Česi sa do manželstva so Slovákmi nehrnuli

, 16.01.2018 06:00

Začiatkom roku 1918 ešte nik na Slovensku netušil, že silvestrovať sa už nebude v Uhorsku, ale v celkom novom štáte, ktorý koncom októbra vznikne na troskách habsburskej monarchie. Príloha Víkend prináša nový cyklus článkov, venovaných storočnici vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Slovenskí vlastenci (zľava) Ladislav Moyš,...
Slovenskí vlastenci (zľava) Ladislav Moyš, Vavro Šrobár a Andrej Hlinka okolo roku 1910. Autor: SNK

V januári pred sto rokmi existoval nový spoločný štát iba v predstavách a plánoch niekoľkých vizionárov, ktorí žili väčšinou v Londýne, Paríži alebo v ďalekej Amerike. Vysnenej republike však podriadili všetko a bojovali za ňu s plným nasadením.

Ale to bol zahraničný odboj. Ako sa k myšlienke spoločného štátu Čechov a Slovákov postavila domáca politika? Dlho ju odmietala alebo ignorovala.

Zúrila svetová vojna a tí spomedzi známych panslávov, ktorí nenarukovali na jej fronty alebo neodišli do exilu, boli pod prísnym policajným dohľadom a museli aspoň navonok zachovávať lojalitu voči cisárovi pánovi i k vláde. Vedeli, že takto síce nedosiahnu pre svoje národy toľko, čo žiadajú "rojkovia“ a radikáli v zahraničí, ale lepší je vrabec v hrsti ako holub na streche. Vrabcom mohla byť v tomto prípade kultúrna autonómia a možno aj určitá forma politickej samosprávy v rámci rakúsko-uhorskej federácie.

Prvá dosť nesmela, ale už verejná podpora česko-slovenskej idey prišla až s oslabením Rakúsko-Uhorska po troch rokoch vojny v máji roku 1917, ale iba z radov českých politikov. Muselo uplynúť ešte sedem mesiacov, aby 6. januára 1918, presne na Troch kráľov, zaznela z Prahy požiadavka samostatného demokratického a sociálne spravodlivého štátu na území Čiech, Moravy, Sliezska a Horného Uhorska (Slovenska) v ich historických hraniciach.

Stalo sa tak na generálnom sneme českých poslancov a celej politickej i kultúrnej elity národa, Snem sa zišiel v pražskom Obecnom dome. Predstavitelia Slovákov sa na ňom síce nemohli zúčastniť, ale ako povedal v úvodnom prejave predsedajúci František Staněk, "v duchu sú zaiste s nami“ . V prejave adresoval Slovákom celé posolstvo:

"Bratia Slováci, hodina oslobodenia sa blíži a my sľubujeme vám, že vytrváme v boji, ktorý je náš spoločný a tešíme sa na okamžik, keď vás budeme môcť pozdraviť v zastupiteľstve samostatného štátu československého.“

Podľa dochovaných záznamov nasledoval „demonštratívny potlesk“. Snem vrelo prijal aj deklaráciu, ktorá sa do dejín zapísala ako "trojkráľová“ . Takmer štyri odseky sú v nej venované Slovákom a Slovensku. Okrem iného obsahujú formuláciu, že českí poslanci sú povinní "za ľud český a za porobenú a politicky umlčanú vetvu slovenskú v Uhrách vyznačiť svoje stanovisko vo vzťahu k novej úprave pomerov medzinárodných“ .

Stojí aspoň za zmienku, že autorom Trojkráľovej deklarácie bol Alois Rašín, budúci minister financií ČSR, ktorý o päť rokov zomrel na následky atentátu. Podľa slovenského historika Martina Pekára deklarácia znamenala definitívne programové spojenie domáceho a zahraničného odboja. Viedeň i Pešť si to pridobre uvedomovali, preto cenzúra tvrdo zasiahla proti všetkým informáciám zo snemu. Deklarácia nesmela byť zverejnená.

V martinských Národných novinách mohla vyjsť o českom generálnom sneme iba krátka správa o tom, že cenzúra skonfiškovala aj úvodnú reč Staněka. O deklarácii ani slovo. Provládne noviny označili jej autorov za vlastizradcov bez toho, aby čitateľa zoznámili hoci len stručne s obsahom.

Až 30. januára 1918 musel predseda rakúskej vlády Otakar Seidler na nátlak nemeckej časti Ríšskej rady povoliť zverejnenie rezolúcie. V českej tlači potom vyšiel aj výťah zo Staněkovho prejavu, v Uhorsku však na oba texty naďalej platilo embargo. Ale mali sa vôbec vládnuce kruhy čoho obávať? Padla by myšlienka československého štátu už vtedy vo Felvidéku – ako Maďari nazývali severné územie obývané Slovákmi – na úrodnú pôdu?

Spojenie podporili najprv krajania

Je známe, že s touto myšlienkou prišiel prvý Tomáš Garrigue Masaryk. V októbri 1914 vypracoval memorandum požadujúce vytvorenie samostatného československého štátu. Už menej je známe, že budúci štát si v tom čase ešte nepredstavoval ako republiku, ale ako konštitučnú monarchiu (neskôr svoj názor zmenil).

Projekt spoločného štátu podporili ako prví – pravda, s niekoľkými podstatnými korektúrami – americkí Česi a Slováci. Už koncom októbra 1915 v Clevelande ich predstavitelia podpísali známu dohodu. Jej spoluautorom bol aj Albert Mamatey, rodák z Kláštora pod Znievom.

"Tvorili by sme s Čechmi jeden štátny federatívny celok, ale okrem toho by sme mali svoju samosprávu, do ktorej by sa nám bratia Česi nesmeli pliesť,“ vysvetľoval Mamatey členom vedenia Slovenskej ligy. "Práve tak ako Illinois alebo Pensylvánia sa nemôžu a nesmú pliesť do vnútorných záležitostí štátu New York.“

Tri týždne po podpísaní Clevelandskej dohody vydali Tomáš Garrigue Masaryk, Edvard Beneš a Milan Rastislav Štefánik v Paríži vyhlásenie, ktorým sa začal zahraničný odboj Čechov a Slovákov proti Rakúsko-Uhorsku. "Usilujeme sa o samostatný československý štát,“ stojí čierne na bielom v tomto programovom dokumente.

K vyhláseniu sa pripojilo aj 11 krajanských organizácii, vrátane tej najväčšej, Slovenskej ligy, mnohí americkí Slováci však už vtedy nechápali, prečo sa dokument ani slovom nezmieňuje o slovenskom národe, ale iba o "československom“ a o Čechoch, alebo prečo v ňom niet ani zmienky o federácii dvoch národov v jednom štáte.

Podľa jedného zo Štefánikových životopiscov Štefana Štvrteckého budúci generál v tom čase zastával názor, že dualizmus v česko-slovenskej otázke by mohol ohroziť oslobodenie Slovákov. Aj zo zistení českého historika Antonína Klimeka, odborníka na prvú ČSR, vyplýva, že Štefánik dlho odmietal sa zmieňovať o Slovákoch nielen v textoch, ale aj v názvoch orgánov zahraničného odboja.

"Čechov tu pozná málokto, ale Slovákov nikto,“ dôvodil Štefánik, "oveľa skôr získame samostatnosť, ak to budeme prezentovať takto.“ Preto aj vo svojej diplomatickej korešpondencii písal o Čechoslovákoch a o českých krajinách, kde zahŕňal aj územie Slovenska.

A čo Masaryk? TGM pri koncipovaní československého štátu reagoval na staršie nemecké plány premeniť strednú Európu (Mitteleuropu) na oblasť s nadvládou Nemecka pri eliminovaní tunajšieho prevažne slovanského živlu.

Ale prečo on, „polovičný Slovák“, ako rád o sebe hovoril, operoval s neexistujúcim "československým“ národom? Nemohol predsa predstúpiť pred amerických politikov a ich európskych spojencov s predstavou nového štátu, v ktorom český národ bude tvoriť menšinu vo vzťahu k Nemcom, Slovákom, Maďarom a Rusínom. Znamenalo by to vlastne reprodukovať v strednej Európe akési "republikánske“ Rakúsko-Uhorsko, len podstatne menšie a slabšie. Americký prezident Woodrow Wilson by vtedy s podobným projektom určite nesúhlasil.

Ako reagovali domáci politici na vyhlásenie zahraničného odboja? Jednou z kľúčových postav vtedajšej českej politiky bol Karel Kramář. Približne v čase, keď Masaryk odovzdával svoje memorandum v Londýne, posielal Kramář odkaz cárskej vláde do Petrohradu: "Trvajte zo všetkých síl na Slovanskom Impériu: ruské veľkoknieža – v Poľsku, ruské veľkoknieža – v Čechách a na Morave, spoločné vojsko, spoločné zahraničné zastúpenie – slovom, impérium.“

A čo slovenskí politici? Väčšinou mlčali, aktivity amerických Slovákov ignorovali, na iniciatívu Česko-slovenskej národnej rady, ktorá z Paríža riadila zahraničný odboj, dlho nereagovali. Naopak, líder Slovenskej národnej strany Matúš Dula rokoval v roku 1915 s uhorským premiérom o možnostiach uvoľnenia maďarizačného tlaku. Slovenská politika v prvých rokoch vojny živorila. V posledných predvojnových voľbách sa do uhorského parlamentu dostali len traja slovenskí poslanci, ale iba jeden z nich bol počas vojny aktívny – Ferdiš Juriga, zvolený za Slovenskú ľudovú stranu.

Projekty česko-slovenského štátu sa okamžite stretli s priaznivým ohlasom jedine v kruhu hlasistov, tých slovenských politikov, z ktorých viacerí sa duchovne formovali v pražskom študentskom spolku Detvan, kde ich ideovým vodcom bol profesor Masaryk a potom sa združovali okolo časopisu Hlas.

Reprezentovali ich Vavro Šrobár, Pavol Blaho, Milan Hodža a Anton Štefánek. Cez vojnu sa konšpiračne schádzali s českými poslancami rakúskeho parlamentu najčastejšie vo Viedni, a nabádali ich k užšej spolupráci. Povedané slovami Blahovho žiaka Štefana Janšáka z jeho dávnych spomienok – išlo im o to "pripútať politický osud Slovákov k českým požiadavkám a ašpiráciám“.

Ale zďaleka nie všetci českí poslanci a vôbec politici boli vtedy naklonení idei spojenia českých krajín so Slovenskom v jednom štátnom útvare . "V rokoch 1914–1917 Slovensko nebolo pre českú domácu politiku aktuálnou témou,“ napísal historik Jan Galandauer vo svojom stále živom diele o vzniku ČSR. Prečo nie, to je osobitná história.

Budúci manželia sa nepoznali

Česká verejnosť mala o Slovensku len hmlisté predstavy, vnímala ho ako exotickú krajinu a Slovákov si plietla so Slovincami. Niet sa čomu diviť, veď aj české politické a spoločenské špičky mali s južnými Slovanmi oveľa čulejšie styky ako so Slovákmi. So Slovincami sedeli českí poslanci v Ríšskej rade (rakúskom parlamente), spolupracovali s nimi, bojovali za spoločné záujmy, kým tých zopár slovenských poslancov zasadalo v Uhorskom sneme.

Polofeudálne Uhorsko žilo najmä po vyrovnaní s Rakúskom v roku 1867 dosť odtrhnuto od tzv. Predlitovska, kde patrili aj české krajiny, ktoré od polovice 19. storočia zažívalo civilizačný rozmach a hospodársky aj kultúrne napredovalo.

Počas svetovej vojny sa táto priepasť ešte prehĺbila. "Uhorsko bolo v podstate iným štátom a slovenská politika v rokoch vojny prakticky nejestvovala,“ tvrdí Galandauer. "Prvým kontaktom medzi Českom a Slovenskom bola návšteva Vavra Šrobára koncom apríla 1917.“

Čo potom obyčajní Slováci, čo oni vedeli o Česku? Keď vtedy začínajúci novinár Emo Bohúň rukoval na sklonku vojny, ani prednosta železničnej stanice v Ružomberku nevedel, kde leží Kutná Hora. Tam sa mal Bohúň hlásiť v zmysle povolávacieho rozkazu. V Ružomberku mali však zoznam staníc iba pre Uhorsko. Prednosta predpokladal, že Kutná Hora je "niekde v Tirolsku alebo najskôr pri Fiume“ (dnes mesto Rijeka v Chorvátsku).

Česká domáca politika dala prvýkrát verejne najavo, že sa usiluje o štátnu zvrchovanosť českých krajín až koncom mája 1917. Stalo sa tak pri obnovení práce Ríšskej rady, ktorú po troch rokoch zvolal nový cisár Karol I.

Vo svojom vyhlásení klub českých poslancov (Český zväz) ešte počíta so zachovaním Rakúsko-Uhorska, jeho premenou na spolkový štát, zároveň však deklaruje: "…budeme sa domáhať na čele svojho ľudu zlúčenia všetkých vetiev československého národa do demokratického českého štátu, zahŕňajúcom aj slovenskú vetvu národa, žijúcu v súvislom celku s historickou vlasťou českou.“

Šrobár po vojne spomínal, ako ťažko a dlho presviedčal českých poslancov, aby tento odsek, ktorý im vlastne naformuloval, vložili do vyhlásenia: "Väčšina českých strán občianskych, klerikáli, staro- a mladočesi chceli Slovákov vynechať z deklarácie… Odsek bol prijatý len po vyhlásení agrárnikov, že oni vezmú zodpovednosť za všetko, čo po deklarácii bude na Slovensku nasledovať.“ Podstatné bolo presvedčiť lídra Agrárnej strany Antonína Švehlu, po vzniku ČSR trojnásobného premiéra. A to sa Šrobárovi nakoniec podarilo.

