Archívnych dokumentov je o tom poskromne, prvé organizácie HG mali navyše rôzne názvy, vznikali bez povolenia úradov a až do októbra 1938, čiže do vyhlásenia autonómie Slovenska, fungovali viac-menej ilegálne. Do značnej miery totiž nadväzovali na činnosť extrémistickej Rodobrany, predchádzajúcej "poriadkovej služby“ ľudovej strany, ktorá po úradnom zákaze v auguste 1923 pôsobila ilegálne a po odsúdení svojho zakladateľa Vojtecha Tuku v októbri 1929 za špionáž celkom ukončila činnosť.
Hlinkovu gardu zakladal Alexander Mach a za dátum jej zrodu sa označuje Machov článok v ľudáckych novinách Slovenská pravda z nedele 11. júna 1938. Článok sa volal "Máme si postaviť vlastné gardy?“ a autor na otázku v titulku si odpovedal kladne. Bola to vlastne výzva zakladať takéto gardy, a dal im aj meno: Hlinkove.
Mal na to požehnanie aj od samotného Andreja Hlinku? Ťažko povedať, vodca ľudovej strany bol už vtedy vo veľmi zlom zdravotnom stave, ale Sokolovič predpokladá, že o prvých bunkách HG vedel, veď trnavská bunka vznikla pol druha mesiaca pred Hlinkovou smrťou. Dodajme, že možno sa o tom dozvedel priamo od Macha, ktorý spolu s Karolom Sidorom bol vtedy častým hosťom na ružomberskej fare. Ale na rozdiel od Rodobrany, ktorej vznik Hlinka odobril a na jej vytváraní sa aj podieľal, do formovania gardy už nemohol zasiahnuť.
V prostredí ľudáckych radikálov sa podľa Machových spomienok už v roku 1937 zrodili plány obnoviť polovojenskú Rodobranu ako "gardu úderníkov“. Navrhli dokonca oblečenie pre jej členov. V spomínanom článku z 11. júna 1938 určil Mach hlavné smerovanie tentoraz už Hlinkových gárd – mali to byť "gardy usporiadateľov“ a "gardy obrancov“ ľudovej strany. Mali pôsobiť ako "stráž poriadku“ na zhromaždeniach, veľkých manifestáciách a kultúrnych akciách. Okrem toho mali mať na starosti kolportáž straníckej tlače.
"Mach videl v garde potenciálny mocenský inštrument,“ myslí si Anton Hruboň, ďalší historik, ktorý sa v posledných rokoch venuje výskumu HG. Podľa neho sa Mach inšpiroval nielen Rodobranou, ale aj zahraničnými vzormi. Politické strany so sklonom k autoritatívnej, tobôž fašistickej forme vlády – či už v Taliansku, Chorvátsku alebo Rumunsku – mali takéto organizácie ako stranícku milíciu. Ľudová strana bola v tomto ohľade dlho výnimkou. Hlinková garda vznikla pod jej záštitou a na jej podporu.
A prečo práve v lete 1938?
Jedna strana, jedna garda
Viacerí ľudácki lídri boli presvedčení, že rok 1938 bude pre Slovensko taký prelomový, ako bol rok 1918. Otvorili ho veľkou manifestáciou v Žiline, na ktorej sa za požiadavku radikálov v HSĽS postavil sám Hlinka. "Ak nás Praha nepočuje, Pittsburská dohoda, autonómia nestane sa skutkom, tak povieme Prahe zbohom,“ vyhlásil Hlinka. Mach vyjadril význam osmičkového roku pre boj za slovenskú autonómiu slovami: "V novom roku do útoku!“
V máji a júni 1938 sa v troch vlnách konali všeobecné voľby, v ktorých ľudová strana uspela. Najmä mladým ľudákom stúpalo sebavedomie a radikalizovali sa. Celá strana si medzitým osvojila heslo Jozefa Tisu, vtedy podpredsedu HSĽS, s ktorým vystúpil na významnom piešťanskom zjazde HSĽS ešte v roku 1935: "Jeden národ, jedna strana, jeden vodca!“ Dosť to pripomínalo Hitlerovo krédo z jeho Mein Kampfu: "Ein Volk, ein Reich, ein Führer!“
Slovenskí nacionalisti obdivovali Hitlera aj za spôsob, akým vyriešil hospodársku krízu. A ešte za to, ako „zatočil“ so Židmi, páčili sa im führerove Norimberské zákony, "rasová očista“ štátneho aparátu, bojkot židovských podnikov, zákaz sobášov medzi Nemcami a Židmi…
Na svätodušnú nedeľu 5. júna 1938 sa v Bratislave konala obrovská manifestácia za Pittsburskú dohodu (uplynulo 20 rokov od jej podpísania). Mladí radikáli z ľudovej strany pripravovali túto slávnosť dlho a pozvali na ňu aj zástupcov Slovenskej ligy z USA. Tí doniesli so sebou originál dohody, ktorú kedysi uzatvorili ich predchodcovia s Tomášom G. Masarykom.
