Mária Terézia prikázala Rómom sedliačiť

, 20.02.2018 06:00
György Vastagh, Zúbožení Cigáni, maľba
Autor maľby György Vastagh (Zúbožení Cigáni, 1886). Ani romantizovaný obraz 19. storočia nemohol zakryť temnú stránku existencie Rómov: chudoba a násilie neustále ohrozovali ich existenciu v Európe po celé stáročia. Autor:

Ja tých kočovníkov donútim usadiť sa, ale najprv musíme zistiť, koľko ich tu máme, povedala si panovníčka Mária Terézia. A vydala dekrét o povinnej registrácii a súpisoch Rómov. Mal urýchliť ich začlenenie medzi ostatné obyvateľstvo ríše. Uplynulo 250 rokov odvtedy, čo to nariadenie začalo platiť v Uhorsku, a teda aj na území dnešného Slovenska.

Písal sa rok 1768, "matka cisárovná“ a uhorská kráľovná Mária Terézia bola v tom čase už tretí rok vdovou a vládla spolu so synom Jozefom II. Jej otec cisár Karol VI. vyhlásil ešte dekrétom z roku 1721 "Cigánov“ za vyvrheľov spoločnosti a nariadil, aby sa aj na ich ženy vzťahoval trest smrti za tuláctvo. Dcére sa to zrejme nepáčilo – jej sa dokonca nepáčilo ani označenie "Cigáni“ – ale po nástupe na trón roku 1740 si uvedomovala, že musí postupovať pomalými krokmi a veľmi uvážlivo.

Preto jej dekrét, vydaný o deväť rokov neskôr, síce nariaďoval dolapených Rómov vyhosťovať z krajiny, ale ani pri ich opätovnom návrate do podunajskej ríše ešte nepopravovať, ale trestať palicovaním a vypálením biľagu. Až pri ďalšom návrate platila zásada "tretíkrát a dosť“ – nasledoval hrdelný trest. Vykonávanie podobných nariadení bolo však organizačne náročné, vyžadovalo si pravidelné tzv. vizitácie, keď vojsko spolu s miestnym obyvateľstvom prehľadávalo ťažko dostupné oblasti a pátralo po ukrytých Rómoch.

Ďalšie zmiernenie represií priniesol panovníčkin dekrét z roku 1751. Podľa neho sa mali vyhostiť z krajiny a trestať za tuláctvo už len „cudzí“ Rómovia. Zadržaných domácich kočovníkov posielali úrady do ich rodísk, kde sa o nich mali postarať miestne úrady.

Roku 1761 vydala Mária Terézia dekrét, ktorý rušil funkciu vajdu a namiesto označenia „Cigán“ sa zavádzalo iné – "Novosedliak“ (Neubauer) a "Novomaďar“ (Uj – Magyar). Okrem toho nariadenie zakazovalo používať rómsky jazyk. Kočovníci sa mali usadiť medzi ostatnými poddanými, mali podliehať miestnemu richtárovi, prestať bývať v stanoch a stavať si riadne obydlia. Čo tým sledovala cisárovná a uhorská kráľovná v jednej osobe? Isteže, chcela Rómov – Novosedliakov pripútať k pôde a viesť k roľníctvu.

Panovníčka medzitým vydala ďalšie nariadenia, podrobne o nich písal roku 1776 spišský vzdelanec Samuel Augustini ab Hortis, autor prvej známej monografie "o Cigánoch v Uhorsku“ (ab Hortis bol jeho šľachtický prídomok i pseudonym, ktorým podpisoval svoje dielo), ktorú vydal pod názvom Cigáni v Uhorsku. O dnešnom stave, zvláštnych mravoch a spôsobe života, ako aj o ostatných vlastnostiach a danostiach Cigánov v Uhorsku. Nariaďovalo sa im, napríklad, prestať obchodovať s koňmi a jesť uhynuté zvieratá, prispôsobiť sa odevom i správaním ostatnému obyvateľstvu atď.

Dekrét, ktorý začal platiť roku 1768, postavil všetkých Rómov v habsburskej monarchii pod miestnu jurisdikciu, čo znamená asi toľko, že príslušné nariadenia panovníčky a vyhlášky cisárskeho dvora uvádzala v Uhorsku do praxe Kráľovská miestodržiteľská rada so sídlom v Pressburgu či Prešporku, čiže dnešnej Bratislave.

Tým sa to však neskončilo, skôr začínalo. Reguláciu Rómov a ich usadzovanie vo vybraných regiónoch a lokalitách mala na starosti – v zmysle uvedených nariadení – tamojšia stoličná, okresná a obecná vrchnosť. Nie je ťažké si predstaviť, čo z nich asi zostalo po tom, čo prešli celým súkolesím uhorskej byrokratickej mašinérie.

Orať a siať – to nie je pre nás

Panovníčka to podľa Augustiniho myslela dobre, dokonca veľmi dobre. Nariadenia, ktoré vydala, síce "zasiahnu srdce Cigánov na najcitlivejšom mieste“, pripúšťal, lebo berú im slobodu a ich odveký spôsob života, ale zároveň, dodával, "niet inej cesty na polepšenie tohto ľudu“.

Autor prvej vedeckej práce o uhorských Rómoch bol presvedčený, že za všetky ich necnosti môže zlá výchova a zlé zaobchádzanie. "Ale keď sa im otvorí cesta k získaniu dobrých vlastností,“ tvrdil, "a dobrou výchovou a zaobchádzaním sa od mladosti priučia usilovnosti, poslušnosti a poctivosti, a keď sa rozumným spôsobom odvedú od výtržností, ktoré ich lákajú, a privedú sa k dobrým spôsobom, potom začnú úplne inak myslieť a jednať.“

Augustini ako horlivý stúpenec tereziánskych reforiem nepochyboval o rýchlej asimilácii Rómov, dokonca o skorom "zániku“ tohto etnika. Vo svojom diele však zároveň musel konštatovať, že "múdre a liečivé“ nariadenia Márie Terézie sa nedarí pre "odpor Cigánov“ realizovať. Roku 1768 preto nová vyhláška stanovila konkrétne časové obdobia, dokedy sa kočovní Rómovia musia zbaviť svojho starého spôsobu života, usadiť sa v mestách a na dedinách, postaviť si riadne domy a "chytiť sa poctivého zamestnania“.

"Aj keď nariadenia majú očividne jediný cieľ – dobro štátu i samotného tohto ľudu – u väčšiny sa neujímajú,“ trpko poznamenal Augustini. A tak podľa neho panovníčke neostalo iné, ako pritvrdiť a roku 1773 vydať nové nariadenie, v ktorom sa okrem iného hovorilo: "Nijaký Cigán nedostane povolenie k sobášu, kým sa nepreukáže dokladom o tom, že je schopný deti a ženu primerane živiť a zaopatriť.“ A ďalej: "Tým Cigánom, ktorí sú už ženatí a majú deti, musia sa im tieto násilím odobrať, aby boli vzdialené od rodičov a príbuzných a aby neprišli do styku s ostatnými Cigánmi.“

Augustini v ďalších riadkoch píše, ako sa toto nariadenie realizovalo a cituje správu denníka Wiener Zeitung. Podľa nej v obci Fragendorf (dnes Vrakuňa) pri Prešporku "vyslanci veliteľa naložili v noci 21. decembra 1773 deti Novosedliakov, ktoré mali viac ako päť rokov, na vozy a odviezli ich na vzdialené a odlúčené od rodičov miesta, kde majú zbaviť sa vrodenej neposlušnosti, dostať lepšiu výchovu a majú sa priučiť práci. Sedliaci, ktorí sa rozhodli vziať si takéto deti na výchovu, dostanú na najvyšší rozkaz ročne 18 zlatých“.

Z ďalších správ však vyplynulo, že väčšina odvlečených detí utekala naspäť k svojím rodičom, ktorí sa ukrývali v lesoch alebo na šírych pláňach Žitného ostrova. Približne v tom istom čase vznikla baroková báseň Plač Cigánov, ktorú napísal v mierne slovakizovanej češtine prešporský advokát Ján Andrej Demian, pôvodom z Trenčína. Aspoň niekoľko veršov na ilustráciu:

Přikazují robit, káží nám sedláčit,
ach, kdože z nás muže na tolik vystačit?
Orat, síti, kosit, žit, seno hrabati
nám to není možné.

Z dnešného hľadiska mali nariadenia veľkej panovníčky otvorene diskriminačný charakter a pošliapavali ľudské práva. Ako však zdôrazňovala etnografka Viera Urbancová, ktorá pred štvrťstoročím objavila a sprístupnila slovenskej verejnosti Augustiniho priekopnícke dielo, nariadenia Márie Terézie treba vidieť v kontexte onej drsnej doby. Kým v nemeckých krajinách vtedy s obľubou organizovali Heidenjachten – "pohon na cigánskych pohanov“ s cieľom ich zlikvidovať, v habsburskej ríši sa Rómov vlastne usilovali zachrániť začlenením do majoritnej spoločnosti.

