Ako Američania chceli priviesť k rozumu Habsburgovcov

To bol jeden z posledných klincov do rakvy Rakúsko-Uhorska. Pred 100 rokmi vyhlásil Washington vojnu cisárskej Viedni. Pre utláčané národy habsburskej monarchie vrátane Slovákov, Čechov a Rusínov tým svitla nádej, že sa konečne oslobodia a že už čoskoro nastane vytúžený mier.

12.12.2017 07:00
americkí vojaci Foto:
Americkí vojaci po vylodení v prístavnom meste Saint-Nazaire v západnom Francúzsku.
debata (23)

„Vzhľadom na neobmedzenú ponorkovú vojnu proti americkým lodiam a spojenectvo s Nemeckom,“ tak znelo oficiálne zdôvodnenie vojnového stavu, ktorý začal platiť večer 7. decembra 1917. V Snemovni reprezentantov amerického Kongresu vysvetľoval príčiny predseda jej zahraničného výboru. Ponorky „cisára pána“ skutočne potápali americké obchodné lode i parníky s cestujúcimi, ale určite nie v takom počte ako ponorky nemecké.

Napokon, rakúsko-uhorské vojenské námorníctvo ich malo k dispozícii 27, kým nemecké – 196! Vojenskí historici však tvrdia, že rakúske ponorky boli mimoriadne účinné. V priebehu prvej svetovej vojny poslali na morské dno 11 veľkých vojnových lodí a štyri ďalšie poškodili. Okrem toho potopili 108 obchodných lodí. Len v britských plavidlách pritom zahynulo 610 civilistov.

Áno, Viedeň bola v tejto vojne najbližším spojencom Berlína. Rakúsko-Uhorsko, Nemecko a Turecko tvorili Trojspolok alebo Centrálne mocnosti či Ústredné veľmoci. Trojspolok bojoval proti Trojdohode alebo Antante, ktorú predstavovali Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Rusko. Spojené štáty podporovali práve tento vojensko-politický blok a „neobmedzenú ponorkovú vojnu“ uvádzali ako hlavný dôvod aj v prípade vyhlásenia vojny Nemecku. Ale urobili tak už začiatkom apríla 1917. Prečo Rakúsko-Uhorsku hodili rukavicu až o osem mesiacov neskôr?

Americký prezident Woodrow Wilson dával jednoznačne prednosť mierovým rokovaniam. Ale keď sa vo februári vďaka zisteniam britskej rozviedky dozvedel, že Berlín sľúbil vláde Mexika rôzne benefity, ak sa v prípade možného ozbrojeného konfliktu Nemecka a USA postaví na jeho stranu, pohár trpezlivosti sa prelial. Vo vzťahu k Viedni otáľal Wilson ešte viac, a privítal by uzavretie nejakého separátneho mieru medzi Rakúsko-Uhorskom a spojencami z Antanty. Tomáš G. Masaryk to vo svojich spomienkach a úvahách (prvýkrát vyšli v roku 1925 pod názvom Světová revoluce) vysvetľoval takto:

„Rakúsko-Uhorsko si od samého začiatku vojny viedlo inak ako Nemecko. Vypovedalo totiž vojnu priamo len Srbsku, Rusku a Belgicku, od ostatných štátov si dalo vojnu vypovedať. Ani Taliansku vojnu nevypovedalo. Nemecko v tom bolo určitejšie a priamejšie, neskôr túto taktiku Rakúska nemilo niesol (nemecký) cisár Wilhelm. Vo februári 1917, priamo od Karola (Habsburského) žiadal, aby s Amerikou prerušil styky, Karol to odoprel.“

Cisár Karol I., ktorý iba pred rokom nastúpil na trón po smrti dlhoročného panovníka Františka Jozefa I., by teraz takisto volil radšej separátny mier, lebo jeho ríša už začala mlieť z posledného, vyčerpala takmer všetky zdroje a ďalšiu zimu nemusela prežiť. Karol sa okrem toho obával pohltenia oslabeného Rakúsko-Uhorska pažravým Nemeckom. Tajné rokovania o mieri sa začali viesť koncom marca 1917 s Francúzskom prostredníctvom dvoch princov, súrodencov cisárovej manželky Zity. Stroskotali po tom, čo Paríž trval na znovuobnovení Srbska a mal aj ďalšie podmienky.

Neskôr vyšlo všetko najavo a Karol musel k Wilhelmovi na koberec. „Rakúsky cisár sa stal vazalom Nemecka a prestal byť doma pánom,“ zaznelo aj v prejave prezidenta Wilsona pri vyhlasovaní vojny habsburskej monarchii.

Spojené štáty ju začali proti Rakúsko-Uhorsku napriek odporu početných austrofilov (najmä na európskych panovníckych dvoroch) a pod tlakom protivníkov Habsburgovcov. Wilsona na to nahováral podľa niektorých svedectiev aj Masaryk, ako najvyšší predstaviteľ česko-slovenského zahraničného odboja. „Odporúčal som mu tento krok prostredníctvom niektorých známych,“ priznal neskôr TGM, „ale pochybujem, že by to stačilo“. On sám považoval za dôležitejšiu naliehavú žiadosť talianskej vlády o americký vojenský zásah po zdrvujúcej porážke talianskej armády v bitke s nemeckými a rakúsko-uhorskými vojskami v októbri 1917 pri Kobaride. (Taliansko sa pridalo k štátom Dohody ešte v roku 1915)

Či už tak, alebo onak, vojnová sekera medzi Washingtonom a Viedňou bola vykopaná…

Prezident Woodrow Wilson pôvodne nechcel... Foto: theatlantic.com
Wilson Prezident Woodrow Wilson pôvodne nechcel Rakúsko-Uhorsko vojnou rozdeliť.

Pershing šetril svojich vojakov

Súčasná svetová historiografia nevenuje vyhláseniu vojny podunajskej monarchii väčšiu pozornosť, ba má sklony považovať ju za formalitu. Akoby to Spojené štáty urobili iba tak naoko, aby sa nepovedalo. Napokon, do Veľkej vojny (ako nazývali prvú svetovú) už vstúpili v apríli 1917, keď sa rozhodli potrestať Nemecko. A svoje vojská začali prepravovať cez veľkú mláku do Európy o dva mesiace neskôr. Prvé jednotky vykročili na francúzsku pôdu v polovici júna 1917, keď do Paríža prišiel veliteľ amerických expedičných síl John Pershing.

Roztržka s Nemeckom bola bezpochyby rozhodujúca, ale aj vypovedanie vojny Rakúsko-Uhorsku znamenalo istý medzník. Jednak svedčilo o definitívnom prelomení tzv. Monroeovej doktríny izolacionizmu, ktorá odmietala účasť USA v ozbrojených konfliktoch na iných kontinentoch a vôbec angažovanie sa vo svetovej politike. Kým proti vojne s Nemeckom hlasovalo ešte šesť senátorov a 50 poslancov Kongresu, v prípade Rakúsko-Uhorska už vládla v zákonodarnom zbore USA vzácna jednomyseľnosť – vojnu odhlasovali všetci senátori a iba jeden poslanec bol proti.

O americkom odhodlaní plnšie sa zapojiť do bojovej činnosti na európskom kontinente svedčil aj silnejúci prúd jednotiek U. S. Army, odosielaných za oceán. Kým ešte v októbri 1917 boli na západnom fronte iba dve americké divízie (spomedzi 176 spojeneckých divízií), o necelé tri mesiace tam už bolo 177-tisíc amerických vojakov a do konca vojny ich dorazili dva milióny, dovedna 42 divízií (americká divízia bola podstatne početnejšia ako divízie ostatných spojeneckých armád), z nich asi 1 400 000 vojakov sa bezprostredne zúčastnilo na bojových akciách.

Americké posily prichádzali koncom roku 1917 práve vhod pre dohodové mocnosti, ktoré v dôsledku boľševickej revolúcie strácali ruského spojenca s jeho najväčšou, hoci značne demoralizovanou, armádou. Stojí za zmienku, že práve 7. decembra, keď Wilson podpísal vypovedanie vojny, na východnom fronte, kde proti sebe stáli vojská Ruska a Ústredných veľmocí, sa začínalo 10-dňové prímerie.

Pre národy strednej Európy bol vojnový stav USA s Rakúsko-Uhorskom predovšetkým významným morálno-politickým faktorom. Noviny národovcov na Slovensku a v Čechách a na Morave nemohli síce príchod Američanov na európsky kontinent otvorené privítať – zabránila by im v tom prísna cenzúra – ale konštatovali aspoň výraznú zmenu celkovej situácie. „Ak sa táto veľmoc rozhodla rozšíriť vojnu a ak ohlásila ešte energickejšie vojnové prípravy, nemožno nového nepriateľa podceňovať,“ napísali pražské Národní listy v komentári už 8. decembra 1917. „Americký národ je silný a húževnatý.“

Martinské Národné noviny v prevzatej správe zo svetových agentúr informovali, že „hneď po vyhlásení vojny Rakúsko-Uhorsku bude nasledovať akcia amerického loďstva v Stredozemnom mori a americké lietadlá prídu na taliansky front,“ kde vtedy operovala aj rakúsko-uhorská armáda. Bližšie k pravde však boli tí vojenskí experti, ktorí predpokladali prvý väčší príspevok Američanov do bojov na európskych bojiskách až v jarných mesiacoch 1918.

Wilson sa do vojny nevrhal bezhlavo a Pershing (mimochodom, jediný štvorhviezdičkový zlatý armádny generál v dejinách USA) svojich vojakov očividne šetril, nehnal ich do krvavých jatiek skôr, než prešli dôkladným výcvikom doma. A tak prví traja Američania zahynuli na európskom bojisku až začiatkom novembra 1917, päť mesiacov po vylodení prvých jednotiek vo Francúzsku. A počas ďalších piatich mesiacov zaznamenali vo svojich šíkoch „len“ 133 padlých v boji. Čo to bolo v porovnaní so státisícmi mŕtvych Francúzov a Britov?

Výraznejšie sa Američania zapojili do vojnových akcií skutočne až koncom marca 1918, keď pomohli Francúzom zastaviť nemecké vojská postupujúce na Paríž. V lete sa zúčastnili na druhej bitke na Marne a len v septembri podnikli americké jednotky (ich polmiliónová 1. armáda) prvú vlastnú ofenzívu v tejto vojne pri Saint-Mihiel v oblasti Verdunu. Do operácie sa postupne zapojilo 125-tisíc vojakov, za šesť týždňov, čo trvali boje, padlo z nich vyše 26-tisíc, ďalších okolo 100-tisíc bolo zranených.

Na konci vojny však mali Američania v celkovej bilancií strát takmer 214-tisíc padlých a zomrelých. Tento údaj nachádzame v Encyklopédii prvej svetovej vojny od Spencera Tuckera, ktorý však započítal aj vojakov zomrelých na choroby, predovšetkým na španielsku chrípku, ktorá si najmä medzi Američanmi vyžiadala veľa obetí, viac ako vojenské operácie.

Yankeeovia bojovali zväčša proti Nemcom, s rakúsko-uhorskými jednotkami, a teda aj so Slovákmi v ich radoch prišli do styku až v jeseni 1918 na južnom fronte počas záverečných bojov vojny. Viaceré zdroje uvádzajú, že sa na nich zúčastnila jedna jediná americká divízia. Bolo to v čase, keď vojská rakúskeho cisára pána (a zároveň uhorského kráľa) podnikli posledný pokus odvrátiť porážku vo vojne a mali proti sebe len Talianov, lebo Nemci museli presunúť svoje vojská na západný front.

Český historik Josef Fučík, autor knihy Piava 1918, sa v tejto súvislosti zmieňuje o 332. americkom pešom pluku, ktorého úlohou bolo posilniť bojovú morálku Talianov. Do bojov s Rakúšanmi a Uhrami však pluk zasiahol až 3. novembra 1918, čiže v deň, keď sa podpísalo prímerie na talianskom fronte.

Bojovali pod česko-slovenskou zástavou

Wilson v prejave pri vypovedaní vojny Rakúsko-Uhorsku síce vyhlásil, že USA ho nechcú rozčleniť, zároveň však povedal: „Prajeme si, aby záležitosti národov (tejto ríše), či už veľkých alebo malých, spočívali v ich rukách.“ Čiže mal v úmysle priviesť Habsburgovcov k rozumu a zachrániť ich ríšu (protiváhu Nemecka) pred hroziacim rozpadom.

Americký prezident vlastne hovoril – len inými slovami – o práve týchto národov na samourčenie, čo už o mesiac potvrdil vo svojom 14-bodovom Programe mieru. V desiatom bode Wilson deklaroval poskytnutie „autonómneho vývoja“ národom habsburskej monarchie „pri prvej možnosti“. Masaryk si to vzápätí vysvetlil ako požiadavku na „reorganizáciu“ vnútorných pomerov Rakúsko-Uhorska na demokratických zásadách.

Čiže na akúsi federalizáciu? Proti tej by na sklonku vojny nebol už ani cisár Karol, ale … „Cisárov návrh federalizmu sa mal vzťahovať len na Predlitavsko, čiže rakúsku časť ríše,“ vysvetľuje historik Dušan Kováč. „Uhorska sa netýkal, keďže cisára, ktorý bol zároveň uhorským kráľom, viazali nejaké sľuby Maďarom, a tí do poslednej chvíle trvali na unitárnom, centralizovanom štáte.“

Pasívna domáca slovenská politika, najmä jej martinské národniarske centrum, by sa vtedy uspokojila aj s federalizáciou. Ale konečným cieľom zahraničného odboja, kde Slovákov reprezentoval Milan R. Štefánik, bolo rozbitie Rakúsko-Uhorska, tohto „žalára národov“ v podobe dvojštátia s jedným panovníkom, so spoločnou armádou, zahraničnou politikou a financiami. A na jeho troskách vybudovanie spoločného demokratického štátu Čechov a Slovákov.

Tomu mala slúžiť aj česko-slovenská zahraničná armáda, o ktorej vznik sa zasadzoval práve Štefánik. Umožnil ho dekrét prezidenta Francúzskej republiky Henri Poincarého zo 16. decembra 1917, v ktorom sa hovorilo: „Čechoslováci organizovaní v autonómnej armáde a z vojenského hľadiska uznávajúci autoritu francúzskeho hlavného velenia budú bojovať proti Centrálnym mocnostiam pod vlastnou zástavou.“

Mesiac predtým pricestoval Štefánik z New Yorku do Marseille s prvou výpravou dobrovoľníkov – amerických Slovákov a Čechov. Dúfal, že ich v USA a Kanade naverbuje 30-tisíc, nakoniec ich v piatich výpravách bolo menej ako 3-tisíc. Prečo tak málo? Odpoveď nachádzame v zápiskoch príslušníka prvej výpravy Jozefa Honzu-Dubnického, pôvodom z Chtelnice pri Trnave: „Mnohí Česi a Slováci už boli v radoch Kanadskej armády, a tí, čo boli občanmi USA a vo vojnopovinnom veku, povstupovali do armády USA. Ba mnohí neobčania tiež, lebo v armáde USA boli lepšie podmienky a šli bojovať skoro za totožný cieľ.“

V americkej armáde slúžilo napokon vyše 42-tisíc Čechov a Slovákov, viacerí z nich sa aj vyznamenali na európskych bojiskách, najviac asi seržant Matej Kocák, rodák z Gbiel. Do Francúzska prišiel s námornou pechotou koncom decembra 1917 a v júli nasledujúceho roku sám zlikvidoval pri útoku jeho jednotky v okolí mesta Soissons guľometné hniezdo nepriateľa. Stal sa nositeľom Medaily cti (Medal of Honor), jej udelenia sa však nedožil. Zahynul 39 dní pred koncom vojny v bitke o hrebeň Mont Blanc.

Zahraničné česko-slovenské vojsko sa medzitým formovalo prevažne z českých a slovenských legionárov, bývalých vojnových zajatcov v Rusku, Taliansku a vo Francúzsku. Odhaduje sa, že v záverečnej etape vojny bojovalo na strane dohodových mocností okolo 100-tisíc Čechov a Slovákov.

Kým odzvonilo monarchii

Doma sa k myšlienke budúceho československého štátu prihlásili najprv českí politici. „Žiadame spojenie s uhorskými Slovákmi,“ zvolal 4. decembra 1917 na zasadnutí Ríšskej rady (rakúskeho parlamentu) Vladimír Tusár, budúci premiér ČSR, „ktorí sú kultúrne i národnostne súčasťou nášho národa“. A poslanec František Staněk vyslovil v prejave nádej, že už čoskoro bude môcť privítať Slovákov „v zastupiteľstve samostatného československého štátu“.

Čechov podporovali tí slovenskí politici, ktorí sa vtedy zdržiavali vo Viedni alebo v Prahe. Vavro Šrobár, po vzniku ČSR minister s osobitnými právomocami pre Slovensko, spomínal, že koncom roku 1917 uverili v skorý vznik spoločného štátu a dokonca už pripravovali šlabikáre pre samostatné slovenské ľudové školy.

Rakúsko-Uhorsko sa pred vstupom do štvrtej vojnovej zimy otriasalo v základoch, hrozil mu hlad a, povedané slovami historika Mariána Hronského, „bojovalo o holú existenciu“. Ale ešte bojovalo!

Nielen v nižších stupňoch škôl, ale dokonca na peštianskej technike sa museli vyhlásiť uhoľné prázdniny, lebo nebolo čím kúriť. Vžilo sa úslovie „drahé ako v apatieke“. Národné noviny 10. decembra 1917 napísali: „V lekárňach niet liekov, urobiť niečo na recept je veľmi drahé, lekári radšej ani nepredpisujú.“

Wilsonovi ešte potrvá desať mesiacov, kým definitívne pochopí, že s Habsburgovcami to nejde podobrotky ani pozlotky, že sa treba zmieriť s rozpadom ich ríše a so vznikom nástupníckych štátov…

© Autorské práva vyhradené

23 debata chyba
Viac na túto tému: #Habsburgovci #Rakúsko-Uhorsko