Čo zlomilo krídla holubici mieru

, 06.06.2018 06:00
mierová demonštrácia, Berlín, Brandenburská brána
Približne 350-tisíc demonštrantov sa zúčastnilo pri príležitosti Medzinárodného dňa aktivít proti vojne v Iraku na protivojnovom pochode 15. februára 2003 pred Brandenburskou bránou v Berlíne. Autor: ,

Ľudstvo ešte nikdy nebolo tak blízko celoplanetárnej apokalypse. Tvrdia to jadroví vedci aj niektorí politici. Tieto obavy však ani zďaleka nezodpovedajú znepokojeniu verejnosti, ktorá zostáva viac-menej pasívna a v takých krajinách ako Slovensko - česť niekoľkým desiatkam aktivistov - dokonca vytrvalo mlčí. Zoči-voči novým pretekom v zbrojení a nebývalým hrozbám akoby rezignovala na masovejšie protesty alebo sa zverila do ochrany veľmocí.

Nebolo to tak vždy, preto je oprávnená otázka, čo sa stalo s protivojnovým hnutím, ktoré kedysi symbolizovala Picassova holubica a znak CDN – Kampane za jadrové odzbrojenie.

„Situácia s jadrovými zbraňami na planéte sa nachádza v blízkosti katastrofy,“ oznámila začiatkom tohto roku Rachel Bronsonová. „Vidíme, že všetky jadrové mocnosti investujú čoraz viac do modernizácie a rozvoja svojich jadrových arzenálov,“ pokračovala Bronsonová, ktorá je šéfkou Bulletinu atómových vedcov. Ten už od roku 1947 zverejňuje tzv. Hodiny súdneho dňa a čím sú ich ručičky bližšie k polnoci, tým je svet zraniteľnejší. O momentálnom stave ciferníka rozhoduje výbor zložený z 15 nositeľov Nobelovej ceny. Najnovšie ukazujú ručičky 2 minúty do „jadrovej polnoci“, tak blízko boli len v roku 1953 na vrchole kórejskej vojny, ktorá hrozila prerásť do tretej svetovej.

Dnes patrí slovo Kórea znovu medzi najviac skloňované, a tak si pripomeňme, že s vojnou na Kórejskom polostrove (1950 – 1953) a s testovaním jadrových zbraní je spojený aj rozmach svetového hnutia za mier. Verejnosť pociťovala potrebu jeho trvalého nastolenia oveľa naliehavejšie ako dnes, keď mnohým sa život bez vojen (takých vzdialených od ich domovov) zdá byť samozrejmosťou.

Hrôzy najhoršej vojny v dejinách mali ľudia ešte v živej pamäti a obávali sa ich zopakovania v ešte obludnejšej podobe, preto ochotne reagovali na výzvy mierových aktivistov. Ale keďže svet bol už vtedy rozpoltený studenou vojnou na proti sebe stojace mocenské bloky Východ – Západ, rozdeliť sa museli aj šíky pacifistov.

Ústredné heslo na vtedajších mierových podujatiach, organizovaných Svetovým kongresom obrancov mieru síce znelo Zjednotené ľudstvo vybojuje mier, do jeho jednoty bolo však i vtedy veľmi ďaleko.

Hrôzy najhoršej vojny v dejinách mali ľudia ešte v živej pamäti a obávali sa ich zopakovania v ešte obludnejšej podobe, preto ochotne reagovali na výzvy mierových aktivistov.

V apríli 1949 sa mala konať prvá mierová konferencia v Paríži. Mimochodom, Picassova holubica sa prvýkrát použila práve na plagátoch venovaných tejto konferencii. Majster sa nechal inšpirovať biblickým príbehom o potope sveta: Keď jej vody ustúpili, Noe vypustil holubicu, ktorá mu z pevniny priniesla v zobáčiku olivovú ratolesť, čím oznamovala, že Zem sa už očistila od všetkého násilia a zloby. Holubica je teda zvestovateľom mieru na Zemi.