Róm sa nestane Novosedliakom

Ale čo vlastne dosiahla Mária Terézia svojimi nariadeniami? Zmeniť väčšinu Rómov na poslušných poddaných, na usilovných roľníkov a poriadnych kresťanov sa jej nepodarilo napriek absolútnej moci, ktorou panovníčka a jej úrady vtedy disponovali. Nepodarilo sa to ani jej synovi a následníkovi na tróne Jozefovi II. (vládol do roku 1790). Ten pokračoval v matkinej politike "regulácie“ Rómov, zároveň kládol väčší dôraz na povinnú školskú dochádzku ich detí a na zlepšenie hygieny. Žobranie postavil mimo zákona, nariadil prijímať rómske deti do učenia v cechoch, prikázal poskytnúť opustené usadlosti rómskym rodinám, dokonca dal postaviť niekoľko vzorových osád na juhovýchodnej Morave.

A čo sa dialo po smrti Jozefa II.? Hľa, čo napísal o uhorských "Cigánoch“ o tri desaťročia neskôr, roku 1820, jeden z prvých významnejších slovenských etnografov Ján Čaplovič: "Obyčajní Cigáni sa stále potulujú. Na konci niektorej dediny si pozbíjajú naničhodné chatky, zriadia si malú kováčsku dielňu, položia malý mech… a kujú klince a všetko, čo príde. Otrhaní a polonahí sa tešia zo života a kradnú, kde čo môžu.“

"Mnohí obchodujú s koňmi,“ pokračoval na inom mieste Čaplovič. "Robia veľmi dobré obchody a často na nich aj zbohatnú. S koňmi obchodujú aj Cigáni na okolí Levíc a Lučenca, ale sú menej spoľahliví. Ich kone nie sú obyčajne lepšie ako mrciny.“

Čiže čo vlastne zmenili na položení Rómov v Uhorsku tereziánske reformy? Neujali sa dokonca ani novotvary "Novosedliak“ alebo "Novomaďar“ . Čaplovič delil Rómov na "obyčajných“ a "lepších“ zrejme aj podľa stupňa usadenosti a prispôsobenia sa väčšinovému obyvateľstvu. Medzí "lepších“ zaradil najmä hudobníkov.

Koľkí Rómovia v Uhorsku sa medzitým usadili a koľkí naďalej kočovali? To Čaplovič nezisťoval. Opakované súpisy z rokov 1768, 1773, 1776 a 1780 priniesli síce nejaké údaje, ale mnohé sa nezachovali, preto neskorším bádateľom sa ťažko robili zhrnutia za určité obdobia, tobôž porovnávanie medzi nimi. Ale už aj na základe toho, čo sa zistilo a zachovalo, vznikali odborné odhady. Podľa jedného z najstarších žilo okolo roku 1770 na celom Slovensku 18– až 20-tisíc Rómov. Napríklad v Bratislavskej stolici asi 2 500, v Nitrianskej – 2 000, v Gemeri – 1 800, v Šariši – 1 500, na Spiši – 500 atď.

Historička Anna Jurová skúmala svojho času problémy vzniku rómskych osád a prišla k záveru, že najviac ich pribudlo práve v 18. storočí. Napríklad súpisy uskutočnené v rokoch 1768 a 1776 v 58 spišských obciach dokazujú, že zárodky súčasných osád sa tam formovali už vtedy. O usadzovaní Rómov v obciach Šarišskej stolice a Zemplína svedčia aj čiastočné zverejnené súpisy z poslednej tretiny 18. storočia.

Väčšina Rómov sa však nariadeniam Márie Terézie nepodvolila. Podľa Augustiniho práve v tejto ich rezistencii treba hľadať pôvod starej otázky, či má štát trpieť stále sa zväčšujúcu neproduktívnu skupinu ľudí, ktorá sa odmieta podieľať na jeho zveľaďovaní prácou a volí radšej kočovnícky život. Značná časť majoritnej spoločnosti odpovedala vtedy jednoznačne: "Nie!“ Mnohí dokonca žiadali vyhnať "parazitov“ z krajiny. Mária Terézia mala iný názor a aj keď celkom neuspela vo svojom snažení, inšpirovala mnohých nasledovníkov.

A predsa sa usadili!

Ukázalo sa, že odveký spôsob života nejde zmeniť z roka na rok, že si to vyžaduje oveľa dlhší čas. Ako tvrdí uznávaný francúzsky bádateľ Jean-Pierre Liégeois, rómsky usadlík si zachováva "ducha nomáda“ po celý život bez ohľadu na to, či žije v dome, alebo v karavane bez kolies, a preto kedykoľvek sa môže znovu vydať na cesty.

Mnohí uhorskí Rómovia aj v 19. storočí stále migrovali, ale zároveň stále viac sa ich usádzalo, aspoň na prechodný čas. Nezanedbateľnú úlohu pritom zohrával vnútroetnický tlak vyvíjaný niektorými skupinami Rómov. Usadené rodiny boli terčom posmechu a pohŕdania zo strany kočovných. Olašskí Vlaši alebo Lovári sa od nich dištancovali a mali pre nich hanlivý názov Rumungri.

Podľa súpisu z roku 1893 žilo v Hornom Uhorsku (zhruba na území dnešného Slovenska) už okolo 41-tisíc Rómov, ale z nich len o niečo viac ako sedem percent viedlo kočovný spôsob života. Prvá svetová vojna však dala do pohybu celé národy. Aj časť uhorských Rómov sa vrátila ku kočovaniu, ale už československý zákon "o túlavých Cigánoch“ z roku 1927 ho výrazne obmedzoval, napríklad predpisoval potulným Rómom presnú trasu. Mnohé mestá a dediny zakazovali vstup alebo táborenie kočujúcich vo svojom katastri, čo ich tiež nútilo zvoliť si usadlý spôsob života.

Nasledovali však roky veľkej hospodárskej krízy, ktoré najviac postihli najmä ľudí nekvalifikovanej práce. Kríza okrem toho tvrdo dopadla aj na tradičné rómske remeslá – kováčstvo, podkúvačstvo, zámočníctvo a pod. V osadách zavládla takmer 100-percentná nezamestnanosť, ktorá podnecovala asociálne správanie. Mnohé miestne samosprávy sa preto snažili zbaviť "neprispôsobivých“ spoluobčanov premiestňovaním rómskych osád čo najďalej od katastra ich obce.

Na túto politiku obcí nadviazal neskôr vojnový Slovenský štát. Rómovia žijúci pri cestách museli odstrániť svoje príbytky a presťahovať sa do odľahlých nových lokalít, vzdialených aspoň dva kilometre od obce a hlavnej komunikácie, spravidla pri lese alebo priamo v ňom. Čo iné im potom ostávalo, ako sa túlať?

Socialistický štát odsúdil feudálne (tereziánske) a kapitalistické formy asimilácie "Cigánov“ a pustil sa do experimentu s použitím marxisticko-leninskej teórie asimilácie. Čo bolo jej základom? "Úplné začlenenie Cigánov do sociálneho a kultúrneho prostredia českého alebo slovenského národa,“ tvrdil Jaroslav Sus, autor knižky Cigánska otázka v ČSSR z roku 1961.

No už o tri roky skôr prijalo ústredie KSČ uznesenie O práci medzi cigánskym obyvateľstvom. Smernica nariaďovala prestať s kočovaním, riadne sa zamestnať, navštevovať školy, opustiť osady s chatrčami a usadiť sa medzi ostatnými obyvateľmi. Československý parlament vzápätí schválil zákon O trvalom usídlení kočujúcich osôb. Podľa neho sa kočovanie trestalo odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

Rómista a kultúrny antropológ Rastislav Pivoň upozorňuje, že roku 1958 kočovali na Slovensku už len olašskí Rómovia a práve ich sa prísny zákaz najviac dotkol. "Prestali však len s tradičným kočovaním, na rebrinákoch ťahaných koňmi,“ dodáva Pivoň. "Tradičná kočovka sa zmenila na putovanie za kšeftom, a to aj cez štátne hranice.“ Je všeobecne známe, že prvé "digitálky“ vozili za bývalého režimu na Slovensko z Rakúska práve olašskí Rómovia.

To však nebolo všetko. Podľa straníckej smernice malo v priebehu troch rokov zaniknúť vyše 600 rómskych osád, ich obyvatelia sa mali sťahovať do novopostavených bytov v mestách. Bola to utópia a zámer navyše vyvolával pobúrenie medzi čakateľmi na pridelenie bytu v poradovníkoch.

Pre tisíce rodín z chatrčí, kolíb a zemníc bolo treba postaviť nové byty, ale na to chýbali stavebné kapacity i peniaze. Viazol aj "odsun“ Rómov do Česka, v rokoch 1966 – 1969 sa ich tam malo presťahovať 14-tisíc osôb alebo 2 177 rodín. Plán sa neplnil najčastejšie pre nedostatok náhradných bytov.

Riadená "socialistická“ asimilácia zaviedla riešenie rómskeho problému do slepej uličky. Namiesto "cigánskych“ osád vznikali v mestách "cigánske“ činžové domy a celé sídliská – známe "luníky“, umelé prostredie, ktorému sa Rómovia nedokázali prispôsobiť a ničili ho. Prišiel rok 1989 a po ňom sa veci ešte viac zauzlili. Stačí spomenúť segregované rómske osady a getá vo východoslovenských mestách, "armádu“ dlhodobo nezamestnaných, masovú reprodukcia biedy materiálnej i duchovnej…

Nie, kočovanie sa neobnovilo, ale ani sedliačenie tam nezapustilo korene. Čo s usadlíkmi v takomto žalostnom stave – to je otázka. Ako by ju asi riešila Mária Terézia? A Jozef II.?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Rómovia #Mária Terézia #kočovníci
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Prestige červené ruže

Prestige červené ruže

23,99
Amore ružové ľalie

Amore ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk