Večná otázka: kde zobrať chýbajúcich ľudí

Slovensku chýbajú ľudia. Tisícky pracovníkov rozmanitých profesií. Je lepšie ich doviezť zo zahraničia alebo radšej zmobilizovať rezervy domáceho trhu práce? To je prvá otázka. A druhá: aké poučenie ponúkajú v tomto ohľade naše dejiny? Veď problém sa vyskytoval aj v minulosti a zakaždým sa nejako vyriešil...

10.09.2018 12:00
kežmarok, nemeckí osadníci Foto:
Kežmarok (Käsmark) založili nemeckí osadníci ešte v polovici 13. storočia.
debata

V dávnejšej minulosti tu ľudia akútne chýbali najčastejšie v dôsledku pustošivých vojen, prírodných katastrof a veľkých epidémií. Celé kraje Horného Uhorska (dnešného Slovenska) sa vtedy vyľudňovali, uhorskí panovníci boli nútení ich dosídľovať a pozývať kolonistov spoza hraníc. Tak sa stalo napríklad po tatárskom vpáde v rokoch 1241 – 1242.

V centrálnych častiach Uhorska vyvraždili votrelci takmer polovicu obyvateľstva, predpokladá historik Vladimír Segeš. Na severe krajiny, vrátane slovenských oblastí, boli straty menšie, lebo ľudia sa stihli skryť v horách a v lesoch. Úbytok obyvateľstva však spôsobil následný hladomor.

Po tatárskych nájazdoch zostalo rozvrátené hospodárstvo, zničená úroda, neobrobená pôda, ktorej sa nemal kto venovať. Uhorský kráľ Belo IV. (vládol v rokoch 1245 – 1270) sa rozhodol pozvať do vyľudnených krajov nemeckých osadníkov – Sasov. Tí sa najprv usadili na Spiši, neskôr aj v Šariši, Gemeri, Zemplíne a inde.

To ich stačilo len pozvať, a oni hneď prikvitli? Samozrejme, že nie…

Ako prilákať chýbajúcich

Bolo ich treba na niečo lákavé privábiť a potom na novom mieste takpovediac stabilizovať. Bol s tým spojený celý systém úľav a špeciálnych výsad, predovšetkým však oslobodenie od platenia daní. Osadníci ich začali vrchnosti odvádzať zvyčajne až po 18 rokoch usídlenia, po tom, čo vyrúbali les, založili osadu, upravili pôdu a vytvorili role.

Kráľ Belo vymyslel pre novousadlíkov aj lákavý názov – hospices nostri (naši hostia). Čiže nie nejakí imigranti alebo zahraniční privandrovalci, ale – vzácni hostia, ktorí sa tešili, na rozdiel od starousadlíkov – poddaných, rôznym výhodám a najmä väčšej slobode, nevynímajúc slobodu pohybu, sťahovania sa v rámci celého kráľovstva. Ale v prvom rade si mohli na novom mieste zorganizovať život podľa vlastných predstáv. Išlo o celý súbor právnych zvyklosti, tzv. ius hospitum.

Tieto pravidlá nevznikli na pustom mieste. Ako upozorňuje ďalší slovenský historik stredoveku Vladimír Rábik, už prvý kráľ Uhorska Štefan I. zvaný aj Veľký (1001 – 1038) prijal doktrínu, známu ako Kniha mravných poučení, kde vyzýval následníka trónu, aby rešpektoval reč a zvyky „hostí“.

Doslova: „Hostia prichádzajú z rozličných krajín a končín, prinášajú so sebou aj rozličné jazyky a zvyky, rozličné vedomosti a zbrane, a to všetko okrášľuje a povyšuje kráľovsky trón a súčasne zastrašuje spupnosť cudzincov. Veď kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké.“ Človek nevychádza z údivu, kde sa v stredovekom vládcovi (pred tisíc rokmi!) nabrala toľká predvídavosť, múdrosť a tolerantnosť voči cudzincom.

Nemeckých osadníkov sem pozývali uhorskí králi – a po nich už i jednotliví šľachtici – aj v nasledujúcich storočiach. A to roľníkov i remeselníkov, pričom nielen v časoch zlých, ale aj dobrých. Takto prišli na územie Slovenska napríklad banskí odborníci z Korutánska, Harzu a z českých krajín. Vďaka nim zažili v 14. až 16. storočí rozkvet stredoslovenské banské mestá – Kremnica, Banská Bystrica a Banská Štiavnica.

Predpokladá sa, že už koncom 14. storočia bolo na našom území približne 500 Nemcami osídlených lokalít, každé ôsme obývané sídlo v Hornom Uhorsku bolo vtedy prevažne nemecké. Práve v tom čase „hostia“ založili u nás aj nové mestá, z nich najväčšie boli Kežmarok a Ružomberok.

V neskorších obdobiach sa síce podmienky pre novousadlíkov sprísnili – museli sa napríklad hneď po príchode preukázať určitou finančnou hotovosťou, daňová sloboda trvala „len“ 10 rokov – presídlenie do Uhorska však bolo pre nich naďalej výhodné. Podľa nariadenia o prisťahovalectve z roku 1785 mal byť každému novousadlíkovi pridelený priestranný dom so záhradou, roľníci mali dostať pôdu, ťažný a chovný dobytok, cestovné náklady boli prisťahovalcom dodatočne uhradené.

Kto by to nebral aj dnes? Mimochodom, v čase, keď rakúsky cisár a uhorský kráľ v jednej osobe Jozef II. si takto „kupoval“ prisťahovalcov, Amerika si pomáhala dovozom čiernych otrokov z Afriky. Do roku 1800 prepravili otrokárske lode do južných štátov 890-tisíc a do roku 1830 bezmála 2 milióny predkov dnešných Afroameričanov. Žili v neľudských podmienkach, hrdlačili prevažne na plantážach…

Imigranti, vysťahovalci a tí tretí

Logicky sa natíska otázka, či toľké privilégiá pre prisťahovalcov nevyvolávali v Uhorsku odpor domáceho, v poddanstve sa nachádzajúceho obyvateľstva? Zrejme iná situácia bola vo vyľudnených krajoch, kde prišelcom nemal vlastne kto veľmi závidieť, iná zase v riedko osídlených oblastiach, tam sa „hostia“ určite stretávali aj s protimigračnými náladami. Tie sa prejavili najmä v krízových obdobiach, keď sa hľadal vinník všetkých bied, a cudzinec, navyše inoverec, je vtedy zvyčajne prvý na rane.

Mimochodom, inoverci. V stredoveku sa k nám nesťahovali moslimovia, zato u nich doma prenasledovaní evanjelici a kalvíni áno. Ba v 17. storočí nachádzali v Uhorsku útočište aj „novokrstenci“, zvaní habáni, ľudia z radikálneho krídla v luteránskom hnutí. Usadili sa v okolí Bratislavy a na Malom Žitnom ostrove. S podporou časti šľachty a vďaka liberálnejšiemu konfesionálnemu prostrediu žili u nás relatívne pokojne vyše sto rokov, až kým Mária Terézia nezačala trvať na ich pokatolíčtení.

Boli však v uhorských dejinách celé dlhé obdobia, keď prisťahovalcov – kolonistov (neboli to len Nemci, ale napríklad i Valasi) chránil svojou autoritou panovník a miestny zemepán. Postupne si aj sami novousadlíci získavali priazeň širšej verejnosti spôsobom života a najmä výsledkami práce. Bohaté odborné poznatky a výrobné skúsenosti odovzdávali starousadlíkom. Vzájomné spolužitie postupne viedlo až k integrácii osadníkov s pôvodným obyvateľstvom či dokonca k ich asimilácii.

Časom sa však ukázalo, že zahraničné prisťahovalectvo nestačí uspokojiť dopyt po pracovných silách. Vtedy slobodu sťahovať sa či migrovať, ktorá bola dosiaľ výsadou „hostí“, rozšírila štátna moc aj na pôvodné poddanské obyvateľstvo. Zatiaľ, pravda, len v hraniciach Uhorska. Zrušenie nevoľníctva Jozefom II. v roku 1785 ešte viac rozšírilo rámec voľnosti pohybu.

Desaťtisíce ľudí odchádzali každoročne z málo úrodných slovenských krajov na juh. A o sto rokov neskôr sa začalo masové vysťahovalectvo Slovákov a Rusínov do Spojených štátov. Darmo stolár Daniel Šustek z Chicaga vystríhal v listoch domov rodákov: „Obyčajne všetky našetrené groše zožerie vysťahovalcom dlhá cesta po suchu a na mori. A trvá vždy nejaký čas, kým si nájdu stálu prácu.“ Nasledovali ho ďalší a ďalší.

Podľa neúplných štatistik odišlo v rokoch 1873 až 1913 za prácou do Ameriky viac ako pol milióna Slovákov. Medzi nimi aj ľudia vzdelaní – učitelia, duchovní, novinári, ktorých vyháňal z domoviny maďarizačný útlak. Uhorská vláda sa zháčila dosť neskoro – až vtedy, keď sa kedysi preľudnené oblasti začali vyľudňovať. A to už bola na obzore vojnová kataklizma. Tá dovŕšila dielo skazy.

Pomoc z Čiech a Moravy

Na troskách Rakúsko-Uhorska vznikla Československá republika. Jej východná polovica zaostávala za západnou nielen v úrovni ekonomiky a sociálnej sféry, ale aj vzdelanosti a kultúry. V dôsledku maďarizácie chýbala najmä početnejšia národná inteligencia. Na Slovensku bolo v tom čase 66 stredných a 429 ľudových škôl, z nich iba 25 so slovenským vyučovacím jazykom.

Čo je horšie, nebolo učiteľov, ktorí by ovládali slovenčinu. Podľa historičky Alžbety Bojkovej sa budovatelia nového štátu zamýšľali aj nad možnosťou, žeby časť maďarských učiteľov ponechali na svojich miestach, ale s podmienkou, že sa do dvoch až troch rokov naučia po slovensky. Napokon však dospeli k záveru, že im nemožno dôverovať, lebo sú „psychologicky hlboko zakotvení do maďarského nacionalizmu“. A tak zostávalo jediné východisko.

„Aspoň 1 000 staníc učiteľských je nevyhnutné zaplniť Čechmi, ďalej asi 300 – 400 (miest) profesorských a odborne učiteľských,“ hlásil Anton Štefánek Vavrovi Šrobárovi v auguste 1919. Štefánek, známejší ako zakladateľ slovenskej sociológie, spravoval v tom čase školstvo na Slovensku, Šrobár bol ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska.

I stalo sa, 1 400 pedagógov sa sťahovalo v rámci vnútornej migrácie z Čiech na Slovensko. Vyučovali a zároveň sami sa učili po slovensky. Viacerí z nich neskôr napísali prvé slovenské učebnice. Lebo Tomáš G. Masaryk, prvý prezident ČSR, vytýčil pri zrode nového štátu cieľ "uškoliť Slovensko“, nehľadiac pritom na výšku vynaložených prostriedkov a energie, lebo "čo národ vloží do učiteľov, trikrát sa mu vráti“.

Učiteľov nasledovali stovky a tisíce lekárov, úradníkov, poštárov, železničiarov, osvetových pracovníkov – aj tí vtedy na Slovensku chýbali. Jedni prichádzali dobrovoľne, ďalší viac-menej z donútenia, platný zákon totiž umožňoval prikázať štátnemu zamestnancovi, aby nastúpil do práce kdekoľvek v republike.

Po druhej svetovej vojne a po obnovení Československa sa situácia do istej miery zopakovala v súvislosti s rozsiahlou industrializáciou slovenských krajov. Do nových fabrík hutníckeho, strojárskeho či chemického priemyslu už na začiatku ich výstavby, tobôž po spustení prevádzky, smerovali skupiny inžinierov z Čiech a Moravy. Mnohí s rodinami, ďalší si ich tu založili a zostali žiť natrvalo. Na rozdiel od roku 1939 však v roku 1993 nikto nehnal týchto odborníkov späť za rieku Moravu (,,Česi peši do Prahy")…

Prvá republika umožnila emancipáciu žien, otvorila pre ne dokorán brány škôl, vrátane vysokých. Tým zároveň objavila doplňujúci zdroj pracovných síl. Žene boli prístupné už nielen robotnícke profesie, ako za čias Rakúsko-Uhorska, ale aj mnohé ďalšie. V spoločnosti sa však naďalej vyzdvihovala úloha ženy – matky, vychovávateľky a opatrovateľky, preto predstaviteľky nežného pohlavia samy uprednostňovali prácu v škole a nemocnici. Nie je pravda, že školstvo, zdravotníctvo a sociálne služby sa u nás feminizovali až za socializmu, ženský živel začal v týchto odvetviach prevládať už skôr.

Vrátime sa k umiestenkám?

Zdalo by sa, že socializmus nemohol mať problémy s nedostatkom pracovníkov, veď z práva na prácu urobil povinnosť. Na toho, kto sa „vyhýbal“ práci, pamätal vtedy paragraf v Trestnom zákone. Ženy sa nemuseli povinne zamestnať, ak sa starali o deti alebo chceli zostať v domácnosti, ale aj tak sa väčšina v minulom režime zamestnala, lebo rodiny si zvykli na životný štandard, ktorý sa dal zabezpečiť len z dvoch príjmov.

Zamestnanosť bola takmer 100-percentná, napriek tomu pracovníci stále chýbali. Raz ich nebolo dosť na „stavbách päťročnice“, inokedy v pohraničí alebo v službách. Zato v iných regiónoch a odvetviach hospodárstva panovala v tom istom čase „prezamestnanosť“ – pracovníci si tam priam prekážali. Za niečo mohol vtedajší systém riadenia a plánovaná ekonomika, za niečo nízka produktivita a zlá organizácia v jednotlivých podnikoch či organizáciách.

Chýbali inžinieri, doktori i remeselníci. Doviezť ich zo zahraničia neprichádzalo do úvahy. A tak sa pre absolventov vysokých a odborných škôl zaviedli umiestenky. Po skončení školy museli nastúpiť minimálne na tri roky do podniku alebo organizácie, ktoré im určilo ministerstvo školstva alebo iný ústredný štátny orgán. Ten podnik bol povinný vytvoriť absolventovi vhodné pracovné a životné podmienky vrátane ubytovania.

Ale už dávno nebol stredovek a komu sa chcelo na tri roky odísť z veľkého mesta kamsi do mestečka pánubohu za chrbtom? MUDr. Štefan Varga z Humenného nastúpil do nemocnice v Medzilaborciach ako čerstvý zubný lekár v roku 1955. „Za desať rokov sa u nás vystriedalo až 38 stomatológov, mnohí prišli až z Čiech,“ spomína. „Spravidla vydržali v Medzilaborciach tri mesiace, niektorí "až“ pol roka. Odišli, len čo sa nabažili tunajšej romantiky."

Posledné umiestenky dostávali absolventi v školskom roku 1965/1966. Preto prekvapilo, keď pred šiestimi rokmi Európska komisia začala uvažovať o ich znovuzavedení v nejakej modernejšej podobe, a to v celej únii. S návrhom prišiel eurokomisár László Andor, mal zmierniť problém nezamestnanosti veľkého počtu absolventov škôl vo viacerých krajinách EÚ. Medzitým však nápad zhasol…

Šanca pre dlhodobo nezamestnaných

Dnes sa na Slovensku miera nezamestnanosti blíži k tej skrytej za socializmu (bola asi 3,5-percentná). Pretrvávajú však problémy v štruktúre zamestnanosti – chýbajú ľudia určitých profesií vo vybraných odvetviach a regiónoch. Len pred týždňom preto vystúpil slovenský premiér Peter Pellegrini s iniciatívou vo vzťahu k sociálne vylúčeným Rómov. Firmy, ktoré ich prijmú do zamestnania, by dostali určité dotácie na nové pracovné miesta a Rómom, ktorí by ponúkanú prácu odmietli, by sa znižovali sociálne dávky.

Zďaleka nie všetci Rómovia sa vyhýbajú práci.... Foto: SITA
rómovia, práca, demonštrácia Zďaleka nie všetci Rómovia sa vyhýbajú práci. Mnohí ju nemôžu zohnať (záber z rómskej demonštrácie v marci 2013).

Pred jedenástimi rokmi sme sa na stránkach Pravdy zhovárali s rómskym podnikateľom z Bardejova Ing. Jozefom Patkáňom. Vo svojej stavebnej firme zamestnával vtedy okolo 250 Rómov. „Raz ešte bude boj aj o rómskych pracovníkov,“ predpovedal. „Zamestnávatelia si povedia: radšej domáceho Róma, ako rumunského či bulharského, nehovoriac už o migrantoch z tretieho sveta. Našich ľudí aspoň poznáme.“

Dáva vari súčasný vývoj inžinierovi Patkáňovi za pravdu? Podľa zistení Svetovej banky je na Slovensku len 15-percentná zamestnanosť Rómov. V aktívnom veku (15– až 64-roční) je ich takmer 300-tisíc, pracuje – odhadom – len asi 45-tisíc. Pritom na trhu práce dnes chýba takmer 90-tisíc ľudí.

Áno, dlhodobo nezamestnaní nemajú väčšinou pracovné návyky a majú spravidla len základné vzdelanie. Ale veď nízko kvalifikovanú pracovnú silu potrebuje poľnohospodárstvo, stavebníctvo, viaceré služby. Za socializmu tam pracovalo veľa Rómov, pravda, pod hrozbou postihov za „príživníctvo“. Dnes to nejde niekoho nútiť do roboty, aj keď je to aj v jeho záujme, treba sa neustále obzerať na Brusel a na strážcov ľudských práv, aj keď sociálne vylúčení žijú v neľudských podmienkach na okraji spoločnosti.

A tak otázka z názvu článku zostáva i na jeho konci.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #práca #Voľné miesto #pracovníci