Takmer zabudnutá vojna

Aj Slovensko začína pociťovať tzv. problém štvrtej generácie. Posledná vojna sa nám vzdialila už natoľko, že jej očití svedkovia pomaly, ale isto vymierajú ako druh a nové pokolenie dorastá bez ich priameho vplyvu. Podľa výskumov títo mladí ľudia sotva dokážu plne precítiť to, čo sa vtedy dialo.

08.05.2018 06:00
Apolka, bombardovanie, 1944 Foto:
Bombardovanie bratislavskej Apolky v júni 1944.
debata

Suché fakty z hodín dejepisu a neosobný výklad učiteľa nenahradia bezprostredné zážitky účastníkov vojny. Namiesto živej historickej pamäti tu máme fenomén „postpamäti“ generácií (pojem americkej výskumníčky Marianne Hirschovej), ktoré nielenže nemajú osobnú skúsenosť z frontových bojov, ale už ani neprišli do kontaktu s ľuďmi, čo ich zažili.

Žiakom a študentom splýva druhá svetová vojna s prvou, poznajú síce viaceré údaje z dejepisu a obrazy z románov alebo filmov, dokonca približné počty obetí na jednej i druhej strane, naučili sa mená „hrdinov“ aj „antihrdinov“ najväčších bitiek, „zapamätali“ si hlavné dôsledky prechodu frontu na civilné obyvateľstvo, ale necháva ich to chladnými, nezainteresovanými. A čo nie je spojené s emóciami, ľahšie sa zabúda. Aj preto sa druhá svetová vojna z kolektívnej pamäti vytráca.

Chvíľu sa zdalo, že liekom proti zabúdaniu sa stane „nový naturalizmus“ vojnových filmov a počítačových hier. Výskumy správania hráčov jednej z najpopulárnejších z týchto hier World of Tanks však ukázali, že mnohí síce prejavili hlbší záujem o dejiny druhej svetovej vojny, ale zväčša sa pritom obmedzili na štúdium bojovej techniky. Navyše podľa analytikov z britskej Edge Hill University vedie „digitalizácia pamäti“ – veľmi odborne povedané – k „efektom historickej amnézie a fragmentarizácie pamäti“. Inými slovami, k jej strate a rozčleňovaniu.

Môžu vari zvýšiť a prehĺbiť záujem o dejiny poslednej vojny v našom zemepisnom priestore dnes také rozšírené „rekonštrukcie“ bojových operácií a bitiek v podaní rôznych klubov vojenskej histórie? Nejde len o hru na vojakov, síce o zaujímavú šou, ktorá však neumožňuje precítiť hrôzu spojenú s tragickými udalosťami tých čias?

Pred časom sme o tom hovorili s naším popredným historikom druhej svetovej vojny Františkom Cséfalvayom: „Mám z toho podobné dojmy,“ povedal. „Veď ani boje o Bratislavu neboli žiadna šou, žijúci pamätníci by o tom vedeli dlho rozprávať. Samozrejme, pre deti a mladých ľudí je zaujímavé vidieť, ako a čím sa vtedy bojovalo, ale priebeh bojových operácií sa podáva často sploštene.“ Čiže býva to vytrhnuté zo širšieho kontextu, zbavené podstatných súvislostí. Skúsme si ich teraz aspoň stručne pripomenúť.

Koniec vojnového „komfortu“

Najprv si hádam povedzme, že z bojísk druhej svetovej vojny dlho doliehali na Slovensko len pomerne vzdialené ozveny. Isteže, desaťtisíce slovenských vojakov bojovali po boku nemeckého Wehrmachtu na východnom fronte a ich rodiny či blízki trpeli, či sa syn, manžel, snúbenec vráti živý a zdravý domov. Ale až do leta 1944, teda bezmála päť rokov, vojna besnela ďaleko za našimi hranicami. Mnohí ľudia si už mysleli, že tam niekde aj prehrmí a front sa na naše územie nedostane. (Dnes približne rovnako vnímame boje v Donbase alebo v Sýrii – veľmi sa nás to netýka.)

A zrazu sa to priblížilo až na dotyk. V júni 1944 sa prelety angloamerických bombardovacích zväzov nad Bratislavou stali bežnou skutočnosťou. Na mesto síce bomby nezhadzovali, napriek tomu každý prelet sprevádzali sirény leteckého poplachu. Ľudia si pomaly zvykali na život v pivniciach.

Gejza Kosztolányi mal päť rokov, keď prišiel o otca. Predpoludním 16. júna 1944 zaútočili na rafinériu Apolo a Zimný prístav v Bratislave americké bombardéry. Nálet neprežilo 78 zamestnancov továrne. Robotník Ondrej Kosztolányi bol medzi nimi.

„Otec nemusel zomrieť, ani jeho spolupracovníci, keby nemecké vedenie Apolky umožnilo robotníkom pred náletom odísť do krytov a keby dovolilo počas bombardovania pootvoriť brány,“ tvrdí syn a tento fakt dokladujú aj novšie historické výskumy. Nemci zrejme považovali odbiehanie personálu Apolky do krytov počas častých poplachov za zdržiavanie od práce a začali ich ignorovať.

Bratislavu bombardovali spojenci aj v septembri a decembri 1944, keď sa zamerali na ďalšie priemyselné podniky a znovu i na prístav. Medzitým však zaútočili zo vzduchu aj na rafinériu v Dubovej a kobercovým náletom zničili väčšinu jej technického zariadenia. Pri nálete na zbrojovku v Dubnici nad Váhom zahynulo 14 pracovníkov a ďalších 40 bolo zranených.

Otec nemusel umrieť, ani jeho spolupracovníci, keby nemecké vedenie Apolky umožnilo robotníkom pred náletom odísť do krytov.
Gejza Kosztolányi, pamätník

V prvých dvoch rokoch vojny sa na Slovensku väčšine obyvateľstva nežilo v porovnaní s okolitými krajinami zle. Ale nezabúdajme, že štát, ktorý vznikol z vôle Hitlera a spolu s nacistickým Nemeckom viedol vojnu proti Sovietskemu zväzu, vyhlásil ju Spojeným štátom a Veľkej Británii, sa od svojho zrodu správal brutálne voči židovskej menšine. Najprv ju arizáciami ožobráčil, zbavil základných občianskych práv a neskôr násilne deportoval do vyhladzovacích a koncentračných táborov v okupovanom Poľsku.

Po dvoch-troch rokoch sa situácia zhoršovala aj pre väčšinu občanov slovenského vojnového štátu a zlou sa stala najmä po Stalingradskej bitke. „Ceny na čiernom trhu sú dvoj- až trojnásobne vyššie ako v Nemecku,“ písal vo februári 1943 nemecký vyslanec v Bratislave Heinrichovi Himmlerovi do Berlína. "Vyživovacie dávky v (slovenskej) armáde sú oveľa nižšie ako v Ríši a situácia v zásobovaní potravinami je neutešená.“

Už skôr vydalo ministerstvo hospodárstva nariadenie, ktoré obmedzilo podávanie mäsových jedál v hostincoch a reštauračných zariadeniach. V pondelok, stredu a piatok okrem jedného hlavného jedla bolo mäso úplne zakázané.

Neskôr sa to ešte zhoršilo a zákaz sa vzťahoval – okrem obeda – už i na jedlá z vajec: omelety, praženice a hemendex. Ba čo viac, vyšiel zoznam jedál, ktoré sa nemohli pripravovať ani v domácnostiach. Dostal sa naň rezeň, sekaná, vyprážaná hydina, ryby, ale aj vyprážané zemiaky a hrianky. Bravčová masť bola totiž "úzkym profilom“.

Napriek tomu sa ešte nájdu ľudia, a to aj medzi cirkevnými hodnostármi, ktorí o tých časoch rozprávajú s nostalgiou. „Bol tu blahobyt, nič nám nechýbalo…“

Za okupáciu sa platilo

Vojna dávala o sebe čoraz viac vedieť i na Slovensku, hoci nie vo všetkých regiónoch a sociálnych vrstvách rovnako. Koncom augusta 1944 vypuklo národné povstanie a vzápätí na žiadosť slovenskej vlády vtrhli sem nemecké vojská. Stredné Slovensko vlastne už odvtedy zažívalo skutočnú modernú vojnu s tankami, húfnicami a leteckými náletmi. Na povstaleckom území prebiehali ťažké boje, straty boli na strane povstalcov i okupantov, trpelo však aj civilné obyvateľstvo.

Normálne zásobovanie prestalo už v septembri, keď bolo treba zabezpečiť potraviny a všetko potrebné pre bojujúce povstalecké jednotky. Niektoré obce – zväčša horské a podhorské – nedostali až do oslobodenia prídel múky. Keďže išlo spravidla o dediny, ktoré podporovali partizánov, okupanti blokovali ich spojenie s ostatným svetom, odoberali povozníkom prídely potravín. ktoré tam prevážali v rámci povolenej distribúcie.

Po zatlačení Povstania do hôr začali špeciálne nemecké komandá s perzekúciami proti civilnému obyvateľstvu. Stačilo niekoho obviniť z pomáhania partizánom alebo prezradiť, kde sa ukrýva „židoboľševik“ či rasovo prenasledovaný, a bolo s ním zle.

V Kremničke zastrelili 747 ľudí. V prípade Nemeckej sa nedá zistiť presný počet obetí. „Každý deň po popravách sa popol z vápennej pece vyberal a vysypal do neďalekého Hrona,“ vysvetľuje riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev. Preto sa len odhaduje, že ich bolo 450 až 900. Tých 450 bolo zaevidovaných vo väzenskej knihe, vo vápenke však skončili aj mnohí „mimo evidencie“.

V správe Ministerstva spravodlivosti SR, ktorú vypracovali experti v máji 2002, sa v tejto súvislosti uvádza: „Nemecké jednotky, ktoré prišli na Slovensko potlačiť SNP, masovo vraždili aj civilné obyvateľstvo na strednom Slovensku. Jednotky Wehrmachtu vytvorili za týmto účelom nižšie jednotky, ktoré spolupracovali so zložkami SS a s ozbrojenými zložkami nemeckej menšiny na Slovensku, takzvaným Heimatschutzom.“

Správa však obsahuje aj údaje iného druhu: „Rôzne partizánske jednotky, zväčša pod velením sovietskych dôstojníkov, začali masové vraždenie nemeckých obyvateľov na Slovensku už 28. augusta 1944. Najmä v okolí Ružomberka, ďalej v Turci a na iných miestach Slovenska obývaných Nemcami, partizáni zavraždili spolu asi sedemsto zväčša civilných osôb nemeckej národnosti.“ Sovietskemu veliteľovi partizánskeho oddielu, ktorý predtým zažil zverstvá hitlerovcov v Rusku, na Ukrajine alebo v Bielorusku, stačilo počuť nemeckú reč, aby sa pomstil…

O vojnových škodách na Slovensku sa najčastejšie hovorieva v súvislosti s prechodom frontu, ale boli obrovské už v čase Povstania. A nevznikli ani tak v dôsledku bojov medzi povstaleckými a nemeckými jednotkami, ako skôr rekviráciami, čiže zhabaním potravín či iného tovaru, dopravných prostriedkov, dobytka, ale aj odstavením výroby v závodoch a mobilizáciou ich zamestnancov do zbrane.

No nielen to. Slovenská vláda musela financovať pobyt nemeckých okupačných jednotiek, a to spolovice v hotovosti a spolovice v naturáliách. Podľa odborných odhadov išlo o 500 až 700 miliónov korún mesačne, čo v roku 1944 predstavovalo 55 percent štátneho rozpočtu. Dôsledkom bola inflačná špirála, náklady na okupačnú armádu sa prejavili v prudkom raste cien tovaru a služieb na vnútornom trhu a v intenzívnom tlačení nekrytých peňazí.

Koniec vojny – vykúpenie

V jeseni 1944 sa front priblížil k východnej hranici slovenského štátu a držal sa tam až do zimy. Karpatsko-duklianska operácia Červenej armády a Československého armádneho zboru narazila na tvrdý odpor nemeckých jednotiek, stiahnutých sem z iných úsekov frontu. Sovietske velenie pôvodne nechcelo útočiť na karpatské vrchy, hľadalo voľnejšiu cestu južným smerom cez Rumunsko. Dovtedajšie operačné plány zmenila Moskva až začiatkom septembra.

„Sovieti spustili túto operáciu z politických a nie vojenských dôvodov – mala pomôcť Slovenskému národnému povstaniu,“ upozorňuje Cséfalvay. Podľa plánu sa Červená armáda mala prebiť do priestoru Stropkova a Prešova na piaty deň operácie. V skutočnosti sa tak stalo až po štyroch mesiacoch v januári 1945, aj to len za cenu strašných obetí.

Bitka na Dukle pripomínala krvavé jatky "Nemci boli zakopaní v kopcovitom teréne, oni nás videli, keď sme vyrážali do útoku, mali nás ako na dlani,“ spomínal Bratislavčan Ján Minárik, vtedy 22-ročný veliteľ mínometnej čaty (zomrel pred štyrmi rokmi). "Mali schopných ostreľovačov, no nielen to: priam fanaticky bojovali o každý kopec, ba o každý strom.“ Polovica vojakov Minárikovej jednotky padla na Dukle, tam sú aj pochovaní. Ostatní si odniesli na pamiatku rôzne zranenia.

Mnohí obyvatelia podduklianskeho kraja pred frontom nezutekali, vyhli sa evakuácii, pamätali si predsa boje z prelomu rokov 1914 a 1915, keď sa prvá svetová vojna prehnala aj ich dedinami a mestečkami. Mysleli si, že horšie už nemôže byť. Ale ba, bolo!

„Vyznamenali“ sa najmä esesácke komandá, ktoré podnikali trestné výpravy proti dedinám, podozrivým z podpory partizánskych oddielov. Tie pôsobili v tyle nepriateľa. Známy je prípad z novembra 1944, keď jedno takéto komando vpadlo do obce Tokajík (Stropkovský okres) a zastrelilo 34 nevinných mužov. Obec vypálili.

Vypálený Tokajík po vojne. Provizórne obydlia. Foto: regionalnedejiny.sk
Tokajík, vypálená obec Vypálený Tokajík po vojne. Provizórne obydlia.

Z dedín v Údolí smrti, kde prebiehali najťažšie boje, nezostal kameň na kameni. Ešte aj v okresnom sídle – vo Svidníku – sa život po vojne začínal v zemľankách, narýchlo vykopaných podzemných príbytkoch. A na každom kroku číhali na človeka míny. Boli nastražené dokonca aj pod mŕtvolami nemeckých vojakov.

Už nikto nikdy nespočíta, koľko ľudí tam zahynulo od výbuchov mín v rokoch 1944 – 1945 . Presné štatistky sa začali viesť až neskôr. Podľa nich len v rokoch 1952 až 1962 usmrtila nevybuchnutá munícia v Podduklianskom kraji 289 a zranila 1 774 civilných osôb, prevažne detí. Ale nešetrila ani pyrotechnikov a ženistov, ktorí v kraji medzitým uskutočnili niekoľko rozsiahlych odmínovacích akcií. Do roku 1960 ich tam zahynulo 78!

Na známom Kulichovom súsoší prekáža dnes jeho kritikom aj vďačný pohľad miestnej ženy, ktorým víta osloboditeľa. Možno im treba pripomenúť slová Vilema Sochora, veliaceho dôstojníka Čs. armádneho zboru, ktorý tvrdil, že vojakov vítali srdečnejšie na východe ako na západe, na dedinách ako v mestách. „Väčšinou sme sa tam stretávali so zdržanlivosťou, s chladom a odstupom,“ napísal v pamätiach. Nedôveru označil za dôsledok dlhodobej propagandy Tisovho režimu. Ale je vari mimo diskusie, že tam, kde front stál dlhé mesiace a neprehnal sa krajom za tri či štyri dni, si ľudia aj viac vytrpeli. Koniec vojny bol pre nich vykúpením.

Spečatenie regionálnych rozdielov

Podľa Miroslava Sabola z Historického ústavu SAV zanechali pozemné bojové operácie najväčšie stopy práve vo viacerých okresoch východného Slovenska, ďalej v Liptove a v niektorých okresoch stredného a južného Slovenska. Niekoho možno prekvapí zistenie, že vojna priamo zasiahla ani nie dve tretiny slovenských obcí (presne 58 percent, čo bolo asi 2 000 z celkového vtedajšieho počtu 3 360 obcí). Najhoršie dopadlo 60 úplne vypálených obcí.

V zasiahnutých obciach bolo viac ako 93-tisíc poškodených domov, z toho 21-tisíc úplne zničených. „Štatistika zničených domov napovedá, že bojové operácie a deštrukčné akcie boli najintenzívnejšie v najmenších a hospodársky najzaostalejších okresoch východného Slovenska,“ konštatuje Sabol.

Naopak, relatívnej najmenej škôd spôsobila vojna v okresoch západného Slovenska. Najviac zničených a poškodených domov mala viacerými náletmi zasiahnutá Bratislava – dovedna 1 175. Riedko osídlený okres Medzilaborce ich však mal 3 353!

Už predtým boli tieto okresy hospodársky zaostalé, druhá svetová vojna ich zaostalosť ešte prehĺbila a akoby spečatila. Dá sa dokonca predpokladať, že korene súčasných medziregionálnych rozdielov na Slovensku treba hľadať aj v tragických udalostiach pred 73 rokmi.

Samotné bojové operácie však v rozpore s rozšíreným názorom poškodili hospodárstvo a infraštruktúru Slovenska menej, ako zámerné ničenie a drancovanie tunajšieho priemyslu, energetiky, dopravných sietí ustupujúcou nemeckou armádou. Jej špeciálne deštrukčné jednotky ničili objekty zbrojoviek a elektrární, železničné tunely a mosty, zatiaľ čo ďalšie jednotky odvážali na západ strojové zariadenie, suroviny a polotovary, rožný dobytok…

Ustupujúce nemecké jednotky nechávali po sebe... Foto: Puchovo dedičstvo
zničený most Ustupujúce nemecké jednotky nechávali po sebe zničené mosty. Ten viedol cez Váh pri Puchove.

Žalostný stav železníc

Áno, vojna na Slovensku ukázala svoju ničivú tvár ešte pred príchodom frontu. Ale až po jeho prechode sa ukázal žalostný stav železníc. Podľa odborníkov bol žalostnejší ako v Maďarsku, Rakúsku, Poľsku alebo v Česku. Z celkovej dĺžky 3 506 km bolo zničených 2 498 km, čiže viac ako 71 %. Zo 71 tunelov bolo vážne poškodených 31. Nehovoriac už o staničných budovách, depách, zabezpečovacích zariadeniach alebo napríklad výhybkách. V Banskej Bystrici, Podbrezovej, Brezne a Červenej Skale sa nenašla ani jedna použiteľná výhybka.

Členitý horský terén stredného a severozápadného Slovenska pospájaný desiatkami tunelov a viaduktov umožnil ustupujúcim fašistickým jednotkám dovŕšiť dielo skazy v obrovských rozmeroch. Na strednom Slovensku, kde front stál niekoľko mesiacov, nezostal jediný nepoškodený úsek železničnej trate.

Na 21-kilometrovej horskej trati Diviaky – Banská Bystrica bolo 22 tunelov. Najdlhší mal 4 697 metrov, bol najdlhším v celej ČSR. Nemci ničili tunel zvyčajne tak, že pred jeho vyhodením zatlačili dovnútra lokomotívy, vagóny, naložené výbušninami. Explózia potom rozdrvila nielen murivo tunela, ale aj horninu, v ktorej bol tunel postavený. Takto zničili napríklad tunel Hrenca pri Kremnici.

V tuneloch pri Strečne zaranžovala nemecká deštrukčná jednotka zrážku vlakov. Kostry rušňov a vagónov s nevybuchnutými leteckými bombami a horľavinou sťažovali neskôr vyčistenie tunelov i obnovu mostov. „Je to práca ako stvorená pre nemeckých zajatcov,“ napísali noviny Deň 12. augusta 1945.

Nepodarilo sa zistiť, kde všade na území Slovenska nasadili Sovieti po vojne nemeckých zajatcov ako pracovnú silu. Podľa ojedinelých zmienok v historickej literatúre však možno predpokladať, že ich potrebovali najmä pri nevyhnutných opravách železničných tratí.

V Bratislave vyhodili Nemci dva dni pred jej oslobodením jediný most cez Dunaj, Štefánikov most, ktorým viedla železničná trať. V auguste 1945 začalo sovietske vojsko s jeho obnovou. Podľa historika Štefana Holčíka museli najťažšie práce na tejto stavbe vykonávať práve zajatí nemeckí vojaci. Z archívnych materiálov vyplýva, že na stavbe pracovalo približne 600 sovietskych a 450 nemeckých zajatcov. Most spojazdnili za rekordných päť mesiacov.

Z pôvodného parku 665 rušňov zostalo na Slovensku viac-menej zachovaných len 22. Nepoškodené sa našli väčšinou na západnom Slovensku, kde Nemci museli rýchlo ustupovať. Ako informovali noviny Vatra 20. mája 1945, na takej významnej železničnej križovatke, akou bol Zvolen, zostala iba jedna premávkyschopná lokomotíva a 14 nákladných vagónov.

„Prvý vlak prešiel Strečnom!“ Koncom septembra 1945 denník Pravda oznamoval dobovú senzáciu palcovými titulkami na svojej titulnej strane. Aj podľa historikov to bola veľká udalosť. Až obnovenie dopravy na trati Žilina – Vrútky pol roka po prechode frontu totiž pevne spojilo východ Slovenska s jeho západom.

Pri opravách železnice na strednom Slovensku chýbali nielen odborníci a robotníci, ale aj výkonné dopravné prostriedky. „Tisícky kubíkov zosunutého materiálu zo strečnianskych tunelov sa musia odvážať na konských povozoch,“ uvádzalo sa v reportáži novín. Lenže aj konskej sily bol spočiatku chronický nedostatok. Preto od mája do septembra 1945 prepravili sem z Čiech a Moravy takmer 16-tisíc koní a žriebät. Boli medzi nimi aj kusy, ktoré odvliekli bojujúce armády.

Zdecimovaná energetika

Stále hovoríme len o železničnej doprave, ale vojnou zdecimovaná slovenská energetika sa spamätávala zo šoku možno ešte dlhšie. Preto Slovenské elektrárne dbali na prísnu reguláciu odberu elektrickej energie. Niektoré dnes už zabudnuté opatrenia približuje M. Sabol: „Reštaurácie, kaviarne, cukrárne a kiná mali nariadené striedavo zatvárať podľa vypracovaného harmonogramu. Platil zákaz dodávať elektrickú energiu na tanečné zábavy a plesy, ako aj na osvetlenie výkladných skríň a reklám. V mestách s počtom obyvateľov nad 20-tisíc fungovalo verejné osvetlenie na 50 %. V sídlach od 5– do 20-tisíc obyvateľov – na 15 %. Obciam do 5-tisíc obyvateľov sa verejné osvetlenie úplne vypínalo.“ A teraz pozor: „Pri splne mesiaca elektrárne vypínali verejné osvetlenie vo všetkých sídlach.“

O zdĺhavosti problému svedčí aj to, že v období od novembra 1947 do februára 1948 sa musel v celej republike zaviesť tzv. zimný čas pre maloodberateľov. Mohli vtedy spotrebovať len toľko elektriny ako v máji 1947. Porušenie stanovených noriem sa trestalo.

Nuž aj takéto boli dlhodobé dôsledky tejto strašnej vojny…

Liečivá a zradná moc pamäti

Samozrejme, najviac boleli a najdlhšie sa hojili iné rany. Prechod frontu si vyžiadal na Slovensku tisíce ľudských životov, desaťtisíce dokaličených, obrovské telesné i psychické útrapy.

Anna Falisová z Historického ústavu SAV podrobne zdokumentovala zdravotný stav obyvateľstva v regiónoch, kde bojové operácie prebiehali najdlhšie. Je to veľmi smutné čítanie. V uvedených okresoch sa šírili také život ohrozujúce infekcie, ako bol škvrnitý týfus (úmrtnosť nakazených dosahovala 10 až 15 percent).

Poddukliansky kraj krátko po prechode frontu.... Foto: Archív Vladimíra Jancuru
Svidník, chlieb Poddukliansky kraj krátko po prechode frontu. Červenoarmejci rozdávajú miestnym obyvateľom chlieb.

Celé okresy na východe a severe Slovenska boli ešte aj v roku 1946 zavšivavené a zasvrabené. Príčiny? Minimálna hygiena, nedostatok šatstva, bielizne, a najmä mydla. Situáciu výraznejšie zlepšili až dodávky 47 vagónov mydla a 28 metrákov protisvrabovej masti zo zásielky UNRRA.

Šírili sa pohlavné choroby vrátane syfilisu. Ako uvádza A. Falisová, prispelo k tomu aj nezodpovedné správanie vojakov, veľa žien bolo znásilnených.

Ale ľudská pamäť je selektívna, nepríjemné fakty a zážitky časom vytláča z vedomia. Tak je to na úrovni individuálnej a zrejme i kolektívnej pamäti. Aj preto na mnohé zabúdame.

Pamäť nás však nielen lieči, ale aj zrádza. Stará múdrosť totiž varuje, že zabúdať na hrôzy poslednej vojny má za následok priblíženie ďalšej, možno ešte strašnejšej. Vari sa to už neprejavuje?

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #druhá svetová vojna #bombardovanie Apolky