Krutá noc, čierny deň - 21. august 1968

, 21.08.2018 06:00
bielik, okupácia, sovietska armáda, august 1968,
© Ladislav Bielik, Dôstojníci sovietskej armády / Šafárikovo námestie, Bratislava, ČSSR, 21. - 22. august 1968. Autor:

Tento akt protirečí nielen všetkým zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi, ale aj základným normám medzinárodného práva. Tak znela kľúčová veta vyhlásenia, ktorým politické vedenie Československa odsúdilo pred 50 rokmi prekročenie jeho štátnych hraníc spojeneckými vojskami. Agresorov to nezastavilo, obyvateľstvo krajiny sa im však postavilo na pasívny odpor. Nasledujúci text je pokusom o novinársku rekonštrukciu osudovej noci a prvého dňa okupácie.

"Stihli sme to v poslednej chvíli, už o štyri hodiny by sem vtrhli vojská NATO.“ Politruci to oznámili vojakom intervenčných jednotiek po prekročení hraníc Československa a po zaujatí stanovených pozícií. Samozrejme, vymýšľali si, operáciu však bolo treba nejako zdôvodniť, tobôž, keď ich tu nikto nevítal.

Písal sa 21. august 1968 a všetko bolo iné, ale úplne iné, ako im tvrdili velitelia ešte včera na inštruktážnych zhromaždeniach pred hodinou H. "Hovorili nám, že ideme pomôcť bratskému československému ľudu na pozvanie jeho najvyšších predstaviteľov, že mu máme pomôcť v záchrane výdobytkov socializmu pred domácou kontrarevolúciou a západnými imperialistami,“ spomína Valerij Lunev z Rostovskej oblasti. Pred 50 rokmi bol príslušníkom tankového práporu, ktorý vošiel do juhočeského Tábora.

Podrobné mapy im boli zrazu nanič. Smerovky postrhávané alebo vymenené, tabule s názvami obcí a ulíc takisto. Nielenže ich nikto nevíta, ale keď sa spýtajú na cestu, všetci buď zaťato mlčia, alebo s nenávistnými pohľadmi posielajú kolónu opačným smerom. V mladých hlavách pod prilbami a brigadírkami s päťcípou červenou hviezdou začal vŕtať červík pochybností: Načo sme sem vlastne išli?

"V jednom slovenskom mestečku nás rafinovane prehodené ukazovatele úplne poplietli, takmer hodinu sme jazdili koldokola, vari sedem- alebo osemkrát sme sa vracali na rovnaké námestie,“ opisuje situáciu na internetovej stránke veteránov Strednej skupiny sovietskych vojsk ďalší priamy účastník vpádu (v diskusiách vystupuje pod menom Willy z Odesy). "Našim tankistom napokon praskli nervy a začali sa so strojmi točiť na mieste až urobili z asfaltového koberca na námestí beztvarú sivočiernu hmotu.“

Iná kolóna sovietskych tankov a obrnených transportérov prechádzala cez Poprad a dav občanov jej na jednom mieste postavil do cesty nákladnú tatrovku. A keď sa kolóna priblížila, ľudia ju privítali spŕškou kameňov a prázdnych fliaš.

"Tanky tatrovku prevalcovali a z jedného sa vzápätí ozvala streľba,“ rozpráva František Bednár, ktorý v Poprade vedie združenie bývalých politických väzňov. Guľky zasiahli aj náhodných zvedavcov. Výsledok: sedem zranených, ôsmy svojím zraneniam cestou do nemocnice podľahol. Volal sa Jozef Bonk. Mal 19 rokov…

Dvadsaťsedem divízií, takmer 300-tisíc vojakov (o niekoľko dní sa ich počet zvýšil na takmer pol milióna), 550 bojových a 250 dopravných lietadiel, viac než 6 500 tankov a okolo 2 000 ťažkých diel. Takúto obrovskú armádu poslala vtedy sovietska Moskva a jej štyria spojenci na potlačenie údajnej kontrarevolúcie do Československa. Približne rovnakú vojenskú silu mala Červená armáda a jej spojenci v zbrani, keď začiatkom roka 1945 tiahli našim územím proti Hitlerovi. Dodnes nie je celkom jasné, čoho sa v Kremli tak obávali o 23 rokov neskôr, aké bojové akcie a proti komu si vlastne vtedy predstavovali.

Dosť na tom, že pri vpáde do päťkrát väčšieho a hornatejšieho Afganistanu o jedenásť rokov neskôr si Sovieti vystačili so štyrmi divíziami. Ešte aj Vasil Biľak sa s odstupom desaťročí verejne začudoval, načo k nám prišli "s takým množstvom techniky“. On si vraj myslel, že sem pošlú "menšiu operatívnu skupinu“. Veď na žiaden odpor domácej, bezmála 200-tisícovej československej armády spojenecké vojská nenarazili a naraziť ani nemohli. Minister obrany jej zavčasu rozkázal, aby neopúšťala kasárne a zachovala pokoj, čím mala predísť krviprelievaniu. Navyše, naša vtedajšia "ľudová“ armáda sa cvičila iba na boj s vojskami NATO, nie na ozbrojené konflikty s najbližšími spojencami.

Teda bola to len demonštrácia sily alebo plánovači operácie Dunaj – ako znel kódový názov invázie – počítali s rozsiahlou bojovou činnosťou proti polovojenským formáciám "československej kontrarevolúcie“? Sotva, veď sovietsky veľvyslanec v Prahe Stepan Červonenko v priebehu celej Pražskej jari i leta informoval Moskvu o tom, že s reformátormi sympatizuje len "hŕstka intelektuálov“ a chýba im najmä podpora robotníkov.

Vari sovietske vedenie uverilo vlastnej propagande, podľa ktorej sa kontrarevolúcia spolieha na vojenskú pomoc zo Západu a chystá sa otvoriť západné hranice Československa vojskám NATO?

Čo bolo v ďalších obálkach?

Ako uvádza vo svojich memoároch generál Alexander Majorov, ten, ktorý priviedol do Československa z územia vtedy sovietskej Ukrajiny 38. armádu a potom z Milovíc pri Prahe velil Strednej skupine vojsk, plán intervencie mal prílohu pod názvom August 68. V nej sa počítalo s najhorším variantom, a to s vojnou globálnejšieho charakteru. Zrejme preto Moskva počas vpádu uviedla do bojovej pohotovosti všetky svoje ozbrojené sily v európskej časti ZSSR a tiež strategické jadrové vojská. Do štyroch minút boli schopné zasiahnuť.

Asi hodinu pred polnocou 20. augusta 1968 prvé intervenčné jednotky štyroch krajín varšavského paktu prekročili na osemnástich miestach štátne hranice "bratského“ Československa. Krátko predtým dostali ich velitelia cez interné linky signál otvoriť jednu z piatich (niektoré zdroje uvádzajú, že z troch) tajných obálok, ktoré prevzali už skôr. Ostatné mali v prítomnosti náčelníkov štábov okamžite spáliť.

Čo všetko bolo v ďalších zalepených obálkach je aj po 50 rokoch otázne, ich obsah skrývajú zatiaľ nedostupné fondy ruských archívov. Pamätníci si však spomínajú, že alternatívne plány mali kódové označenie "Dunaj- Kanál“ a "Dunaj – Glóbus“. Už názvy mnohé napovedajú a historici predpokladajú, že vojenskí stratégovia sa rozhodli až v hodine dvanástej, ktorý scenár dostane prednosť.

© Ladislav Bielik, Vojak sovietskej armády...
© Ladislav Bielik, Vojak sovietskej armády Námestie SNP, Bratislava, ČSSR, 21. - 22. august 1968. Autor: Ladislav Bielik

Do poslednej chvíle sa napríklad nevedelo, ako dopadne vnútrostranícky puč v Prahe, kde práve zasadalo politické vedenie krajiny – predsedníctvo Ústredného výboru KSČ. "Intervencia vojsk sa koordinovala s postupom takzvaného zdravého jadra vo vedení Komunistickej strany Československa,“ vysvetľuje slovenský historik Michal Štefanský, ktorý po roku 1990 pracoval vo vládnej komisii pre objasnenie týchto udalostí.

Podľa nemeckého historika českého pôvodu Jana Pauera bola intervencia dokonca zameraná na znovunastolenie sovietskej kontroly nad Československom podporou promoskovskej skupiny vo vedení KSČ, iné politické ciele ani nesledovala.

"Plán spočíval v tom, že skupina ,zdravých síl' vyvolá na zasadnutí rozkol v predsedníctve, vysloví Dubčekovi a jeho prívržencom nedôveru a fakticky prevezme moc v krajine ustanovením takzvanej revolučnej vlády,“ pokračuje Štefanský. "Zároveň mala vydať vyhlásenie, v ktorom by privítala vojenskú intervenciu piatich spriatelených štátov ako bratskú pomoc v záujme záchrany socializmu v Československu.“

Ale Dubček akoby niečo tušil a začal naťahovať čas, odkladal záverečné hlasovanie. Jeho odporcovia vo vedení štátostrany – Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder, Alois Indra, Oldřich Švestka a Emil Rigo – tým strácali pôdu pod nohami a postupne prepadávali panike. Najmä po tom, čo niektorí z nich dostali lístok s textom "Vstup spojeneckých vojsk sa odkladá“, píše o tom Biľak vo svojich pamätiach.

Moskva sa však, naopak, rozhodla všetko urýchliť. Prevládli obavy, že plány sa prezradia a že ju zradia aj tí, na ktorých podporu sa tak spoliehala. Invázia sa začala o tri hodiny (podľa iných zdrojov o dve hodiny) skôr vydaním hesla Búrka pre dve sovietske výsadkové divízie. Zmenu nečakane nariadil minister obrany ZSSR maršal Andrej Grečko až 20. augusta večer o 21.30 hodine nášho času.

Štefanský nevylučuje, že jedna zo spálených obálok obsahovala inštrukcie pre prípad ozbrojeného konfliktu s vojskami NATO. Sovietski stratégovia takúto možnosť pripúšťali, ba maršal Grečko sa na jednej z posledných moskovských porád pred inváziou mal vyjadriť, že "vstup vojsk sa uskutoční, aj keby to viedlo k tretej svetovej vojne“. Ale mohlo sa to skutočne stať?

Západ nechcel prekážať

Šéf sovietskej diplomacie Andrej Gromyko neopustil v tú strašnú noc sídlo svojho ministerstva na Smolenskom námestí v Moskve. Na rozdiel od sovietskeho vodcu Leonida Brežneva, ktorý celú noc prebdel na generálnom štábe ozbrojených síl, Gromyko si vraj zachovával stoický pokoj, dokonca si zdriemol v miestnosti vedľa pracovne. Mal zrejme istotu, že ani USA, ani iné členské štáty Severoatlantickej aliancie nebudú prekážať v zásahu varšavského bloku v Československu.

Už koncom júla 1968 sa o tom ubezpečil sovietsky veľvyslanec v USA Anatolij Dobrynin v rozhovore s vtedajším americkým ministrom zahraničia Deanom Ruskom. Približne v tom istom čase navštívil Ruska vo Washingtone známy bavorský politik Franz Strauss a spýtal sa, čo USA urobia, ak Sovieti vojensky zasiahnu v Československu. "Nič,“ odpovedal americký minister, "lebo nechceme nukleárnu vojnu.“ Strauss to približuje vo svojich memoároch. Spojeným štátom v rámci politiky uvoľňovania vtedy najviac záležalo na odzbrojovacích dohodách so Sovietskym zväzom. Navyše, plne ich zamestnávala vojna vo Vietname, kde museli presunúť značnú časť výzbroje a bojovej techniky z Európy.

Ale Grečko si zrejme nebol celkom istý a chcel sa zazichrovať. A neistý bol očividne aj Brežnev, hoci krátko pred inváziou sa nechal ubezpečiť o postoji Spojených štátov ešte raz.

Dobrynin bol vtedy na audiencii u prezidenta Lyndona Johnsona a ten potvrdil stanovisko USA. Sovietsky vodca napriek tomu strácal nervy. Nuž a neistí ľudia sú nešťastím politiky, pretože zvyknú robiť prudké pohyby.

Konstantina Katuševa (mal v sovietskom straníckom ústredí na starosti vzťahy s krajinami sovietskeho bloku) zarazilo, keď sa na zasadnutí politbyra 17. augusta 1968 Brežnev rozplakal. Práve padlo definitívne rozhodnutie o vojenskom zásahu a ktosi z prítomných sa spýtal, čo bude s deťmi z Uralu, ktoré sú na výmene v pionierskom tábore pri Prahe. „S tým treba okamžite niečo robiť, detičky tam nesmú zostať!“ zvolal Brežnev,“ tak opisuje situáciu Katušev. "Bol celý rozochvený, po lícach mu stekali slzy, preto som vybral z vrecka valeriánske kvapky, ktoré som mal vždy pri sebe, a podal som mu ich.“

Sovietsky líder asi vážne počítal s ťažkými bojmi najmä v Prahe a jej okolí. O deň neskôr na schôdzke s predstaviteľmi štyroch spojeneckých krajín v Kremli im na záver povedal, že počas akcie príde k škodám a pustošeniu, preto Československu bude treba neskôr poskytnúť aj hospodársku pomoc. Ale vráťme sa do Prahy.

Vnútrostranícky puč "zdravým silám“ nevyšiel, po oznámení, že vojská varšavského paktu prekročili hranice Československa, sa k reformátorom pridali aj dovtedy váhajúci členovia Predsedníctva ÚV KSČ. Hlasovanie o uznesení, odsudzujúcom agresiu, dopadlo potom v pomere 7 : 4 v prospech dubčekovcov.

Medzitým lietadla typu Antonov s ôsmimi tisíckami sovietskych výsadkárov na palube pod velením generála Leva Gorelova pristávali v polminútových až minútových intervaloch na pražskom letisku Ruzyň. Výsadkári vyskakovali na plochu letiska ešte za chodu strojov, utekali k letiskovej budove, rekvirovali zaparkované automobily a uháňali na nich smerom do centra mesta, aby sa zmocnili určených objektov: sídiel generálneho štábu, ministerstva obrany, úradu vlády, ústredia KSČ, televízie, rozhlasu.

Fakticky zadržanému ministrovi národnej obrany Martinovi Dzúrovi prišiel odovzdať telefonicky odkaz od Grečka sám hlavný veliteľ operácie Dunaj generál armády Ivan Pavlovskij: "Povedz mu, že ak Česi začnú strieľať po našich vojskách, dám ho obesiť na prvej osike!“

Bojová skupina vedená plukovníkom Andrejom Koršunom a sprevádzaná vybranými príslušníkmi Štátnej bezpečnosti obsadila nad ránom budovu ÚV KSČ. Vtrhli do Dubčekovej pracovne a jeden z eštebákov mu oznámil po česky, že ho zatýkajú v mene "robotnícko-roľníckej vlády“, ktorá ho postaví pred "revolučný tribunál“.

Čo sa dialo na Slovensku?

Jednotky Majorovovej armády vyrazili v noci na 21. augusta zo Zakarpatska cez Michalovce smerom na Trenčín (niektoré z nich aj cez Košice smerom na Banskú Bystricu). Traduje sa, že sovietske intervenčné jednotky pozostávali z Rusov, v skutočnosti v nich slúžili príslušníci takmer všetkých národov a národností ZSSR. Ale nezanedbateľnú časť spomínanej 38. armády tvorili záložníci, ktorých zmobilizovali na Ukrajine a tam aj precvičili.

Do konca dňa mali obsadenú väčšinu Slovenska a časť Moravy. Na ilustráciu: jedna z motostreleckých divízií prekonala vtedy za štyri hodiny vzdialenosť 120 kilometrov od hraníc. Keď generál Majorov dorazil osobne do Trenčína na štáb Východného vojenského okruhu, stretol sa tam s jeho veliteľom generálom Samuelom Kodajom. Dobre sa poznali z predchádzajúcich spoločných vojenských cvičení. "Spýtal sa ma: prečo ste to urobili, Alexander, a vynadal mi. Bolo mu zjavne do plaču.“

V bratislavských uliciach hrmeli tanky už v nočných hodinách. Mesto totiž obsadzovali sovietske jednotky pod velením generála Konstantina Provalova, dislokované v Maďarsku. V ústredí KSS na Hlbokej ceste (dnes tam sídli ministerstvo zahraničných vecí) v tom čase (asi hodinu a pol po polnoci) sa začalo zasadnutie predsedníctva. Viedol ho tajomník Miroslav Hruškovič, lebo prvý tajomník Biľak bol práve v Prahe. Zachoval sa záznam z tohto rokovania.

"Volala Praha, že vzhľadom na vývoj situácie prezident a Predsedníctvo ÚV KSČ žiadali o povolanie sovietskych vojsk,“ oznámil Hruškovič. "Obsadzujú parašutistami Prahu. Treba zamedziť akýmkoľvek provokáciám, ktoré by mohli vyvolať náladu proti Sovietskej armáde. Vytvoriť pokoj, aby sa vojská mohli relatívne rýchlo odvolať. To značí, aby sa rýchlo konsolidovala situácia.“

Nasledovala búrlivá diskusia, v ktorej sa naplno prejavili obe krídla vo vedení KSS – dubčekovské a biľakovské. O hodinu však priniesli do rokovacej miestnosti ďalekopis z Prahy a z neho jasne vyplývalo, že cudzie vojská k nám vtrhli bez vedomia Dubčeka a vrcholných predstaviteľov štátu. Uznesenie, ktoré slovenské predsedníctvo potom prijalo, bolo dosť opatrnícke a neodsúdilo intervenciu tak dôrazne, ako pražské politbyro. "Hruškovič musel mať inštrukcie, ako hovoriť, priamo od Biľaka,“ predpokladá Štefanský.

Hneď po skončení tohto zasadnutia, niekedy nad ránom, vošli do budovy straníckeho ústredia sovietski generáli na čele s Provalovom. Politickému vedeniu Slovenska oznámili, že vojská postupne obsadzujú vybrané "hniezda kontrarevolúcie“, predovšetkým rozhlas, televíziu, redakcie novín, vedecké ústavy a vysoké školy. Ochranu československých štátnych hraníc vraj dočasne prevzali spojenci.

Spolu so sovietskymi jednotkami vpadlo na územie južného Slovenska maďarské vojsko – jedna posilnená divízia – okolo 25-tisíc mužov v zbrani. Na rozdiel od Sovietov však Maďari po prekročení štátnej hranice postupovali trochu iným smerom, na Trenčín a Banskú Bystricu. Obyvateľom oblasti to pripomenulo udalosti spred troch desaťročí, krátko po Viedenskej arbitráži v roku 1939.

V tom čase sa Horthyho Maďarsko podieľalo na delení Československa, jeho vojsko obsadilo aj 102 obcí s prevahou obyvateľov slovenskej národnosti.

Aj teraz sa šesť plukov pre zmenu Maďarskej ľudovej armády ocitlo u nás na národnostne zmiešanom území. Vojenskí stratégovia v Moskve si možno mysleli, že Maďari si ľahšie porozumejú s Maďarmi, skutočnosť však bola iná, a najmä v prvých dňoch okupácie vznikali rôzne incidenty.

Jeden z najvážnejších zažilo Štúrovo, keď maďarská intervenčná jednotka tam násilne obsadila oddelenie Verejnej bezpečnosti, čiže policajnú stanicu. Rozbili vchodové dvere, odzbrojili službu, zatkli veliteľa a všetkých policajných dôstojníkov.

V niekoľkých obciach s prevahou obyvateľov maďarskej národnosti ľudia zastavili kolóny tankov, bránili im v postupe a presviedčali vojakov, aby sa vrátili, odkiaľ prišli. Velitelia mali príkaz v takýchto prípadoch použiť všetky prostriedky, odmietli ich však použiť proti "svojim“. Postoj obyvateľov maďarskej národnosti potvrdila správa maďarského konzulátu v Bratislave pre rezort diplomacie v Budapešti z prvých dní okupácie: "Naše jednotky nezískali žiadnu podporu od slovenských Maďarov.“

Danka Košanová a ďalšie obete

Nebojovalo sa, ale boli aj obete. Za obcou Hul pri Nových Zámkoch usmrtilo Dominika Teplana auto z kolóny maďarského pluku. Muž si to mieril na bicykli k železničnej zástavke. "Možno sa mu ešte dalo pomôcť, ale vodič na mieste nehody nezastavil a do šurianskej nemocnice otca vzalo až posledné auto z kolóny,“ spomína dcéra Anna Lahová.

Vdova po Teplanovi sa dožadovala odškodnenia už v roku 1969. Vďaka známemu advokátovi sa s dcérou dostala až na vojenskú prokuratúru v Budapešti. "Pri stretnutí nám sľúbili úhradu zničeného otcovho bicykla a nejaké šaty, neskôr však mame písomne oznámili, že vzhľadom na revolučné časy žiadne odškodné nedostaneme,“ dodáva Lahová.

V Bratislave zahynula 21. augusta 15-ročná Danka Košanová. "Na Šafárikovom námestí pred mostom demonštrovala mlaď nesúhlas s okupáciou,“ tak opísal situáciu vtedajší denník Pravda. "Spočiatku kričaním a výhražným dvíhaním pästí, neskôr hádzaním kameňov na tanky. Kamene proti tankom, je to smiešne, ale bolo to tak. Tankisti znervózneli, začali na predmostí so strojmi manévrovať, otáčaním na jednom mieste rozryli dlažbu a chlapci mali ďalšie kocky, ktoré neustále hádzali na tanky. A vtedy sa to stalo – zazneli výstrely. Danka Košanová dostala dávku z guľometu do žalúdka, skrčila sa, spadla a ostala na schodoch univerzity ležať.“

Jej tragická smrť sa vzápätí aj vyšetrovala. Podľa uznesenia vyšetrovateľa bola 15-ročná dievčina smrteľne zranená "strelou do oblasti pása neznámym páchateľom pri ozbrojenom zákroku vojsk Varšavskej zmluvy proti obyvateľom Bratislavy“. Ďalej sa však vyšetrovanie nedostalo.

"Velitelia cudzích vojsk nedovolili našim kriminalistom vyšetrovať svojich vojakov,“ objasňoval po roku 1989 situáciu Jozef Zrak. V čase okupácie zastával funkciu predsedu bratislavskej straníckej organizácie a ako dubčekovec bol Sovietmi dokonca niekoľko dní v Petržalke internovaný. "Po každej takejto streľbe nám tvrdili, že ju vyprovokovali kontrarevolucionári a že vojaci nestrieľali do ľudí, ale iba do zeme. Vraj i Danku usmrtila guľka, ktorá sa odrazila od povrchu vozovky.“

© Ladislav Bielik, Vojak československej armády...
© Ladislav Bielik, Vojak československej armády vo vychádzkovej uniforme / Štúrova ulica, Bratislava, ČSSR, 21. - 22. august 1968. Autor: Ladislav Bielik

Podľa zistení Štefanského zahynulo v prvých dňoch okupácie na území Slovenska 26 občanov, ďalších 181 utrpelo rôzne zranenia. Najviac, jedenásť, ich zomrelo vo vtedajšom Východoslovenskom kraji, po päť v ostatných dvoch krajoch a v Bratislave. Tieto relatívne neveľké – z hľadiska Brežneva – straty ho oprávnili, aby československej delegácii na rokovaniach v Moskve 23. augusta oznámil: "Vojensky sa akcia podarila, mŕtvych civilistov je iba niekoľko desiatok, zranených iba niekoľko stovák…“

Slobodné slovo viac ako zbraň

Po vojenskej stránke operácia Dunaj dopadla zhruba tak, ako si ju v Moskve naplánovali, politické ciele sa však nedarilo plniť. Nevyšiel zámer umlčať hneď po vpáde prvých intervenčných jednotiek do Československa rozhlas a televíziu. Darmo výsadkári obsadili sídla týchto médií v Prahe i v Bratislave, vysielanie vzápätí pokračovalo z náhradných štúdií.

Podľa bývalého agenta KGB Olega Gordijevského bolo na príčine najmä to, že tri dni meškali jednotky a zariadenia sovietskej rádiorozviedky. Ale aj po ich príchode na naše územie trvalo takmer týždeň, kým odhalili všetky vysielače a záložné pracoviská slobodného rozhlasu. Sovietska tajná služba nechcela spočiatku priznať vlastné zlyhanie, a tak ešte v septembri 1968 presviedčala Kremeľ, že "ilegálne vysielače“ museli "kontrarevolučne sily“ pripravovať dávno pred vstupom vojsk a v tesnej koordinácii so Západom.

V skutočnosti však išlo o dômyselnú improvizáciu a vynaliezavosť pracovníkov rozhlasu a spojov, ktorí sa odmietli podriadiť diktátu agresorov. Vtedajší šéf hlavnej správy spojov Karel Hoffmann síce prikázal v osudnej noci vypnúť všetky vysielače rozhlasu, ale jeho ľudia zabudli na rozhlas po drôte, ktorý mal svoj osobitný vysielač. A takmer 650-tisíc účastníckych staníc v celej republike.

"Nevychádzal som z údivu, veď zabudli na drotiak, práve na ten prostriedok, ktorým by byrokrati najradšej nahradili všetky rádioprijímače, lebo na ňom možno naladiť len to, čo sami určia,“ spomínal Jiří Dienstbier, v tom čase redaktor rozhlasu, neskorší disident a po roku 1989 minister zahraničných vecí ČSFR.

Čo hovorí pojem "drotiak“ dnešnej mladej generácii? Asi nič, preto krátke vysvetlenie. Prijímač pozostával iba zo skrinky s reproduktorom, s malým transformátorom a prepínačom – regulátorom hlasitosti zvuku. Nebola v tom žiadna elektronika a signál prenášali podzemné káble, z ktorých vychádzali po dva drôty do každého bytu.

V kritickom okamihu teda "drotiak“ splnil historickú misiu. Blokáda ostatných vysielačov prišla až po tom, čo hlásateľ Josef Fišera prečítal úvodné vety z vyhlásenia Predsedníctva ÚV KSČ. O blokáde však nevedel a čítal ďalej. Vďaka tomu si celé vyhlásenie mohli vypočuť noční poslucháči so zapnutým rozhlasom po drôte. Autor týchto riadkov, vtedy novinársky elév v krajskom denníku, patril medzi nich.

Ráno 21. augusta obnovilo činnosť napriek zákazu všetkých desať štúdií Československého rozhlasu. Pravda, niektoré iba na hodinu či dve, kým ich neobsadili votrelci. Čoskoro sa však ozvali náhradné pracoviská. Napríklad v Bratislave sa z objektu na Briežkoch ozval štátny rozhlas ako stanica Dunaj. Na Briežkoch sa nachádzal objekt druhej zosilňovacej stanice, ktorý patril Správe diaľkových káblov. Nemal anténny systém, a preto sa nedalo vizuálne zistiť, že sa z neho vysiela. Neskôr sa vysielacie pracovisko muselo dočasne nasťahovať do budovy konzervatória na Kostolnej ulici v centre mesta. Bolo tu kompletné štúdio s réžiou, ktoré škole pomohol vybudovať a zapojiť rozhlas.

Slobodný vysielač plnil bez ohľadu na tieto a podobné provizóriá dôležitú informatívnu aj organizačnú úlohu. Prinášal správy o pohybe a správaní sa okupačných vojsk a radil, ako nenásilnou formou dať najavo, že ich ďalší pobyt je tu nežiaduci. Upozorňoval na prípady zjavnej i skrytej kolaborácie, udržiaval solidaritu najširšej verejnosti s uneseným Dubčekom a jeho spolupútnikmi.

Kedy, ako a kam ich vlastne uniesli?

Zlyhanie "zdravých“ síl

Naše rozprávanie o tom, čo sa dialo nad ránom 21. augusta 1968 v pražskom ústredí KSČ, sme prerušili vo chvíli, keď do Dubčekovej pracovne vtrhli sovietski výsadkári. Práve sa tam zdržiavali viacerí členovia politického vedenia krajiny. Na ich zátylky mierili votrelci samopalmi a všetkým prikázali nehýbať sa a mlčať. "Dubček sa pokúšal telefonicky zavolať veľvyslancovi Červonenkovi alebo samotnému Brežnevovi, ale nadporučík Ždanov mu vtom zabránil a vytrhol kábel telefónu.“ To je veta z hlásenia veliteľa výsadkových vojsk ZSSR generála Vasilija Margelova ministrovi Grečkovi. Zhruba sa zhoduje so spomienkami samotného Dubčeka.

V tomto kabinete ich držali asi dve hodiny, potom ich rozdelili na dve skupiny a jednu, kde bol aj Dubček, zaviedli do inej kancelárie na tom istom poschodí. Tam museli sedieť každý čelom k svojmu strážcovi. Dubček si všimol, že všetci mali hodnosť plukovníka alebo podplukovníka výsadkových vojsk.

O ďalšie dve hodiny, to už mohlo byť po desiatej predpoludním, skupinu vyviedli zadným vchodom z budovy na dvor, kde už boli pristavené tanky a obrnené vozidlá. Do jedného vsotili Dubčeka a ďalšieho člena užšieho vedenia strany, reformátora Františka Kriegla. V ďalších vozidlách viezli premiéra Oldřicha Černíka (toho zajali v budove predsedníctva vlády), predsedu parlamentu Josefa Smrkovského, tajomníka ÚV KSČ Josefa Špačka a predsedu pražskej straníckej organizácie Bohumila Šimona.

"Predstieral som, že mám dýchacie ťažkostí a požiadal som, aby otvorili príklop na trochu vzduchu,“ spomínal Dubček. "Zbadal som, že ich to znervóznilo. Mali zrejme príkaz priviezť ma na určené miesto živého. Keď otvorili príklop, postavil som sa a vstrčil som doň hlavu. Bola to ulica, ktorú som poznal…Už som vedel, že nás vezú na letisko.“

Medzitým z Moskvy do Prahy priletel člen politbyra a podpredseda sovietskej vlády v jednej osobe Kiril Mazurov. Tu sa však pohyboval v uniforme plukovníka Sovietskej armády a predstavoval sa ako generál Trofimov. V skutočnosti bol v okupovanom Československu akýmsi miestodržiteľom, Brežnev ho sem poslal, aby zabezpečil politické ciele operácie. A to znamenalo v prvom rade vytvoriť onú "robotnícko-roľnícku“ vládu.

V čase, keď Dubčeka a ďalších reformátorov viezli na letisko v pražskej Ruzyni, skupinu ich odporcov z vedenia KSČ dopravili iné obrnené vozidlá na sovietske veľvyslanectvo, kde pod taktovkou Červonenka a Trofimova – Mazurova sa mala sformovať nová moc v Československu.

"Červonenko žiadal ustanoviť pre túto mimoriadnu situáciu nejaký mimoriadny orgán, ktorý mal zlúčiť funkcie vedenia strany a štátu,“ spomínal neskôr Zdeněk Mlynář, účastník niekoľkohodinových rokovaní na sovietskej ambasáde. Na čele tejto bábkovej vlády mal stáť Alois Indra, ktorý sa narodil v Medzeve, ale vyrástol v Čechách a koncom 60. rokov to dopracoval na ministra dopravy a vysokého funkcionára KSČ. V čase vojenskej intervencie mal zohrať úlohu, ktorú v roku 1956 počas maďarského povstania prisúdil Kremeľ Jánosovi Kádárovi.

Z archívnych materiálov vyplýva, že Brežnev dostal v predvečer invázie od Indru list. "Súdruh Indra mi píše, že ak ich podporíme, tak v noci z 20. na 21. augusta prevezmú zdravé sily všetku moc v krajine, k pozývaciemu listu sa pripojí ďalších 50 vedúcich súdruhov, obsadia tlačiarne, rozhlas a televíziu,“ informoval Brežnev 18. augusta 1968 na porade lídrov päťkoalície v Moskve. Zo slovenských politikov mali v novej "revolučnej vláde“ zasadnúť ešte Vasil Biľak, Jozef Lenárt, Viliam Šalgovič a Emil Rigo. Podľa Mlynářa však málokto z oslovených bol nadšený touto ponukou.

© Ladislav Bielik, Rozhovor s tankistom /...
© Ladislav Bielik, Rozhovor s tankistom / Štúrova ulica, Bratislava, ČSSR, 21. - 22. august 1968. Autor: Ladislav Bielik

Dá sa predpokladať, že nápad s takouto vládou a s "revolučným tribunálom“ vnukol Brežnevovi Jurij Andropov, vtedajší šéf KGB, ktorý bol v roku 1956 počas maďarského povstania sovietskym veľvyslancom v Budapešti. Ale kým tam sa podarilo Chruščovovi s Andropovom pozliepať bábkovú vládu a nájsť pre svoje zámery Kádára, v Prahe o 12 rokov neskôr sa to Brežnevovi, Mazurovovi – Trofimovovi a Červonenkovi vonkoncom nedarilo. A keď 21. augusta navštívil sovietsky veľvyslanec prezidenta Ludvíka Svobodu so žiadosťou, aby "požehnal“ novú vládu, starý generál to odmietol urobiť s odôvodnením, že by ho za to ľud vyhnal z Hradu "ako prašivého psa“. Dubčekovi neskôr Svoboda tvrdil, že by sa radšej zastrelil, ako legalizoval chuntu vedenú Indrom. Podľa historikov sa Svoboda chcel vyhnúť krviprelievaniu a Sovietom prisľúbil podporiť výmenu reformátorov, vrátane Dubčeka, za povoľnejších politikov, ale žiadal, aby išlo o postupný proces.

Keď skupinu politikov, v ktorej bol Dubček, doviezli krátko popoludní na ruzynské letisko, umiestnili ich do nejakých dvoch kancelárií na prízemí letiskovej budovy. So svojimi strážcami tam potom čakali niekoľko hodín. Dubček pochopil, že nevedia, čo s nimi ďalej, a že to môže vyplývať len z momentálnej situácie po intervencii – situácia sa očividne nevyvíja tak, ako pôvodne predpokladali.

Tento pocit v ňom ešte zosilnel, keď ich dovliekli už večer za tmy do pristaveného lietadla a asi po hodine čakania na jeho palube nariadili strážcom presadnúť s unesenými do iného stroja. Jeden zo scenárov počítal zrejme s tým, že odstaveného Dubčeka a jeho druhov pošlú niekde na "dlhodobú dovolenku“. Ako v roku 1956, v čase maďarského povstania poslali Imre Nagya do vyhnanstva v Rumunsku a o dva roky odsúdili v Budapešti v zinscenovanom procese na smrť. Kam unášali neskoro večer 21. augusta 1968 Dubčeka a ďalších piatich mužov Pražskej jari z Prahy?

O tom som sa zhováral pred 15 rokmi, krátko pred jeho smrťou, s Bohumilom Šimonom:

"V prvej chvíli mi napadlo, že nás azda donútia vystúpiť za letu, a tak sa nás zbavia. Po polhodine však nasledovalo medzipristátie v Poľsku, v prihraničnej Legnici, o čom som sa však dozvedel až neskôr. Zaviedli ma do zapáchajúceho baraku, tam som zbadal Dubčeka. Mal hlavu v dlaniach, za ním stál dôstojník s automatom, pripraveným na streľbu. "Aj ty si tu, Bohuš?“ povedal Dubček, keď ma zočil, a dodal, akoby sa nič nestalo: "To je svinská zima, čo? Už pred polhodinou som požiadal o čaj a stále mi ho nenosia.“ Potom sme pokračovali v lete. Boli sme vo vzduchu tri a pol hodiny. Keď lietadlo začalo zostupovať, násobil som tento čas 700 až 900 kilometrami, aby som zistil, kde sme asi doleteli. Vychádzalo mi stredné Rusko.“

V skutočnosti pristáli iba niekoľko kilometrov od vtedajšej východnej hranice Československa, v zakarpatskom Užhorode. To medzipristátie a nekonečné lietanie pozdĺž hranice svedčilo iba o jednom – únoscovia nevedeli, čo ďalej a nevedela to ani Moskva, s ktorou plukovník Koršun neustále konzultoval.

A v Užhorode to tiež nevedeli. Tamojšiemu oblastnému tajomníkovi strany vraj len krátko pred príletom zvláštnych pasažierov z Prahy volal Brežnev. Nič konkrétne mu nepovedal, iba toľko, že mu privezú šesť osôb, aby ich ubytoval, pričom každého zvlášť, aby tam bolo čisto a mali čo jesť.

Z Užhorodu ich opäť na obrnených transportéroch viezli asi pol hodiny do zakarpatskej obce Kamenica. Za ňou v lese sa nachádzala priestranná chata, išlo o zariadenie KGB. "Ocitol som sa v miestnosti s posteľou, skriňou, kreslom a dvoma po zuby ozbrojenými chlapíkmi,“ spomínal Šimon. "Ráno som mohol navštíviť Dubčeka v takej istej izbe na prvom poschodí. V červených trenírkach sedel pri okne a smutne pozeral do údolia. Dovolili nám vyjsť na krátku prechádzku, ale nebolo nám do reči.“

"Ja tento národ zachránim…“

V Prahe medzitým definitívne skrachoval pokus sformovať "revolučnú vládu“. Všetky české i slovenské mestá boli oblepené plagátmi, na múroch domov i na plotoch pribudli rukou namaľované nápisy: "Lenin, zobuď sa, lebo Brežnev sa zbláznil“, "Vaše tanky – naša pravda“, "Ani kvapku vody okupantom!“

Väčšinou boli písané latinkou, čoraz častejšie sa však objavovali aj iné – v azbuke, ktorým vojaci na tankoch v uliciach museli rozumieť. "Provereno, kontrarevoljucii net. Idite domoj.“ "Otec osloboditeľ – syn okupant.“ "Golovoj dumaj, soldat, golovoj.“

Mnohých možno áno, ale "Williho“ z Odesy určite nenechávali ľahostajným: "Cítil som, ako mi líca horia hanbou,“ píše. „Prečo? pýtal som sa: Prečo?! Museli sme im pripadať ako dáke monštrá. Nevdojak sme sa stali účastníkmi potlačenia ich túžby po slobode. A oni nám odpovedali prirodzeným spôsobom – opovrhnutím.“

Prinajmenšom sa vtedy zamysleli nad odkazmi z múrov a plotov aj niektorí velitelia okupačných vojsk. Generál Gorelov s odstupom štyroch desaťročí už ako 90-ročný vyslovil v jednom rozhovore pre ruské noviny čosi ako pokánie: "Mohli sme sa obísť aj bez tejto operácie. Nebolo tam treba posielať vojská, nie je možné, že sa nedalo dohodnúť. Ale my všetko chceme riešiť silou…“

Podľa historika Pauera boli prejavy pasívnej rezistencie československého obyvateľstva v prvých dňoch okupácie oveľa účinnejšie, ako by býval vojenský odpor, vzhľadom na jeho nepripravenosť. Zrejme si to uvedomili aj v Kremli, lebo už 22. augusta rozhodli o zmene taktiky. Dubčeka museli nielen oslobodiť, ale aj sadnúť si s ním za jeden rokovací stôl. Keď sa o tom dozvedel poľský komunistický vodca Władysław Gomulka priamo od Brežneva, nemohol veriť vlastným ušiam. "Ináč to nešlo,“ znela odpoveď, na čo Gomulka vyslovil pamätnú, riadne zaprotokolovanú vetu: "Tak ho poriadne využite a potom pošlite do čertovej matere!“ Gomulka sa vraj veľmi obával, že demokratizačný "vírus“ preskočí z Československa do Poľska. Ostatne, už sa tam dal pozorovať nepokoj medzi študentmi i robotníkmi…

Ale ešte predtým, 21. augusta, sa v Bratislave udiala epizóda, ktorá akoby predznamenala ďalší vývoj situácie a jej tzv. normalizáciu. Filozof Miroslav Kusý (vtedy vedúci oddelenia ÚV KSS) stretol na ulici "vzrušeného“ Gustáva Husáka (vtedy podpredsedu vlády ČSSR), ktorý mu povedal, že práve bol na Hlbokej ulici a hnevá ho, aká hystéria a neschopnosť konať vládne v ústredí strany na Slovensku. Vzápätí Husák priam mesiášsky dodal: "Ja tento národ zachránim, aj keby mi mali všetci napľuť do očí.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#okupácia Československa #august 1968 #50 rokov od okupácie Československa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
34,99
Perla farebné ruže,tulipány a ranunculusy

Perla farebné ruže,tulipány a ranunculusy

44,99
Amore červené ruže

Amore červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk