Isteže, mnohé okolnosti a podmienky sa líšia, do vývoja udalostí na našej politickej scéne medzitým vstúpili nové faktory, ale nájde sa tu aj veľa spoločného či príbuzného. Ak sa história opakuje – v našom prípade už druhý raz – tak iba na vyššom stupni vývojovej špirály.
Zatiaľ nie je celkom jasné (15. marca), čím sa skončí tentoraz. Klasik tvrdil, že druhý raz to býva už len fraška, ale aj opakovanie dejín musí mať svoje výnimky. A bez ohľadu na to môže byť aj ono poučením pre nasledujúce generácie. Skúsime si teda najprv priblížiť, čo sa v slovenskej politike dialo – a ako to prebiehalo – pred 24 rokmi.
Premiér autokrat a neposlušný prezident
Nie, politickej kríze vtedy nepredchádzala vražda novinára. No tak ako dnes aj vtedy vládla medzi prezidentom republiky a premiérom značná nevraživosť. A už vtedy sa ukázalo, že na slovenskej politickej šachovnici nie je hlava štátu taká slabá figúra, ako sa niekomu zdá, že sa môže postaviť predsedovi vlády, ba dokáže ho aj povaliť, ak nájde výraznú podporu zo strany parlamentnej opozície.
Hoci tvorcovia Ústavy Slovenskej republiky sa snažili o systém založený na parlamentnej forme vlády so slabým ústavným postavením prezidenta, v skutočnosti sa im podarilo vytvoriť niečo iné – "ústavný text, ktorý garantoval prezidentovi významné postavenie v systéme deľby práce“.
V jednej svojej štúdii to tvrdí ústavný právnik a sudca Ústavného súdu SR Ladislav Orosz. "Sila prezidentských právomocí sa prejavila aj v ústavno-politickej praxi,“ pokračuje. "Prezident Michal Kováč sa v období svojej prezidentúry stal silným mocenským oponentom vtedajšieho predsedu vlády Vladimíra Mečiara.“
Vzťahy Mečiar – Kováč sa vážnejšie naštrbili už krátko po inaugurácii prezidenta začiatkom marca 1993, keď ten odmietol odvolať z funkcie ministra zahraničných vecí Milana Kňažka. Premiér Kňažkovi vyčítal nedostatok koncepčnosti v práci, hoci skutočné príčiny spočívali zrejme v ich rozdielnom nazeraní na viaceré zahraničnopolitické otázky. Kováč bol s Kňažkovou prácou, naopak, spokojný a právni poradcovia ho na základe analýzy článku 111 ústavy ubezpečili, že ministra síce môže odvolať, ale nemusí.
Foto: ARCHÍV TASR / VLADIMÍR BENKO
Mečiar nevedel pochopiť, že ho Kováč odmieta poslúchať, veď ho do prezidentskej funkcie kandidovalo HZDS! Pohrozil teda Kováčovi svojou demisiou. Až vtedy prezident ustúpil… Podľa profesora Ivana Laluhu, ktorý bol vtedy predsedom poslaneckého klubu HZDS i predsedom Zahraničného výboru Národnej rady za HZDS, sa vzťahy medzi Mečiarom a Kováčom vážnejšie zhoršili až po tom, čo si prezident začal budovať svoju kanceláriu a poradný zbor: "Čoraz viac znepokojene pozoroval, kým sa to vlastne prezident obklopuje, a začal vyslovovať obavy, že z prezidentského úradu vzniká centrum opozície.“
Kováč musel vysvetľovať, prečo v kancelárii zamestnal napríklad Jozefa Mikloška alebo Alojza Rajniča z KDH. Odpovedal, že títo bývalí federálni poslanci sú bez práce a už dávnejšie mali jeho prísľub, že im pomôže uplatniť sa. Okrem toho aj verejnosti sľúbil, že jeho úrad nebude politicky jednofarebný.
Lenže takéto vysvetlenie ho v očiach premiéra priam diskvalifikovalo. Prezident hľadal vedúceho kancelárie, ponúkol túto funkciu Romanovi Zelenayovi (HZDS), ten by ju aj bral, ale na konzultáciách s predstaviteľmi iných politických strán sa Kováč stretol s nesúhlasom. Zelenay je priveľmi stranícky a netolerantný, namietali.
"Musel som mu povedať, že to nepôjde,“ napísal v pamätiach. "Hoci môžem o jeho menovaní rozhodnúť sám, predsa len chcem brať ohľad na stanoviská politických strán…“
Za postoje nezávislé od HZDS Kováč získaval preferencie v obľúbenosti politikov. V apríli 1993 už tento rebríček podľa prieskumu Centra pre sociálnu analýzu dokonca viedol s 34,8 percenta pred Mečiarom s 22,1 percenta (v decembri 1992 bol prvý ešte Mečiar s veľkým náskokom 44 percent).
Ešte viac si Kováč u Mečiara pohoršil, keď odmietol vymenovať Ivana Lexu najprv za šéfa SIS, potom do funkcie ministra pre privatizáciu, lebo nemal jeho dôveru. V decembri 1993 premiér na mítingu svojich priaznivcov prvýkrát verejne priznal: "Voľby prezidenta Slovenskej republiky sme prehrali.“
Po odchode kňažkovcov z HZDS vláda strácala v parlamente väčšinu. Mečiar už v lete a potom na jeseň sa pokúšal vytvoriť koalíciu buď s SDĽ, alebo SNS. Napokon ju v októbri pozliepal s národniarmi, ale ich strana už vtedy prechádzala turbulentným vývojom a jedno jej krídlo sa prikláňalo k opozícii. Už vtedy sa preto v politických kuloároch začalo hovoriť o predčasných voľbách.
Koncom novembra 1993 sa konalo stretnutie regionálnych funkcionárov HZDS v Zlatej Idke pri Košiciach. Mečiar tam povedal aj tieto pamätné vety: "A ak by sme, nedajbože, museli ísť do predčasných volieb, tak aby sme (boli) takí silní, že to prevalcujeme všetko. (…) Že ako teraz pôsobíme tak pokojne, ukľudňujúco kvôli zahraničiu a doma nevyťahujeme nejaké tvrdšie tromfy, aby sme uspokojili zahraničie. Keď sa to uspokojí, potom to už bude iná situácia.“ (Doslovný prepis z nahrávky.)
Kováč v tom čase už hovoril o potrebe "vlády najširšej koalície“, ktorá bude mať v Národnej rade spoľahlivú väčšinu a "bude sa zaoberať riešením skutočných problémov“, nie obhajobou svojej moci. Zopakoval to aj vo svojom novoročnom prejave a dodal: "Bolo by tragédiou, keby parlamentné strany záviseli od jednej osoby.“ Mečiara síce ani slovom nespomenul, ten si však jeho slová vysvetlil ako spochybnenie výsledkov volieb z júna 1992 a otvorený útok na svoju osobu. Ich vzájomné vzťahy sa potom vyhrotili.
Na prezidentov novoročný prejav kladne zareagovali opozičné strany. Weissova Strana demokratickej ľavice (SDĽ), ktorá v spomínaných voľbách skončila na druhom mieste (pravda, s veľkým odstupom za HZDS) prišla s návrhom vytvoriť vládu širšej koalície opozičných strán, ale aj s účasťou zástupcov Mečiarovho hnutia. Takáto vláda by mala pripraviť predčasné voľby, ktoré by sa mohli konať na jeseň. "Na Slovensku dozreli dôvody i čas na to, aby sa zmenil charakter moci,“ uvádzalo sa vo vyhlásení výkonného výboru SDĽ.
Mečiar širšiu koalíciu odmietal. "Vláda je schopná pripraviť voľby tak, aby sa mohli konať na druhé výročie volebného víťazstva HZDS,“ povedal na stretnutí s novinármi. To sa však už písal 13. február 1994 a pripraviť voľby za tri či štyri mesiace nebolo reálne.
Foto: FOTO: ARCHÍV TASR / PAVOL FUNTÁL
Čo sa stalo, keď Mečiar odmietol podať demisiu
Prečo sa Mečiar tak ponáhľal s voľbami? Bolo mu jasné, že v takej konštelácii dovládnuť nemôže a okrem toho sa mu strácal pod rukami politický kapitál, ktorý získal pokojným rozdelením bývalej federácie a vznikom samostatného Slovenska. Ekonomická situácia v mladom štáte sa zhoršovala, bolo to vidieť na stenčovaní sa devízových rezerv aj na rastúcej nezamestnanosti. Klesala jeho obľúbenosť medzi ľuďmi i preferencie HZDS – v januári 1994 ho predstihla, hoci len o desatiny percenta, SDĽ.
Na rozdiel od súčasnej situácie parlamentná opozícia nemala vtedy masovú podporu ulice. Pravidelne sa zhromažďovali len stúpenci Mečiara, v tomto ohľade vynikali najmä niekoľkotisícové mítingy na bratislavských Pasienkoch s požiadavkami odstúpenia prezidenta. Medzitým sa však riadne skomplikovala situácia v Slovenskej národnej strane. Jej predseda Ľudovít Černák odišiel pod tlakom vlastnej strany z postu ministra hospodárstva a v parlamente vytvoril Národnodemokratický klub SNS. Pôvodný poslanecký klub národniarov mal 14 členov, teraz mal už len osem členov, čím sa pomer medzi koalíciou a opozíciou v Národnej rade vyrovnal na 75 : 75.
Úradnícky kabinet nie je porážkou demokracie, je iba prehrou politiky.Karel Čapek, spisovateľ
Štiepiť sa však začalo aj HZDS. Blízki spolupracovníci Mečiara, podpredseda vlády Roman Kováč a šéf diplomacie Jozef Moravčík, vytvorili vo februári 1994 v rámci hnutia frakciu Alternatíva politického realizmu, ktorá sa prihovárala za širokú vládnu koalíciu s tým, že vo vláde by neboli lídri politických strán a hnutí. Dostali sa tým do sporu s Mečiarom, roztržku riešili odchodom z vlády.
Koalícia mala v Národnej rade zrazu už len 65 hlasov, vládne návrhy zákonov neprechádzali parlamentným sitom. Koncom februára sa začala opozícia pripravovať na vyslovenie nedôvery vláde. V kuloároch sa diskutovalo už len o tom, kto s návrhom vystúpi.
Mečiar zatiaľ videl východisko v predčasných voľbách, nemohol však získať medzi poslancami 90 hlasov na také skrátenie volebného obdobia, aby sa mohli konať už uprostred leta. Preto inicioval petičnú akciu na vyhlásenie referenda s otázkou, či občania súhlasia s konaním parlamentných volieb už v júli. Ďalšia otázka sa mala týkať legitimity a zrušenia mandátu tých poslancov, ktorí opustili svoju stranu.
Mečiarovi išlo zjavne predovšetkým o poslancov zvolených za HZDS – až desiati z nich totiž podpísali Alternatívu. Už 3. marca však prezident Kováč dal najavo, že takéto referendum nevyhlási.
V stredu večer 9. marca predložil Ladislav Pittner za KDH návrh na vyslovenie nedôvery predsedovi vlády. Podporilo ho 76 poslancov zo 142 prítomných. V návrhu sa uvádzalo, že Mečiar doviedol Slovensko do politickej a ekonomickej krízy, svojimi postojmi a rozhodnutiami znížil dôveryhodnosť Slovenskej republiky v zahraničí. Medzi poslancami, ktorí podpísali návrh, bol aj predseda SDĽ Peter Weiss. "Presvedčili sme sa, že premiér odmieta všetky ústavné kroky na riešenie situácie v krajine,“ povedal.
Odvolaniu Mečiara predchádzal prejav prezidenta, jeho správa o stave republiky, v ktorom odsúdil premiérov štýl vládnutia. "Pán premiér nie je ochotný partnersky spolupracovať a viesť korektný dialóg,“ povedal Kováč. "Nedokáže zjednocovať rôznorodé zoskupenia občanov a znásobovať politickú energiu štátu. Vzhľadom na jeho podozrievavosť je ochotný spolupracovať len s ľuďmi, ktorí sú mu nejako zaviazaní.“
Mečiar vo svojom vystúpení neostal prezidentovi nič dlžný. Jeho prejav označil za "intrigánsky a plný nenávisti“. "Prezident Kováč sa výrazne podpísal na destabilizácii slovenskej politickej scény a na vytváraní nepriaznivého obrazu Slovenska vo svete,“ vyhlásil. Priznal konflikt medzi najvyššími ústavnými činiteľmi a v záujme jeho vyriešenia navrhol odstúpenie oboch, pravda, s podmienkou, že prvý abdikuje prezident.
"Minútu po ňom odstúpim i ja, dávam vám na to čestné slovo,“ sľuboval. A čo ak sa tak nestane? Ponúkol SDĽ účasť vo vláde, zostavenej z HZDS, SNS a SDĽ. Súhlasil by však vraj aj s variantom HZDS – SDĽ.
Ak by ľavicoví demokrati na to Mečiarovi pristúpili, zabránil by odvolaniu svojho kabinetu, stačila by rekonštrukcia vlády pod jeho vedením. "Bola by to vláda dočasná a jej úlohou by bolo pripraviť predčasné parlamentné voľby,“ tvrdil premiér. Weiss však ponuku odmietol a ešte tesne pred hlasovaním o nedôvere sa obrátil s výzvou na Mečiara, aby podal demisiu, a tak vytvoril predpoklady na zásadnú rekonštrukciu vlády.
"Urobte to pre Slovensko,“ žiadal Weiss, "ak túto ponuku neprijmete, klub poslancov SDĽ bude hlasovať za vyslovenie nedôvery vám ako premiérovi.“ Aké povedomé, pravda? V podobnej situácii po 24 rokoch sa premiér Robert Fico rozhodol radšej abdikovať, hoci s podmienkami, kým Mečiar odpovedal na Weissovu výzvu mlčaním. Weissova ponuka bola preňho očividne neprijateľná. Myslel si, že hnutie bez neho nič nezmôže? Inými slovami – že vládnuť môže iba on?
Keď predčasné voľby sa konajú – predčasne
Nie je politický pád ako pád a týka sa to aj pádov vlád. Bývajú tvrdé i mäkké, také, po ktorých sa politici už nepozviechajú, a iné, ktoré ich svojím spôsobom posilnia.
Dosť na tom, že v piatok 11. marca 1994 popoludní druhá Mečiarova vláda padla a ešte večer toho istého dňa sa prezident zišiel s lídrami opozičných strán na rokovaní o novej vláde. Po ich schôdzke prenikli na verejnosť informácie, že jej zostavením poverí niektorého z predstaviteľov platformy Alternatíva politického realizmu, donedávna členov HZDS, ktorí v týchto dňoch zakladali s Kňažkovou Alianciou novú stranu – Demokratickú úniu Slovenska (DÚS). Na druhý deň zasadalo predstavenstvo HZDS v Spišskej Novej Vsi a rozhodlo o odchode hnutia do opozície. Mečiar správne odhadol, že v úlohe otca zakladateľa štátu, ktorému sa práve nespravodlivo "ublížilo“, môže hrať na city časti verejnosti a mobilizovať voličskú základňu do predčasných volieb.
Keďže Ústava SR neuvádzala vtedy presný postup v prípade vyslovenia nedôvery vláde parlamentom, Kováč ju jednoducho odvolal a v pondelok 14. marca poveril zostavením nového kabinetu Jozefa Moravčíka, bývalého Mečiarovho poradcu a neskôr šéfa diplomacie za HZDS, teraz člena DÚS. A už v stredu Kováč vymenoval novú slovenskú vládu, ktorú vytvorili SDĽ, KDH a nové strany stredu (DÚS, Aliancia demokratov a Národná demokratická strana).
Vo štvrtok 17. marca Národná rada rozhodla, že predčasné parlamentné voľby sa uskutočnia už o pol roka – 30. septembra a 1. októbra. Návrh podali ľavicoví demokrati, hoci nič nebránilo tomu, aby Moravčíkov kabinet vládol do konca funkčného obdobia, čiže do júna 1996. SDĽ si však sľubovala v najbližších mesiacoch posilnenie vlastných pozícií a za pravdu jej dávali aj výskumy volebných preferencií. Nakoniec však ledva prešla do parlamentu.
Foto: FOTO: ARCHÍV TASR / ŠTEFAN PUŠKÁŠ
"Vždy budem ľutovať, že som uveril výskumom a súhlasil s predčasnými voľbami,“ priznal v roku 2000 Peter Weiss. Moravčíkova vláda širokej koalície dostala prívlastok dočasná alebo prechodná, označujú ju však aj ako úradnícku, lebo popri politikoch v nej boli aj odborníci či úradníci. Úradnícke vlády sa vyskytovali pomerne často za prvej Československej republiky, predovšetkým na jej začiatku a na konci, v obdobiach najväčších rozporov a sporov o charakter štátu a jeho ďalšie smerovanie.
„Úradnícky kabinet nie je porážkou demokracie, je iba prehrou politiky,“ napísal v marci 1926 spisovateľ Karel Čapek, ktorý bol aj bystrým pozorovateľom československej politickej scény. V tom čase mal mladý štát už v poradí tretiu úradnícku vládu. Tretiu za osem rokov! Už dva roky po prevrate a po vzniku ČSR musel koaličnú vládu Vlastimila Tusara, pre rozkol v jeho sociálnodemokratickej strane, nahradiť úradnícky kabinet Jana Černého. V deň jeho nástupu do funkcie poslal Tomáš G. Masaryk novému ministerskému predsedovi list, v ktorom mu predostrel svoju predstavu fungovania úradníckej vlády: "Vaša vláda má byť vládou pracovnou, a to v pravom zmysle slova. To neznamená ani v najmenšom odklon od smeru odstupujúcej vlády.“
Černý potom vo vládnom vyhlásení vymedzil svoj kabinet vo vzťahu k bývalým úradníckym vládam rakúsko-uhorskej monarchie: Tie sa usilovali zariadiť natrvalo alebo na čo najdlhšie obdobie, preto používali všetky možné prostriedky, aby získali v parlamente väčšinu. "Našou politickou úlohou je poslúžiť stranám a získať pre ne čas, kým budú schopné dohodnúť sa na zostavení vlastnej vlády,“ zdôrazňoval Černý.
Najväčšou slabinou všetkých úradníckych vlád je predstierané nestraníctvo a hraná apolitickosť. Jednoducho, musia byť politické. A v čom spočíva ich sila? Asi v tom, že v istých situáciách sú nenahraditeľné.
"Úradnícka vláda nie je známkou politického zdravia,“ zovšeobecňoval publicista Ferdinand Peroutka v knihe Budovanie štátu, "za to však ona nemôže. Prichádza len preto, aby vyplnila prázdnotu, ktorú v organizácii štátu privodili znesvárené politické strany.“ Možno bude dobré si pripomenúť slová brilantného politického analytika práve dnes, keď sa niektorí slovenskí politici snažia oživiť tento provizórny spôsob vládnutia.
Niektorí súčasní politológovia a publicisti prirovnávajú prechodné vlády, ktoré vznikli už po roku 1990 v Česku a na Slovensku, k tým československým, prvorepublikovým. A nazývajú ich úradníckymi. Ústavní právnici však upozorňujú na významné rozdiely. Prezident Masaryk (a po ňom i Edvard Beneš) mal totiž posledné slovo pri vymenovaní nielen predsedu vlády, ale aj jednotlivých ministrov. Navyše prvorepubliková vláda nemusela po svojom vymenovaní predstúpiť pred vtedajší parlament, Národné zhromaždenie, a žiadať, aby jej vyjadrilo dôveru. Mohla to síce urobiť, pričom kedykoľvek, ale nemusela.
"Práve tu je skrytý zmysel pojmu úradnícka vláda – tak sa totiž slangovo nazývala tá, ktorá o dôveru vôbec nepožiadala,“ tvrdí súčasný český ústavný právnik Pavel Hasenkopf. "Nedostatok vysloveného vyjadrenia dôvery – a nie jej úradnícke zloženie – potom bránil takejto vláde v rozlete a nútil ju robiť len bežné rozhodnutia.“
Moravčíkova vláda na Slovensku, rovnako ako podobné "prechodné“ vlády Josefa Tošovského alebo Jana Fischera v Česku, o dôveru parlamentu požiadať museli, lebo tak to predpisujú Ústava SR i Ústava ČR. Slovenský politológ Rastislav Tóth v tejto súvislosti upozorňuje najmä na skutočnosť, že dočasná vláda vzišla na parlamentnej pôde a tvorili ju z veľkej časti straníci. "Skôr by som ju nazval udržiavacou alebo preklenovacou, než úradníckou, keďže mala preklenúť obdobie do vzniku ďalšej plnohodnotnej vlády.“
Prezident – arbiter alebo politický hráč?
Mečiar sa vrátil do vládneho paláca i po predčasných voľbách koncom septembra 1994. Predseda HZDS bol majstrom vo vyhrávaní volieb, už menej sa mu darilo zostavovať funkčné vlády a udržať sa pri moci. Tentoraz mu trvalo takmer dva a pol mesiaca, kým pozliepal trojkoalíciu so Slotovou SNS a so Združením robotníkov Jána "Kelňu“ Ľuptáka. Navyše mal stále veľkého protivníka v Prezidentskom paláci.
Foto: ARCHÍV TASR / VLADIMÍR BENKO
Prvá vážnejšia vládna kríza dozrievala koncom mája 1996. V 19-člennom kabinete mali dve menšie strany len šesť kresiel. Koalíciu riadilo "politbyro“, koaličná rada, ktorá sa však schádzala veľmi zriedka. "A keď sa zišli, bola z toho dráma alebo ešte častejšie komédia,“ spomínajú očití svedkovia. Vnútrokoaličné napätie sa prevalilo po tom, čo z predstavenstva Slovenskej poisťovne museli odísť zástupcovia ZRS a SNS a nahradili ich osoby blízke HZDS. V poisťovni nastalo dvojvládie: jej staré vedenie odmietalo odstúpiť, musela zasahovať polícia.
V tom čase už bolo jasné, že vládna koalícia sa nevie dohodnúť na privatizácii najväčších finančných inštitúcií. "HZDS by sa malo naučiť seriózne jednať so svojimi koaličnými partnermi,“ vyhlásil Slota. A 17. júna oznámil, že SNS i ZRS trvajú na tom, aby sa do poisťovne vrátilo pôvodné vedenie. O tri dni nato sa na pôde Migašovej SDĽ konalo stretnutie zástupcov niektorých parlamentných strán. Mečiar na ňom priznal, že vládna koalícia nie je funkčná. Na margo SNS a ZRS povedal, že ich "národná hrdosť a robotnícka česť sa končia v Slovenskej poisťovni“.
Mečiar v tejto situácii videl dve východiská – menšinovú vládu s parlamentnou podporou iných strán alebo predčasné voľby najskôr na jar 1997. Prísľub podpory v parlamente dostal od predstaviteľov SDĽ. Koaliční partneri si počas roztržky vymieňali tvrdé odkazy. Slota sa pripojil k tým, čo obvinili premiéra zo lží. „Mečiara by mal nahradiť iný politik z HZDS,“ vyhlásil predseda SNS. Mečiar zase vyhlásil, že pre HZDS je Slota už neprijateľnou osobou. Prezident Kováč na otázku novinárov, či by prijal demisiu Mečiara, odpovedal, že považuje za správne, aby víťaz volieb niesol zodpovednosť dovtedy, kým sa všetky politické subjekty nezhodnú na inom riešení.
Veci začali smerovať k pádu vlády, keď poslanci SNS i ZRS začali v parlamente hlasovať spolu s opozíciou. Národná rada vtedy schválila zákon, ktorý zmrazil privatizáciu poisťovne a najväčších bánk do konca marca 1997. Koaličná kríza však trvala iba desať dní. Obaja Jánovia zrazu „naklusali s prosíkom“ k Mečiarovi do Trenčianskych Teplíc a o pár hodín už bolo všetko iné. Zabudlo sa na vzájomné urážky i na tajné dohody s opozičnou SDĽ. Analytici predpokladali, že koaličné spojenectvo sa obnovilo vďaka novému prerozdeleniu privatizačného koláča.
Pokusy vyvolať zásadnú rekonštrukciu vlády a predčasné voľby boli aj v neskorších rokoch, ale skončili sa neúspešne, lebo na to chýbala širšia politická vôľa. Spomeňme aspoň turbulencie v polovici funkčného obdobia druhej Dzurindovej vlády, ktorá v dôsledku niekoľkých káuz a odchodom viacerých poslancov medzi "nezávislých“ postupne strácala väčšinu v parlamente.
Začiatkom apríla 2005 sa uskutočnilo dokonca referendum o predčasných voľbách, ktoré iniciovali odbory za podpory niektorých opozičných strán. Na hlasovaní sa však zúčastnilo len 36 percent oprávnených voličov a referendum bolo preto neplatné. V auguste nasledovalo v spojitosti s tzv. zmenkovou kauzou odvolanie ministra hospodárstva Pavla Ruska. Viacero poslancov za ANO vtedy odišlo medzi "nezávislých“.
Po kauze "skupinka“ tak urobila aj časť poslancov SDKÚ. Opozícia vtedy obvinila vládu z podplácania "nezávislých“. Kríza vrcholila od 12. do 21. septembra 2006, keď sa koalícii v spolupráci s časťou "nezávislých“ podarilo spriechodniť parlament.
Pád vlády Ivety Radičovej v októbri 2011 má väčšina našich čitateľov ešte v živej pamäti, preto pripomenieme iba základné fakty a niektoré menej zrejmé súvislosti. Premiérka spojila návrh na posilnenie záchranného fondu eurozóny s dôverou svojmu kabinetu. Podporilo ju však len 55 poslancov, menšina Národnej rady. Osemnásť členov poslaneckého klubu SaS, traja členovia zoskupenia Obyčajní ľudia a traja členovia frakcie OKS, začlenení do klubu Most-Híd – všetci z vládnej koalície – sa na hlasovaní nezúčastnili. "Radšej budem exotom z Bruselu, než by som sa mal hanbiť pred svojimi deťmi,“ vyhlásil šéf SaS Richard Sulík.
[* img=„123998“ | popisok=„Ráno 11. októbra 2011 v NR SR, keď premiérka Iveta Radičová spojila hlasovanie za posilnenie eurovalu spolu s hlasovaním o dôvere vláde. Predseda parlamentu a predseda koaličnej strany SaS Richard Sulík nezahlasoval. Radičovej vláda padla.“
Znamenalo to koniec dovtedajšej štvorkoalície, Radičová musela podať demisiu, prezident Ivan Gašparovič ju poveril zostavením rekonštruovanej vlády do predčasných volieb, ktoré sa konali v marci 2012.
Sulík prišiel o miesto predsedu Národnej rady, ministri za SaS o kreslá v obnovenej vláde. Medzitým sa však zákonom č. 356/2011 novelizovala ústava a posilnili sa niektoré právomoci hlavy štátu. Právomoci odvolanej vlády, poverenej dočasným výkonom, boli teraz viazané na prezidentov predchádzajúci súhlas.
Podľa niektorých ústavných právnikov tým vznikol na Slovensku poloprezidentský systém, podľa iných nie. Ladislav Orosz je opatrnejší a píše o "prvkoch poloprezidentského systému“. Podľa neho "…takto poverená vláda vykonáva svoj (aj keď len dočasný) mandát pod kuratelou prezidenta, pričom Národná rada je zároveň zbavená možnosti efektívne vykonávať vo vzťahu k takejto vláde svoju kontrolnú právomoc.“
Ide o názor do diskusie a v odborných kruhoch sa o ňom už niekoľko rokov aj diskutuje. Napokon aj najsúčasnejšia ústavno-politická prax ukazuje, že hlava štátu najmä v krízových situáciách nie je len neutrálnym arbitrom, ale stáva sa aktívnym politickým hráčom.
