Mobilizácia '38: kto chcel bojovať a kto to len hral

, 24.09.2018 06:00
mobilizácia, republika, hitler
Mobilizácia: Nedáme ani piaď republiky! Autor:

Heslo bolo: ani piaď republiky cudzím dobyvateľom! Státisíce mužov opúšťali teplo domovov, aby sa postavili agresii zo strany nacistického Nemecka so zbraňou v ruke. Boli odhodlaní obetovať životy za vlasť, pragmatickí domáci a spojeneckí politici im to však nedovolili. V zákulisí udalostí pripravili medzitým potupný výmenný obchod s Hitlerom. V presvedčení, že zvolili "menšie“ zlo.

Bol piatok 23. septembra 1938, krátko po desiatej hodine večer. Rozhlas prerušil vysielanie a odvysielal rozkaz prezidenta republiky a hlavného veliteľa československej brannej moci Edvarda Beneša, ktorý nariadil jej všeobecnú mobilizáciu. Týkala sa všetkých dôstojníkov a vojakov v zálohe, ktorí dosiahli vek 40 rokov a menej – dovedna osemnástich ročníkov. Mali sa najneskôr do šiestich hodín hlásiť v určenej výzbrojnej stanici alebo vo svojich vojenských útvaroch.

Berlín totiž naďalej stupňoval svoje požiadavky voči Prahe a jej spojencom. Nacistom už nestačilo odstúpenie pohraničných okresov s viac ako 50 percentami nemeckého obyvateľstva. Žiadali celé Sudety. Po celej krajine sa konali búrlivé demonštrácie. "Republiku si nedáme!“ hlásali transparenty. "Československo sa bude brániť,“ zaprisahal sa aj legionársky generál Jan Syrový, premiér úradníckej vlády, ktorá práve vystriedala kabinet Milana Hodžu, prvého Slováka v premiérskom kresle prvej ČSR.

"Každý, kto nastupuje do činnej vojenskej služby, nastúpi v obnosenom obleku a prinesie so sebou jedlo na dva dni, príbory, čistiace potreby, kufrík alebo batoh,“ uvádzalo sa v mobilizačnej vyhláške. Tá povolávala nielen mužov, ale aj tzv. evidenčné kone, motorové vozidlá, ba dokonca lietadlá a plavidlá na vojenské účely.

"Priebeh mobilizácie bol kľudný,“ čítame v obecnej kronike Šarišských Michalian (vtedy Michaľany n/T.). "Nedostatok pracovných síl bol však citeľný, čo malo za následok nedostatočné obrobenie polí.“ Z obce narukovalo 42 mužov, mnohí sa vrátili až v decembri, a mobilizácia sa týkala aj gazdovských vozov a konských záprahov.

Na železničných vozňoch, plných povolancov sa dali čítať nápisy: "Vytrváme, nedáme sa, tak prisaháme!“ Za 24 hodín sa hlásilo vo väčšine kasární takmer 75 percent povolaných záložníkov, čo je podľa vojenských odborníkov veľmi dobré číslo. V Prahe mali obavy, ako zareaguje na mobilizačný rozkaz Slovensko, kde bola v tom čase najvplyvnejšou Hlinkova ľudová strana, obviňovaná z nacionalizmu a separatizmu. Rozchýrilo sa, že Slováci nebudú chcieť rukovať, lebo ľudáci sú proti vojne s Nemeckom. Podľa zistení historika Valeriána Bystrického si však drvivá väčšina povolaných mužov splnila mobilizačnú povinnosť, čo platilo aj o členoch vedenia HSĽS.

Významne k tomu prispel Karol Sidor, považovaný za nástupcu Andreja Hlinku (ten zomrel len pred piatimi týždňami, 16. augusta 1938). V rozhlasovom prejave krátko pred vyhlásením mobilizácie vyzýval Slovákov: "V disciplinovaných a zovretých šíkoch vypočujte ďalšie rozkazy svojich štátnych a národných predstaviteľov. Splňte tieto rozkazy do poslednej litery.“ Sidor takto postupoval v nádeji, že Beneš ocení ústretovosť ľudovej strany a konečne pristúpi na jej požiadavku širokej autonómie pre Slovensko.

Všetci na obranu vlasti!

Denník HSĽS Slovák vyšiel 24. septembra s palcovým titulkom – Všetci na obranu národa a vlasti. "Mobilizácia sa týka rovnako Čechov ako Slovákov, lebo nepriateľ číha na územia obidvoch čiastok nášho štátu,“ vysvetľovali noviny vo svojom komentári, "a chce urvať čo najväčšiu korisť z nášho národného tela.“ Z ďalších článkov však vyplývalo, že obavy ľudákov sa týkali najmä Maďarska: "Začalo sa to na západe, možno príde čas, že bude sa pokračovať na juhu a na východe.“

Mobilizácia na Slovensku prebehla zväčša organizovane, vyskytli sa však aj prípady paniky, a to najmä v Bratislave, ktorá bola na dosah delostrelectva Wehrmachtu, rozmiestneného hneď za Petržalkou. V sobotu 24. septembra preplnili železničnú stanicu znepokojení Bratislavčania, ktorí sa chceli dostať na bezpečnejšie miesta. "Na pojazdné dopravné prostriedky sa platili neuveriteľné sumy,“ spomínal vo svojich memoároch Pavol Čarnogurský. Spôsobil to zrejme aj prechodný zákaz predaja pohonných hmôt vzhľadom na rastúce potreby armády.

Mobilizáciu sprevádzalo nútené odovzdávanie rádioprijímačov. Úrady tým chceli zamedziť šíreniu nepriateľskej propagandy, súčasne však sťažovali včasné informovanie verejnosti, čo prispievalo k šíreniu poplašných správ. Na mnohých miestach prepukla nákupná horúčka, inde ľudia hromadne vyberali bankové vklady…

Za päť mobilizačných dní nastúpilo do zbrane v celej ČSR okolo 1 127 000 mužov. Početný stav československej armády tak dosiahol takmer 1 300 000 vojakov. "Verejnosť prijala mobilizáciu s nadšením a uspokojením,“ písala dobová tlač. Neplatilo to však o všetkých regiónoch a určite nie o Sudetách, kde prevažovalo obyvateľstvo nemeckej národnosti. Pre povolancov z tejto oblasti Čiech mobilizačná vyhláška akoby ani neplatila, mnohí na ňu vôbec nezareagovali. Pripomíname, že v prípade nemeckej menšiny išlo o viac ako 3 milióny obyvateľov vtedajšieho Československa. Na porovnanie: Slovákov žilo v prvej ČSR okolo 2,5 milióna, Čechov – 6,7 milióna. Prevažná väčšina príslušníkov nemeckej národnosti obývala české pohraničie, na Slovensku ich žilo iba približne 150-tisíc.

Sudetskí Nemci boli politicky organizovaní v strane Konráda Henleina, ktorá predstavovala "piatu kolónu“ nacistického Nemecka v ČSR. Jej slovenská odnož, Karpatonemecká strana pod vedením Franza Karmasina sa nevyznačovala až takými politickými provokáciami, ale ani netajila svoj príklon k Hitlerovej Tretej ríši.

Týždeň pred mobilizáciou sa Praha rozhodla skoncovať s nepokojmi v pohraničí, ktoré vyvolávali henleinovci, a zakázala politické strany národnostných menšín. Henlein ušiel do Nemecka, odkiaľ prostredníctvom ríšskeho rozhlasu volal: "Chceme domov do Ríše. Boh požehnaj nás a náš spravodlivý boj!“ Karmasin utekal pred mobilizáciou do Viedne, ktorá po "anšluse“ bola už pol roka súčasťou zjednoteného nacistického Nemecka…

Bol by Hitler zaútočil?

Anton Rašla, budúci povstalecký poľný prokurátor, bol v tom čase ako mladý právnik na základnej vojenskej službe kdesi pri Lučenci. Po desaťročiach spomínal, ako každú chvíľu očakávali vpád Wehrmachtu.

"Čudovali sme sa, prečo Nemci už nebombardujú české a slovenské mestá, veď v prvé mobilizačné dni mali na to ideálnu príležitosť. Ako je možné, že nevyužili kritický moment po vyhlásení mobilizácie, keď zálohy ešte neboli vyzbrojené a nezaujali plánované pozície?“ pýtal sa starý generál v našom rozhovore, a hneď si aj odpovedal: "Až neskôr som na to prišiel – Hitler si musel byť už vtedy, sedem dní pred Mníchovskou konferenciou istý, že svoje dosiahne aj bez boja – dostane to priam na tácni od našich spojencov.“

O dva roky staršieho Jozefa A. Mikuša, budúceho veľvyslanca Slovenského štátu v Ríme a neskôr v Madride, zastihla mobilizácia na ministerstve zahraničných vecí v Prahe. Narukoval ako záložník k 32. pluku do Košíc. Vo svojich pamätiach opisuje, ako cestou dva razy zažil poplach: "Vlak zastavil a my sme sa rozpŕchli do krovín.“ Išlo o cvičné alebo plané poplachy? Podľa niektorých svedectiev aj armádne velenie bolo presvedčené, že Hitler zaútočí vzápätí po vyhlásení mobilizácie…

A prečo by nezaútočil? Veď Nemecko neustále rinčalo zbraňami a jeho vodca opakovane ubezpečoval svet, že sa nezastaví ani pred inváziou do ČSR, aj keby to malo znamenať veľkú vojnu. A 28. septembra, v deň ukončenia mobilizácie, Führer prišiel s ultimátom: buď Praha odovzdá do 24 hodín české pohraničie, alebo Nemecko zaútočí! Vari to boli len svalnaté slová?

Hitlera údajne odrádzali od útoku československé pevnosti v systéme opevnenia pozdĺž hraníc s Nemeckom. Keď si ich pozrel už po obsadení Sudet, musel priznať, že bolo pre Nemcov šťastím, ak sa všetko nakoniec obišlo bez bojov. "Preliali by sme veľa krvi,“ pripustil v súkromí. Proti ozbrojenému konfliktu bola aj časť nemeckej generality.

Už po druhej svetovej vojne, v čase norimberského procesu sa československý zástupca Bohuslav Ečer spýtal maršala Wilhelma Keitela, či by Tretia ríša zaútočila v roku 1938 na Československo, keby sa západne mocnosti postavili za Prahu. Bývalý náčelník Hitlerovho hlavného velenia Wehrmachtu odpovedal jednoznačne: "Určite nie, neboli sme na to dosť vojenskí silní, potrebovali sme získať čas a dokončiť zbrojenie.“

Ale vráťme sa do roku 1938 a na Slovensko. Stav pohotovosti vyhlásili 23. septembra aj v petržalských mamutích bunkroch – pevnostiach. Poručík Anton Petrák tam velil rote protitankových kanónov. "Steny týchto betónových pevností boli hrubé jeden meter a skveli sa na nich nápisy Nami neprejdú, nikoho sa nebojíme!“ približoval mi svojho času situáciu (už) generál Petrák. Posádky týchto pevností tvorili elitné jednotky zložené z najspoľahli­vejších a najlepších vojakov. Napríklad Nemcov, ktorí slúžili v čs. armáde, do pevností nepúšťali.

Pri Petržalke bol systém opevnenia už viac-menej dokončený, ale na mnohých ďalších úsekoch štátnej hranice bol len rozostavaný, alebo dokonca iba projektovaný. Celý sa mal dokončiť podľa plánov až začiatkom 50. rokov. Ale začiatkom jesene 1938 už armáda mala k dispozícii 263 ťažkých a vyše 9 630 ľahkých objektov s potrebnými zbraňami. Takto čiastočne opevnené hranice by síce nedokázali odraziť bleskový útok Wehrmachtu, ale určite by ho spomalili.

Podľa jedného dokumentu, ktorý v jeseni 1938 unikol z tamojšieho ministerstva vojny, by sa československá armáda dokázala udržať tri mesiace. Musela by však ustúpiť až na stredné Slovensko pod ochranu tunajších lesov a hôr. Turčiansky Svätý Martin by sa potom stal prechodným hlavným mestom ČSR.

Náčelník generálneho štábu nemeckých pozemných síl Ludwig von Beck bol zdržanlivejší v odhadoch a predpovedal, že protivník by vzdoroval "značne dlhšie ako tri týždne“. Vojenský historik Miloslav Čaplovič nevylučuje možnosť, že ak by nemecko-československá vojna trvala povedzme šesť týždňov, tak aj niektorí spojenci Československa by prehodnotili svoj pôvodný postoj a prišli mu na pomoc.

Ibaže Hitlerovo ultimátum z 28. septembra nevyústilo do ozbrojeného konfliktu. Veľká Británia a Francúzsko vyhoveli požiadavkám Nemecka a súhlasila s nimi aj Praha. Pre mnohých čitateľov však bude možno prekvapením zistenie, že sa to dohodlo viac-menej už pred vyhlásením všeobecnej mobilizácie, a nie až v Mníchove.

Čierna komédia s verejnosťou

Týždeň pred mobilizáciou, 16. septembra 1938 priletel do Paríža osobitný vyslanec prezidenta Beneša minister Jaromír Nečas s tajným poslaním. Mal doručiť francúzskej vláde posolstvo, v ktorom Beneš navrhoval ponúknuť nacistickému Nemecku na urovnanie krízy československé územie s rozlohou 4– až 6-tisíc štvorcových kilometrov. Tento "obchod“ mali sprostredkovať Francúzsko a Veľká Británia, ktorých najvyšší predstavitelia krátko predtým prišli k podobnému riešeniu.

Vojnu možno odvrátiť len tak, že Praha bude súhlasiť s odovzdaním Sudet Nemecku, tvrdil britský premiér Neville Chamberlain po schôdzke s Hitlerom v jeho letnom sídle Berghof 15. septembra 1938. "Napriek tvrdosti a bezcitnosti jeho tváre, mám dojem, že je to muž, na ktorého sa možno spoľahnúť,“ vyhlásil Chamberlain o svojom nemeckom náprotivku, s ktorým sa potom stretol v rýchlom slede ešte dvakrát. "Chamberlainovo trojkolové rokovanie s Hitlerom by mohlo kandidovať na jednu z najponižujú­cejších kapitulácií v dejinách,“ napísal britský historik Norman Davies. "Bezradnosť sa pod tlakom hrubosti spojila s bezcharakter­nosťou, aby dosiahla hanebnosť.“

Ale vráťme sa k Nečasovej misii. Je zvláštne, že Beneš o nej mlčal a nehlásil sa k celému projektu nielen vtedy, ale ani po vojne. Nečas však prelomil mlčanie a o Benešovej ponuke svedčia tiež archívy i memoáre niektorých západných politikov tej doby.

Už menej sa pripomína, že Beneš navrhoval odovzdať Nemecku nie celé Sudety, ale tri pohraničné výbežky (napríklad chebský) s približne miliónom obyvateľov. Mimochodom, toto územie navrhoval prenechať Nemecku už na parížskej mierovej konferencii v roku 1919. Zostáva však faktom, že v jeseni 1938 Beneš nahral francúzskej vláde, ktorá ustupovala Hitlerovi, a teraz mohla vyhlásiť: "Čo chcete, veď aj československý prezident je za odstúpenie časti územia Nemecku!“

Beneš si toto úskalie zrejme uvedomoval, o čom svedčí nasledujúci vývoj udalostí. Keď po britsko-francúzskych konzultáciách prišla 19. septembra do Prahy z Londýna nóta, požadujúca odstúpenie Sudet hitlerovskému Nemecku, Hodžova vláda ju najprv odmietla s tým, že o zmene hraníc musí podľa vtedy platnej ústavy rozhodnúť parlament. Ale už 20. septembra večer si Hodža zavolal francúzskeho veľvyslanca, aby mu s vedomím Beneša oznámil: Hitlerovi ustúpime, ak nás o to Británia a Francúzsko požiadajú písomne. Na druhý deň prišla z Paríža a Londýna prostredníctvom veľvyslancov kladná odpoveď.

Niektorí historici to vykladajú tak, že Beneš a Hodža si vlastne objednali u západných mocnosti ultimátum, aby nestratili tvár pred domácou verejnosťou. Beneš vraj kvôli tomu neváhal vyhlásiť dokonca všeobecnú mobilizáciu a Hodža podal demisiu, keď v Prahe prepukli demonštrácie. Nová Syrového vláda však rozhodnutia svojej predchodkyne neodvolala. Aj počas mobilizácie naďalej ubezpečovala Paríž a Londýn, že pohraničie ochotne odstúpi Nemecku. Pritom reči o objednanom ultimáte Beneš i Hodža rozhodne odmietali a zhodne tvrdili, že všetko sa dialo pod hrubým nátlakom zvonku.

"Bola to taká čierna komédia, ktorú politické vedenie hralo s obyvateľstvom, pripravovaným na vojnu,“ hovorí český historik Vít Smetana. Zo strany Beneša išlo zrejme aj o zúfalý pokus zachrániť, čo sa dá. Musel však prijať Mníchovskú dohodu? A prečo nezavolal na pomoc Sovietsky zväz, ktorý ju vraj opakovane ponúkal? O tom si povieme viac už o týždeň.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#mobilizácia #Hitler #boje
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
32,99
Flower bag kaly, ružové a modré kvety

Flower bag kaly, ružové a modré kvety

29,99
Flower box červená kocka "L" farebné minigerbery

Flower box červená kocka "L" farebné minigerbery

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk