Moskva sa pokúšala "umravniť“ Alexandra Dubčeka a ďalších reformátorov v Prahe najprv politickými prostriedkami. Sovietsky líder Leonid Brežnev nechal už koncom marca 1968 pozvať Dubčeka na schôdzku najvyšších predstaviteľov varšavského paktu do Drážďan (vtedy v NDR), kde mu spoločne „naprávali hlavu“.
Nepochodili, lebo v apríli pokračovalo v Československu odstraňovanie dogmatikov z dôležitých pozícií v straníckych a štátnych orgánoch, prestala fungovať cenzúra, prebúdzala sa občianska spoločnosť. Politické vedenie prijalo najdôležitejší dokument Pražskej jari a celého obrodného procesu – Akčný program. Čítame v ňom aj nasledujúcu vetu: "Socializmus sa môže rozvíjať len tak, že otvorí priestor pre uplatnenie rôznych záujmov ľudí a na tomto základe bude demokraticky rozvíjať jednotu všetkých pracujúcich.“ Začalo sa hovoriť o "socializme s ľudskou tvárou“ a o špecifickom modeli socializmu, odlišnom od totalitného sovietskeho.
Začiatkom mája pozval Brežnev Dubčeka "na koberec“ priamo do Kremľa. Dohováral mu medzi štyrmi očami i pred celou československou delegáciou. Dubček obhajoval reformnú politiku a obavy z "reštaurácie kapitalizmu“ v ČSSR označil za prehnané, nezodpovedajúce skutočnosti.
Podľa svedectva Vasila Biľaka z roku 1990 na záver tejto moskovskej návštevy prišli Brežnev a spol. s návrhom rozmiestniť jednu sovietsku divíziu na západných hraniciach Československa, kde vraj NATO sústreďuje svoje jednotky. Naša delegácia si ponuku vypočula, ale neprijala ju. To sa stalo 4. mája a už o tri dni na zasadnutí sovietskeho politbyra používal Brežnev iné počty. "Na hranici s NSR stojí 21 nemeckých a amerických divízií a českí priatelia proti nim nič súce nemajú,“ tvrdil. "Ak bude desať našich divízií stáť na hraniciach s NSR, nastane úplne iná situácia.“ Čiže koľko vlastne sovietskych divízií tam Brežnev chcel mať?
Pripomeňme si, že v tom čase len Československo a Rumunsko – spomedzi členských štátov Varšavskej zmluvy – nemalo na svojom území sovietske základne (Albánsko od roku 1962 prerušilo svoju činnosť v tomto vojenskom pakte a v septembri 1968 z neho vystúpilo).
Prvýkrát Brežnev nadhodil možnosť rozmiestnenia sovietskych divízií na západných hraniciach ČSSR ešte vo februári 1967 Dubčekovmu predchodcovi Antonínovi Novotnému. Vtedy bola reč o dvoch divíziách. Verejnosť by to neprijala a v danej vnútropolitickej situácii by to nahrávalo neprajníkom režimu, namietal údajne Novotný. Brežnev ďalej nenaliehal, nebolo treba. ČSSR v tom čase bola "pevnou súčasťou socialistického spoločenstva“, nie ako v lete 1968, keď sa stala jeho "slabým článkom“. Vari len neočakával, že Dubček bude povoľnejší?
Ak to nejde priamou cestou, skúsime vás dostať ľsťou, povedali si v Moskve. A prišli s požiadavkou usporiadať čo najskôr na území ČSSR veľké vojenské cvičenie spojeneckých síl. Navrhovali ho už v apríli, teraz však boli neodbytní a československá strana to z taktických dôvodov nemohla odmietať.
Pred Jakubovským všetci zalezú
O niečo neskôr, ale ešte stále v máji 1968, sa v Moskve konala tajná schôdzka lídrov ZSSR, NDR, Poľska, Bulharska a Maďarska. Dohodli sa, že cvičiace spojenecké vojská zostanú v Československu čo najdlhšie ako opora tunajších "zdravých síl“ v politickom vedení krajiny. "Mohol by to byť jeden z rozhodujúcich momentov v zvrate udalostí,“ povedal na schôdzke Brežnev.
V tom čase sa v ústrednom výbore i v predsedníctve KSČ už jasne črtali jeho reformné i protireformné krídlo. Biľak, ktorý bol prvým tajomníkom na Slovensku a v januári 1968 podporil nástup Dubčeka na čelo KSČ, v máji sa už stával jeho vytrvalým kritikom. A začal sa raz v Mukačeve, inokedy v Užhorode tajne stretávať s Piotrom Šelestom, členom sovietskeho politbyra a straníckym šéfom Ukrajiny. Toho poveril sám Brežnev, aby "prostredníctvom Slovákov vplýval na Čechov“ a usmerňoval "zdravé jadro“ v KSČ.
Vďaka zverejneným Šelestovým denníkom (na Ukrajine vyšli v ruštine v roku 1994) vieme, o čom rokovali. Prvýkrát sa stretli už 23. mája 1968 a Biľak nástojil na tom, aby sa cvičenie konalo čo najskôr: "Len čo sa u nás objaví ruský vojak, všetky tie politické krysy zalezú do svojich dier,“ tvrdil Šelestovi, "a keď sa objaví Jakubovskij (maršal Ivan Jakubovskij, hlavný veliteľ Spojených ozbrojených síl Varšavskej zmluvy – pozn. red.), mnohým sa ochladia hlavy. Posmelí to komunistov a všetok ľud v boji proti pravicovým elementom.“
Foto: VSR.MIL.BY
Koncom mája sa v Prahe uskutočnilo zasadnutie ÚV KSČ. Pod tlakom Moskvy sa na ňom hovorilo aj o nebezpečenstve "pravicového oportunizmu a antisocialistických síl“, zároveň však členovia najvyššieho politického orgánu v krajine odhlasovali pokračovanie demokratizácie spoločnosti v duchu Akčného programu. Predovšetkým však rozhodli o zvolaní zjazdu KSČ na 9. septembra 1968. Dalo sa predpokladať, že na tomto snemovaní delegátov z celej republiky zvíťazia reformné sily v strane a možno, dokonca, reformní radikáli, ktorí sa usilovali o určitú pluralitu politického systému.
Moskva musela tomu stoj čo stoj zabrániť a nič nechcela nechať na náhodu. Preto už v apríli rozbehla plánovanie vojenskej intervencie do Československa ako krajného riešenia. Medzitým urýchľovala prípravy jej svojráznej predohry – vojenského cvičenia pod názvom Šumava. Už od 24. mája prichádzali do ČSSR tímy sovietskych expertov, aby tu robili prieskum výcvikových priestorov, letísk, pohraničných priechodov a budúcich trás cvičiacich jednotiek. Skupiny spojárov zo sovietskych vojsk dislokovaných v Poľsku a NDR budovali rozsiahle rádioreléové a káblové spojovacie siete. Podľa zistení českého historika Antonína Benčíka už 30. mája 1968 – takmer tri týždne pred začiatkom samotného cvičenia – bolo u nás 2 190 vojakov a 793 vozidiel Sovietskej armády.
Medzitým sa skončili veľké manévre sovietskych a poľských jednotiek na území západnej Ukrajiny a juhovýchodného Poľska a práve sa začínalo cvičenie na území NDR, na ktorom sa zúčastnilo okolo 60-tisíc východonemeckých a sovietskych vojakov. Maršal Jakubovskij preto dorazil do Prahy až 18. júna, aby sa ujal velenia štábneho cvičenia Šumava. Malo precvičiť "odrazenie agresie nepriateľa a prechod do protiútoku s cieľom jeho zničenia“, čo nebolo nič neobvyklé. Scenár cvičenia však ignoroval neutralitu Rakúska – z jeho územia totiž mali útočiť rakúske a talianske jednotky – na čo už vtedy poukazovali viacerí naši vojenskí odborníci.
"Útok“ z Rakúska využil Jakubovskij na zdôvodnenie žiadosti o dodatočné zvýšenie počtu cvičiacich jednotiek. K šiestim štábom vševojskových armád pribudli ďalšie tri (dva sovietske štáby a jeden poľský), dovedna 24-tisíc vojakov, z toho asi 18-tisíc spojeneckých, 79 tankov a 87 lietadiel alebo vrtuľníkov takisto prevažne spojeneckých. Na porovnanie, podobné veľké cvičenie Vltava v septembri 1966 sa pripravovalo nie mesiac, ale 9 mesiacov a zúčastnilo sa na ňom len 12-tisíc spojeneckých vojakov.
Bystrým domácim pozorovateľom neušlo, že mnohí príslušníci sovietskych jednotiek, ktorí sem prišli dodatočne, sa do cvičenia príliš nezapájali, zato stihli desiatky návštev a besied v jednotkách československej armády, ale aj v priemyselných a poľnohospodárskych podnikoch. Zisťovali názory ľudí, nálady verejnosti a pokúšali sa ich ovplyvniť…
Komu a prečo sa od nás nechcelo
Manévre Šumava trvali od 20. do 30. júna 1968. V posledný deň sa začal pripravovať rozbor cvičenia, jeho velenie však neurčilo, dokedy má byť hotový, ani nestanovilo dátum odchodu spojeneckých jednotiek. Predpokladal sa 1. júl, ministerstvo obrany preto nariadilo organizovať na hraniciach dôstojnú rozlúčku so spojeneckými vojskami – sovietskymi, poľskými, maďarskými, bulharskými i východonemeckými. Jakubovskij však nečakane presunul vyhodnotenie cvičenia na 4. až 5. júla. A požadoval prisunúť na územie ČSSR ďalšie opravárenské útvary zo Sovietskeho zväzu, vraj veľa techniky ma rôzne poruchy.
Minister obrany Martin Dzúr o tom okamžite informoval Dubčeka, ktorý telefonicky vysvetlil Jakubovskému, že prieťahy s odchodom spojeneckých vojsk komplikujú beztak zložitú politickú situáciu a už sa šíria fámy, že tu zostanú až do zjazdu, ak nie dlhšie. Maršal prisľúbil teda urobiť rozbor cvičenia už 2. júla (v skutočnosti ho robil na pokračovanie do 5. júla), na prísune ďalších opravárenských kapacít zo ZSSR však trval. Predseda vlády Oldřich Černík s tým nakoniec súhlasil, a tak namiesto odchodu sem prišlo ďalších vyše 360 sovietskych špecialistov a takmer 130 vozidiel.
Do 7. júla opustili územie ČSSR všetky spojenecké cvičiace jednotky okrem sovietskych a poľských. Ešte 11. júla sa tu nachádzalo bezmála 17-tisíc príslušníkov cudzích vojsk (z toho 740 poľských). V ten istý deň poslal Jakubovskij list Dubčekovi, Černíkovi a Dzúrovi: opravy techniky pokračujú podľa plánu, odchod vojsk sa začne 13. a skončí 21. júla.
Presun sa síce začal naozaj trinásteho, ale prebiehal takým slimačím tempom, že ešte 19. júla sa na území ČSSR nachádzalo takmer 12-tisíc sovietskych vojakov, vyše 60 tankov a 20 lietadiel Sovietskej armády. Bolo zrejmé, že druhá strana by ich tu rada ponechala čo najdlhšie, aby nimi varovala Dubčekovo vedenie alebo skúšala jeho trpezlivosť.
Denne o tom otvorene písali české i slovenské médiá, tým skôr, že 26. júna bola v ČSSR oficiálne zrušená cenzúra. O deň na to vyšiel vo viacerých novinách manifest 2 000 slov. Napísal ho spisovateľ Ludvík Vaculík na podnet viacerých členov Akadémie vied a postupne sa podeň podpísalo v petičnej akcii viac ako stotisíc občanov. "Veľké znepokojenie v poslednom čase vychádza z možnosti, žeby do nášho vývoja zasiahli zahraničné sily,“ uvádzalo sa v dokumente. "Svojej vláde môžeme dať najavo, že za ňou budeme stáť trebárs aj so zbraňou, kým bude robiť to, na čo jej dáme mandát.“
Moskva označila manifest za výzvu na kontrarevolučné akcie. Brežnev telefonoval Dubčekovi a žiadal podniknúť kroky proti iniciátorom a signatárom 2 000 slov. A keď videl, že ten proti nim nezasiahol, svoju kritiku ešte pritvrdil.
Piateho júla sa na schôdzke sovietskeho politbyra už vážne hovorilo o tom, ako donútiť Dubčeka podať demisiu a nahradiť ho niekým spoľahlivejším. Sám Šelest by dal prednosť Biľakovi. "Zásadový človek, chytrý a jasnozrivý politik,“ zapísal si o ňom do denníka. "Vraj pre Československo sa nehodí, lebo je ukrajinskej národnosti. Je politická hlúposť takto rozmýšľať a veľa tým strácame.“
Sovietsky veľvyslanec v Prahe Stepan Červonenko vyjadril pred členmi politbyra názor, že situáciu môže zachrániť už len vstup spojeneckých vojsk do Československa. Ináč "zdravé sily“ (Biľak, Kolder, Švestka, Indra) vypadnú na chystanom zjazde KSČ z jej najvyšších orgánov a Slovensko sa môže odtrhnúť od ČSSR. "A to nebude separatizmus, ale záchrana jedného národa pred pohromou, zachovanie socialistických výdobytkov,“ zapísal si Šelest.
Na tej istej schôdzke hodnotili cvičenie Šumava. Vraj ukázalo výrazný pokles bojaschopnosti československej armády. Príčiny? Až štvrtina jej dôstojníckeho zboru prepadla "demokratickým reformám“. Vyskytli sa prípady, keď sovietskym jednotkám prikázali opustiť cvičné priestory a ďalším sťažili zásobovanie potravinami. Odporúča sa "zdržať naše vojská ešte päť-šesť dní, aby sa dala lepšie presondovať situácia“. Sovietske politbyro zároveň odsúhlasilo list vedeniu KSČ, v ktorom konštatovalo, že vývoj v Československu smeruje ku "kontrarevolučnému prevratu“. Štrnásteho júla nasledovala schôdzka lídrov piatich štátov východného bloku vo Varšave. Pozvali na ňu aj Dubčeka, ten sa však odmietol zúčastniť. Brežnev na tomto summite prirovnal aktuálny vývoj v Československu k tomu, čo sa dialo v roku 1956 v Maďarsku. O týždeň neskôr boli armády piatich štátov bloku uvedené do bojovej pohotovosti a minister zahraničných vecí ZSSR Andrej Gromyko vyhlásil, že Dubčekovo vedenie ohrozuje Varšavskú zmluvu.
A na našom území naďalej zostávali tisíce sovietskych vojakov z cvičiacich jednotiek. Prieťahy s odchodom robil najmä veliteľ 38. armády generál Alexander Majorov. Armády, ktorá v noci z 20. na 21. augusta vtrhne do ČSSR medzi prvými a obsadí väčšiu časť Slovenska. Mimochodom, ten generál Majorov, ktorý sa potom stane veliteľom celej Strednej skupiny sovietskych vojsk, "dočasne“ umiestnených na našom území. Teraz sa však písal 22. júl 1968 a zástupca veliteľa pozemných vojsk Evžen Blahut adresoval Majorovovi v mene Ministerstva národnej obrany ČSSR nasledujúcu výčitku: "Nechápeme dôvody vlečúceho sa a bezcieľneho pobytu sovietskych jednotiek na území ČSSR. Nevieme to vysvetliť československej verejnosti.“
Podľa ruského historika Jaroslava Šumava, ktorý skúmal vzťahy medzi ZSSR a ČSSR v kritickom období, v Moskve si dávno odvykli od podobného tónu v komunikácii so sovietskymi predstaviteľmi.
Odišli, aby sa onedlho vrátili
Posledné cvičiace jednotky odišli z nášho územia až 3. augusta 1968. To už bolo po schôdzke Dubčeka s Brežnevom v Čiernej nad Tisou a práve sa konala konferencia straníckych lídrov východného bloku v Bratislave. V jej rezolúcii sa uvádzalo, že "bratské strany nikomu nedovolia vraziť klin medzi socialistické štáty“ a že problémy si vyriešia "vzájomnou pomocou a podporou“. O tzv. internacionálnej pomoci "zdravým silám“ v ČSSR – ako označovali vojenskú intervenciu vo svojej politickej hantírke – už bolo vtedy v Moskve rozhodnuté.
"Keď sme prichádzali na cvičenie Šumava, vítalo nás obyvateľstvo veľmi priateľsky, ľudia nám nosili ovocie a rôzne potraviny, ale keď sme odchádzali, bolo cítiť, že ich vzťahy k nám veľmi ochladli,“ spomína na internetovom fóre veteránov strednej skupiny vojsk nadporučík v zálohe Vladimir Bondarenko z Rostovskej oblasti.
Sovietska generalita však mohla byť spokojná. "Cvičiace sovietske jednotky tu počas viac ako dvoch mesiacov robili rekognoskáciu, spoznali každý vojenský útvar, zanechali tu rozvinuté spojovacie siete, aby sa zanedlho vrátili v podstate na tie isté miesta,“ upozorňuje slovenský historik Michal Štefanský, ktorý po nežnej revolúcii pracoval vo vládnej komisii pre analýzu obdobia rokov 1967 až 1970.
Vrátili sa v oveľa väčšom počte a – nadlho…