Pražská vláda najprv nechcela manifestáciu povoliť, napokon ustúpila s podmienkou, že sa uskutoční v rámci celoštátnych osláv 20. výročia vzniku ČSR. Na Námestí slobody v Bratislave vystúpil 5. júna aj Hlinka, ale len aby sa rozlúčil, bol to vlastne jeho posledný verejný prejav. Tiso nazval Pittsburskú dohodu "archou zmluvy slovenského národa“.
Z textu dohody rečníci najčastejšie citovali jej druhé ustanovenie: "Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.“ Spravidla sa vôbec nespomínal záverečný článok: "Podrobné ustanovenia o zariadení česko – slovenského štátu ponechávajú sa osvobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“ (text citujem doslova). Na záver vyzval ľudácky poslanec Jozef Buday zhromaždených, aby prisahali, že nepoľavia v úsilí, kým sa dohoda nenaplní.
Mach napísal v Slovenskej pravde, že nikdy predtým a pri nijakej inej príležitosti sa nezhromaždilo toľko Slovákov: 120-tisíc. Neľudácke noviny tento údaj spochybňovali, je však veľmi pravdepodobné, že práve manifestácia 5. júna bola pre Macha bezprostredným podnetom k výzve zakladať organizácie Hlinkovej gardy. Tam si vraj uvedomil naliehavú potrebu vytvoriť pre podobné masové zhromaždenia "poriadkovú stráž“ strany.
Ako spomínal Pavol Čarnogurský, ktorý bol krátko v jej začiatkoch politickým náčelníkom HG, príslušníci prvých gárd používali na vonkajšie označenie vzor zástavy, navrhnutej na bratislavskú manifestáciu akademickým maliarom Jozefom Ilečkom. Na rukávoch nosili modré pásky s bielym kruhom a červeným dvojitým krížom.
Foto: WIKIMEDIA / DIGITALIZOVANÁ FOTO Z DOBOVEJ TLAČE / JOZEF KOTULIČ
V polovici roku 1938 autonomistom priala aj medzinárodná situácia, Hitler si dovoľoval čoraz viac a Západ mu očividne ustupoval "v záujme zachovania európskeho mieru“. Predstavitelia HSĽS v tom vytušili predzvesť veľkých územných zmien na starom kontinente, vrátane možného zániku ČSR. A tak začali tajné rokovania s Poľskom, no napodiv aj s Maďarskom. Svojho času sme o tom hovorili s vlani zosnulým historikom Valeriánom Bystrickým.
"Tieto diplomatické sondáže sa začali už koncom roku 1937, trvali fakticky až do septembra 1938 a boli motivované najmä obavami z možnej agresie Nemecka voči Československu,“ vysvetľoval Bystrický. "Vo vojnovom konflikte by spoločný štát bol porazený a vznikala otázka, čo v takomto prípade bude so Slovenskom. Nevylučovalo sa, že by pripadlo ako "korisť“ Maďarsku.“
Tiso sa tajne stretol s ministrom zahraničných vecí Maďarska Kálmánom Kányom na eucharistickom kongrese koncom mája 1938. Práve vtedy sa rozhovory dostali do novej polohy. Kánya ubezpečil Tisa, že maďarská vláda "je pripravená priznať Slovensku rozsiahlu autonómiu“. Tiso zasa tvrdil, že Slováci po odtrhnutí sa od Čechov "budú ochotní vytvoriť s Maďarskom štátny vzťah“. Maďarskí politici počas týchto rokovaní nikdy nešpecifikovali, o akú autonómiu by malo ísť. Tiso požadoval samostatný výkonný úrad, parlament, slovenčinu ako úradný jazyk. Čiže zhruba to, čo sa Slovákom sľubovalo v Pittsburskej dohode. Rozhovory však ustrnuli v druhej polovici septembra 1938 na mŕtvom bode v dôsledku prehnaných maďarských požiadaviek. Minister Kánya na ich okraj skonštatoval, že "Slováci sa správajú vlažne a dvojtvárne“.
