Letná dovolenka, na ktorú sa nezabúda

, 17.07.2018 06:00
prímacie stredisko švajčiarskeho červeného...
Prijímacie stredisko Švajčiarskeho Červeného kríža pre utečencov v obci Buchs (kantón St. Gallen) koncom leta 1968, kde sústreďovali emigrantov z ČSSR, ktorí prichádzali aj z Juhoslávie. Autor:

Ak sa povie Pražská jar, čo starší si hneď spomenú na Dubčekove rožky a na prvé voľné soboty. Ale tých niekoľko mesiacov slobody v roku 1968 prinieslo oveľa viac. A v neposlednom rade - našinec dostal relatívnu voľnosť pohybu a možnosť spoznávať svet, dokonca Západ. Pričom zblízka, v masovom meradle, počas letnej dovolenky či prázdnin.

Inak by nebolo možné, aby vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa pred 50 rokmi zastihol viac ako 100-tisíc Čechov a Slovákov v cudzine, väčšinou na morskom pobreží. Takmer každý tretí sa už potom domov nevrátil a emigroval do Rakúska, západného Nemecka, USA či do ďalších západných štátov.

Ale nepredbiehajme. Hranice socialistického Československa sa začali pozvoľna otvárať už skôr, ešte keď náš spoločný štát patril medzi tzv. ľudovodemokratické krajiny. Stalo sa tak v dôsledku politického odmäku a odsúdenia zločinov stalinizmu v Sovietskom zväze po roku 1956. Dovtedy platila zásada, že občan nemá na vydanie cestovného pasu právny nárok. Podľa uznesenia vlády z marca 1949 sa nepovoľovali žiadne súkromné zahraničné cesty za účelom turistiky, návštevy známych a príbuzných či na liečenie. Pasy vydávalo ministerstvo vnútra po dôkladných previerkach, aj to iba na svojich pracoviskách v Prahe, Brne a Bratislave.

Cestovanie do cudziny vtedajší režim prezentoval ako výsadu "vzorných pracovníkov“ a "občanov oddaných veci budovania socializmu“. Ale aj im skomplikoval toto privilégium zákon o devízovom hospodárstve z decembra 1953. Podľa neho sa dovoz a vývoz československej meny (koruny) i vývoz cudzej meny viazal na povolenie ministerstva financií.

Celú procedúru približuje historik z Karlovej univerzity v Prahe Jan Rychlík, ktorý kalvárii s cestovaním Čechov a Slovákov v minulosti venoval celú monografiu. Záujemcov o vycestovanie najprv preverovali a keď štátna banka napokon rozhodla, že im devízy predá, vydala žiadateľovi potvrdenie – tzv. devízový prísľub. Ten ho oprávňoval kúpiť si valuty a získať výjazdnú doložku. Lenže veľa ciest stroskotalo práve na tom, že štátna banka odmietla predať žiadateľom čo i len obmedzené množstvo meny. Prečo? Lebo ho jednoducho nemala. Možno sa spýtať, z čoho plynul taký akútny nedostatok devíz? Jednou z hlavných príčin bolo umelé nadhodnotenie československej koruny, veď oficiálny kurz amerického dolára oproti korune sa pohyboval okolo 7 korún, hoci reálne zodpovedal 30 až 35 korunám.

Ukážka výjazdnej doložky.
Ukážka výjazdnej doložky. Autor: WIKIPEDIA

Na tom sa po roku 1956 veľa nezmenilo, ale niečo predsa len áno. Uvoľnilo sa rekreačné cestovanie do niektorých ľudovodemokra­tických krajín, a to najmä pokiaľ ide o kolektívne zájazdy. Paradoxne, nie do Sovietskeho zväzu, kam československí občania mohli počas celej éry socializmu cestovať iba na pozvanie. Stojí za zmienku, že prvé zahraničné zájazdy našich rekreantov smerovali vtedy nie do Bulharska ani do Maďarska, ale do Rumunska.

Väčšie zmeny v cestovaní našich ľudí do zahraničia sa začali až v "zlatých šesťdesiatych“, konkrétne v roku 1964. Do platnosti vstúpila nová dohoda s Maďarskou ľudovou republikou o vzájomnom otvorení hraníc.

"Kým dovtedy sme mohli na druhú stranu hranice vycestovať iba na pozvanie, keď tam zomrel niekomu príbuzný alebo inému sa vydávala dcéra, odteraz sa dalo ísť kedykoľvek a bez víza, trebárs aj na dovolenku k Balatonu,“ spomínal Jozef Slabák zo Štúrova. "Pre ľudí zo Žitného ostrova to bola významná vec,“ pokračoval, "veď druhá svetová vojna a udalosti po nej, predovšetkým výmena obyvateľstva medzi oboma krajinami, rozdelili mnohé rodiny, ktoré sa potom takmer dve desaťročia mohli navštevovať iba sporadicky.“

Sklamaní však boli všetci, čo naleteli "šepkande“ a mysleli si, že na hraničnom priechode stačí mať len občiansky preukaz. Nie, vyžadovala sa ešte tzv. cestovná príloha orgánov ministerstva vnútra. S Maďarskom to bolo aspoň obojsmerné, kým s Rakúskom sa spoločné hranice otvorili iba pre cudzincov. Už koncom roku 1963 zaplavilo Bratislavu počas víkendu okolo 5-tisíc Viedenčanov. A rýchlo sa ukázalo, že rakúski turisti u nás nechávajú devízy, také prepotrebné na dovoz chýbajúceho tovaru zo západných trhov.

Sloboda pohybu sa vypláca

Pražská jar mala svoje "predjarie“, ktoré sa začalo pozvoľným otváraním sa svetu prinajmenšom o dva roky skôr. Už vtedy nastala určitá liberalizácia, najmä čo sa týka služobných ciest na Západ, ale aj vysielania vedeckých pracovníkov a vysokoškolských pedagógov na rôzne stáže či iné krátkodobé pobyty v kapitalistických štátoch. Vyžiadala si to okrem iného začínajúca sa reforma československej ekonomiky i nevyhnutnosť znížiť náskok Západu v moderných technológiách.

V roku 1966 vznikol v Bratislave Ústav technickej kybernetiky, dnešný Ústav informatiky SAV, a začal s vývojom prvého riadiaceho počítača na Slovensku. Vďaka tomu sa jeden z jeho tvorcov Ivan Plander dostal ešte pred Pražskou jarou prvýkrát do Spojených štátov. A košický rodák, fyzik Ladislav Roth tam vtedy zostal, aby potom celý život spolupracoval s NASA (aj na projekte Apollo).

Formulár žiadosti o devízový prísľub.
Formulár žiadosti o devízový prísľub. Autor: TOULKYSTOMEM.CZ

Už v roku 1967 vycestovalo z ČSSR na Západ okolo 263-tisíc ľudí, čo bolo trikrát viac ako v roku 1963. A zaujímavý jav: kým v rokoch 1964 – 1966 sa nevrátilo do vlasti takmer 1 percento vycestovaných, v roku 1967 emigrovalo už len 0,14 percenta. V jari 1968 to bol jeden z hlavných argumentov reformátorov v prospech ďalšej liberalizácie predpisov o cestovaní do zahraničia.

Ľahšie sa začalo cestovať aj na dovolenku k moru do východného Nemecka či do Juhoslávie. Vnútro predtým vydávalo na cesty do týchto turistických destinácií len obmedzené množstvo povolení, každú žiadosť preverovalo ústredie rezortu a posledné slovo mala nezriedka špeciálna komisia pri ÚV KSČ. V prípade NDR boli totiž obavy z úteku do západného Berlína a v prípade Juhoslávie – do Talianska alebo Rakúska.

Najmä „juhoslovanská“ cesta na Západ bola pre potenciálnych emigrantov z ČSSR lákavá. Mnohí Srbi a Chorváti totiž už vtedy pracovali v západom Nemecku či v Rakúsku a mohli teda našincovi predať nejaké devízy. No nielen to, podľa zistení českého historika Jana Hanzlíka oni dokonca požičiavali "turistom“ z ČSSR svoje doklady, aby im tak umožnili ilegálny odchod na Západ.

Čo nové v tomto ohľade priniesla Pražská jar? Stručne povedané – požiadavku slobody pohybu a slobody vysťahovať sa. Akčný program KSČ, prijatý 5. apríla 1968, to konkretizoval slovami: "Aby mal občan právny nárok aj na dlhodobejší alebo trvalý pobyt v cudzine a aby sme ľudí bezdôvodne nestavali do pozície emigrantov.“ Program však obsahoval aj poistku v podobe požiadavky "chrániť zároveň zákonom záujmy štátu, pokiaľ ide o odlev niektorých kategórií špecialistov a podobne“.

Pretrvávali zrejme obavy režimu z masového úniku "mozgov“ a odchodu tzv. nositeľov štátneho a hospodárskeho tajomstva do emigrácie na Západ. Úlohu "právne presne zaručiť ústavnú slobodu pohybu“ z Akčného programu sa však nepodarilo uskutočniť z iného dôvodu – zabránili tomu nadchádzajúce udalosti spojené s vojenským zásahom zvonka.

Ľudia teda pocítili aspoň na tri – štyri mesiace výrazné uvoľnenie aj v oblasti cestovného ruchu. Nariadenia a predpisy sa síce zásadnejšie nezmenili, ale úrady si až tak byrokraticky – bezducho už nezakladali na ich litere a úradníci často prižmúrili jedno oko. "Bol čas letných dovoleniek,“ spomínal Dubček, "tisíce ľudí využili nové možnosti na cestovanie a trávili dovolenku v zahraničí.“

Ale nešlo len o dovolenky. Množstvo mladých ľudí sa v lete 1968 dostalo z Československá na rôzne medzinárodné brigády a stáže do kapitalistických krajín. Týkalo sa to aj detí vrcholných komunistických politikov: prostredný Dubčekov syn Peter nedávno maturoval a vybavil si stáž v Egypte, 17-ročná dcéra Vasila Biľaka sa dostala na brigádu do Veľkej Británie. "Išlo to aj vtedy cez zväz mládeže, ale brigády na Západe už neboli iba pre niekoľkých vyvolených, dostali sa na ne aj bežní študenti, ktorí prejavili záujem,“ rozpráva publicista Ivan Špáni. On sám sa v lete 1968 ocitol na brigáde v jednom mestečku pri Kolíne nad Rýnom v NSR, kde s ostatnými mládežníkmi strihal živé ploty.

Celé rodiny medzitým odchádzali dovolenkovať najmä na pobrežie Jadranského mora. Cesta do Juhoslávie bola stále plná zádrhov, chýbali devízy a na trhu fungovala jediná cestovka – Čedok, pred jej odbočkami sa preto vlnili nekonečné rady záujemcov. Belehrad však ochotne udeľoval vstupné víza občanom Československa a prezident Juhoslávie Josip Broz Tito neskrýval svoju podporu Dubčekovi a jeho obrodnému hnutiu.

V tom istom čase zaplavili české a slovenské mestá turisti zo Západu, boli zvedaví na "socializmus s ľudskou tvárou“ a ako sa žije za železnou oponou. Sovietske noviny však písali v tejto súvislosti o západných špiónoch prezlečených za turistov, ktorí pripravujú vpád armád NATO do ČSSR.

Štrnásteho júla sa konala vo Varšave schôdzka lídrov piatich štátov sovietskeho bloku, na ktorej sa mala prerokovať československá otázka. Pozvanie dostalo aj politické vedenie ČSSR, Dubček však odmietol zúčastniť sa.

Je zaujímavé, že na tomto summite ho najostrejšie kritizoval nie sovietsky vodca Leonid Brežnev, ale poľský hostiteľ Władysław Gomułka a východonemecký líder Walter Ulbricht. A hlavná výčitka: Praha sa čoraz viac orientuje na Západ a odkláňa od svojich socialistických spojencov. Východisko? "Pomôcť zdravým silám v KSČ všetkými možnými spôsobmi a prostriedkami,“ navrhol Gomułka. A Brežnev s Ulbrichtom prisvedčili.

Vieme, ako sa to skončilo. Napokon sem poslali tanky…

Z dovolenky do emigrácie

Desaťtisíce Čechov a Slovákov si vypočuli prvé správy o vpáde spojeneckých vojsk na územie ich vlasti v zahraničí. A vrátiť sa domov v tejto situácii mnohí nieže nechceli, ale ani nemohli. Dodnes nie je jasné, prečo velenie intervenčnej armády nechalo štátne hranice znútra otvorené a len zvonku ich nepriedušne uzavrelo. Podľa historika Michala Štefanského, ktorý túto otázku skúmal ako člen vládnej komisie v roku 1990, sú len indície a viaceré svedectvá, že generáli konali takto na vyšší pokyn z Kremľa.

"V najbližších dňoch môže od vás vycestovať na Západ kto len chce, čo nám pomôže zbaviť sa veľkého počtu kontrarevoluci­onárov.“ Týmito slovami vysvetľoval v noci 21. augusta 1968 otvorenosť hraníc jedným smerom generálplukovník Konstantin Provalov Jozefovi Zrakovi, vtedajšiemu členovi užšieho vedenia KSS. "Nedovolíme však, aby sa z Československa stalo korzo špiónov a teroristov, preto zo Západu sem bude cesta zarúbaná.“ Provalov priviedol na Slovensko jednotky Strednej skupiny sovietskych vojsk rozmiestnené v Maďarsku.

Keď ľudia videli, že okupanti si dovolili uniesť kamsi na východ dokonca generálneho tajomníka strany a predsedu vlády, začali húfne opúšťať republiku opačným smerom. Odchádzali nestraníci, ale aj komunisti – z celej krajiny ich vtedy odišlo na Západ 1 727. "To bol asi najväčší rozdiel medzi pofebruárovou (1948) a poaugustovou emigračnou vlnou,“ myslí si Hanzlík. Členstvo v KSČ tolerovali tentoraz utečencom dokonca aj úrady v USA a Kanade.

Koncom augusta 1968 emigroval s rodinou napríklad taký strašný "kontrarevolu­cionár“, ako bol Alexander Rosa z Matematického ústavu SAV. V Kanade sa potom vypracoval na svetovú osobnosť v oblasti kombinatoriky a teórie grafov. "Odišli sme krátko po tom, čo sa vrátil Dubček a ostatní z Moskvy,“ spomína. "To už bolo jasné, čo bude nasledovať a že to nebude dobré.“

Odišiel aj scénograf Val Stražovec, spolutvorca bratislavských televíznych pondelkov. V Amerike sa stal laureátom dvoch cien EMMY. Odišli mnohí ďalší.Len zo Slovenska emigrovalo približne 1 200 lekárov a ďalších zdravotníkov a 450 vedecko – technických pracovníkov. Normalizačnú moc najviac trápil odchod tých, čo prišli do styku so štátnym tajomstvom a pracovali napríklad v zbrojárskom priemysle alebo vo výskume. Takých napočítali medzi emigrantmi zo Slovenska 335.

Možno aj preto začali byť československé hranice už v septembri 1968 priepustne aj zvonku a úrady sľubovali všetkým, čo sa vrátia, amnestiu. V tom čase už 9-tisíc občanov požiadalo v zahraničí o politický azyl a v Rakúsku pre nich zriaďovali zberné tábory. Približne rovnaké množstvo žiadalo o predĺženie pobytu zo zdravotného, z pracovného, zo študijného či z iného dôvodu. Ďalších vyše 20-tisíc sa nevedelo rozhodnúť, medzi nimi bolo aj mnoho dovolenkujúcich v Juhoslávii.

"Srbi a Chorváti nás brali ako bratov z okupovanej krajiny a poskytovali nám výhodnejšie turistické služby ako iným cudzincom,“ spomínajú pamätníci.

Vo Švajčiarsku sa zdržiavalo okolo 8-tisíc Čechov a Slovákov, v NSR 6-tisíc. Konali sa tam pre nich verejné zbierky. Ivan Špáni patril medzi váhajúcich, medzitým navštívil v Nemecku príbuzných a putoval po krajine autostopom, ale nakoniec sa vrátil domov. Do decembra 1968 sa však podľa štatistík vrátilo len 93 osôb, do konca roku 1970 – dovtedy platila prezidentská amnestia – počet navrátilcov dosiahol 3 723. V emigrácii však zostalo takmer 60-tisíc ľudí. Bola to najväčšia emigračná vlna v dejinách Československa.

Doma sa zatiaľ všetko vracalo do starých koľají, vrátane cestovania. Dovolenka v Grécku alebo Taliansku bola opäť len pre vyvolených. Biľak v rozhovore pre západonemecký časopis Spiegel odpovedal aj na otázku, prečo režim bráni svojim občanom vo vycestovaní na Západ: "Ani matka nepustí deti tam, kde im hrozí nejaké nebezpečenstvo.“

Nuž tak.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#socializmus #sloboda pohybu #Pražská jar #emigrácia #dovolenka #Československo #50 rokov od okupácie Československa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
27,99
Flower pot ružové ruže

Flower pot ružové ruže

44,99
Flower box červená kocka "M" červené ruže

Flower box červená kocka "M" červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk