Politický exulant Pavel Tigrid v časopise Svedectvo (vychádzal v Paríži) natoľko prepadol mágii čísel, že v článku príznačne nazvanom Jar je mŕtva, nech žije jar! si trúfol predpovedať: Pražská jar bude v roku 1988 oficiálne rehabilitovaná.
Ešte ďalej zašiel duchovný otec československej hospodárskej reformy z druhej polovice 60. rokov profesor Ota Šik, po okupácii prednášal na vysokých školách vo Švajčiarsku. V rozhovore pre nemecký časopis Stern pripúšťal dokonca návrat Alexandra Dubčeka a ďalších predstaviteľov Pražskej jari do ich funkcií z roku 1968. Tak Tigrid, ako aj Šik pritom vychádzali z podobnosti Gorbačovovej perestrojky s obrodným procesom v Československu.
A čo Dubček? Začiatkom roku 1988 prelomil dlhé mlčanie a poskytol rozhovor denníku talianskej komunistickej strany L'Unita. Interview vyšlo 10. januára a Dubček v ňom prirovnal hnutie obrody v Československu z roku 1968 k sovietskej prestavbe. Zároveň kritizoval normalizačnú politiku KSČ, ktorá postavila takmer pol milióna reformných komunistov mimo politického a verejného života.
Už na druhý deň, 11. januára 1988, letel do Moskvy Miloš Jakeš, ktorý iba pred tromi týždňami vystriedal v najvyššej straníckej funkcii Gustáva Husáka (tomu zostal ešte prezidentský stolec). Jakeš sa išiel posťažovať sovietskemu lídrovi na českých a slovenských disidentov, ktorí žiadajú viac slobody, pričom sa čoraz častejšie odvolávajú na jeho, Gorbačovovu, politiku perestrojky a glasnosti.
Dnes je v ruštine k dispozícii časť záznamu z tohto stretnutia, v ktorom si dvaja generálni tajomníci vymenili názory aj na Pražskú jar.
Jakeš: Nemáme dôvod prehodnocovať udalosti a aktérov Pražskej jari. Niektorých vylúčených sme rehabilitovali, vrátili do strany aj na ich pôvodné miesta, ale nepustíme do politického života a nevrátime členstvo tým, ktorí aktívne vystupujú proti strane a socializmu. Tvrdia, že pred dvadsiatimi rokmi chceli dosiahnuť len to, čo dnes prebieha v Sovietskom zväze. To je však klamstvo.
Gorbačov: Súhlasím, že nemáme dôvod prehodnocovať tieto udalosti vrátane internacionálnej akcie. A pokusy niektorých aktivistov Pražskej jari vydávať sa za priamych predchodcov perestrojky nie sú ničím iným ako úderom proti nej. Kým my uskutočňujeme perestrojku v rámci socializmu, oni smerovali k podkopaniu základov socializmu v Československu.
Po návrate z Moskvy Jakeš hneď informoval o výsledkoch svojej návštevy predsedníctvo Ústredného výboru KSČ a s odvolaním sa na Gorbačova zdôraznil: „Nemáme v tomto ohľade čo meniť.“ Pravda, pražskí disidenti ešte nejaký čas pochybovali. Upozorňovali na okolnosť, že samotný Gorbačov nič také verejne nepovedal. Iba Milan Hübl (v roku 1968 rektor Vysokej školy politickej a v čase normalizácie päť rokov politický väzeň) v jednom samizdate jasnozrivo poznamenal: „Je takmer isté, že Gorbačov tohto roku nezamýšľa vystúpiť z kruhu doterajšieho výkladu Pražskej jari.“
Podľa súčasného českého historika a politológa Jiřího Suka si Gorbačov síce dobre uvedomoval príbuznosť oboch procesov – československej obrody a sovietskej perestrojky – ale zo závažných mocenských dôvodov to vtedy ešte nemohol verejne priznať. Zmietli by ho protireformné sily vo vlastnej strane. „I Jakešovi to bolo zrejmé, a preto neustále naliehal na Sovietov, aby na hodnotení roku 1968 nič nemenili,“ dodáva Suk.
Sám Gorbačov vo svojich memoároch (Život a reformy) tvrdí, že Jakeš ho pri ich stretnutí v januári 1988 prosil, aby sovietska strana ešte počkala s prehodnotením intervencie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 aspoň rok, kým sa neprejavia u nás výsledky ekonomickej reformy. V opačnom prípade to spôsobí veľké škody KSČ a len posilní opozíciu. V spomínanom zázname to však nie je a nezmieňuje sa o tom ani Jakeš vo svojich pamätiach (Dva roky generálnym tajomníkom).
Dosť na tom, že po jeho návrate z Moskvy rozposlal ÚV KSČ nižšie postaveným orgánom vnútrostranícku informáciu, v ktorej sa interview Dubčeka charakterizovalo ako „platforma otvoreného ideologického boja“, protirečiaca Poučeniu z krízového vývoja a usilujúca sa o nahradenie špičiek strany reformnými komunistami, vylúčenými v politických čistkách po roku 1968.
Vedúci tajomníci mestských, okresných a krajských výborov KSČ a KSS dostali ako prílohu k tejto internej informácii aj preklad rozhovoru z denníka L'Unita. Plebs bol odkázaný na Slobodnú Európu…
„Veľký krok do budúcnosti“
Osmičky na konci letopočtov nie sú podľa astrológov a numerológov jednoznačné, ba pôsobia priam odstrašujúco, ak sú tam „zdvojené“. Napríklad číslo 88 má značiť márne nádeje a negáciu, proti ktorej človek nič nezmôže. Asi však existujú výnimky, lebo už v januári 1988 sa v medzinárodných vzťahoch začali prejavovať náznaky uvoľnenia, čo pocítili aj Česi a Slováci.
Súviselo to s udalosťou, ktorá sa odohrala o mesiac skôr. Ôsmeho decembra 1987 podpísali Michail Gorbačov a Ronald Reagan vo Washingtone dohodu o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu. Do troch rokov mali obe strany zlikvidovať takmer 2 700 rakiet a ich odpaľovacích zariadení. Išlo predovšetkým o americké rakety stredného doletu Pershing-2 a sovietske SS-20 (pod týmto kódom ich evidovali štáby NATO), ale aj o operačno-taktické balistické strely s kratším doletom: americké Pershing-1 a sovietske SS-12.
Svetové médiá písali o „veľkom kroku do budúcnosti“ a o „prelúdiu ku skončeniu studenej vojny“. Čo je dôležité, dohoda obsiahla tiež raketové komplexy, rozmiestnené nie tak dávno na území štátov západnej a strednej Európy vrátane Československa a NDR. A to si žiada malé odbočenie, vlastne návrat o štyri roky späť.
V utorok 25. októbra 1983 priniesli všetky denníky u nás vyhlásenie federálnej vlády. "Keďže USA už dokončujú práce spojené s rozmiestnením balistických rakiet Pershing-2 a striel s plochou dráhou letu v západnej Európe,“ oznamovalo sa, "posúdili vlády ČSSR a ZSSR odvetné opatrenia. Po vzájomnej zhode sa začínajú prípravné práce na rozvinutie raketových komplexov operačno-taktického určenia.“
Ani slovo o parametroch týchto balistických rakiet, označovaných Sovietmi ako OTR-22 alebo Temp-6. V skutočnosti ich dolet nebol taký krátky – 900 kilometrov (v modifikovanej podobe až 1 100 km), a boli schopné niesť jadrové hlavice s účinnosťou 500 kiloton. Na porovnanie: v roku 1945 zhodili Američania na japonské mestá podstatne slabšiu muníciu (12,5 a 21 kiloton), ktorá však len v Hirošime zabila okolo 75-tisíc ľudí a úplne zničila 62-tisíc budov.
Vo všetkých väčších českých a slovenských mestách prebehli starostlivo zorganizované "mierové zhromaždenia“ na podporu rozmiestnenia rakiet. Napríklad v Žiline sa na mítingu zúčastnilo (podľa oficiálnych údajov) okolo 20-tisíc, v Košiciach 80-tisíc a v Bratislave dokonca 90-tisíc ľudí. Koľkí z nich si vtedy uvedomovali, že prítomnosť základne s balistickými strelami zvyšuje riziko zapojenia ČSSR do možného jadrového konfliktu veľmocí so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami pre civilné obyvateľstvo krajiny?
Foto: FORTIFIKACE.CZ
Medzivládnu dohodu narýchlo odsúhlasil vtedajší československý parlament – Federálne zhromaždenie, široká verejnosť sa však nič nedozvedela o tajnej medzirezortnej dohode. Vďaka nej sa v tichosti uskutočnila výstavba špeciálnych objektov pre odpaľovacie zariadenia vo vojenskom priestore Libava (iba nejakých 65 kilometrov od moravsko-slovenskej hranice). Mimochodom, tie zariadenia boli schopné v jednom jedinom okamihu vystreliť až 18 rakiet.
Utajeným zostal aj presun samotných raketových komplexov a ich personálu z mesta Jemilčino v strednej Ukrajine do stredu Európy. Išlo približne o 900 až 1 000 vojakov a dôstojníkov sovietskej 122. raketovej brigády. Československé úrady pre nich uvoľnili kasárne v mestečku Hranice na Morave. (Pre miestne obyvateľstvo to boli "frekventanti delostreleckej školy“ Strednej skupiny sovietskych vojsk.)
Dodnes sa medzi historikmi vedú spory o tom, či u nás Sovieti skladovali jadrové hlavice. V roku 2011 odpovedal na túto otázku Radia Rossija posledný veliteľ Strednej skupiny vojsk v Československu generál Eduard Vorobjev kladne: "Viete si predstaviť, že by sa raketové jednotky nachádzali v Československu, a výzbroj do nich niekde v Sovietskom zväze? Takúto výzbroj sme v Čechách, samozrejme, mali.“
Dodajme, že podzemné sklady jadrovej munície sa na území ČSSR vybudovali podľa staršej tajnej dohody ešte koncom 60. rokov. Tri objekty pod kódovým označením Javor sa nachádzali v Borovne, v Ralsku a v Bíline. Všetky tri lokality neboli od Prahy vzdialené vzdušnou čiarou ani 100 kilometrov.
Nuž a koncom roku 1987 sa Gorbačov s Reaganom dohodli, že to všetko sa zlikviduje. Dohoda mala nadobudnúť platnosť až 1. júna 1988, ale sovietsky líder chcel prejaviť dobrú vôľu a ústretovosť voči Američanom. Preto už koncom januára dostali raketové jednotky v ČSSR a NDR povel demontovať odpaľovacie zariadenia a pripraviť sa na sťahovanie rakiet OTR-22 (SS-12) do ZSSR. Odišli 25. februára 1988 a vrátili sa tam, odkiaľ pred vyše štyrmi rokmi prišli – na základňu v ukrajinskom Jemilčine.
„Československo sa opäť stáva krajinou bez jadrových zbraní,“ povedal v predvečer odchodu hovorca federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSSR. Spravodajcovia sovietskej tlačovej agentúry TASS celú vec trocha „nafúkli“, keď z Prahy napísali: „Dejiny odzbrojenia nepoznajú prípad, že by jedna strana začala plniť svoje záväzky ešte pred nadobudnutím účinnosti prijatej dohody.“ Nezabudli pripomenúť, že USA by mali nasledovať tento mierumilovný príklad…
Čo však Moskvu viedlo k nečakaným ústupkom vo vojensko-politickej, ale aj v humanitnej oblasti (prepúšťanie politických väzňov, stop rušeniu západných vysielačov atď.)? Podľa ruských historikov donútila Gorbačova zblížiť sa s Reaganom a pristúpiť aj na dohody s USA nevýhodné pre ZSSR najmä rýchlo sa zhoršujúca sociálno-ekonomická situácia v krajine. Tvrdí to napríklad profesorka Natália Jelisejevová, odborníčka na dejiny postsovietskeho Ruska.
Krízu vyvolali prudko klesajúce svetové ceny ropy (až na 10 dolárov za barel, čo je 20 dolárov podľa súčasného kurzu), diery v príjmoch štátneho rozpočtu po obmedzení výroby a predaja vodky, ale aj odďaľovanie radikálnej ekonomickej reformy. Zrazu neboli devízy ani na nákup nevyhnutných potravín a liekov na Západe.
Aj bývalí blízki spolupracovníci Gorbačova spomínajú, že pri jeho cestách na Západ sa stali hlavnou témou rokovaní nové pôžičky. Na programe dňa bolo totiž splácanie tých starých, ale nebolo čím. „Naša situácia pripomínala zadĺženosť rozvojových krajín,“ uvádza v pamätiach (Konflikty v Kremli) Valentin Falin, vtedajší vedúci medzinárodného oddelenia ÚV KSSZ. „Naša krajina strácala vo svete kredibilitu.“
Problémy sovietskej ekonomiky a rapídny pokles životnej úrovne boli vodou na mlyn domácej opozícii, ktorú od roku 1988 viedol degradovaný člen politbyra Boris Jeľcin, ale aj početným pochybovačom vo vedeniach „bratských“ komunistických strán najmä vo východnom Berlíne, v Prahe, Sofii a Bukurešti. Nevedeli pochopiť, čo sa to s Kremľom deje.
Gorbačova toto nepochopenie jeho politiky najbližšími spojencami hnevalo a začal sa im vzďaľovať. „Nepotrebujem s nimi obchodovať a oni nepotrebujú s nami,“ vyhlásil na zasadaní politbyra 10. marca 1988. „Nemôžeme byť pre nich donekonečna lacnou surovinovou základňou.“
Rok pred karnevalom revolúcií
Nie, v roku 1988 sa systém ešte nezrútil ani zásadne nezmenil, ale objavili sa v ňom prvé praskliny. Čo sa týka nesplnených očakávaní, prehnané nádeje tu boli už v apríli 1987, keď Gorbačov navštívil Prahu i Bratislavu, ale…
„Gorbymu sme síce zazlievali, keď pri návšteve povedal zhruba to, čo predtým Brežnev – eto vaše delo, je to vaša vec – lenže on to na rozdiel od svojho predchodcu myslel vážne,“ spomína Miroslav Kusý, vtedy jeden z mála chartistov na Slovensku. „A ukázalo sa, že je to rozumná politika, lebo Gorbačov ňou dostatočne zneistil predstaviteľov československého režimu. Tunajšie komunistické vedenie si preto netrúfalo vo vlastnej réžii podniknúť nejaké radikálne opatrenia proti opozícii.“
V marci 1988 na Veľký piatok však polícia vodnými delami rozohnala pokojnú sviečkovú demonštráciu v Bratislave. "Bola to hysterická reakcia na krotkú manifestáciu, svedčila najskôr o bezradnosti systému,“ myslí si exposlanec Július Brocka, vtedy aktivista laického apoštolátu. V Moskve – nehovoriac o Varšave či Budapešti – sa v tom čase konali oveľa väčšie a búrlivejšie demonštrácie bez tvrdších zásahov zo strany moci.
Aj československý režim, predstierajúc „prestavbu,“ sa časom snažil pôsobiť tolerantnejšie. Podujatia opozície pri okrúhlom výročí Pražskej jari síce ešte dal rozohnať, ale 10. decembra 1988 už pražská polícia proti demonštrantom nezakročila. O čosi skôr sa emisári z ústredia KSČ pokúsili tajne vyjednávať s Dubčekom, na žiadnom kompromise sa však nedohodli. Ako zistil Jiří Suk pri štúdiu interných materiálov predsedníctva ÚV KSČ, „prípadnej Dubčekovej rehabilitácie sa strážcovia statusu quo obávali zo všetkého najviac“.
Medzitým sa Gorbačov zbavil „starej gardy“ vo svojom politbyre a v sekretariáte ústredného výboru – vlastných jakešovcov a biľakovcov, ktorí sa pokúšali sabotovať jeho politiku. A ešte viac sa zblížil s Reaganom! „Zavládli medzi nimi priateľské vzťahy úplnej dôvery,“ spomínal na Reaganovu návštevu Moskvy v júli 1988 Nikolaj Šišlin, jeden z Gorbačovových poradcov. Alebo to bola skôr prílišná dôverčivosť „otca perestrojky“, ako tvrdia jeho dnešní kritici?
„Univerzálne ľudské hodnoty majú prednosť pred čiastkovými záujmami,“ vyhlásil Gorbačov koncom roku 1988 z tribúny Valného zhromaždenia OSN. Zároveň oznámil jednostranné zníženie stavov sovietskych vojenských síl vrátane odchodu šiestich tankových divízií a niekoľkých útočných výsadkových zoskupení z územia ČSSR, NDR a Maďarska do roku 1991.
Ale „status quo“ sa v týchto krajinách zmenil už v nasledujúcom roku, pričom tak radikálne, že svet sa nestačil diviť. Nazval to „karnevalom revolúcií“. Mimochodom, dvojčíslie 89 na konci letopočtu je podľa numerológov „symbolom príjemného prekvapenia“. Nuž, pre koho ako…