Autonomisti totiž viedli súbežné rokovania s Prahou, ktoré sa vyvíjali pre nich sľubne aj vďaka dramatickej zahraničnopolitickej situácii. Prvého októbra 1938 ustúpila československá vláda mníchovskému diktátu, o štyri dni nato abdikoval prezident ČSR Edvard Beneš a 6. októbra vymenovala pražská vláda Jozefa Tisa za ministra pre správu Slovenska. Nasledujúci deň vymenovala ďalších štyroch ministrov – mohla začať fungovať autonómna slovenská vláda.
Podľa smerníc Schutzstaffel (SS)
Čo sa medzitým dialo s bunkami a oddielmi HG?
"Hoci sa celý čas od 6. júna do 6. októbra 1938 prakticky nevytváralo žiadne centrálne riadenie jednotiek Hlinkovej gardy,“ napísal Pavol Čarnogurský, "ani neboli vydané organizačné smernice a úpravy, šírila sa ich myšlienka z miesta na miesto tak, že po 6. októbri tu už boli útvary, ktorým sa mohli zveriť niektoré úlohy.“
Historický výskum trocha poopravil autora týchto pamätí. Od 28. júla 1938 mala HG totiž aj svojho prvého veliteľa Jozefa Baxu, ale naďalej pôsobila len ako spolok, lebo polovojenské organizácie úrady vtedy nepovoľovali. Historici sa preto zhodujú v názore, že až do októbra 1938 nemala garda väčší význam.
Situácia sa zmenila 28. októbra, keď HG sa stala nariadením slovenskej vlády jedinou brannou organizáciou na území Slovenska, zatiaľ čo iné dovtedajšie – napríklad Orol, RTJ (Robotnícka telovýchovná jednota), Sokol, Dunajská stráž – boli rozpustené. Garda postupne pohltila ich majetok i časť členstva. Odvtedy podliehala priamo autonómnej vláde a príslušníci gardy jej skladali sľub vernosti. Nariadenie im umožňovalo nosiť zbraň, ale iba tým, ktorí mali povolenie od úradov alebo vykonávali strážnu službu. Na základe vládneho nariadenia sa gardistický pozdrav "Na stráž!“ stal úradným pozdravom.
Prvé väčšie úlohy dostali gardisti po tzv. Viedenskej arbitráži, ktorá rozhodla o pričlenení južných okresov Slovenska k Maďarsku. V nasledujúcich dňoch 4. a 5. novembra – čiže ešte pred obsadením arbitrážneho územia Maďarmi – vyviezli jednotky Hlinkovej gardy na nákladných autách za novú hraničnú čiaru okolo 7 500 občanov židovského pôvodu. Honvédi začali čoskoro vytláčať týchto nešťastných ľudí na slovenské územie. Napokon sa dočasne ocitli v sústreďovacích táboroch (vznikli napríklad vo Veľkom Kýre a Miloslavove).
Už v jeseni 1938 sa vytvorila organizačná štruktúra HG, začali fungovať jej miestne, okresné a oblastné veliteľstvá. Hlavné veliteľstvo sídlilo, prirodzene, v Bratislave, na jeho čele stál najprv Karol Sidor a neskôr Šaňo Mach. Už v tomto období vykonávali gardisti viaceré represívne zásahy v centre i na vidieku. Napríklad v decembri 1938 vypálili dve trnavské synagógy a demolovali tamojším Židom byty a obchody.
Kde sa nabralo v "usporiadateľoch“, "kolportéroch“ a "strážcoch poriadku“ ľudovej strany toľko vandalstva a krutosti? Podľa historika holokaustu Ivana Kamenca sa v garde od jej počiatkov "grupovali zväčša ľudia cítiaci vhodnú príležitosť využiť novú politickú konšteláciu na rýchlu osobnú kariéru i hmotné obohatenie“. Okrem toho sa už v jeseni 1938 formovalo tvrdé jadro HG z bývalých členov otvorene fašistickej Rodobrany. Ich zámerom bolo vytvoriť elitnú časť gardy, akúsi obdobu SS.
Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 sa ďalej rozširovali právomoci a zvyšovali úlohy HG. Vládne nariadenie zo septembra toho istého roka prikazovalo všetkým mužom od 18 do 60 rokov povinné členstvo v HG. Už o tri mesiace to vláda zmenila na dobrovoľné členstvo, štátni zamestnanci však boli nútení vstupovať do tejto organizácie, v opačnom prípade im nezriedka hrozilo rozviazanie pracovného pomeru.
Vo vojne proti Poľsku bojovali po boku wehrmachtu nielen jednotky slovenskej armády, asistovali im aj gardisti ako pomocná a strážna služba.
V polovici februára 1940 začali gardisti obchádzať bratislavské kaviarne a vyháňať z nich Židov. Kto odmietol z podniku odísť, toho fyzicky napadli. Vedúcim prevádzok prikázali vyvesiť do výkladov oznamy: "Židia nevítaní“ a "Vstup Židov nežiaduci“. Majiteľov kaviarní a hostinských zároveň upozornili, že budú bedlivo sledovať, kto ako sa odteraz bude k Židom správať.
V tom čase vrcholili spory medzi Hlinkovou gardou a ľudovou stranou o smerovaní štátu. Gardistom sa nepozdával najmä pomaly postup v riešení takzvanej židovskej a českej otázky. Mach vyhlásil: "Rok 1940 musí byť rokom gardistickým, rokom pokračovania slovenskej revolúcie.“ Na porade okresných a župných veliteľov HG v Trenčianskych Tepliciach vysvetlil, že "revolúcia bude trvať, dokiaľ nebude poriadok“.
Vo februári však "umiernení“ v HSĽS mali ešte silu. Ústredňa štátnej bezpečnosti vyzvala velenie gardy, aby s akciami tohto druhu prestalo. Nasledoval príkaz odstrániť potupné oznamy z výkladov bratislavských kaviarní. V ten istý deň podal Mach demisiu s ďalekosiahlym zámerom. "Cieľom Macha a Tuku bolo zaviesť na Slovensku istý variant nemeckého nacizmu uspôsobený na domáce pomery,“ tvrdí Sokolovič, "Na to potrebovali buď prevrat, alebo vládnu krízu.“
Tiso však Machovu demisiu neprijal. Údajne pochopil, že odstúpenie Macha by privolalo nemecký zásah. Čo sa však neudialo v zime, stalo sa v lete toho istého roku v Salzburgu. Slovenskí radikáli tam dosiahli s pomocou Hitlera zvrat v domácej politike a začali v nej udávať tón. Jednotlivé ministerstvá a vláde podriadené organizácie dostali nemeckých poradcov (beráterov).
Hlinkovej garde sa ušiel rýchlo stúpajúci v hierarchii SS Viktor Nageler. Ako uvádza Hruboň, "proces nacizácie slovenskej politiky i HG pod Nagelerovým dohľadom naberal zdanlivo úspešný kurz“. Hlavný veliteľ gardy Mach mu onedlho ďakoval listom "za pomoc pri prestavbe organizácie podľa smerníc SS“.
Vybraných dôstojníkov vysielala HG na kurzy do nacistickej školy v Senheime, ďalších do vlastnej školy v Bojniciach na zámku. Do konca apríla 1941 takto vyškolili okolo 4 500 gardistov z okresných miest. Prebiehali arizácie a pri získavaní židovského majetku za bagateľ mali funkcionári HSĽS a gardisti prednosť. Výnosnosť členstva v garde lákala do nej tisíce mladých mužov. A tak nečudo, že koncom roku 1942 dosiahol počet registrovaných členov HG hranicu 100-tisíc.
Mohli by sme písať o výčinoch gardistov pri deportáciách slovenských Židov, o gardistických represáliách po potlačení Povstania i o neslávnom konci HG. My sme sa však podujali pripomenúť len čo-to z jej začiatkov…