Francúzska vláda však odmietla poskytnúť viacerým pozvaným delegátom svetového kongresu víza. Tí sa vzápätí zišli v Prahe. Aby toho nebolo málo, americkí komunisti zorganizovali o mesiac skôr v New Yorku podobnú konferenciu, na ktorej sa zúčastnila aj sovietska delegácia. V referátoch zazneli obvinenia politiky USA z imperializmu a dokonca z fašizmu.

Americká vláda to vnímala ako pokus sovietskej propagandy zasahovať do diania priamo na území Spojených štátov. Okamžite odpovedala ovplyvnením charakteru chystanej konferencie v Paríži. Na čelo jej výboru sa totiž postavil Sidney Hook, pôvodne ľavicovo orientovaný filozof, ale v tom čase už známy antikomunista. Časť pozvaných predstaviteľov francúzskej ľavice sa potom odmietla na podujatí zúčastniť a presunuli sa do Prahy.

Mierové hnutie sa zideologizovalo skôr, ako mohlo priniesť reálne výsledky.

Kto chce mier, pripravuje sa na vojnu

V nasledujúcom roku prepukla kórejská vojna. O niečo neskôr sa v Moskve konala porada predsedov komunistických strán a ministrov obrany piatich štátov sovietskeho bloku za prítomnosti Josifa Stalina. „Spojené štáty uviaznu v dôsledku kórejskej vojny na dva až tri roky v Ázii, čím vznikne mimoriadne priaznivá situácia pre svetové revolučné hnutie,“ tvrdil na porade Stalin. Toto obdobie bolo treba podľa neho využiť na vybudovanie moderných armád prostredníctvom mobilizácie všetkých ekonomických a ľudských zdrojov.

Na slovenskom vidieku sa rozchýrilo, že stačí posypať soľou najbližšie okolie príbytku a ničivým účinkom rádioaktivity sa podarí vyhnúť…

Kórejská vojna vyhrotila situáciu do krajnej miery. Napätie sa stupňovalo aj na hraniciach štátov sovietskeho bloku a NATO, vrátane hraníc Československa a Nemeckej spolkovej republiky, kde sa nachádzali americké základne. „Moskva však v interných informáciách pre československé politické vedenie hrozbu ozbrojeného konfliktu aj zámerne zveličovala,“ upozorňuje slovenský historik Michal Štefanský, zaoberajúci sa týmto obdobím studenej vojny. „Napríklad koncom roku 1950 varovala Prahu, že NATO má plán na vyvolanie ozbrojeného konfliktu v strednej Európe, aby potom Američania obsadili sovietsku okupačnú zónu v Rakúsku.“

Zrejme aj týmto spôsobom chcelo sovietske centrum urýchliť zmeny v armáde a celej spoločnosti satelitov. Verejnosť však reagovala na mnohých miestach panikou, nedostatok informácií o jadrovom ohrození spôsobil napríklad skupovanie soli v maloobchodnej sieti vo veľkom. Aj na slovenskom vidieku sa totiž rozchýrilo, že stačí posypať soľou najbližšie okolie príbytku a ničivým účinkom rádioaktivity sa podarí vyhnúť…

Sovietsky vládca sa pripravoval na globálny ozbrojený konflikt, zároveň však nariadil nepoľaviť v „ťažení za svetový mier“. V roku 1950 sa konferencia mierových aktivistov konala v Štokholme. Vo vedení Svetového kongresu obrancov mieru boli vtedy zastúpené popredné osobnosti vedy, kultúry a umenia, napríklad Jean Frédéric Joliot-Curie, Pablo Neruda či Louis Aragon.

Paralelne sa však v západnom Berlíne uskutočnila podobná konferencia tých, čo svetový kongres považovali za predĺženú ruku Kremľa. Keď sa kongres pokúsil zorganizovať ďalšie podujatie v Londýne, už nepochodil, a jeho delegátov odmietol hostiť i Janov. Nakoniec sa konferencia uskutočnila vo Varšave. Aj ďalšie podujatia Kongresu obrancov mieru sa mohli konať v nasledujúcich rokoch už len za „železnou oponou“ v sovietskej sfére vplyvu.

Z pohľadu prosovietskej časti hnutia sa bipolárny svet začal deliť na tábor imperialistov a tábor mieru. Nemecký historik a politológ Martin Sabrow dokonca tvrdí, že komunistický režim vďaka "stratégii mieru“ legitimizoval svoju moc v očiach verejnosti.

Práve na varšavskej konferencii sa ustanovila Svetová rada mieru, akási strešná nadnárodná organizácia s národnými odnožami vo všetkých členských krajinách. V ČSR to bol Československý, resp. Slovenský výbor obrancov mieru, ktorý mal svoje krajské a okresné štruktúry a sám bol súčasťou Národného frontu ovládaného komunistickou stranou. Tým sa hnutie inštitucionali­zovalo, bolo ovládnuté výkonným aparátom, čo nemohlo neviesť k postupnej byrokratizácii a formalizmu v jeho činnosti.

Československo zastupoval v rade slovenský rímskokatolícky kňaz Alexander Horák (1911 – 1994). Prečo kňaz a práve tento? Horák bol po roku 1848 vedúcim činiteľom tzv. schizmatickej katolíckej akcie, poslancom SNR a dokonca povereníkom pôšt.

Za politickú angažovanosť na strane nového režimu ho rožňavský biskup ešte koncom júla 1948 suspendoval. Horák však v tejto činnosti pokračoval aj potom: až do roku 1966 bol predsedom Slovenského výboru obrancov mieru a zároveň podpredsedom Čs. výboru obrancov mieru. Do tretice, no nie v poslednom rade, Horák nechýbal ani v prvých radoch Mierového hnutia katolíckych duchovných. Táto dobrovoľná stavovská organizácia tzv. vlasteneckých kňazov odmietala vo svojich vyhláseniach "antikomunistickú politiku Vatikánu“.

„Spacifikovanie“ katolíckej cirkvi, lepšie povedané – prorežimnej časti jej duchovenstva, prostredníctvom inštitútu mieru bolo podľa niektorých bádateľov zvláštnosťou, ktorou sa vtedajšie Československo odlišovalo od okolitých krajín. Išlo to až tak ďaleko, že sa slúžili oslavné omše za udržanie trvalého svetového mieru, tzv. cirkevní tajomníci na jednotlivých stupňoch štátnej správy nútili duchovných, aby vo svojich kázňach podporovali mierové iniciatívy Sovietskeho zväzu a počas podpisových akcií proti vojne na Kórejskom polostrove sa petičné archy predkladali v kostoloch.

Podľa zistení Pavla Jakubčina, historika z Ústavu pamäti národa, nič sa neponechávalo na náhodu a cirkevní tajomníci pravidelne hlásili svojej vrchnosti, ako jednotliví kňazi apelujú na veriacich, aby bojovali za mier.

Nezostalo však iba pri morálnych apeloch. V roku 1950 prijal československý parlament zákon na ochranu mieru. „Kto sa pokúsi rozrušiť mierové spolužitie národov tým, že akýmkoľvek spôsobom podnecuje k vojne, vojnu propaguje alebo vojnovú propagandu inak podporuje, dopúšťa sa trestného činu proti mieru,“ stálo v zákone. Páchateľa mohli podľa neho odsúdiť až na dvadsaťpäť rokov straty slobody, ak spáchal čin ako „člen spolčenia“ alebo za iných priťažujúcich okolností. Táto právna norma vychádzala údajne zo zákonov, ktoré platili počas Norimberských procesov s nacistickými pohlavármi, v zinscenovaných politických procesoch 50. rokov ju však súdy uplatnili aj proti nevinným osobám, o čom svedčia ich rehabilitácie v roku 1968.

Najmä v prvej polovici 50. rokov sa u nás diali neuveriteľné veci. V júni 1952 sa napríklad konalo „ľudové hlasovanie na obranu mieru“. Nešlo o referendum, ale o svojráznu petičnú akciu k výzve Svetovej rady mieru s požiadavkami, aby veľmoci uzavreli mierový pakt a aby „americkí imperialisti“ prestali s vyzbrojovaním západného Nemecka. Popri nich sa „zviezla“ aj požiadavka odsúdenia domácej „zradnej reakcie“, ktorá údajne „v spolku s nepriateľmi Republiky, s esesáckymi vrahmi, usiluje sa o nový Mníchov, o rozčlenenie a zničenie Republiky“.

,,Potvrdenie" o ľudovom hlasovaní v r....
,,Potvrdenie" o ľudovom hlasovaní v r. 1952 na obranu mieru. Autor: Archív Vladimíra Jancuru
Rub "potvrdenia" o ľudovom...
Rub "potvrdenia" o ľudovom hlasovaní v r. 1952 o mieri. Autor: Archív Vladimíra Jancuru

Každý občan, ktorý sa na tomto „hlasovaní“ zúčastnil (skúsil by sa nezúčastniť!) dostal potvrdenie o svojej účasti s pečiatkou Čs. výboru obrancov mieru od „dvojice Národného frontu“. Kronikár obce Varín zaznamenal, že miestny národný výbor poslal pri tejto príležitosti obrancom mieru do Prahy telegram. Čo sa v ňom uvádzalo (žeby aj výsledky hlasovania?), to sa už nedozvieme. Podľa údajov z Encyklopédie Slovenska (vydanej v roku 1979) však protest proti remilitarizácii NSR podpísalo vtedy 9 miliónov občanov ČSR.

Boli to roky, keď Stalina titulovali „generalissimus mier“ – prvá s tým prišla česká poetka Marie Pujmanová v básni Miliony holubiček – a keď sovietsky parlament každoročne udeľoval Medzinárodnú Stalinovu cenu. Medzi jej 29 nositeľmi z ČSR nájdeme aj meno Ján Cikker. Skladateľ ju dostal za kantátu Zdravica Stalinovi.

Dobový plagát mierového hnutia.
Dobový plagát mierového hnutia. Autor: Obnova.sk

Boli to roky, keď dochádzalo k najväčším zrážkam dvoch nezmieriteľných ideológií a keď sa zdalo, že vojna pokračuje, len inými prostriedkami. V krajinách sovietskeho bloku zavládla psychológia obliehanej pevnosti, za každým rohom mal načúvať americký špión, ale atmosféra paranoidnej podozrievavosti vtedy zasiahla aj Spojené štáty, kde práve zúril mccarthizmus a bezhlavý pohon na komunistov.

Buduj vlasť – posilníš mier

Prvý symbol kampane  CND z roku 1958.
Prvý symbol kampane CND z roku 1958. Autor: Archív TASR/Pavel Neubauer

Po smrti Stalina a odsúdení jeho „kultu osobnosti“ Nikitom Chruščovom v roku 1956 nastalo oteplenie vo vzťahoch Východ – Západ aj určité uvoľnenie pomerov v krajinách sovietskeho bloku. Stalinovu cenu premenovali na Leninovu, no nielen to – začalo sa postupné zbližovanie Svetovej rady mieru s mierovým hnutím v kapitalistických štátoch, napríklad s Národným výborom pre zdravú nukleárnu politiku v USA alebo s organizáciou CND (Kampaň za nukleárne odzbrojenie), ktorá vznikla vo Veľkej Británii. Jej symbol v podobe nožičky nočného motýľa prevzali aj ďalšie protivojnové organizácie na Západe a preslávili ho neskôr najmä hippies.

Po karibskej raketovej kríze v roku 1962, keď svet visel chvíľu na vlásku, sa pozornosť mierových aktivistov sústredila na ovplyvňovanie verejnej mienky v prospech jadrového odzbrojenia. O rok dosiahli jadrové mocnosti dohodu o zákaze skúšok jadrových zbraní v ovzduší, čo bol obrovský úspech, a o ďalšie štyri roky aj dohodu o ich nešírení.

To neznamená, že štáty prestali zbrojiť alebo zapájať sa do vojnových konfliktov. Vojna prepukla vo Vietname a bola to najdlhšia vojna v dejinách USA., zomrelo v nej 57-tisíc amerických vojakov, na vietnamskej strane sa počet obetí odhaduje až na 2 milióny. Práve vietnamské obete a ukrutnosti dokázali vyvolať v Spojených štátoch najväčšie protivojnové protesty, ktoré v máji 1970 vyvrcholili obliehaním Bieleho domu takmer 100-tisícovým davom demonštrantov.

Nebudeme bojovať v ďalšej vojne boháčov!...
Nebudeme bojovať v ďalšej vojne boháčov! Protest veteránov proti vojne vo Vietname. Philadelphia 1970. Autor: VIETNAMFULLDISCLOSURE.ORG

Podľa nemeckého historika vietnamskej vojny Marca Freya mimoriadnu úlohu v stupňovaní protestov zohrali pravdivé reportáže priamo z vietnamských bojísk v amerických médiách a zverejňovanie tajných dokumentov, tzv. Pentagon Papers na pokračovanie v denníku New York Times. Tie boli často v príkrom rozpore s oficiálnymi informáciami vládnych miest, určenými pre americkú verejnosť.

Frey sa nazdáva, že americká vláda sa z toho poučila a v druhej vojne v Iraku (2003 – 2010), aspoň v jej počiatočnej fáze, sa vďaka prísnym smerniciam dostalo na verejnosť menej utajovaných informácií a vojnoví reportéri mali sťaženú pozíciu.

Čo sa medzitým dialo na Východe a konkrétne u nás? Obrodný proces v roku 1968 sa nezaobišiel bez kritiky často formálneho a preorganizovaného hnutia obrancov mieru. Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva radšej ukončilo svoju činnosť. Biskup Rudolf Baláž spomínal, ako bratislavský kanonik Štefan Zárecký na poslednom zasadnutí tejto organizácie dohováral predsedovi Josefovi Plojharovi, ktorý ešte váhal položiť funkciu: „Jozífku, odíď! Veď je to celé zbabrané, toto mierové hnutie za nič nestojí, dajme tomu pokoj, už tu zavadziame.“

Prekážali nastupujúcemu Dielu koncilovej obnovy, ktoré združilo „sily Cirkvi pozitívne naklonené a pápežovi úprimne verné“, ako priblížil situáciu cirkevný historik Jozef Haľko. To sa stalo v marci a v auguste tu už boli cudzie tanky, ktoré prevalcovali Pražskú jar i s jej obrodou. Naša armáda zostala na príkaz najvyššieho veliteľa v kasárňach, civilisti však aj bez výziev „zhora“ vychádzali spontánne do ulíc a protestovali proti agresii a okupácii. V Moskve ich nazvali kontrarevoluci­onármi…

Normalizátori v dokumente Poučenie z krízového vývoja neskôr vyčítali dubčekovcom, že sa pokúsili rozbiť ešte aj mierové hnutie a začali všetko vracať do starých koľají. Zmenili sa len firemné tabule, lebo v roku 1969 premenovali hlavné výbory obrancov mieru na federálnu Československú mierovú radu a republikovú Slovenskú mierovú radu, ktorá mala riadiť krajské rady mieru vo svojej pôsobnosti. Všetky však naďalej zostali súčasťou Národného frontu, kde hral prvé husle ÚV KSČ. Naďalej platili heslá Buduj vlasť, posilníš mier, ZSSR – záruka svetového mieru, Za ďalší rozvoj mierovej práce nášho ľudu a tak ďalej. Pri každej novej mierovej iniciatíve Moskvy rada prostredníctvom Národného frontu usporadúvala zhromaždenia, rozposielala rôzne výzvy na organizovanie mimoriadnych pracovných zmien, výnos ktorých sa odvádzal do Fondu solidarity a mieru.

V júni 1983 informoval poslancov federálneho parlamentu Tomáš Trávníček, podpredseda Národného frontu ČSSR, že v tomto fonde leží vyše 58 miliónov korún. A na čo sa použijú? „Z fondu sa úplne pokryjú náklady na zhromaždenie Svetovej rady mieru, ktoré sa bude konať v Prahe, čiže jeho delegáti nebudú hosťami československej vlády alebo strany, ako tvrdí západná propaganda, ale všetkého československého ľudu,“ tvrdil Trávníček.

O niekoľko mesiacov priniesli všetky denníky správu o rozmiestňovaní balistických rakiet Pershing 2 a striel s plochou dráhou letu v západnej Európe, vrátane informácií o ich parametroch a o hrozbe v prípade vojnového konfliktu. Rada mieru organizovala protestné zhromaždenie vo všetkých väčších mestách ČSSR. O niečo neskôr prišla federálna vláda s týmto vyhlásením: „Vlády ČSSR a ZSSR posúdili odvetné opatrenia a po vzájomnej zhode sa začínajú prípravné práce na rozvinutie raketových komplexov operačno-taktického určenia.“ Ani slovo o vlastnostiach a účinkoch týchto balistických rakiet, označovaných Sovietmi ako OTR-22 alebo Temp-6. Ľudová tvorivosť si teda pomohla vtipom: "Aký je rozdiel medzi americkou a ruskou holubicou mierou? – Tá americká má plochejšiu dráhu letu.“

Ako zareagovali rady mieru? Vo všetkých väčších českých a slovenských mestách prebehli starostlivo zorganizované "mierové zhromaždenia“ na podporu rozmiestnenia rakiet. Napríklad v Žiline sa na mítingu zúčastnilo (podľa oficiálnych údajov) okolo 20-tisíc, v Košiciach 80-tisíc a v Bratislave dokonca 90-tisíc ľudí. Koľkí z nich si vtedy uvedomovali, že prítomnosť základne s balistickými strelami zvyšuje riziko zapojenia ČSSR do možného jadrového konfliktu veľmocí so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami pre civilné obyvateľstvo krajiny?

Nie jadrovým zbraniam! a iné protivojnové heslá...
Nie jadrovým zbraniam! a iné protivojnové heslá niesli na transparentoch účastníci mierovej manifestácie v Bratislave 27. októbra 1983. Autor: Archív TASR/Pavel Neubauer

Medzivládnu dohodu narýchlo odsúhlasil vtedajší čs. parlament – Federálne zhromaždenie, široká verejnosť sa však nič nedozvedela o tajnej medzirezortnej dohode. Vďaka nej sa v tichosti uskutočnila výstavba špeciálnych objektov pre odpaľovacie zariadenia vo vojenskom priestore Libava (iba nejakých 65 kilometrov od moravsko-slovenskej hranice). Mimochodom, tie zariadenia boli schopné v jednom-jedinom okamihu odpáliť až 18 rakiet.

Mierová manifestácia v Bratislave 27. októbra...
Mierová manifestácia v Bratislave 27. októbra 1983. Autor: Archív TASR/Pavel Neubauer

Utajeným zostal aj presun samotných raketových komplexov a ich personálu z mesta Emilčino v strednej Ukrajine do stredu Európy. Išlo dovedna o 900 až 1 000 vojakov a dôstojníkov sovietskej 122. raketovej brigády. Československé úrady pre nich uvoľnili kasárne v mestečku Hranice na Morave. (Pre miestne obyvateľstvo to boli frekventanti "delostreleckej školy“.)

V tých rokoch sa viaceré západné protivojnové organizácie pokúšali nadviazať kontakt s československými disidentmi, konkrétne s Chartou '77, a dohodnúť spoločné akcie. Václav Havel v eseji Anatómia jednej zdržanlivosti pre mierový kongres v Amsterdame im odpovedal, že pojem „mier“ bol v našej časti sveta zbavený obsahu. Zároveň upozornil na to, že Svetová rada mieru protestuje len proti tomu, čo sa hodí Moskve. V prípade sovietskeho vpádu do Afganistanu v roku 1979 to však neurobila.

Istú zmenu priniesla sovietska perestrojka, hoci nie zrazu a nie v celom bloku. Koncom novembra 1987 usporiadali Japonci pod patronátom OSN Týždeň boja za jadrové odzbrojenie, čím chceli podporiť mierové rokovania Reagan – Gorbačov. Dvadsiateho štvrtého novembra prebehla „vlna mieru“ po celom svete, ktorú odštartoval Zvon mieru v Hirošime. V Bratislavských elektrotechnických závodoch sa pri tejto príležitosti konal míting pracujúcich a mimoriadna pracovná zmena…

Nech si mocní poradia sami?

Mierové a protivojnové hnutie akoby stratilo po skončení studenej vojny motiváciu. V roku 1991 svet sa viezol na vlne optimizmu a aj ručičky Hodín súdneho dňa sa vzdialili až na 17 minút od „jadrovej polnoci“ – najďalej počas svojej histórie. Od septembra 2001 sa však začali k nej znovu nebezpečne približovať.

Svetová rada mieru sa medzitým dosť sprofanovala v očiach východoeurópskej verejnosti. Od roku 2000 síce sídli v Aténach, ostáva však na pokraji záujmu, hoci naďalej má národné organizácie takmer v stovke štátov, vrátane Českej republiky (nie však Slovenska).

Trochu zapadla aj holubica mieru, akoby mala zlomené krídlo. Na protivojnových demonštráciách sa dnes oveľa častejšie objavuje znak CND, lebo väčšej pozornosti médií hlavného prúdu, a teda aj verejnosti, sa dnes teší mierový aktivizmus vyvierajúci zdola, nezávislý od štátu a štátom neovplyvňovaný. Reprezentujú ho stovky menších organizácií, ktoré sa v prípade potreby dokážu spojiť a vystúpiť globálne. Ako to bolo 15. februára 2003 počas celosvetového protestu proti chystanému vpádu „koalície odhodlaných“ vedenej USA do Iraku.

Konali sa v 60 krajinách, troch tisíckach miest a zúčastnilo sa na nich dovedna okolo 10 miliónov ľudí. V Bratislave sa v ten deň zišlo asi 1 500 demonštran­tov, oveľa menej ako v porovnateľných metropolách na Západe, ako však upozornil jeden zo spoluorganizátorov akcie Eduard Chmelár, bola to najväčšia protivojnová demonštrácia od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Podnes neprekonaná…

Účastníci pochodu v Bratislave sa  15. februára...
Účastníci pochodu v Bratislave sa 15. februára 2003 pridali sa k státisícom ľudí v hlavných mestách európskych krajín, v Austrálii, Ázii i USA. Autor: TASR, Pavel Neubauer

Vlani dostala „globalná koalícia“ takto lokálne pôsobiacich organizácií pod názvom Medzinárodná kampaň za jadrové ozbrojenie dokonca Nobelovú cenu mieru. Otázka však ostáva: prečo je drvivá väčšina verejnosti nielen u nás, ale aj inde taká pasívna, hoci má strach z toho, že svet sa blíži k okraju priepasti? Zaujímavo na ňu odpovedá ruský politológ Dmitrij Oreškin: "Je to situácia príznačná pre takzvané ideokratické režimy, kde ideológia je schopná potlačiť dokonca základný inštinkt sebazáchovy. Prekvitá občiansky infantilizmus, ľudia si zvykli delegovať zodpovednosť vrchnosti, nech sa samá postará o našu bezpečnosť.“

A verejnosť sa zatiaľ bude venovať konzumu?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#mierový pochod #mierové hnutie #mier
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Dôkaz lásky krémový

Dôkaz lásky krémový

36,99
Perla farebné ruže a tulipány

Perla farebné ruže a tulipány

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk