Foto: Andrej Barát, Pravda
"Tvrdenie, že Konštantín a Metod priniesli slovanskú kultúru v staroveku, je podobné, ako že Marx, Engels a Lenin priniesli Slovanom kultúru v novoveku.“ To si myslí istý Žiarislav (vlastným menom Miroslav Švický) zo "spoločnosti pre pôvodnú prírodnú kultúru“, známy aj ako zakladateľ webu Rodná cesta, stály hosť internetového rádia Slobodný vysielač a majiteľ salaša s chovom kôz kdesi na samote v Stolických vrchoch.
Žiarislav je presvedčený, že solúnski bratia sem prišli, aby "ničili a zakazovali“ pôvodnú "celostnú“ kultúru. Vraj aká to bola kultúra? Odpoveď: kultúra prejavujúca sa "uctievaním Matky zeme, Slnka, posvätných živlov a divov a duší a takisto uctievaním duchovna našich predkov“.
Jeho učenie je, samozrejme, v príkrom rozpore s doterajšími výsledkami vedeckého bádania i s názormi autorít v slovenskej archeológii a historiografii. Podľa nich bol príchod misie sv. Cyrila a sv. Metoda vrcholnou udalosťou v živote Veľkej Moravy. "Priniesli jej cirkevno-politickú samostatnosť, ďalší postup v christianizácii a vznik slovanského písomníctva,“ tvrdí významný archeológ Alexander Ruttkay.
Čiže našim prapredkom priniesli kresťanskú vieru a národnú reč s písmom – vzdelanosť. Založili učilište, vychovali v ňom klerikov, učili ich kázať v staroslovienčine. A do slovanského jazyka začali prekladať biblické, liturgické a právnické texty. Z tých čias sa zachovalo (v neskorších odpisoch) aj niekoľko diel pôvodnej veľkomoravskej literatúry. K najznámejším patrí báseň Proglas, ktorou Konštantín oslávil slovanský preklad štyroch evanjelií.
Žiarislav to však odmieta alebo spochybňuje. Byzantskej misii vyčíta, že vnucovala našim prapredkom kresťanstvo násilím, aj keď v zrozumiteľnejšej reči. Čo je vraj porovnateľné s tým, "keď vám niekto vnucuje nejaký iný cudzí režim v našom materskom jazyku“. Ako príklad uvádza fašizmus alebo komunizmus…
Nie je u nás sám, podobné názory hlása prostredníctvom internetu aj amatérska historička Viera Rosa Majerová z Popradu. Rok 863 – rok príchodu Cyrila (tak sa volal Konštantín po vstupe do kláštora) a Metoda do Veľkomoravskej ríše označuje za katastrofu a začiatok „likvidácie slovanstva“ . "Aké písmo, akú vzdelanosť priniesli, prosím vás?“ pohoršuje sa pani Viera. "Vôbec to nie je pravda, (veď) všetci ľudia v našej kultúre už boli gramotní, všetci vedeli písať a čítať.“ Vraj sú o tom dokumenty. Kde, preboha?
Podobne ako duchovný líder "spoločnosti pre pôvodnú kultúru“ má aj ona romantické predstavy o spôsobe života našich prapredkov. A bola by zrejme asi najradšej, keby sa vývoj slovanských kmeňov zakonzervoval na úrovni polovice 9. storočia. Pokrok sa však zastaviť nedal, a to ani na území Veľkej Moravy. Tým skôr, že svet okolo bol v pohybe a tunajšie kniežatá najviac zamestnávala otázka bezpečnosti ovládaných území a ich obyvateľov.
„Vo vtedajšej civilizovanej Európe mali najväčšie slovo veľmoci, ktoré sa považovali za dedičov Rímskej ríše, boli to Franská a Byzantská ríša,“ približuje situáciu historik Veľkej Moravy Ján Steinhübel. "Uprostred tejto Európy však zrazu vzniklo niečo tretie, čo má síce odlišnú, ale jasnú štátoprávnu legitimitu, ktorú je problém nerešpektovať. Keď v júni 880 knieža Svätopluk symbolicky daroval svoju krajinu a ľud svätému Petrovi, čiže pod priamy patronát pápeža, jeho štát nepotreboval uznanie susednej Východofranskej ríše, ktorá sa považovala za dedičku zaniknutej Západorímskej ríše. Svätoplukov štát mal uznanie pápeža, ktorý bol nástupcom apoštola Petra, a ten mal poverenie priamo od Krista. Legitimita najstaršieho slovanského štátu v strednej Európe bola takto odvodená od Boha a tým dovŕšená. Mal plnú suverenitu a rovnoprávne postavenie medzi štátmi kresťanskej časti Európy.“
Steinhübel sa nazdáva, že bez intelektuálneho potenciálu a veľkého diplomatického úsilia solúnskych bratov by sa to nedalo dosiahnuť. Veľká Morava síce netrvala dlho, zanikla v roku 906, no na jej základoch a podľa jej štátneho vzoru vyrástli mladšie stredoeurópske štátne útvary – Čechy, Poľsko a Uhorsko. Nie náhodou aj súčasná Slovenská republika sa hlási k cyrilo-metodskej tradícii, odvoláva sa na ňu vo svojej ústave a obom vierozvestcom zasvätila jeden zo štátnych sviatkov.
Podobne uctievajú dielo sv. Cyrila a sv. Metoda v ďalších slovanských krajinách. Ale aj tam má svojich kritikov a spochybňovačov. Asi najviac v Rusku, odkiaľ tento vietor fúka aj ku nám…
Ako „vylepšiť“ dejiny národa
Zvyčajne sa tvária náramne vedecky – a viacerí z nich aj pôsobia ako vedci, ale spravidla nie v historiografii, archeológii, etnológii či lingvistike – napriek tomu sa vydávajú za znalcov staroveku a jeho kultúry. Nezriedka sú riadnymi členmi alebo členmi korešpondentmi nejakej ruskej akadémie. Treba totiž vedieť, že v dnešnom Rusku existuje popri oficiálnej Ruskej akadémii vied aj "nekomerčná organizácia“ – Akadémia fundamentálnych vied (Organizmika) či "spoločenská organizácia“ – Ruská akadémia prírodných vied.
Prvú z nich založil v roku 2005 a vedie publicista Andrej Ťuňajev, absolvent techniky a odborník na raketové motory, ale viac si zakladá na svojich "objavoch“ z oblasti dávnych dejín Slovanov. Podľa neho Cyril nezostavil prvé slovanské písmo (hlaholiku), celé je to výmysel Vatikánu a katolíckej cirkvi po kanonizácii solúnskych bratov v roku 1880. Podľa Ťuňajeva Slovania mali vlastné písmo dávno pred byzantskou misiou.
Čosi podobné tvrdí ďalší ruský "guru“ slovanskej výnimočnosti Gennadij Grinevič, autor dvojzväzkovej publikácie pod názvom Praslovanské písomníctvo (Výsledky dešifrovania). Dnes už 80-ročný Grinevič vyštudoval geológiu a aj väčšinu života sa živil ako geológ, až v roku 1975 sa začal zaoberať lingvistikou a históriou Starej Rusi. "O existencii prvého písma Slovanov, ktoré sa používalo tisíc rokov pred narodením Krista, svedčia runové nápisy na obetných kameňoch, bežných skalách alebo stromoch na území Ruska i za jeho hranicami, v rozličných oblastiach Eurázie,“ píše Grinevič.
To tvrdia aj iní, Grinevič však ide ďalej a vyhlasuje "praslovanské písmo“ za najstaršie na svete, oveľa staršie ako je klinové sumerské. A takzvanú Velesovu knihu, ktorú vedecká komunita už dávnejšie označila za drzý podvod z dielne ruského emigranta Jurija Miroľubova, vydáva Grinevič za "príklad knižnej tvorby 9. storočia“.
Igor Danilevskij, odborník na Starú Rus, považuje Grinevičove spisy za pokus o "vylepšenie“ dejín vlastného národa pomocou mýtov. "Čo spája Grineviča s Miroľubovom?“ pýta sa Danilevskij. "Obaja sa usilujú za každú cenu dokázať, že sme oveľa lepši ako ONI, že aj na tom, čo dosiahli, máme zásluhu MY, a najmä – že sme tu dlhšie.“
Ešte jeden viťúz – Valerij Čudinov – je pre zmenu filozof. Radšej sa však venuje tomu, čo neštudoval, a najmä paleografii, čiže skúmaniu starého písma. Niektorí odborníci radia jeho výtvory do oblasti folk history. Historik z Ruskej akadémie vied (tej naozajstnej) Andrej Petrov sa vyjadril, že Čudinov "považuje medvedie škrabance na každom strome a pni v Rusku za slovanské písmo“. A popredný ruský lingvista Vladimir Plungian nazval niektoré Čudinovove nápady "fantáziami úplne za hranicami súčasnej vedy“. Čudinovov "objav“ stôp ruskej písomnosti na povrchu Slnka označil súčasný ruský popularizátor vedy Alexander Pančin za apoféniu, teda sklon vidieť zákonitosti v náhodných údajoch. Tento jav možno pozorovať často v hazarde i v pavede. Napriek tomu Čudinovove knihy sa veľmi dobre predávajú – a o to asi predovšetkým ide.
U nás významní vedci nezvyknú podrobiť podobné „úlety“ samozvaných historikov, archeológov alebo paleografov takejto zdrvujúcej kritike, asi by to bolo pod ich úroveň. Aj vďaka tomu sa rôzne "teórie“ a nepodložené špekulácie šíria ďalej, a to najmä prostredníctvom menej serióznych a neserióznych médií. A predmetom kritiky sa v nich stáva, naopak, oficiálna historiografia, ktorá vraj nevie, ako reagovať na nové historické fakty a strká hlavu do piesku…
Napríklad web Hlavné správy priniesol pred časom článok Jozefa Jantáka, podľa ktorého byzantská misia nič nevynašla, lebo nepriniesla na Moravu nové písmo, ale "abecedu, ktorej znaky mali základ vo vinčanskom písme“ (podľa sídla Vinča – Belo – Brdo blízko Belehradu). Bolo to vraj pôvodné slovanské písmo. "Čiže na počiatku nebol Sumer, na počiatku bola Vinča,“ tvrdí autor. A dodáva: "Tieto nálezy začali búrať staré mýty a zároveň vyvolali odpor až ignoranciu mnohých historikov.“
Bazilián Jozafát Vladimír Timkovič z Košíc vo svojich historizujúcich publikáciách síce uznáva genialitu Cyrila, ale priznáva mu len prvenstvo vo vytvorení cyriliky. Hlaholiku tunajšie slovanské plemená podľa neho využívali už pred príchodom solúnskych bratov v podobe runových nápisov, "jednoduchých čiar a zárezov do bukového alebo hrabového dreva“. Timkovič sa pritom odvoláva aj na riadky zo Života Konštantína. Píše sa tam, že Cyril ešte pred svojím príchodom na Veľkú Moravu objavil počas misie do Chersonu Knihu žalmov písanú "ruskými písmenami“. Viacerí bádatelia – napríklad francúzsky lingvista André Vaillant alebo zo súčasných ruských historikov Jelena Uchanovová – to však spochybňujú a predpokladajú, že ide najskôr o preklep či nesprávny prepis a v skutočnosti išlo o sýrske písmo.
Slovenská veda už dávno a pevne stojí na stanovisku, že hlaholiku vytvoril Cyril okolo roku 862 na účely svojej veľkomoravskej misie a že je to prvý grafický systém slovanských jazykov. Od 10. storočia ju začala nahrádzať cyrilika. Po objave štyroch plakiet v Bojnej pri Topoľčanoch však stúpencom iných názorov svitla nádej. Na pozlátenej plakete z prenosného oltára je totiž asi nápis v hlaholike. A plakety pochádzajú z obdobia pred príchodom byzantskej misie. Ako mohol Cyril vynájsť hlaholiku, keď sme ju tu už mali?
Odborníci sa ani po piatich rokoch od bojnianskeho nálezu nevedeli zhodnúť. Kým podľa jazykovedca Pavla Žigu išlo o hlaholiku, vedúci archeologického výskumu Karol Pieta nebol o tom presvedčený a Žigov názor považoval leda za podnetnú hypotézu. Medzitým sa do diskusie zapojili ďalší historici, archeológovia a lingvisti. Dnes je už všetko jasné: "Hypotézu o hlaholike sme spoločne zmietli zo stola,“ uzatvára Pieta.
Možnosti a limity mýtotvorby
O pôsobení Cyrila a Metoda na Veľkej Morave sa zachovali najmä písomné pamiatky, hmotných sa našlo poskromne. Čo konkrétne? „Napríklad písacie potreby zo železa, z bronzu a kosti, tzv. styly, ktorými seminaristi písali do piesku,“ hovorí archeologička Tatiana Štefanovičová.
Dosť málo na to, aby tu nebola živná pôda pre vznik rôznych romantických predstáv a hypotéz o existencii slovanského písma v podobe runových nápisov ešte pred príchodom misie. Pritom, keď sa Konštantín pýtal cisára Michala III., toho, čo ho vysielal na Veľkú Moravu, či vie niečo o písmenách slovanského jazyka, dostal jednoznačnú odpoveď: môj starý otec, otec aj ďalší ich síce hľadali, ale nenašli. (Píše sa o tom v Živote Konštantínovom).
Ale je vari správne odmietať apriórne možnosť existencie „predkresťanského“ písomníctva? Určite nie, problém je v inom: ako tvrdí uznávaná ruská historička Aľbina Medyncevová, historiografia a lingvistika zatiaľ nič také ako „predkresťanské“ písmo nepoznajú. Aspoň nič natoľko spoľahlivé a dokázateľné, aby to nevyvolávalo vážne pochybnosti. Novodobá mýtotvorba o Slovenoch a "starých Slovákoch“, nehovoriac o iných mystifikáciách pseudovlasteneckého a nacionalistického smerovania, ich totiž vyvolávajú.
