Rusín Slovákovi bratom

, 20.12.2017 06:00

Na severovýchode Slovenska vari niet mesta či mestečka, ktoré by nemalo Ulicu Adolfa Dobrianskeho. Ale podľa koho ju tak vlastne nazvali? Ani tam o ňom ľudia nevedia takmer nič. Čo potom v Trnave či v Bratislave? Pritom Dobrianskeho život a dielo obsiahlo celé Slovensko, celé Podunajsko, ba celý slovanský svet. Bol to rusínsky Štúr a čoskoro uplynie 200 rokov od jeho narodenia.

Portrét Adolfa Dobrianskeho od neznámeho autora...
Portrét Adolfa Dobrianskeho od neznámeho autora (1882). Autor: MAĎARSKÁ NÁRODNÁ KNIŽNICA

Pred niekoľkými mesiacmi vydal útlu popularizačnú knižku o Dobrianskom Milan Jasik, správca gréckokatolíckej farnosti v obci Oľka. Je to taká dedinka v okrese Medzilaborce. Má len okolo 300 duší, ešte pred niekoľkými desaťročiami žilo v nej, pravda, dvojnásobne viac obyvateľov, ale aj ďalšie obce v okolí sa vyľudňujú. Okres patrí do prihraničného regiónu s najväčšou nezamestnanosťou a najnižšou životnou úrovňou na Slovensku. Mnohí odišli za prácou do sveta (mimochodom, kedysi tak odchádzali ich starí otcovia) a do rodného kraja sa už nevracajú.

Čím zaujala osobnosť Dobrianskeho mladého farára? „Bol otcom rusínskeho národného obrodenia v polovici 19. storočia, prvý vyslovil myšlienku jednoty a samostatnosti Rusínov,“ odpovedá. „Za šírenie tejto myšlienky veľa vytrpel, bol prenasledovaný, nepochopený a nakoniec zomrel vo vyhnanstve, ďaleko od svojich blízkych.“ Jasik to síce neprízvukuje, ale je zrejmé, že otázku rusínskej jednoty a obrody považuje za aktuálnu aj dnes.

Situácia je totiž možno ešte dramatickejšia ako za Dobrianskeho čias. Etnikum sa asimiluje míľovými krokmi a priam mizne pred očami. Školy s rusínskym a ukrajinským vyučovacím jazykom možno na Slovensku zrátať na prstoch jednej ruky. Rusínska je vlastne jedna jediná – v neďalekej obci Čabiny. Dobriansky označoval budovanie národnostného školstva za alfu a omegu nielen obrodenia Rusínov (vtedy uhorských Rusov, ako ich volali), ale záchrany tohto etnika, ak nechce nasledovať osud Lužických Srbov.

„Právo menšín musí byť upravené tak, aby bola jazyková rovnosť, aby sa na súdoch pojednávalo v reči ľudu, aby sa deti v školách vyučovali v materinskom jazyku,“ nástojil Dobriansky v Uhorskom sneme a obhajoval pritom aj záujmy Slovákov, ktorí vtedy nemali v Pešti ani jedného poslanca. V rozprave vystúpil proti formulácii jediného národa a maďarčiny ako jediného úradného jazyka v preambule nového jazykového zákona. „Národy sú nespokojné, lebo v časoch provizória sa im sľubovalo všeličo a ony vidia sa sklamanými. Uspokojme slušné nároky nemaďarských spoluvlastencov,“ vyzýval Dobriansky.

Písal sa rok 1868, bolo krátko po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, Viedeň ustúpila Pešti a poskytla jej väčšie právomoci, ako mala dovtedy, a tá ich využila na masívnu maďarizáciu slovanských národnostných menšín: Rusínov, Srbov, Chorvátov, Slovákov.

„Prebuditeľ a priateľ slovenského národa,“ tak charakterizoval Dobrianskeho jeho súčasník Jozef Miloslav Hurban. Čiže Rusín prebúdzal k národnému životu aj Slovákov. Štúrovci písali na Dobrianskeho ódy a v korešpondencii ho oslovovali „milý brat“.

Kde sa tu taký vôbec vzal?

Renesančná bytosť z Rudlova

Adolf Dobriansky sa narodil v Rudlove pri Vranove nad Topľou 19. decembra 1817. Rudlov má dnes okolo 700 obyvateľov, takmer všetci sa hlásia k slovenskej národnosti, vtedy to bola národnostne zmiešaná obec. Dobrianskeho otec i starý otec boli gréckokatolícki kňazi, pochádzali zo šľachtického rodu. Sám Adolf Dobriansky v autobiografických poznámkach uvádzal ako prapradedka vojvodu Tomova Sovu, ktorý presídlil z Kyjevskej Rusi do Uhorska ešte v 10. storočí. Šľachtický pôvod malo Dobrianskym potvrdiť v roku 1763 aj vedenie Marmarošskej župy (vtedy patrila do Uhorska, dnes je jej územie rozdelené medzi Ukrajinu a Rumunsko). Matka bola dcérou levočského starostu a pochádzala z nemeckých kolonistov.

Pamätná tabuľa na rodnom dome v Rudlove (aj s...
Pamätná tabuľa na rodnom dome v Rudlove (aj s dvomi chybami v dátume narodenia). Autor: THE CARPATHIAN CONNECTION

Aj preto dali rodičia 5-ročného Adolfa na výchovu k starej matke Barbore Sepešhazyovej, aby sa naučil po nemecky. Tam vychodil základnú školu a začal navštevovať gymnázium, kde dokončil dva ročníky. Pokračoval v štúdiu na gymnáziách v Rožňave a Miškovci. Všetko to malo svoj zmysel – v Rožňave sa naučil po maďarsky a v Miškovci sa oboznámil so základmi byzantského obradu. Posledný šiesty ročník gymnázia potom absolvoval v Levoči. Vo vzdelávaní pokračoval v Košiciach na filozofickej a v Jágri na právnickej fakulte.

Po krátkej praxi potom mladý Dobriansky nastúpil na Banícku a lesnícku akadémiu v Banskej Štiavnici, po jej skončení v roku 1840 začal pracovať ako inžinier v Štiavnických Baniach. Tam sa zoznámil s dcérou slovenského rodoľuba a riaditeľa Vindšachty Eleonórou Milviusovou. Bola z toho láska a v decembri 1842 sa zosobášili.

Dobriansky sa v práci osvedčil, menovali ho za kunstoficiera, prišiel s viacerými nápadmi na zvýšenie bezpečnosti práce v baniach. Súčasný znalec Dobrianskeho diela z Užhorodskej univerzity profesor Serhij Fedeka si dokonca myslí, že nebyť meruôsmych revolučných rokov, tak vynaliezavý banský inžinier sa nedá na politickú dráhu a robí kariéru v tomto fachu alebo sa stane vedcom.

Napokon, za svoje vynálezy pri odkrývaní nových šácht v Čechách, kam ho vyslali Štiavničania, si získal uznanie odborných kruhov. Na ich podnet si vedomosti prehlboval štúdiom matematiky a fyziky vo Viedni. Neskôr sa stal členom korešpondentom Kráľovskej inžinierskej akadémie.

Na prahu revolúcie koncom 40. rokov 19. storočia mal Dobriansky encyklopedické vzdelanie a ovládal osem jazykov. Spoznal sa a spriatelil s predstaviteľmi národného pohybu medzi Slovákmi (Hurbanom, Radlinským, Franciscim, Paulínym-Tóthom a. i.) aj Čechmi (Palackým, Hankom, Riegrom, Havlíčkom Borovským). Nadchol sa pre myšlienku zrovnoprávnenia národov habsburskej monarchie. A v neposlednom rade, založil rodinu, ktorá sa utešene rozrastala. Manželka Eleonóra mu postupne priviedla na svet päť synov a päť dcér.

„Dobrjanskyj dobryj pan“

„Jar národov“ zastihla Dobrianskeho v Čechách, ale už v marci 1848 ho služobné i rodinné povinnosti vrátili do Uhorska. Na slovanskom zjazde v Prahe (2. – 12. júna 1848) sa preto nezúčastnil. Podieľal sa však na koncipovaní slovensko-rusínskeho memoranda, ktoré na zjazde prečítal Hurban. Memorandum žiadalo zrovnoprávnenie Slovákov a Rusínov s inými národmi ríše, uzákonenie pre nich kultúrnej autonómie, budovanie škôl s materinským vyučovacím jazykom atď. Dobriansky v tomto dokumente prvýkrát predstavil svoj projekt zjednotenia Rusínov Podkarpatskej Rusi, Bukoviny a Haliče v Ruskom vojvodstve. Lebo kým Zakarpatsko patrilo vtedy do Uhorska, Halič s Bukovinou boli korunnými krajinami rakúskej časti monarchie.

Neskôr Dobriansky rozšíril projekt tohto administratívneho celku ešte o Prešovsko a nazýval ho Ruským (Rusínskym) okruhom. Bolo to blízke predstavám jeho priateľa Hurbana a ďalších štúrovcov (napr. Daxnera a Francisciho), ktorí práve snívali o tzv. hornouhorsko-slovenskom Okolí, samostatnej územnej jednotke s vlastným parlamentom pod správou cisárskeho dvora. V roku 1861 sa táto idea z veľkej časti pretavila do Memoranda národa slovenského.

Dobriansky ešte začiatkom roku 1849 predstavil svoj projekt dokonca cisárovi Františkovi Jozefovi, a keď sa nedočkal odpovede, poslal ho tajne ruskému cárovi Mikulášovi I. Tomu navrhoval urobiť s rakúskym cisárom obchod a vymeniť územie predpokladaného „Rusínskeho vojvodstva“ za poľské teritóriá, ktoré vtedy patrili Ruskému impériu.

Viedeň sa v tom čase spoliehala na ozbrojenú pomoc zo strany Ruska, aby potlačila separatizmus Pešti a Dobriansky možno dúfal, že mladý cisár o to skôr vyjde v ústrety cárovej ponuke na výmenu teritórií. Ibaže Mikuláš nič také Františkovi Jozefovi nenavrhol. Zrejme preto nie, že poľské územie pod správou Rusov bolo vtedy hospodársky rozvinutejšie ako Zakarpatsko alebo Bukovina…

Ale vráťme sa do horúceho leta 1848. Dobriansky kandidoval vo voľbách do Uhorského snemu, jeho mandát však anulovali (čo sa o 13 rokov zopakuje) pre panslavistické reči. Musel sa skrývať u otca, ktorý sa medzitým vysťahoval z Rudlova a pôsobil ako kňaz na Spiši. Keď v Pešti vypukla revolúcia, priklonil sa Dobriansky podobne ako štúrovci na stranu Viedne v nádeji, že ju tak naklonia emancipačným požiadavkám Slovákov a Rusínov. V máji 1849 ho vymenovali za civilného komisára pri ruskej armáde, ktorá prišla na pomoc Habsburgovcom. Zúčastnil sa na bitkách pri Váci a Debrecíne. Vyslúžil si vyznamenanie od feldmaršala Ivana Paskeviča, ktorý velil ruským vojskám.

Kúria Dobrianskych v Čertižnom, ktorá vyhorela...
Kúria Dobrianskych v Čertižnom, ktorá vyhorela v prvej svetovej vojne. Autor: OBEC ČERTIŽNÉ

Aj cisár sa mu za služby odmenil, v Užhorodskej župe dostal druhý najvýznamnejší post a možnosť, pravda iba v malom, uskutočniť niečo zo svojich predstáv o rusínskej autonómii. Miesta správnych úradníkov obsadzoval Rusínmi, umožnil úradný styk v rusínskom dialekte, dal vyvesiť tabule s názvami v ruštine.

Po piatich mesiacoch sa však miestni Maďari postarali o Dobrianskeho preloženie do Šarišskej župy, kde už dostal na starosť ako kráľovský komisár vyšetrovanie korupcie na tamojších úradoch. V roku 1853 už pôsobil v námestníckej rade vo Veľkom Varadíne (dnes je to mesto Oradea v rumunskom Sedmohradsku), kde sa mal venovať najmä hospodárskym úlohám. O štyri roky neskôr pôsobil v tej istej funkcii v Pešti, dočkal sa v nej aj ocenenia zásluh v podobe Radu Železnej koruny 3. stupňa.

V roku 1861 skúsil Dobriansky znovu kandidovať vo voľbách do Uhorského snemu. Hoci v makovickom obvode na severe Zemplína dostal najviac hlasov, úrady jeho zvolenie opäť anulovali. Kandidát totiž predložil voličom ambiciózny program. Žiadal pre Rusínov autonómiu podobnú tej, akú dosiahli Srbi na juhu Uhorska. S vlastným snemom a percentuálnym zastúpením na celouhorských orgánoch, predovšetkým na ministerstvách v Pešti.

Do kampane za zvolenie Dobrianskeho sa zapojilo aj gréckokatolícke duchovenstvo. Jeden z miestnych kňazov zveršoval agitku, z ktorej odcitujme aspoň jeden verš v pôvodnej rusínčine:

,,Dobrjanskyj dobryj pan, dopomož mu Bože, bo bidnyj ľud chranyť, jak najlipše može."

Po zrušení platnosti svojho mandátu sa Dobriansky rozhodol odsťahovať do Viedne. Pripravenú poslaneckú reč tam vydal ako brožúru. Analyzoval v nej postavenie Rusínov v Uhorsku a navrhol rozdeliť ho do piatich národnostných okruhov: maďarsko-nemeckého, srbského, rumunského, slovenského a rusínskeho.

Posledná nádej – Rusko

Približne v tom istom čase prebehlo v Martine Slovenské národné zhromaždenie, ktoré prijalo známe memorandum s požiadavkou slovenského okolia. Dobriansky sa pričinil o povolenie Pešťbudínskych vedomostí, ktoré sa stali tribúnou prívržencov memoranda.

Keď cisársky dvor odmietol požiadavku okolia, ale podporil niektoré zámery Slovákov v oblasti školstva a kultúry, Dobriansky sa aktívne zapojil do príprav na založenie Matice slovenskej, zaslúžil sa o povolenie jej stanov, prispel aj finančne a ako jediný Neslovák sa stal členom matičného výboru. Viliam Pauliny-Tóth o ňom napísal: „Zjednocoval Slovákov, Rusínov a Srbov pri presadzovaní spoločných záujmov, viedol ich k láske k vlastnému národu a k vzájomnej solidarite.“

Skúsenosti zo zakladania Matice slovenskej potom Dobriansky využil pri vzniku analogických rusínskych ustanovizní – Spoločnosti sv. Vasilija Veľkého v Užhorode a Spolku sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Viac možností pomôcť a ovplyvňovať dianie získal po vymenovaní za dvorného radcu a referenta Uhorskej dvornej kancelárie vo Viedni, ktorá až do roku 1867 bola najvyšším vládnym orgánom Uhorska.

Socialistická historiografia dlho o ňom písala ako o buržoáznom politikovi. Bol však skôr aristokratom, najmä aristokratom ducha. Sotva ho možno nazvať zemepánom, hoci vlastnil nejaké pozemky v Sačurove pri rodnom Rudlove a keď ich predal, kúpil si v roku 1863 pôdu a lesy v Čertižnom. Jasik uvádza, že hodnota celého majetku neprekročila 25-tisíc zlatých. Na porovnanie: ročná penzia dvorného radcu bola 5-tisíc zlatých.

V novembri 1865 Dobriansky tretíkrát kandidoval do Uhorského snemu, opäť za Šarišskú župu. Tentoraz mu mandát uznali. Hviezdne hodiny zažil o dva roky neskôr pri prerokúvaní nového jazykového zákona, o čom sme už písali v úvode. Bol presvedčený, že riešenie rusínskej otázky je možné len pri vyriešení základných problémov všetkých slovanských národov habsburskej monarchie. Viedeň však jeho očakávania sklamala, „zabudla“ na lojalitu Rusínov a Slovákov v revolučných rokoch. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 videl poslednú nádej – podobne ako štúrovci – v cárskom Rusku. Ľudovít Štúr napísal prácu Slovanstvo a svet budúcnosti, podobným utopickým predstavám prepadol aj Dobriansky v záverečnej fáze života.

Dvakrát navštívil Petrohrad a stretol sa s cárom Alexandrom II. Podľa niektorých ruských historikov Dobriansky ho presviedčal o tom istom, čo aj Mikuláša I. Dobrianskeho projektom zjednotenia Rusínov sa zaoberalo aj ruské ministerstvo zahraničných vecí, o čom sa zrejme dozvedeli kompetentné miesta vo Viedni.

Dobriansky strávil pol roka vo vyšetrovacej väzbe. Nasledoval nútený pobyt vo Viedni a od roku 1887 polovyhnanstvo v Innsbrucku (nesmel navštevovať oblasti ríše obývané Rusínmi).

Predvlani vyšla v Moskve kniha historika Alexandra Karevina, v ktorej ľutuje, že ani jeden cár nič neurobil pre vznik kniežatstva či vojvodstva Rusínov v rámci Ruskej ríše. Kniha je na Ukrajine na indexe, jej autor totiž tvrdí, že keby sa uskutočnili Dobrianskeho plány, tak nevznikne ukrajinské národné hnutie, a teda ani Ukrajina.

Mimochodom, oficiálne Kyjev, na rozdiel od Bratislavy, dodnes neuznal rusínsku národnosť a snahy o jej etablovanie odsudzuje ako tzv. rusínsky separatizmus. Súčasné ukrajinské encyklopédie hodnotia Dobrianskeho ako „zakarpatského a haličského verejného činiteľa moskvofilského, resp. rusofilského smerovania“. Upozorňujú ďalej na to, že hoci bol gréckokatolíkom, propagoval prechod na pravoslávnu vieru. Podľa Jasika to nie je pravda. „Bol však za zjednocovanie Rusínov bez ohľadu na konfesiu.“

Dobriansky sa dožil vysokého veku, zomrel v Innsbrucku 19. marca 1901. Pochovali ho tak, ako si to pred smrťou želal – v Čertižnom, kde sa najviac zdržiaval v rokoch 1869 – 1880. V poslednej vôli si želal, aby jeho pozemky boli rozparcelované a lacno predané roľníkom v Čertižnom a blízkych dedinách.

Národné noviny priniesli nekrológ 23. marca 1901 (deň pred pohrebom) na titulnej strane v čiernom ráme. „V Insbrucku v polovyhnanstve umrel Adolf Ivanovič Dobriansky,“ písalo sa v ňom, „uhorský Rus, dvorný radca, veľký milovník svojho národa, veľký slavianofil a konečne veľký priateľ slovenského národa.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#naznáma história #Adolf Dobriansky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
47,99
In eterno flower box šesťhran "M" maslové a  fialové ruže

In eterno flower box šesťhran "M" maslové a fialové ruže

39,99
Sweet ružové ľalie

Sweet ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk