Ale otázka, čo má mať prednosť, demokracia alebo federácia, naďalej visela vo vzduchu. Nevyhol sa jej ani manifest Dvetisíc slov, ktorý 27. júna 1968 vyšiel v týždenníku Zväzu československých spisovateľov Literární listy a v troch pražských denníkoch. "Považujeme federalizáciu za spôsob riešenia národnostnej otázky,“ stálo v ňom, "toto opatrenie (však) samo osebe nemusí ani Slovákom priniesť lepší život. Režim – v českých krajoch a na Slovensku zvlášť – sa tým ešte nerieši. Vláda stranícko-štátnej byrokracie môže trvať na Slovensku o to lepšie, že akože ,vybojovala väčšiu slobodu'.“
Novomeského "zarazilo a urazilo“, ako napísal, keď sa dozvedel, že českí iniciátori tejto výzvy z tamojšej akadémie vied nekonzultovali celý text, tobôž inkriminovanú pasáž, so slovenskými predstaviteľmi kultúry, hoci ide "o životnú otázku Slovenska a jeho národa“. Iniciátori si to zrejme dodatočne uvedomili a čoskoro sa aj otvoreným listom v médiách ospravedlnili. Áno, vyjadrili sme sa nepresne, ale zavinila to aj "nevyhnutná stručnosť“ textu, ináč sme však "stúpencami federácie bez výhrad“, napísali.
Zhodou okolností práve koncom júna 1968 sa zasekla práca vo vládnom výbore a v odbornej komisii na prípravu federácie. Niektorí českí partneri začali trvať na tom, aby budúci federálny parlament mal právo rokovať – hoci len vo výnimočných prípadoch – aj podľa zásady majorizácie, čiže s možnosťou prehlasovať slovenskú menšinu v zákonodarnom zbore českou väčšinou. Podobne sa domáhali zrušenia zásady parity v jednotlivých prípadoch, napríklad čo sa týka rovnocenného zastúpenia Čechov a Slovákov vo federálnej vláde a pod. Viacerí slovenskí zástupcovia v týchto komisiách s podobným prístupom nesúhlasili.
Ale najprv si povedzme, čo to bol za výbor a čo za komisia…
Ako rovný s rovným?
O potrebe federalizácie štátu hovoril Alexander Dubček prvýkrát už koncom mája 1967 na straníckej pôde v Bratislave. Po jeho nástupe na čelo KSČ sa myšlienka začína ujímať aj medzi reformátormi v Prahe. Spočiatku ju však presadzuje najmä Slovenská národná rada a zriaďuje dve pracovné komisie s úlohou pripraviť návrhy na nové štátoprávne usporiadanie vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi.
V prvých materiáloch sa ich autori odvolávajú najmä na nenaplnený odkaz Slovenského národného povstania a na Košický vládny program. Vraj čo s tým mali spoločné Košice? Začiatkom apríla 1945 vymenoval prezident Edvard Beneš vo vtedy už oslobodenej metropole východného Slovenska novú vládu. Pri tejto príležitosti vyhlásila program upravujúci aj vzájomný pomer Čechov a Slovákov v obnovenom spoločnom štáte. Vtedajší podpredseda vlády a budúci premiér Klement Gottwald nazval túto časť vládneho vyhlásenia Magnou chartou slovenského národa. Česká strana sa vzdávala koncepcie čechoslovakizmu, program deklaroval spolužitie oboch národov podľa zásady "ako rovný s rovným“.
Ale z rôznych príčin to zostalo iba na papieri. Tri pražské dohody – najmä tretia z nich – postupne obmedzovali právomoci slovenských orgánov a posilňovali centralizáciu v riadení štátu. Myšlienka federácie sa ocitla medzi tabu, jej nositeľov a šíriteľov obviňovali z buržoázneho nacionalizmu. Viacerých dokonca odsúdili a poslali do väzenia, medzi nimi Husáka a Novomeského.
Foto: WIKIPEDIA
"Socialistická“ ústava z roku 1960 ešte viac oklieštila právomoci SNR a zrušila jej výkonnú zložku – Zbor povereníkov, čosi ako slovenskú vládu. Po Bratislave vtedy koloval vtip, že predsedom Národnej rady by mal byť komik Fero Dibarbora. Prečo? Lebo keď už slovenský parlament nemá kompetencie, tak nech je tam aspoň sranda.
To všetko a ešte všeličo iné sa pripomenulo začiatkom marca 1968 na vedeckej konferencii v Smoleniciach, venovanej česko-slovenským vzťahom. Česká odborná verejnosť sa tu prvýkrát bližšie zoznámila so slovenskou požiadavkou federácie a v podstate s ňou súhlasila.
Medzitým pracovala komisia SNR. Na rozdiel od pôvodnej predstavy, podľa ktorej sa malo dospieť k federatívnemu usporiadaniu postupne – v prvej etape sa mal obnoviť stav pred pražskými dohodami v roku 1946, keď Slovensko malo určitú autonómiu – prišla komisia k záveru, že to treba urobiť čo najskôr. Túto myšlienku si čoskoro osvojili stranícke orgány i nová vláda ČSSR s premiérom Oldřichom Černíkom. Kreslo podpredsedu v nej obsadil Gustáv Husák, ktorý sa tak v apríli 1968 vrátil po takmer dvoch desaťročiach do vrcholnej politiky. A práve on mal potom na starosti celý projekt československej federácie. Navrhol vytvoriť vládny výbor pre jej prípravu a odbornú komisiu, ktorá mala vypracovať návrh príslušného zákona.
Výbor i komisia fungovali od mája a riadil ich fakticky Husák, ktorý si medzitým získal značnú popularitu vo verejnosti vystúpeniami na mítingoch, kde požadoval nahradenie "akejsi živánskej pod Kriváňom“ v štátom znaku ČSSR tradičným dvojkrížom a zastával sa používania slovenskej zástavy. Stojí za zmienku, že odborná komisia sa schádzala na pražskom zámku v Kolodějoch, v jeho suteréne sa v roku 1951 začala vyšetrovacia kalvária Husáka – väzňa komunistického režimu…
O práci komisie sa v júni 1968 ešte veľa nevedelo, verejnosť napriek tomu živo diskutovala o možných podobách federácie, hoci oveľa viac na Slovensku ako v Česku. V tamojších médiách to bola dosť okrajová téma, prednosť mali otázky demokratizácie politického systému. Akoby si Slováci na základe historickej skúsenosti okamžite uvedomili – ako postrehol historik Stanislav Sikora – že po demokratizácii by už k federalizácii vôbec nemuselo prísť…
Ale aj časť slovenskej publicistiky varovala pred "ošiaľom federalizácie“. V týždenníku Kultúrny život vyšla už vtedy úvaha filozofa Júliusa Strinku, v ktorej upozorňoval na omyl oddeľovať federalizáciu od demokratizácie a vidieť v nej "nejaký samoúčel, ktorý vyrieši problémy národa a zabezpečí mu nehatený rozvoj“.
Pravda v tom čase uverejnila článok Prečo sme za federáciu od ústavného právnika profesora Karola Laca, ktorý v Husákovej komisii zohrával kľúčovú úlohu. Autor odmietol územnú autonómiu ako možnú alternatívu pre Slovensko, lebo podobná samospráva podľa neho nevyhnutne prináša rozdielne postavenie jedného národa voči druhému a nezabezpečuje plnú rovnoprávnosť na centrálnej úrovni.
V komisii, ktorá mala po 30 členov zo slovenskej i z českej strany a dvoch zástupcov moravských krajov, sa najmä v priebehu júna 1968 predebatovali aj ďalšie formy štátoprávneho usporiadania. Ako vyplýva z dochovaných dokumentov, tieto diskusie v mnohom predznamenali a takmer o štvrťstoročie predbehli česko-slovenské spory na začiatku 90. rokov…
Oni chcú federalizovať aj stranu!
Znie to priam neuveriteľne, ale už v roku 1968 bol v odborných kruhoch na pretrase i návrh na vytvorenie svojho druhu československej konfederácie. Pričom s ním neprišli Slováci – ako v roku 1992, ale naslovovzatý český odborník, profesor teórie práva na pražskej Karlovej univerzite Jiří Boguszák, člen Husákovej komisie. Vychádzal z predstavy, že český národ je na vyššej kultúrnej i ekonomickej úrovni ako slovenský, preto mu viac vyhovuje voľný zväzok oboch národných republík. Husák bol však nielen proti pevnému, centralizovanému, ale aj proti takémuto voľnému typu federácie.
Ďalšou diskutovanou alternatívou bola tzv. trojčlenná federácia. Tým tretím členom mala byť Morava. Otázka sa pretriasala najmä v ústavnoprávnom výbore Národného zhromaždenia, vtedajšieho čs. parlamentu, a jej riešenie presadzoval Juhomoravský kraj, osobitne Brno. Poslanec za Stredoslovenský kraj, známy chemik Vendelín Macho upozornil, že by išlo o návrat k zemskému zriadeniu, známemu z prvej republiky, ktoré sa neosvedčilo.
Foto: WORDPRESS
Podľa českého historika Jana Gronského návrh "trojčlenky“ nemohol byť priechodný predovšetkým v slovenských politických kruhoch, ktoré si ho vysvetľovali ako pokus opustiť národný princíp vznikajúcej federácie, ale tiež ako degradovanie slovenského národa na úroveň moravského "nenároda“. Mimochodom, Husák bol od začiatku striktne proti tomuto návrhu, ale nesúhlasil ani s autonomistickými požiadavkami maďarskej menšiny.
Ozvali sa už v roku 1968 hlasy, volajúce po osamostatnení sa Slovenska? Alternatíva dvoch suverénnych štátov sa síce vo vtedajších diskusiách objavila, ale ako spomínal člen Husákovej komisie Zdeněk Jičínský (v tom čase docent práva na Karlovej univerzite), nikto ju nemohol brať vážne. Príslušnosť Československa k sovietskemu bloku vylučovala jeho rozdelenie.
A tak zostávala jediná možnosť – dohodnúť sa na federatívnom usporiadaní, pričom nie príliš pevnom či "úzkom“, ale ani priveľmi voľnom. A v prvom rade – dohodnúť zrušenie dovtedajšieho asymetrického modelu, ktorý "predpisoval“ Slovensku len symbolickú samosprávu a umožňoval, aby funkcie českých národných orgánov vykonávali československé štátne a stranícke inštitúcie. "Československé“ bolo v tejto situácii zároveň "české“, a to zase nadriadené "slovenskému“. Novomeský označil takúto "asymetriu“ len za iný, štátnopolitický výraz pre nerovnoprávne postavenie Slovenska.
Oná nerovnosť sa prejavovala napríklad v zahraničnej službe ČSSR, kde z celkového počtu diplomatov a ostatných pracovníkov pôsobilo len 14 percent Slovákov. V ústredných štátnych orgánoch ich bolo ešte menej – iba niečo viac ako 3 percentá. Centrum moci v spoločnom štáte však predstavovalo ústredie KSČ v Prahe (KSS mu bola plne podriadená) a v jeho aparáte pracovalo menej ako 5 percent Slovákov.
Ale aj to sa malo zmeniť vznikom federácie. Podľa niektorých návrhov mali národné republiky získať – pri zachovaní jednotnej zahraničnej politiky – obmedzenú medzinárodnú subjektivitu. A federalizovať sa mala aj KSČ, čo by znamenalo koniec princípu tzv. demokratického centralizmu, podľa ktorého sa menšina mala bezvýhradne podriadiť vôli väčšiny. Počítalo sa so založením Komunistickej strany českých zemí (KSČZ), partnerská KSS mala mať autonómne postavenie, pri rozhodovaní vo federálnom ústredí strany mal platiť zákaz majorizácie podobne ako vo federálnom parlamente.
Najmä táto okolnosť zvýšila pozornosť súdruhov v Moskve. Keď Vasil Biľak, v tom čase prvý tajomník ÚV KSS, na tajnom stretnutí v Užhorode začiatkom júla 1968 informoval lídra KS Ukrajiny a člena sovietskeho politbyra Petra Šelesta o príprave federácie, ten okamžite hlásil Leonidovi Brežnevovi do Kremľa: "Nejaký Husák tam žongluje s federáciou, chce federalizovať dokonca stranu!“
Meno Husák im vtedy ešte nič nehovorilo, uznávali však jediný typ federácie – sovietsky, ktorý federatívne usporiadanie len predstiera. A pamätali si, čo o slovenských požiadavkách ešte nedávno hovoril Dubčekov predchodca Antonín Novotný: "Dať im federáciu, tak Česi a Slováci už nebudú bratia, ale konkurenti.“
Kým neprišli tanky
Koncom júna 1968 parlament schválil zákon o príprave federácie. Zároveň rozhodol o vytvorení Českej národnej rady, ako o ustanovizni rovnocennej SNR. Český národ totiž v dôsledku "asymetrického“ štátoprávneho usporiadania nemal svoj reprezentatívny ústavný orgán. "Jedine ČNR a SNR môžu vytvárať podmienky na vybudovanie československej federácie,“ povedal pri tejto príležitosti akademik Viktor Knapp.
V komisii sa potom posudzovali stále ešte otvorené problémy a hľadali sa kompromisné riešenia. Bude mať federálny parlament jednu komoru alebo dve? Ako rozdeliť kompetencie medzi federáciou a národnými republikami? Má byť federálna vláda zložená na základe parity alebo ináč?
Celý projekt prerokovalo najprv predsedníctvo Černíkovej vlády, a to dvakrát – 10. a 27. júla. Rozhodlo napríklad o dvojkomorovom parlamente (Snemovni ľudu a Snemovni národov), každá komora mala mať okolo 200 poslancov, z nich prvá po 100 poslancov za každú národnú republiku. Obe snemovne mali byť rovnoprávne a mali posudzovať všetky federálne zákony.
Paritu pri vytváraní federálnej vlády predsedníctvo odmietlo, ale súhlasilo so zavedením funkcie štátnych tajomníkov. Minister – Slovák, štátny tajomník – Čech alebo opačne. Podľa zistení historika Jana Rychlíka boli z dokumentu vylúčené ďalšie sporné body a predovšetkým tie návrhy českých právnikov, ktoré sa dožadovali posilnenia právomocí federálnych orgánov.
V auguste malo dopracovaný projekt definitívne posúdiť užšie vedenie KSČ. Urobilo tak opakovane 13. augusta, ale opäť len veľmi zbežne, nesústredene a verdikt odložilo na neskôr. Po schôdzke so sovietskym politbyrom v Čiernej nad Tisou a potom aj po summite s lídrami piatich spojeneckých štátov v Bratislave mal Dubček a spol. plno iných starostí. No o týždeň tu boli spojenecké tanky!
Po prijatí moskovského protokolu o dočasnom pobyte sovietskych vojsk zazneli hlasy – opäť najmä z českej strany – počkať so zmenou štátoprávneho usporiadania. Husák však trval na prijatí zákona o československej federácii k 28. októbru 1968 a dokonca bojoval – aj keď neúspešne – za to, aby názov štátu obsahoval slovo "federatívna“ alebo pomlčku v spojení "Česko – Slovensko“. Píše o tom Husákov životopisec Michal Macháček v nedávno vydanej knihe a my sa k tomu ešte vrátime niekedy nabudúce.
Samozrejme, normalizácia neumožnila realizovať projekt federalizácie v jeho pôvodnej podobe. V zákone však zostalo právo oboch národov na sebaurčenie i zákaz majorizácie. Bez nich by rozdelenie federácie o štvrťstoročie určite neprebehlo tak hladko.
