Autonómia '38: ďalej od Prahy, bližšie k Berlínu

, 07.10.2018 06:00
Jozef Tiso
Jozef Tiso reční na bratislavskej manifestácii v júni 1938, zvolanej pri príležitosti 20. výročia Pittsburskej dohody. Autor:

Všetko zlé je vraj na niečo dobré. Pred 80 rokmi sa Britom a Francúzom mohlo zdať, že v Mníchove definitívne ukojili Hitlerovu pažravosť a bude mier. Čechov azda utešovala predstava, že odstúpením Sudet sa zbavili večne nespokojných Nemcov. Pre Slovákov sa skončilo poručníkovanie z Prahy a namýšľali si, že vďaka autonómii si doma budú vládnuť sami.

Ale všetko bolo "trocha“ inak. V jeseni 1938 hral Adolf Hitler svoju diabolskú hru s národnosťami a malými národmi, aby oslabil tie väčšie a veľké.

Podľa nemeckého zápisu z mníchovskej konferencie jej účastníci spomenuli Slovensko alebo Slovákov iba raz, aj to veľmi letmo. Urobil to práve Hitler hneď na začiatku rokovania, keď v súvislosti so situáciou v Československu vyhlásil: "Menšiny – nemecká, maďarská, slovenská, poľská a karpatoruská – ktoré boli proti svojej vôli pripojené k tomuto štátu, povstanú proti jeho ďalšej existencii.“

Problémom poľskej a maďarskej menšiny sa mala podľa Mníchovskej dohody venovať "do troch mesiacov“ – ak sa medzitým nevyriešia – ďalšia takáto konferencia. Slovenskú "menšinu“ obišli lídri štyroch mocností v záverečnom dokumente mlčaním. Vari predpokladali, že Slováci si svoj problém vyriešia sami? Alebo že si Slovensko dovtedy rozchytajú po kúskoch jeho susedia? Ale Hitler vtedy už nejavil sklony prenechať celé Slovensko Maďarsku a ani sám ho nechcel anektovať. Mal záujem len o predmostie Bratislavy. Miklós Horthy ho popudil postojom k "českej otázke“, že by sa mala riešiť "mierovými prostriedkami“. Maďarský regent tým podľa Führera neuspel v skúške vôle. Musel sa uspokojiť s tým, čo mu o mesiac prisúdi tzv. Viedenská arbitráž. Hitler možno dal na rady predákov Sudetonemeckej strany, ktorí vnímali Slovensko – spolu s Podkarpatskou Rusou – ako "bariéru oddeľujúcu Poľsko od Maďarska a most Nemeckej ríše smerom na východ“. Upozorňuje na to slovenský historik Michal Schvarc. Pre Hitlera nebolo tajomstvom, že Poliaci sa usilujú o spoločnú hranicu s Maďarskom.

Skrátka, nemecký vodca mal so Slovenskom svoje plány a v Berlíne, samozrejme, nemohli nevedieť, že predstavitelia Hlinkovej ľudovej strany už rokovali o autonómii nielen s Prahou, ale aj s Varšavou a dokonca i s Budapešťou.

Autonómiu za každú cenu

Diplomatické sondáže smerom k Budapešti sa podľa zistení vlani zosnulého historika Valeriána Bystrického začali už koncom roku 1937. Trvali fakticky až do septembra 1938 a Bystrický sa nazdával, že boli motivované najmä obavami z možnej agresie Nemecka proti Československu. "Vo vojnovom konflikte by spoločný štát bol porazený a vznikala otázka, čo v takomto prípade bude so Slovenskom,“ vysvetľoval historik. "Nevylučovalo sa, že by pripadlo ako ,korisť' Maďarsku.“ Koncom mája 1938 sa Jozef Tiso, vtedy ešte podpredseda HSĽS, tajne stretol s ministrom zahraničných vecí Maďarska Kálmánom Kányom. Ten ho ubezpečil, že maďarská vláda je pripravená priznať Slovensku "rozsiahlu autonómiu“. Tiso zasa tvrdil, že Slováci po odtrhnutí sa od Čechov "budú ochotní vytvoriť s Maďarskom štátny vzťah“.

Maďarskí politici však nikdy nekonkretizovali, akú autonómiu mali na mysli. Tiso požadoval samostatný výkonný úrad, parlament, slovenčinu ako úradný jazyk. Rozhovory ustrnuli v druhej polovici septembra 1938 na mŕtvom bode. Kánya na ich okraj skonštatoval, že "Slováci sa správajú vlažne a dvojtvárne“.

V tom čase už ľudáci opäť intenzívne rokovali o autonómii Slovenska s Prahou. Prezident Edvard Beneš otrasený agresivitou Nemecka a ústupčivosťou Francúzska a Veľkej Británii voči Hitlerovým územným požiadavkám bol ochotný schváliť Slovákom zriadenie zvláštneho vládneho orgánu. Čosi na spôsob ministerstva pre správu Slovenska, ktoré zaniklo pred desiatimi rokmi.

Ľudovú stranu, ktorá v posledných parlamentných voľbách získala na Slovensku najviac hlasov (spolu so SNS, s ktorou vytvorila tzv. autonomistický blok) to však už vonkoncom neuspokojovalo. Žiadala to, čo bolo zapísané v Pittsburskej dohode a ktorú ešte koncom mája 1918 podpísal sám Tomáš G. Masaryk.

"Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy,“ stálo v tejto dohode. "Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.“ Pristúpiť na to by však pre Prahu znamenalo rozlúčiť sa s predstavou jednotného "československého“ národa a s koncepciou čechoslovakizmu vôbec. Autonomisti vedení Andrejom Hlinkom bojovali proti nej takmer dve desaťročia.

Masaryk hneď po vzniku ČSR považoval za oveľa dôležitejšie iné ustanovenie Pittsburskej dohody. Z neho vyplývalo, že o štátoprávnom usporiadaní spoločného štátu rozhodnú s konečnou platnosťou nie americkí krajania, ale až doma zvolení reprezentanti Čechov a Slovákov.

Pittsburskú dohodu Masaryk podpísal očividne v snahe uspokojiť amerických Slovákov a demonštrovať pred americkou vládou i prezidentom Woodrowom Wilsonom ochotu Čechov a Slovákov vytvoriť spoločný štát. Už o päť mesiacov vo Washingtonskej deklarácii (čoskoro si pripomenieme jej storočnicu) nebola ani zmienka o samospráve pre Slovákov, ba ani o slovenčine. Píše sa tam síce o "skutočnej rovnosti národov“ v novom štáte, ale už len o "československom národe“.

Ani v Martinskej deklarácii, ktorou sa zástupcovia slovenských politických strán prihlásili 30. októbra 1918 k českos­lovenskému štátu, sa Pittsburská dohoda nespomína. A slovenský národ sa deklaruje ako "čiastka“ jednotného česko-slovenského národa (na tej pomlčke niektorí deklaranti trvali).

O rok na to, na parížskej mierovej konferencii, kde sa rozhodovalo o hraniciach ČSR, Beneš sľúbil víťazným mocnostiam, že nový štát bude vzhľadom na národnostnú rôznorodosť vnútorne usporiadaný podobne ako Švajčiarsko s jeho kantonálnym systémom.

Hlinkovi sa Pittsburská dohoda dostala do rúk len krátko pred konferenciou, odvtedy sa stala zbraňou v politickom boji ľudákov a všetkých autonomistov. Prečo potom jej myšlienky nepresadili do ústavy ČSR z 29. februára 1920? V snemovni Revolučného národného zhromaždenia – ako sa vtedy volal parlament ČSR -zasadalo predsa aj šesť poslancov za Slovensku ľudovú stranu Andreja Hlinku. A hlasovali za pôvodný návrh ústavy!

Mnohé sa dá vysvetliť zložitou povojnovou dobou, ale potom sa pomery v strednej Európe stabilizovali a – stále nič. Jeden z argumentov Prahy: dáme autonómiu Slovákom, budú ju chcieť aj Nemci, a je zle. Viedlo to len k zblíženiu ľudovej strany so Sudetonemeckou stranou Konráda Henleina. A tak v júni 1938, keď Bratislavu navštívil pri 20. výročí Pittsburskej dohody predseda Slovenskej ligy v USA Peter Hletko, ľudia na takmer 100-tisícovom zhromaždení skandovali: "Hletko, Henlein, Hlinka – to je jedna linka!“

V súčasnosti už aj mnohí českí historici priznávajú, že neposkytnúť Slovensku územnú samosprávu bolo veľkou chybou mocenských elít prvej republiky. A Jan Chílenský dodáva: "Preto lojalita Slovákov voči Československu bola v roku 1938 do značnej miery podmienená priznaním slovenskej autonómie.“

Po mníchovskej konferencii a prijatí diktátu veľmocí Benešom a československou vládou sa vyjednávacie pozície ľudákov posilnili. Podľa nemeckého historika Jörga K. Hoenscha rozpory medzi nimi a vládou v Prahe sa teraz týkali už len otázky, kto vybuduje slovenskú autonómiu: sami Slováci alebo sa tak stane spoločne s Čechmi vo vzájomnej koordinácii?

Minister bez kresla Matúš Černák, ktorý vo vláde generála Jana Syrového zastupoval záujmy autonomistov, postavil 4. októbra 1938 otázku ultimatívne. Žiadal odchod českých úradníkov zo Slovenska a odovzdanie všetkej výkonnej moci osobám, ktoré určí ľudová strana. Pohrozil svojou demisiou, ak návrh slovenskej autonómie vláda i prezident odmietnu. Aj to čoskoro urobil a vzápätí odstúpila celá vláda.

Podľa historika Jana Rychlíka bol Beneš už vtedy ochotný akceptovať prakticky všetky návrhy ľudákov, Tiso však vyčkával s odpoveďou, malo sa k nej vyjadriť celé predsedníctvo HSĽS. Prezident hneď menoval druhú Syrového vládu a sám 5. októbra odstúpil z najvyššej funkcie. V rozhlasovej reči na rozlúčku Beneš povedal: "Dnes je potrebné dohodnúť sa predovšetkým so Slovákmi.“ Krátko na to sadol do lietadla a odletel do Londýna.

Vedenie HSĽS vyhodnotilo situáciu ako priaznivú pre svojej plány a rozhodlo sa konať. Pre zmenu v Žiline.

Praha pod Hlinkovou zástavou

Čo bolo ďalej? Už koncom septembra 1938 prebiehali rozhovory medzi HSĽS a ďalšími politickými stranami na Slovensku, ktoré tak či onak boli za autonómiu. A to už boli takmer všetky. Predpokladalo sa, že 5. októbra v Žiline budú tieto rokovania pokračovať.

Kým ľudáci sa zišli v tamojšom Katolíckom dome, zástupcovia ostatných strán čakali v hoteli Remi, že ich pozvú na spoločnú poradu. Onedlho sa však ukázalo, že HSĽS vylúčila z rokovaní ľavicové strany – komunistov i sociálnych demokratov. Bola ochotná si sadnúť za stôl len s vybranými predstaviteľmi pravicových strán, takými, ako boli poslanci za agrárnu stranu Ján Ursíny a Pavol Teplanský alebo Miloš Vančo zo SNS.

Čo sa medzitým dialo v Katolíckom dome? Radikáli z vedenia ľudovej strany, predovšetkým Ferdinand Ďurčanský a Alexander Mach navrhovali vyhlásiť samostatný slovenský štát. "Možno, že nikdy viacej nebudeme mať také priaznivé podmienky na uplatnenie všetkých požiadaviek ako teraz,“ zvolal Ďurčanský, "keď všetci naši protivníci zložili dobrovoľne svoju zbraň k našim nohám!“ Prevládlo však stanovisko umierneného krídla neunáhliť sa a na druhý deň sa premietlo aj do záverečného dokumentu, do tzv. Žilinskej dohody. Ústavným prijatím autonómie Slovenska malo byť jeho štátoprávne postavenie v rámci ČSR (teraz už federatívnej) "definitívne vyriešené“. Túto formuláciu navrhol na spoločnej porade 6. októbra Ursíny. V uznesení predsedníctva HSĽS sa hovorilo, že strana bude pracovať na dosiahnutí štátnej samostatnosti Slovenska do jedného až troch rokov.

Dohodu ani uznesenie nezverejnili, vyšiel iba Manifest slovenského národa požadujúci "okamžité prevzatie výkonnej a vládnej moci na Slovensku Slovákmi“.

Dohodu o slovenskej autonómii vyhlásili...
Dohodu o slovenskej autonómii vyhlásili predstavitelia HSĽS z balkóna Katolíckeho domu v Žiline 6. októbra 1938. Autor: AUTOR NEZNÁMY / OSKOLE.SK

Manifest ani raz nespomenul Československo, hlásil sa k "mierovému vyriešeniu sporných problémov v duchu Mníchovskej dohody“, dovolával sa "medzinárodného garantovania nedeliteľnosti Slovenska“ a naznačil aj svetonázorovú orientáciu jeho autorov. "Vytrváme po boku národov, bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia,“ uvádzalo sa v dokumente.

Viacerí historici predpokladajú, že keby Praha požiadavky zo Žiliny odmietla, tak ľudáci presadia odtrhnutie Slovenska. V takom prípade boli ústredné štátne orgány – podľa dochovaných archívnych materiálov – pripravené zasiahnuť. Čo by asi nasledovalo, možno si len domýšľať.

Praha však pristúpila na podmienky a už 7. októbra vymenovala autonómnu vládu na čele s Tisom na základe návrhu slovenskej strany (ďalšími členmi – ministrami boli Ďurčanský a Černák za HSĽS a Teplanský a Lichner za agrárnikov). Tiso dostal dočasne (na základe starého zákona) funkciu "ministra pre správu Slovenska“, novú legislatívu o autonómii bolo treba najprv pripraviť.

"Najhoršie mraky, ktoré ležali nad našou nešťastnou krajinou v týchto dňoch, sa rozptýlili,“ komentovali udalosť s neskrývanou úľavou Lidové noviny. "Bola to obava, že slovenský autonomizmus stane sa pod vplyvom katastrofálnych zmien separatizmom. Slováci však nepodľahli lákavým zvodom začleniť sa do iného rámca než československého.“

"To je vec, ktorú musíme nesmierne oceniť, lebo za terajších okolností nepochybne zachránila štát,“ dodal v Přítomnosti Ferdinand Peroutka, novinárske eso prvej republiky.

A ešte titulok z ľudáckeho denníka Slovák: "I Praha sa sklonila pred zástavou Hlinkovou.“

Totalitná fraška

Ľudová strana prezentovala dohodu zo Žiliny ako víťazstvo svojho programu a zároveň jednoty slovenského národa. Mali to dosvedčiť podpisy predstaviteľov ďalších politických strán pod dokumentom aj ich účasť v autonómnej vláde.

V tomto duchu sa nieslo aj Machovo rozhlasové vystúpenie ešte večer 6. októbra s Tisovým odkazom verejnosti: "Chceme, aby všetci občania Slovenska dostali, čo im patrí,“ čítal Mach, "Slováci, Rusíni, Maďari a Nemci budú uspokojení.“

Pozornému poslucháčovi zrejme neušlo, že nespomenul Čechov a Židov. Už na manifestáciách v rôznych mestách hneď po zverejnení Manifestu slovenského národa ich účastníci vykrikovali protičeské a antisemitské heslá (azda najviac v Trnave).

Ale nezostalo len pri heslách, a to ani na vládnej úrovni. Ako upozorňuje historik Ján Hlavinka, už 12. októbra 1938 povedal Ďurčanský na stretnutí s Hermannom Göringom, že "židovský problém“ sa bude na Slovensku riešiť podobne ako v Nemecku. A o dva dni nato požiadala autonómna vláda Berlín o vyslanie na Slovensko odborníka na židovskú otázku a odborníka, ktorý by pomohol "pri očiste verejných knižníc“.

Čo sa týka Čechov, Tiso o tom hovoril už na zasadnutí predstaviteľov HSĽS v Žiline. Treba očistiť Slovensko od tých Čechov, ktorí sú na Slovensku "na úkor existencie Slovákov“. A ešte: "Proti vôli slovenskej nemôže zostať ani jeden Čech na Slovensku.“

V ľavicovej tlači tento postoj ľudákov charakterizovali už vtedy pomerne presne: "Strana, ktorá viedla boj za autonómiu pod heslom Pittsburskej dohody, nedodržuje ducha tejto dohody… Duch spolupráce Slovákov a Čechov vymizol z prejavov a skutkov Hlinkovej strany.“

Denník Slovenské zvesti predvídavo napísal, že Slovensko speje k systému jednej strany a že účasť zástupcov iných strán vo vláde je len jej kamuflážou.

Už čoskoro nasledoval zákaz ľavicových strán a pokyn zlučovať (pod hrozbou likvidácie) niektoré pravicové strany s HSĽS. Od 6. októbra do novembra 1938, za jeden mesiac získala strana na Slovensku monopol moci. Voľby do Slovenského snemu v decembri boli už len – ako trefne poznamenal kedysi Ľubomír Lipták – totalitnou fraškou – vrátane "jednotnej kandidátky“.

"Ľudáci predávajú slovenský národ Hitlerovi,“ napísal hneď po Žiline sociálny demokrat Ján Bečko.

A čo povedal Hitler v úzkom kruhu najvernejších hneď po podpísaní Mníchovskej dohody o jej účastníkoch? "Sú to malí ľudia.“ A pokračoval: "Som naďalej a neotrasiteľne rozhodnutý zničiť Československo.“

Autonómne Slovensko sa už po polroku stalo "suverénnym“ štátom. Pod kuratelou nacistického Nemecka.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Andrej Hlinka #Martinská deklarácia #Mníchovská dohoda #pittsburská dohoda
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
32,99
Flower bag kaly, ružové a modré kvety

Flower bag kaly, ružové a modré kvety

29,99
Flower box červená kocka "L" farebné minigerbery

Flower box červená kocka "L" farebné minigerbery

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk