Československá koruna prežila spoločný štát len o 39 dní

Pomyselná bodka za spoločným štátom. Aj tak by sa dalo charakterizovať oddelenie slovenskej meny od česko-slovenskej pred 25 rokmi. Prečo sa to nestalo už 1. januára 1993, ale až o necelých šesť týždňov neskôr? Odpoveď odhaľuje niektoré komplikácie, ťažkosti, ale aj chyby a omyly pri vcelku hladkom rozchode Čechov a Slovákov a pri vzniku ich dvoch samostatných štátnych útvarov.

17.02.2018 06:00
Československá koruna, kolkovanie, Foto:
Kolkovanie federálnych stokorunačiek.
debata (45)

Je zaujímavé, že na konci existencie Česko-Slovenska bola podobne ako na jej začiatku menová odluka. Navyše, uskutočnila sa vtedy aj teraz kolkovaním starých bankoviek. Prvýkrát prebiehala podľa scenára vymysleného ministrom financií Aloisom Rašínom, scenára, ktorý poslúžil ako predloha aj o 74 rokov neskôr (nie náhodou sa hovorilo o akcii "Rašín 1993“). Akurát vo februári 1919, pri odpútaní sa československej meny od rakúsko-uhorskej išlo o jednostranný akt vlády ČSR voči Rakúsku i Maďarsku, zatiaľ čo vo februári 1993 to bol výsledok spoločne dohodnutého postupu politických reprezentácií Slovenska a Česka.

Aj hlavné príčiny menovej odluky boli vtedy a teraz odlišné. "Pokladáme za nevyhnutné odlúpnuť našu menu od meny ostatných štátov, ktoré vznikli na troskách Rakúsko-Uhorska, a ktoré neprestávajú bez zábran rozmnožovať obeh bankoviek,“ vysvetľoval Rašín poslancom československého parlamentu. "Len ten, kto tak ľahkomyseľne tlačí a požičiava peniaze, ich môže aj rozhadzovať.“

Rakúsko-uhorská banka so sídlom vo Viedni vtedy priam chrlila miliardy papierových ničím nekrytých bankoviek. Tak sa jej síce darilo splácať vojnové pôžičky, ale zároveň znehodnocovala úspory. Pre Rašína bola menová odluka len predohrou k "náprave a ozdraveniu meny“, ako hovoril k jej reforme.

Menová odluka začiatkom roku 1993 si takéto vysoké ciele nekládla. Tentoraz išlo "len“ o akt opustenia starej meny výmenou peňazí, čím by sa vytvorili základné predpoklady na vlastnú menovú politiku nového štátu. Preto je oprávnená otázka, prečo bolo treba všetko tak komplikovať a zbytočne predlžovať 39 dní trvajúcou menovou úniou.

Únia – mŕtvo narodené dieťa?

Na českej strane presadzovali menovú úniu najmä ministri za Občiansku demokratickú stranu. Zistila to v rámci výskumnej úlohy docentka Jitka Koderová z Vysokej školy ekonomickej v Prahe. Vláda Václava Klausa, ktorá vzišla v Česku z parlamentných volieb v roku 1992, bola totiž koaličná a okrem ODS ju tvorili ďalšie české pravicové strany – ODA, lidovci a KDS.

Klausovci vtedy zastávali názor, že vznik menovej únie, a teda pretrvanie spoločnej československej meny aj po zániku federácie, "pomôže zmierniť emócie, spojené s rozpadom spoločného štátu natoľko, aby sa nepreliali negatívne do ďalšieho hospodárskeho vývoja v oboch krajinách“.

Podľa Koderovej sa vychádzalo z toho, že dovtedajšie prepojenie oboch ekonomík vytvorilo zo Slovenska hlavného obchodného partnera Českej republiky a naďalej trval silný obojstranný záujem o rozvíjanie vzájomných obchodných vzťahov. Ďalším dôvodom bolo relatívne pevné postavenie československej koruny. Na rozdiel od väčšiny mien bývalého východného bloku nenarážala na výraznejšie inflačné problémy a stala sa najstabilnejšou menou transformujúcich sa ekonomík. Prečo by sa nemohla ešte nejaký čas zachovať?

Na slovenskej strane podporovali myšlienku menovej únie najmä predstavitelia Hnutia za demokratické Slovensko. Napokon, obsahoval ju aj projekt "ekonomickej a obrannej únie“ , čiže určitej formy konfederácie, s ktorou prišlo Mečiarovo hnutie ešte pred voľbami '92.

Navyše, na menovú odluku neboli Slováci ani zďaleka tak dobre pripravení ako Česi, o čom si ešte povieme. Podľa slov prvého guvernéra Národnej banky Slovenska Mariána Juska chýbala najmä náhrada za federálne obeživo. Ale na Slovensku nebola v tom čase vybudovaná ani žiadna infraštruktúra na riadenie vlastnej meny. Všetko sa nachádzalo v Prahe…

Proti menovej únii boli v českej vláde najmä zástupcovia Občianskej demokratickej aliancie, ktorých viedol vicepremiér Jan Kalvoda. Argumentovali najmä tým, že slovenská reprezentácia nebude ochotná postupovať podľa českého scenára ekonomickej reformy a presadzovať zodpovednú menovú i rozpočtovú politiku. Z podobných dôvodov sa stavali proti menovej únii aj viacerí bankári na českej i slovenskej strane, ktorí ju brali ako čisto politické a nie racionálne ekonomické riešenie. "Politici hľadali cesty, ako zmierniť prípadný ekonomický šok z rozdelenia spoločného štátu pre obidve ekonomiky,“ spomína Pavel Kysilka, v tom čase člen bankovej rady Štátnej banky československej (ŠBČS), "a úniu považovali aj za utišujúci prostriedok voči verejnosti.“

Menová únia vznikla na základe Zmluvy o menovom usporiadaní, ktorú vlády ČR a SR uzavreli 29. októbra 1992, čiže dva mesiace pred zánikom spoločného štátu. Už vtedy sa predpokladalo, že nebude mať dlhé trvanie. Federálny premiér Jan Stráský z ODS sa vyjadril, že spoločná koruna nevydrží "déle než do švestek“, čiže do septembra 1993. Vladimír Mečiar to odhadoval na "prinajmenej šesť mesiacov“. Podľa pôvodných predstáv sa totiž koncom júna 1993 malo plnenie zmluvy vyhodnotiť a podľa toho by sa únia buď zrušila, lebo predĺžila.

Tisíckoruna s kolkom Slovenskej republiky. Foto: Starhuttech.blogpost
tisickoruna, koruna, Tisíckoruna s kolkom Slovenskej republiky.

Už pri uzatváraní dohody však obe strany definovali dôvody na vystúpenie z únie. "Stačilo, aby devízové rezervy klesli pod úroveň mesačného dovozu alebo špekulatívne presuny kapitálu medzi oboma štátmi dosiahli viac ako päť percent vkladov, a únia mohla skončiť,“ spomínal v našom rozhovore Rudolf Filkus, posledný 1. vicepremiér federálnej vlády (bol v nej za HZDS).

Čo je však mimoriadne zaujímavé, zmluvu podpísali 29. októbra a už v nasledujúcom mesiaci začala česká strana tajne – dokonca za chrbtom Slovákov, zastúpených v spoločných bankových a finančných inštitúciách – pracovať na menovej odluke! Po rokoch o tom porozprával Pavel Kysilka: koncom novembra 1992 boli ustanovené rezortné komisie a vznikla ústredná riadiaca komisia pre oddelenie meny na čele práve s Kysilkom. "Neverili sme, že spoločná mena vydrží dlhšie ako niekoľko mesiacov,“ vysvetľoval.

V skutočnosti boli presvedčení, že vydrží iba niekoľko týždňov. Podľa zistení Jaroslava Moravca z Českej národnej banky prvý český plán na vystúpenie z únie bol z konca novembra 1992 a počítal s tým, že to bude treba urobiť už 16. – 17. januára 1993. Dva týždne po vzniku samostatného Česka! Neskôr síce termín preniesli na obdobie 28 .- 30. januára – uvedomili si totiž, že koncom mesiaca býva v rukách obyvateľstva výrazne menej obeživa ako uprostred neho.

Praha už pri zrode menovej únie fakticky organizovala jej pohreb. Akoby išlo o mŕtvo narodené dieťa. Česká "ústredná riadiaca komisia pre oddelenie meny“ fungovala súbežne s nefunkčným Menovým výborom únie, ktorý mal rozhodovať o emisii spoločných peňazí a o rozsahu obchodov uskutočňovaných ústrednými bankami oboch republík…

Kolky ako čertove volky

Povedané slovami Mariána Juska, "hybnou silou spoločenského vývoja v tom čase bolo deliť a nie spájať“, preto dni menovej únie boli zrátané dávno pred jej vznikom. Česká strana však myslela na zadné dvierka viac ako slovenská. Ukazuje sa, že českí bankári začali s intenzívnou prípravou na menovú odluku už pol roka pred zánikom spoločného štátu, a to krátko po 20. júni 1992. Na bratislavskom Bôriku vtedy povedal Klaus Mečiarovi pamätnú vetu: Ak nechcete funkčnú federáciu, tak to sa radšej rozíďme.

Je zdokumentované, že 3. júla 1992 predložil riaditeľ peňažného odboru ŠBČS Leopold Surga v správe pre guvernéra centrálnej banky Josefa Tošovského časový plán krokov na uskutočnenie odluky už k 30. septembru – 1992! Postupovať sa malo zhruba podľa Rašínovho vzoru z roku 1919, čiže kolkovaním starej meny. V auguste objednala Praha od istej britskej tlačiarne cenín tlač kolkov. Z dôvodov utajenia ich tlačili až v ďalekej Kolumbii a v polovici septembra letecky dopravili do Prahy. Zaráža skutočnosť, že sa o tom nedozvedeli ani slovenskí členovia Bankovej rady ŠBČS…

Tridsiaty september sa však ukázal ako predčasný termín na odluku, lebo v októbri – ako sme si už povedali – sa obe vlády dohodli na menovej únii. Nevieme presne, kedy získala Bratislava prvé informácie o pripravenosti Prahy na odluku. Muselo to byť najneskôr v druhej polovici novembra 1992, lebo práve v tom čase oslovilo Ministerstvo financií SR sedem zahraničných tlačiarní cenín, aby mu poslali svoje ponuky na tlač kolkov.

Výber napokon padol na Canadian Bank Note Co. Ltd. so sídlom v Ottawe. Zmluvu s ňou ministerstvo podpísalo 7. decembra 1992 a prvých 11 a pol milióna kusov kolkov firma dodala do Bratislavy o tri týždne – tri dni pred vznikom samostatného Slovenska. Tieto údaje uviedol krátko po odluke Rudolf Špalek z ústredia Národnej banky Slovenska v časopise Biatec. Kolky uschovali v pobočkách Všeobecnej úverovej banky, pretože NBS vtedy ešte len vznikala.

V tom čase všetky české kolky už niekoľko mesiacov ležali dobre uschované v pokladnici ŠBČS, ktorá sa od 1. januára 1993 premenovala na Českú národnú banku. K 1. januáru bolo všetko obeživo a zásoby peňazí rozdelené medzi oba nástupnícke štáty. Česká strana začala v decembri s kolkovaním bankoviek a teoreticky mohla uskutočniť menovú odluku aj 1. januára. Jediným problémom by bol nedostatok okolkovaných bankoviek. Viac ich dovtedy nebolo možné takto označiť, lebo v obehu by medzitým chýbalo neokolkované obeživo.

Ale už v prvých dňoch nového roku bolo zrejmé, že predstavy oboch štátov o fungovaní menovej únie sú veľmi rozdielne. Pražské médiá začali písať o nevyhnutnosti odluky a o výraznej devalvácii slovenskej koruny ako nevyhnutnom dôsledku. Majetní Slováci pod vplyvom týchto informácií buď presúvali svoje peniaze do českých bank, alebo – kým sa to dalo – nakupovali za ne valuty v rakúskych bankách.

V stredu 13. januára sa tajne začali kolkovať bankovky aj v pobočkách VÚB na Slovensku. Zahraniční investori sťahovali z oboch štátov krátkodobý kapitál, v dôsledku čoho prudko poklesli devízové rezervy. Postupne sa napĺňali podmienky na vystúpenie z únie.

Nie je však pravda, že Česi vypovedali menovú úniu jednostranne, v skutočnosti sa skončila vzájomnou dohodou. "Bolo ťažko presvedčiť niektorých ministrov, a najmä premiéra (Klausa) o tom, že situácia je skutočne akútna,“ tvrdí Kysilka, v tom čase už viceguvernér Českej národnej banky. "Ja som to z premiérovho hľadiska chápal, nebolo predsa ľahké len tak odtrúbiť menovú úniu po mesiaci jej existencie.“

Klaus tým predsa priznával, že sa mýlil, keď v jeseni tak vehementne obhajoval toto riešenie. Nakoniec však prijal argumenty bankových expertov a ešte v ten istý deň 19. januára sa stretol na bleskovej schôdzke s Mečiarom (údajne sa konala v Bratislave), aby získal jeho súhlas. Nebolo to ľahké, Slovensko potrebovalo na pokojnú prípravu odluky ešte nejaký čas, Mečiar však napokon súhlasil.

Na druhý deň cestoval Kysilka, poverený koordinovaním oboch strán pri odluke, do Trenčianskych Teplíc, kde sa stretol s Mečiarom a jeho ľuďmi. Ako si na to spomína? "Prvá otázka, ktorú mi Mečiar položil, znela: Tak čo, pán Kysilka, kedy tú odluku urobíme? Pretože som vtedy nemal od premiéra (Klausa) žiadny striktný pokyn, ale tlačil ma čas, lebo devízových rezerv kriticky ubúdalo a veľkú časť peňazí sme sťahovali z obehu a kolkovali – čiže rýchlo sa približoval moment, keď nebude v obchodoch čím platiť – povedal som Mečiarovi, že sme pripravení odluku urobiť 1. februára.“

Slovenský premiér namietol, že tak rýchlo to nejde a navrhol, aby česká strana zvolila nejaký iný blízky termín. Kysilka: "Navrhol som teda 8. február, hoci som na to nemal mandát, a Mečiar povedal: dobre, dohodnuté.“

Chvála akcie "Rašín 1993“

Menová odluka sa uskutočnila v noci zo 7. na 8. februára 1993. Naši čitatelia boli zväčša svedkami alebo aktérmi tejto historickej udalosti, niektorí zažili aj predchádzajúce odluky či menové reformy – v rokoch 1953, 1945 a najstarší z nich dokonca aj odluku v roku 1939 – preto nebudeme sa tu o tom rozpisovať. Pripomenieme iba niektoré menej známe fakty a javy.

Najmä výmena peňazí v roku 1953 zasiala medzi ľuďmi strach a veľkú nedôveru voči podobným finančným operáciám, preto organizátori akcie "Rašín 1993“ si dali zvlášť záležať na utajení dátumu odluky. Aby obyvateľstvo nezačalo hromadne vyberať vklady a skupovať, čo sa len dá.

Deň D však prebehol bez paniky či incidentov. Oba nástupnícke štáty nemuseli ani hermeticky uzavrieť svoje štátne hranice, ako to urobili československé úrady v roku 1919. Ak menová únia mala zabrániť šoku z rozpadu spoločného štátu, tak menová odluka po 39 dňoch živorenia únie takýto šok určite nespôsobila.

Ľudia si tentoraz mohli vymeniť 4 000 korún v hotovosti za okolkované peniaze. Ostatné sa im automaticky menili na účtoch, takisto v pomere 1 : 1. Kým v Česku sa kolkovali len bankovky s vyššou hodnotou ako 50 korún, na Slovensku sa tak označili aj federálne päťdesiatkorunáčky. Po odluke sa kurz českej koruny vyvíjal priaznivejšie ako kurz slovenskej, a to využili rôzni špekulanti. Odlepili z 50-korunovej bankovky kolok a na druhej strane rieky Moravy ju použili ako platidlo.

Vďaka kolkom (dali sa ľahšie napodobniť) prudko vzrástol aj počet falošných bankoviek v oboch následníckych štátoch. Vcelku však dopadla odluka meny (vrátane delenia aktív a pasív ŠBČS) nad očakávanie dobre. Až tak dobre, že jej scenár sa stál súčasťou odporúčaní Medzinárodného menového fondu pre štáty východnej Európy.

Ako vyšlo z odluky Česko a ako Slovensko? Česká strana vďaka dlhšej príprave mohla ukončiť platnosť všetkých kolkovaných bankoviek už koncom augusta 1993, zatiaľ čo na Slovensku niektoré okolkované nominály dobiehali ešte aj začiatkom roku 1994. Už predtým však slovenská strana nahradila kolkované federálne bankovky emisiou nových platidiel.

Počiatočne nastavený kurz českej a slovenskej koruny 1 :1 sa síce čoskoro ukázal ako neudržateľný a v júni 1993 musela NBS devalvovať korunu o desať percent, ale predpovede o prepade slovenskej ekonomiky sa nepotvrdili. Česko zažilo menovú krízu o štyri roky neskôr, keď kurz jeho koruny poklesol na úroveň 0,96 Sk. Vtedy (v máji 1997) ČNB zrušila pevné pásmo pre kurz meny a nahradila ho plávajúcim. Slovenská mena prešla na tento kurz po devalvačných tlakoch až v nasledujúcom ro­ku.

To všetko je však už história, aspoň pre samostatné Slovensko, ktoré 1. januára 2009 prijalo euro a rozlúčilo sa s korunou ako takou…

© Autorské práva vyhradené

45 debata chyba
Viac na túto tému: #neznáma história #Príbeh Slovenska - 25 rokov #československá koruna