to, že ponechal vývoj v „bratskom“ Československu na samospád alebo že Novotného nadobro odpísal? O niekoľko dní po návrate z Prahy, 13. decembra v telefonickom rozhovore s maďarským lídrom Jánosom Kádárom označil Brežnev za hlavnú príčinu ťažkostí KSČ okolnosť, že „súdruh Novotný nevie, čo je to kolektívne vedenie a ako treba komunikovať s ľuďmi“.

Problém dvoch sovietskych divízií

Traduje sa aj v odbornej literatúre, že Novotný si Brežneva znepriatelil po tom, čo v jeseni 1964 nesúhlasil s vnútrostraníckym pučom v Moskve. Tzv. neostalinisti vtedy zbavili moci Nikitu Chruščova, s ktorým mal Novotný veľmi dobré vzťahy. Dokonca proti tomu údajne protestoval, čo Brežnev, ktorý vtedy Chruščova vystriedal na čele KSSZ nevedel Novotnému zabudnúť. Ibaže Tejmur Džalilov, vedúci vedecký pracovník Ruského štátneho archívu najnovších dejín, ani po rokoch hľadania nenašiel čo len náznak podobného protestu zo strany Novotného. Zato objavil vo fondoch archívu zo spomínaného obdobia stenografický záznam rozhovoru Brežneva s Kádárom, v ktorom sa maďarský líder Brežneva priamo opýtal, prečo bol Chruščov „odídený“ takým drsným spôsobom. A zároveň mu povedal na rovinu, že Chruščova si nikdy neprestane vážiť. Novotný by si niečo také netrúfol vyhlásiť, bol na to príliš zbabelý.

Podľa inej verzie Brežnev nemohol Novotnému odpustiť jeho neochotu, čo sa týka rozmiestnenia dvoch sovietskych divízií v západných oblastiach Československa. Moskva sa o to usilovala už za Stalina a potom aj za Chruščova najmä po karibskej kríze. Ich jednotky mali zaplniť medzeru medzi sovietskymi skupinami vojsk v NDR a Maďarsku. Keďže Praha nesúhlasila, Sovieti ju nútili lepšie vyzbrojiť a posilňovať vlastnú armádu. To čoraz väčšmi zaťažovalo rozpočet ČSSR. Ale v roku 1965 – už za Brežneva – musel Novotný súhlasiť s tajnou dohodou o zriadení špeciálnych úložísk pre sovietske jadrové hlavice k už skôr dodaným raketovým nosičom Frog a Scud (v kódovom označení NATO) a s rozmiestnením niekoľkých stoviek sovietskych vojakov, ktorí mali tieto depoty obsluhovať. Mimochodom, zostávali u nás aj počas Pražskej jari, čo sa nezvykne pripomínať. V Československu prebehla celá akcia pod kódovým označením Javor a objekty sa postavili v blízkosti Mladej Boleslavi, Plzne a vo vojenskom priestore Bíliny.

Je však pravda, že sovietska strana neprestala naliehať na rozmiestnení celých divízií na hraniciach s Nemeckou spolkovou republikou. Začiatkom februára 1967 navštívili Československo Brežnev a Jurij Andropov, budúci predseda KGB. Nastolili rovnakú otázku a od Novotného dostali rovnako odmietavú odpoveď. Vraj by to verejnosť neprijala a v danej vnútropolitickej situácii by to nahrávalo neprajníkom režimu.

V skutočnosti sa však Novotný a jeho generáli obávali najmä finančných nákladov spojených so zabezpečovaním sovietskych vojenských základní. Mohli si ich dovoliť v zložitej ekonomickej situácii? „Poznáme to, pustíme sem jednotky a po nich prídu rodinní príslušníci, začnú žiadať byty, škôlky, vojentorg,“ zahlásil vraj v úzkom kruhu Oldřich Rytíř, vtedajší náčelník generálneho štábu

Novotný musel súhlasiť s tajnou dohodou o zriadení úložísk pre sovietske jadrové hlavice k už skôr dodaným raketovým nosičom

Žeby Brežnev chcel urobiť kríž nad Novotným práve pre jeho zanovitosť v tejto vojensko-strategickej otázke? A staviť na jeho nástupcu, ktorý by aj v tomto ohľade išiel Moskve viac po ruke? Ale na ktorého? Ak chcel ukázať prstom na správneho, musel by viac vniknúť do podstaty sporov vo vtedajšom vedení KSČ, poznať ich skutočné príčiny.

Dubček a strašiak federácie

V 60. rokoch sa v Československu prehlbovali hospodárske ťažkosti. A hoci Novotný po dlhom presviedčaní nakoniec pristúpil na určité polovičaté ekonomické reformy, ktoré riadila stranícko-štátna komisia pod vedením profesora Ota Šika, ich výsledky sa prirodzene neprejavili hneď zvýšeným výkonom ekonomiky. Zároveň od roku 1963 sa aj u nás začalo politické oteplenie, inšpirované kritikou zločinov stalinizmu a nápravou najvypuklejších chýb minulosti v ZSSR. V tejto atmosfére sa začalo dariť verejnej diskusii, a to aj o témach, ktoré predtým patrili medzi tabuizované. Napríklad o cenzúre a slobode prejavu, s čím prišli ako prví slovenskí novinári a českí spisovatelia. Ale aj o citlivej národnostnej otázke, o česko-slovenských vzťahoch, predovšetkým v ekonomike, lebo oklieštená hospodárska reforma nebrala do úvahy menej rozvinutú – v porovnaní s Českom – hospodársku štruktúru Slovenska, čo malo negatívne dôsledky.

V tejto súvislosti sa však čoskoro dostali na program dňa aj záležitosti politického systému. Alexander Dubček, ktorý vtedy stál na čele Komunistickej strany na Slovensku, nastolil otázku postavenia národných orgánov – Slovenskej národnej rady a Zboru povereníkov, ich právomocí vo vzťahu k pražskému centru. Podľa Stanislava Sikoru z Historického ústavu SAV začal s otvorenou kritikou Novotného práve Dubček, keď koncom októbra 1967 na zasadnutí ÚV KSČ zaútočil na nadmerné spájanie (kumuláciu) funkcií v rukách jednej osoby. Všetkým bolo jasné, že tým mieri na Novotného, ktorý bol nielen prvým tajomníkom ÚV KSČ a prezidentom ČSSR, ale bezprostredné riadil aj najdôležitejšie oddelenie v ústredí strany, a to politicko-organizačné.

Nebol by to Novotný, keby v podobných prejavoch hneď nevidel nacionalizmus či „nacionálnu úchylku“. Aj podľa Rudolfa Černého, ktorý krátko po odstavení Novotného napísal o exprezidentovi pomerne oslavnú životopisnú knihu, delil Novotný vtedajších slovenských politikov na internacionalistov a nacionalistov. Ako čert kríža sa vraj obával federalizácie Československa. „Dať im federáciu, tak Česi a Slováci už nebudú bratia, ale konkurenti,“ opakoval ešte aj na politickom dôchodku.

Protinovotnovský odpor vzrástol najmä po tom, čo v auguste 1967 podnikol cestu do Martina, kde navštívil aj Maticu slovenskú. Do pracovne správcu Matice Juraja Pašku vstúpil vraj ako cestujúci do nádražnej čakárne. Začal vedeniu vrcholnej národnej ustanovizne vyčítať, že spolupracuje so zahraničnými Slovákmi a že túto činnosť by mala prenechať zahraničnému ústavu v Prahe. Ten, mimochodom, viedol jeho priateľ Griša Spurný. Paška prezidentovi spakruky odpovedal, že nie je asi dobre informovaný, lebo o spoluprácu s Maticou sa usilujú sami zahraniční Slováci. Na to Novotný zavelil manželke na odchod „Božo, jdi!“ a cestou vykrikoval, že to si ešte prešetria a vedenie Matice za všetko ponesie následky.

Výlet do Martina mal zrejme zlepšiť reputáciu Novotného na Slovensku, zmenil sa však na reťaz urážok. „Tým sa vzťahy medzi Novotným a Slovákmi stali takmer nenapraviteľnými,“ spomínal Dubček. Ale vráťme sa k vnútrostraníckej kríze, ktorá vyvrcholila po Brežnevovej návšteve. Na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ Dubček znovu otvoril otázku kumulácie najvyšších funkcií a nepriamo vyzval členov vedenia strany, kto je za ich rozdelenie. Pripojil sa nielen Hendrych, ale aj jeho priateľ Vladimír Koucký.

Zrazu vznikol pomer piati proti piatim a o konečnom výsledku mal rozhodnúť ústredný výbor, ktorý sa zišiel 19. decembra. V búrlivej diskusii niekoľkí rečníci, medzi nimi aj Vasiľ Biľak (vtedy ešte podporoval Dubčeka), vyzvali Novotného, aby odstúpil. Na tretí deň, 21. decembra, ústredný výbor vyzval členov užšieho vedenia strany – členov a kandidátov predsedníctva a tajomníkov ÚV KSČ – aby jasne vyjadrili svoj názor. Z pätnástich len štyria naďalej podporovali Novotného.

Traja korunní princovia a vianočné koláče

V tej chvíli to Novotný vzdal a dal svoju funkciu lídra strany k „dispozícii ústrednému výboru“. Ten by vzápätí rozhodol s konečnou platnosťou, ale niekoľko súdružiek požiadalo, aby vzhľadom na blížiace sa vianočné sviatky zasadnutie odročili na začiatok nového roka. „Potrebujem napiecť vianočné koláče,“ povedala Ladislava Kleňhová Besserová, členka sekretariátu ÚV KSČ.

Tým dala Novotnému a jeho skupine čas na mobilizáciu síl. Moskva sa však už medzitým rozhodla a horúčkovito hľadala vhodného nástupcu. Nemala to jednoduché, lebo z Prahy prichádzali rozporné informácie. Jedna skupina vo vedení KSČ bola za Hendrycha, druhá za Dubčeka a tretia dokonca za Oldřicha Černíka, ktorý sa stal neskôr predsedom vlády. Hlavná deliaca čiara pritom viedla nie medzi Čechmi a Slovákmi, ale medzi konzervatívcami či dogmatikmi a liberálmi alebo jednoducho medzi proreformnými a protireformnými silami v strane.

Veľvyslanectvo USA ešte 2. decembra oznámilo do Washingtonu o pravdepodobnej abdikácii Novotného a ako možných nástupcov menovalo Drahomíra Koldera s charakteristikou „konzervatívec“ a Černíka (,,liberál"). Dubčeka nespomenulo. Nečakanú návštevu Brežneva v Prahe ambasáda vysvetľovala tak, že bol nútený zasiahnuť do vnútrostraníckeho boja v československom politickom vedení, „lebo prirodzenou cestou sa alternatíva Novotnému neukázala“.

Brežnevovi sa zrejme zrazu zapáčil Dubček. Vyrastal pred vojnou v Sovietskom zväze (v kirgizskom Biškeku a v Nižnom Novgorode), zúčastnil sa na Slovenskom národnom povstaní, absolvoval Vysokú stranícku školu v Moskve, prešiel všetkými stupňami straníckej hierarchie a v neposlednom rade perfektne hovoril po rusky a bol komunikatívny. Podľa Džalilova však Brežnev nemal všetky relevantné informácie z Dubčekovho pôsobenia v ostatných rokoch a z krízového vývoja v KSČ. Tie síce často a vo veľkom množstve prichádzali z Prahy i z Bratislavy (a nielen zo sovietskej ambasády či generálneho konzulátu), ale Medzinárodné oddelenie ÚV KSSZ, ktoré vtedy viedol Andropov, ich z neznámych dôvodov nepredkladalo politbyru ani sekretariátu strany. Čo bolo ďalej? O tom si povieme po Novom roku.

© Autorské práva vyhradené

15 debata chyba
Viac na túto tému: #Alexander Dubček #Leonid Brežnev #Česko-Slovensko #50 rokov od okupácie Československa