Viacerých českých politikov však odrádzal cisárov postoj. Nebol síce proti federalizácii Predlitavska, ale keď predstaviteľ Spojenej katolíckej cirkvi Mořic Hruban nastolil v júli 1917 slovenskú otázku na audiencii u Karola I., panovník sa kategoricky vyjadril proti včleneniu Slovenska do českých krajín. Dôvodil svojou prísahou pri korunovácii za uhorského kráľa, keď sa zaviazal, že vždy bude obhajovať nedeliteľnosť územia koruny sv. Štefana.

V rokoch 1914–1917 Slovensko nebolo pre českú domácu politiku aktuálnou témou,
Jan Galandauer, historik

Českí a moravskí katolíci sa postavili za česko-slovenský projekt až po tom, čo si zistili názor Andreja Hlinku, s ktorým sa Hruban priatelil od černovskej tragédie. K Hlinkovi poslali v júli 1917 Alojza Kolíska, rímskokatolíckeho kňaza z Hodonína. Hlinka súhlasil s myšlienkou, ale žiadal aj záruky.

„Pomer nás k Čechom má byť bratský, nenútený, voľný, zo srdca a krvi pochádzajúci,“ písal Hlinka v liste, ktorý niesol z Ružomberka Kolísek. "Pravda, dnes je malý počet tých, ktorí takto zmýšľajú. Boja sa a strach má veľké oči… Česko je nábožensky nepriateľom Ríma, od Husa a Bielej Hory. Všetko nešťastie pripisujú Rímu a katolicizmu. So spojením sa i toto musí napraviť. My musíme Čechov nábožensky a Česi nás národne-hospodársky a kultúrne obrodiť.“

O mesiac mala ísť slovenská deputácia do Pešti, kde chcela ubezpečiť ministerského predsedu Istvána Tiszu o vernosti Slovákov uhorskej vlasti. Na zásah Hlinku a Jurigu už tam necestovala. Hlinka zabudol na staré spory a pomeril sa so Šrobárom…

Koncom roka českí poslanci v Ríšskej rade (rakúskom parlamente) znovu nastolili slovenskú otázku. "Žiadame spojenie s uhorskými Slovákmi,“ zvolal 4. decembra 1917 na zasadnutí Ríšskej rady Vladimír Tusár, budúci premiér ČSR, "ktorí sú kultúrne i národnostne súčasťou nášho národa“. Nuž, toto všetko a ešte všeličo iné predchádzalo Trojkráľovej deklarácii.

Rozvod s Maďarmi nevyhnutný

Ale aj po schválení a zverejnení tohto dokumentu nechuť značnej časti českej domácej politiky voči "projektu ČSR“ pretrvávala. Mnohí si začali uvedomovať problémy, ktoré spojenie so Slovenskom – alebo skôr jeho pripojenie k Česku? – vyvolá.

"Slovensko bolo vždy, ak si odmyslíme Veľkú Moravu, súčasťou iného štátneho útvaru než české krajiny,“ sumarizuje tieto obavy Galandauer "Jeho ústavná a politická štruktúra bola podstatné odlišná, český národ bol inak sociálne rozvrstvený ako národ slovenský.“

Čakalo sa však najmä na ohlasy na Trojkráľovú deklaráciu zo Slovenska a tie dlho neprichádzali. Slováci sa nezúčastnili nielen na generálnom sneme v Prahe (na rozdiel od Slovincov), ale ani na národnej prísahe v apríli 1918, kde sa predstavitelia politického a kultúrneho života prihlásili k českej štátnosti.

Slovenská delegácia vedená vtedy už 80-ročným Pavlom Országhom Hviezdoslavom pricestovala do Prahy až na divadelné slávnosti 15. mája 1918. Po návrate bola vystavená perzekúciám uhorských úradov, čo aspoň čiastočne vysvetľuje sporadickosť česko-slovenských stykov v tomto období. Ale už predtým, prvého mája 1918, manifestovali robotníci v Liptovskom Mikuláši za česko-slovenskú jednotu.

O dva týždne neskôr sa v Martine konala tajná porada slovenských politikov. Na nej sa Hlinka otvorene prihlásil k československej orientácii. „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť,“ vyhlásil. Ľady sa pohli. Ale o tom podrobnejšie niekedy nabudúce.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Uhorsko #storočnica #Slováci a Česi #habsburská monarchia #100 rokov vzniku ČSR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Dôkaz lásky ružový

Dôkaz lásky ružový

28,99
Sweet ružové ruže a karafiáty

Sweet ružové ruže a karafiáty

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk