Zastavte kontrarevolúciu, kým je čas!

, 10.04.2018 06:00
dubček svoboda
Novozvolený prezident Československa Ludvík Svoboda s Alexandrom Dubčekom na Pražskom hrade 30. marca 1968. Autor:

Andrej, pripravuj sa na najhoršie, s Božou pomocou sa to však nestane, povedal Leonid Brežnev maršalovi Grečkovi. Písal sa 10. apríl 1968. Minister obrany ZSSR práve informoval sovietskeho lídra o prípravách na vojenskú operáciu proti „kontrarevolúcii v Československu“.

Úlohou vypracovať predbežný plán vpádu sovietskych vojsk na územie spojeneckej krajiny s cieľom „potlačiť a v prípade potreby aj zlikvidovať kontrarevolúciu“ poveril Brežnev Grečka ešte v marci, teraz mu maršal doniesol náčrt budúcej operácie Dunaj už aj s predpokladaným pohybom vojsk na mape.

Viac sa dozvedáme zo zverejnených memoárov generála Alexandra Majorova, v tom čase veliteľa 38. sovietskej armády a od jesene 1968 do roku 1972 veliteľa Strednej skupiny sovietskych vojsk v ČSSR.

Pred 50 rokmi, presne 12. apríla 1968, dostal generál Majorov v štábe Zakarpatského vojenského okruhu vo Ľvove zapečatenú obálku s písomným Grečkovým rozkazom pripraviť 38. armádu na vpád do Československa. Na druhý deň si generál vyzdvihol väčšiu obálku už s piatimi voskovými pečaťami. Tú však smel otvoriť až na signál "Vltava – 666“, ktorý prišiel o štyri mesiace. Obálka obsahovala konkrétne úlohy: sedem divízií 38. armády malo za 24 hodín prekonať 500–600 kilometrov a obsadiť oblasti na Slovensku a Morave.

"Plán mal prílohu pod názvom August '68, kde sa počítalo s najhorším variantom, a to s vojnou globálnejšieho charakteru,“ spomínal generál. Zrejme ju mal na mysli Brežnev, keď varoval maršala Grečka: že sa proti intervenčným jednotkám postaví československá armáda a možno i vojská NATO. Ale nepredbiehajme. Ako vyplýva z dochovaných dokumentov, minister obrany ZSSR poslal podobné obálky aj veliteľom sovietskych vojsk rozmiestnených v Maďarsku, Poľsku a NDR. Nás teraz zaujíma, prečo Moskva rozpracovala plán vojenskej intervencie už v apríli 1968. Čo ju k tomu podnietilo?

Dubček sklamal Brežneva

Pripomeňme si, že začiatkom januára 1968 nahradil Alexander Dubček na čele komunistickej strany dogmatika Antonína Novotného. Ten však naďalej zastával post prezidenta ČSSR a zostal aj členom užšieho vedenia KSČ. No Dubček nesplnil Brežnevove nádeje.

Známy sovietsky politológ Georgij Arbatov, ktorý už v roku 1968 patril medzi poradcov Brežneva, vo svojich pamätiach tvrdí, že Kremeľ začal vážne pochybovať o Dubčekovej politike už v januári, a nie až o mesiac či dva mesiace neskôr, ako sa dlho predpokladalo. Vo februári poveril sovietskeho veľvyslanca v Prahe Stepana Červonenka, aby Novotného vystríhal pred demisiou z funkcie hlavy štátu. Zrejme ho chcel udržať v politických špičkách Československa ako protiváhu Dubčeka.

Prečo by však Novotný mal odstúpiť práve vtedy? V deň osláv 20. výročia "víťazného Februára“ totiž prekročil štátne hranice generál Jan Šejna, šéf straníckej organizácie na ministerstve obrany a blízky priateľ prezidentovho syna. Utekal na Západ pred stíhaním za korupciu, utekal s milenkou a s tajnými informáciami, ktoré odovzdal tamojším výzvedným službám.

Bola z toho aféra aj v domácich médiách, tie sa práve zbavovali dovtedajšej prísnej cenzúry. Šejna bol chránencom Novotného, preto verejnosť žiadala, aby z kauzy vyvodil náležité politické dôsledky aj pre seba. Nech odíde z Hradu!, požadovali aj niektorí predstavitelia politického a verejného života.

Dvadsiateho druhého marca prezident rezignoval. "História Novotného prezidentovania prejde do dejín oboch našich národov ako niečo nenormálne, ako tieň na celú našu spoločnosť,“ napísal v Pravde deň po jeho páde publicista Mieroslav Hysko. Predtým nesmel päť rokov v tomto denníku publikovať. Novotný požadoval za Hyskovo kritické vystúpenie na 1. zjazde Zväzu slovenských novinárov v máji roku 1963 oveľa prísnejší trest, Hysku – šéfredaktora povstaleckej a prvej povojnovej Pravdy sa však zastal Dubček, vtedy už prvý tajomník ÚV KSS v Bratislave.

Spôsob "odídenia“ Novotného však pobúril Moskvu. Zhodou okolností práve 23. marca 1968 sa konala v Drážďanoch schôdzka lídrov šiestich krajín RVHP, čo bolo hospodárske združenie východného bloku. "Ako možno dovoliť odvolať prezidenta bez súhlasu ústredného výboru? Tým sa vážne spochybňuje základ vedúcej úlohy strany!“ vyčítal Brežnev Dubčekovi. Novotný totiž odstúpil po výzve predsedníctva, širšie vedenie KSČ o tom vôbec nerokovalo.

Drážďanská schôdzka mala byť pôvodne o ekonomickej spolupráci, aspoň Brežnev to niekoľko dní predtým tvrdil v telefonáte Dubčekovi. Ale hneď po jej otvorení hostiteľ – vodca NDR Walter Ulbricht – oznámil, že sa tu zišli, aby diskutovali o vnútropolitickej situácii v Československu. Každý z vedúcich delegácií (okrem Dubčeka) mal pred sebou šanón s výstrižkami z českej a zo slovenskej tlače. A vo svojom vystúpení sa na základe vytrhnutých citátov z článkov snažil dokazovať protisocialistický a protisovietsky vývoj v ČSSR.

Asi najostrejšie vystúpil poľský líder Wladislaw Gomulka. "História ešte ukáže, kto urobil viac zla, či Novotný za desať rokov, alebo vy za pár mesiacov,“ vmietol do tváre Dubčekovi. Ulbricht tvrdil, že udalosti v Československu poskytujú argumenty antikomunistickým centrálam a buržoáznej propagande. Neskrýval, že vírus "kontrarevolúcie“ sa začne šíriť do susedných krajín, do celého "socialistického tábora“. Vyčítal československým médiám, že polemizujú s východonemeckými a zazlievajú im, že tak málo informujú o "takzvanej demokratizácii“ v ČSSR. Leonid Brežnev sa celý čas tváril ako ustarostený otec a len počúval, zato nechal za seba hovoriť Alexeja Kosygina, sovietskeho premiéra, a ten nešetril kritikou. "Dnes je jasné, že rozhlas, tlač a televízia v Československu sú v rukách nepriateľov,“ vyhlásil. "O vzťahoch so Sovietskym zväzom sa píše so zlobou, masovooznamovacie prostriedky spustili taký psychologický teror, že mnohí čestní ľudia sa boja o seba, o budúcnosť.“

Napokon vystúpil aj Brežnev. Vraj kontrarevolučná vlna sa dá ešte zastaviť, ale vedenie nesmie byť pasívne. Ak potrebujete pomoc, tak to otvorene povedzte, a my vám radi pomôžeme, ponúkol sa.

"Povedal som, že máme slobodu tlače a že stranícke vedenie ani vláda nemôžu určovať obsah novín,“ spomína Dubček. "Slobodná tlač je pre nás korektívom, keďže všetko, čo robíme, je pre ľudí, nech ľudia hovoria, čo cítia a chcú.“

Aj zo sprístupnených materiálov v ruských archívoch vyplýva, že Moskvu, Berlín a Varšavu vtedy poburovala najmä "uvoľnenosť“ československých médií. Ako to, že vaša strana ich nemá pod kontrolou? – pýtali sa. Štvrtého marca 1968 však ÚV KSČ zrušil Ústrednú publikačnú správu, čo bol cenzorský úrad s pobočkami a úradníkmi po celom štáte. Parlament to síce posvätil až v júni (novelou zákona o tlači), čím však len potvrdil faktický stav vecí – preventívna cenzúra v Československu už niekoľko mesiacov neexistovala.

"Cenzorov posielajú na odpočinok“ – oznamovali začiatkom marca titulky slovenských novín. Zároveň bol uvoľnený dovoz a rozširovanie zahraničnej tlače. Sovietov zvlášť rozčúlilo, že v pražských novinových stánkoch sa objavili výtlačky ruského emigrantského časopisu Posev, vychádzajúceho v západonemeckom Frankfurte nad Mohanom.

Schôdzka sa skončila v chladnom ovzduší, bez deklarácie, len s kusým komuniké. Zatiaľ to malo byť dôrazné varovanie súdruhov, spojencov, priateľov – nič viac, ale ani menej.

Po drážďanskej schôdzke prepukla u nás verejná diskusia, koho zvoliť za nového prezidenta. Skloňovalo sa meno generála Ludvíka Svobodu, hrdinu od Dukly. V čase Pražskej jari mal však Svoboda už 73 rokov. Viackrát zaznelo, že v takej hektickej dobe je na najvyšší úrad pristarý. Do diskusie sa zapojili aj niektorí členovia Ústredného výboru KSČ. František Kriegel, ktorý o pol roka neskôr ako jediný odmietne podpísať moskovský protokol, zapochyboval aj o mentálnych schopnostiach kandidáta. Skupina lekárov musela vydať potvrdenie, že je zdravotne "fit“.

Medzitým pražskí študenti v uliciach skandovali "Císaře na Hrad!“ (Čestmír Císař bol reformný komunista a v straníckom ústredí mal vtedy na starosti vedu a vzdelávanie). To sa v Kremli nemohlo páčiť, Svoboda im vyhovoval oveľa viac. A 30. marca 1968 ho parlament zvolil ako jednotného kandidáta takmer jednomyseľne. Z 288 prítomných poslancov hlasovalo 282 za. Mesiac apríl sa začal niekoľkodňovým zasadnutím ÚV KSČ, o ňom si treba povedať osobitne. Dubček totiž Brežnevovi a spol. v Drážďanoch sľúbil, že viaceré problémy, na ktoré svorne poukazujú, chcú československí komunisti vyriešiť práve na tomto pléne…

Program poľudštenia režimu

Rokovalo sa o Akčnom programe, dokumente, ktorý predstavoval koncepciu obnovy socialistického zriadenia, jeho odklonu od stalinizmu,o pro­grame demokratizácie politického systému. V historickej a politologickej literatúre sa charakterizuje aj ako pokus o humanizáciu totalitného režimu.

V Akčnom programe sa prvýkrát stretávame s pojmom "socializmus s ľudskou tvárou“. Jeho autorstvo sa prisudzuje Radovanovi Richtovi, významnému českému sociológovi a filozofovi tej doby, ktorého výskumný tím sa podieľal na koncipovaní viacerých podkladov pre stranícke ústredie v období Pražskej jari.

"Socializmus sa môže rozvíjať len tým, že otvorí priestor pre uplatnenie rôznych záujmov ľudí,“ konštatuje sa v Akčnom programe, "a na tomto základe bude demokraticky rozvíjať jednotu všetkých pracujúcich.“

Dokument naďalej počítal s vedúcou úlohou komunistickej strany v spoločnosti, ale už nie na základe "mocenského diktátu či administratívneho nariaďovania“.

Narušené vzťahy Čechov a Slovákov sa mali riešiť federatívnym usporiadaním štátu. To predpokladalo zmenu ústavy a posilnenie právomoci slovenských zákonodarných orgánov a exekutívy.

Počítalo sa s výrazným rozvojom kultúry, vedy a vzdelávania. Mala sa zaručiť sloboda bádania a umeleckej tvorby, zbavených akejkoľvek cenzúry.

Podľa Norberta Kmeťa z Ústavu politických vied SAV československí reformátori hľadali model medzi sovietskym a juhoslovanským typom spravovania spoločnosti, v ktorom by sa využili princípy pluralitného systému, najmä však československej ľudovej demokracie z obdobia rokov 1945 – 1948. Nepriamo nadväzovali aj na vtedajšie diskusie o demokracii a socializme, vedené v tom čase v západnej Európe. "Dostávali sa do rozporu s vtedajším sovietskym komunistickým učením, keďže aplikovali aj niektoré tézy presadzované sociálnymi demokratmi,“ konštatuje Kmeť.

Dogmatikom vo vedení KSČ sa nepozdávalo už to, že s Akčným programom vystúpil na zasadnutí ústavný právnik z akadémie vied Zdeněk Mlynář, ktorý vtedy ešte nebol ani riadnym členom ústredného výboru. Až o dvadsať rokov vyjde na známosť, že sa priatelil s Michailom Gorbačovom, s ktorým kedysi študoval na Moskovskej štátnej univerzite a ktorý do koncepcie perestrojky prevzal viaceré myšlienky Pražskej jari.

Akčný program schválili 5. apríla 1968 a už o dva dni o ňom poslal podrobný referát do Moskvy veľvyslanec Červonenko. V Kremli vraj vyvolal najprv rozpaky, rýchlo však prišlo vedomie, že ide o popretie sovietskeho modelu socializmu a o "revizionistický paškvil najhrubšieho zrna“. Ale ešte vari viac tam boli zdesení z kádrových zmien, ktoré plénum odsúhlasilo. Predsedníctvo ÚV KSČ sa doplnilo o Josefa Smrkovského, ktorého v Drážďanoch kritizoval Brežnev za jeho interview pre západonemecký denník Die Zeit a o – vrchol všetkého – "haličského Žida“ Kriegla (tak o ňom hovorili v sovietskom politbyre). Pohoršenie Moskvy vyvolali aj personálne zmeny na sekretariáte ústredného výboru. Nastúpili doň Mlynář i Císař, čím tam získali prevahu reformátori.

"Strana sa rozkladala, oslabovala, aj keď sa stále vykrikovalo, že sa upevňuje a posilňuje.“ Tak charakterizoval situáciu po zasadnutí Vasil Biľak, ktorý sa v tom čase už jednoznačne prikláňal k Brežnevovi a z Dubčekovho priateľa sa menil na jeho protivníka. "Kým Dubček pokračoval v evolúcii názorov smerom k demokratickému socializmu, Biľak v obavách o svoje vlastné politické postavenie sa zo stúpenca obrodného procesu znovu stával tvrdým dogmatikom,“ vysvetľuje historik a dlhoročný Dubčekov spolupracovník Ivan Laluha.

"Splníme internacionálnu povinnosť“

To všetko predchádzalo vzniku plánov na vojenské riešenie situácie v Československu. Dvanásteho apríla teda padlo v Moskve rozhodnutie, že v prípade potreby sa bude musieť uskutočniť operácia s kódovým označením Dunaj.

Približne v tom istom čase na porade v Kremli náčelník Hlavnej politickej správy Sovietskej armády Alexej Jepišev vyhlásil, že "ak sa skupina oddaných veci socializmu československých komunistov obráti na Sovietsky zväz a ďalšie socialistické štáty s prosbou pomôcť pri obrane socializmu, Sovietska armáda bude pripravená splniť svoju internacionálnu povinnosť“. Čiže bola premyslená aj zámienka vojenského vpádu, takpovediac jeho politické zabezpečenie.

A čo bolo ďalej? Šiesteho mája 1968 na zasadnutí sovietskeho politbyra Brežnev hovoril o nevyhnutnosti zabezpečiť Sovietsky zväz a celé spoločenstvo socialistických krajín na západných hraniciach. "Na hranici s NSR stojí 21 nemeckých a amerických divízií a českí priatelia proti nim nič súce nemajú,“ tvrdil. "Ak bude desať našich divízií stáť na hraniciach s NSR, nastane úplne iná situácia.“ Nielen českí a slovenskí odborníci, ale dnes už aj ruský historik Jaroslav Šimov vyvracia Brežnevovo tvrdenie: "Najviac bojaschopné československé jednotky boli dislokované práve pozdĺž západných hraníc ČSSR.“

Z Brežnevovho výroku sa však niekedy vyvodzujú ďalekosiahle závery. Čo ak Sovietom išlo v auguste 1968 ani nie tak o potlačenie "kontrarevolúcie“, ako skôr o dosiahnutie dlhodobého zámeru umiestniť v Československu svoje vojská? Mali ich v Maďarsku, Poľsku aj NDR, nie však v ČSSR, hoci to navrhovali už Novotnému.

Pravda však bude asi niekde uprostred. Obrazne povedané, Moskva sa vtedy pokúšala zabiť dve muchy jednou ranou. Operáciou Dunaj sledovala ideologicko-politické aj vojensko-geostrategické ci­ele.

Ale poďme ďalej. Už v máji sa Biľak stretáva v Užhorode na separátnom rokovaní s členom sovietskeho politbyra Piotrom Šelestom. Toho poveril sám Brežnev, aby usmernil "zdravé jadro“ v KSČ pred nadchádzajúcou vojenskou intervenciou.

A 27. mája sa na území ČSSR začalo spojenecké vojenské cvičenie pod kódovým označením Šumava. Mimochodom, ako prvé prišli jednotky 38. armády generála Majorova. Namiesto dohodnutých desiatich dní trvali manévre vyše dvoch mesiacov. Sovietske vojsko sa stiahlo až 3. augusta 1968, aj to pod tlakom československej a medzinárodnej verejnosti, aby sa čoskoro vrátilo v prvých šíkoch okupačnej armády. Podľa historikov bolo poslaním cvičenia zastrašiť reformné hnutie a zároveň uskutočniť prieskum terénu. Ale o tom inokedy.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#neznáma história #Ludvík Sloboda #Alexander Dubček #50 rokov od okupácie Československa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
47,99
In eterno flower box šesťhran "M" maslové a  fialové ruže

In eterno flower box šesťhran "M" maslové a fialové ruže

39,99
Sweet ružové ľalie

Sweet ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk