Dušičky 1938: Slovensko prišlo o svoj juh

Od dobrého suseda ploty robiť netreba. Česko-Slovensko, ktorého storočnicu sme si nedávno pripomenuli, veľmi skoro doplatilo aj na zlé vzťahy so susedmi. Nepomohli ani opevnené hranice, zlyhali totiž hlavní spojenci. Mladý štát v strede Európy začali bez boja a po kúskoch rozoberať okolití dravci: slovenský juh pripadol Maďarsku. Pred 80 rokmi, na samé Dušičky, o tom rozhodla Viedenská arbitráž.

04.11.2018 15:00
Viedenská arbitráž, Košice, Horthy Foto:
Horthy prišiel do Košíc na bielom koni a na čele maďarského okupačného vojska 11. novembra 1938.
debata

Známy publicista Imrich Kružliak, ktorý o mesiac oslávi 104. narodeniny, v jednej svojej eseji píše dokonca o "najtragickejšom dni Dušičiek v slovenských dejinách“. Čo sa vtedy vlastne udialo? Odpoveď na túto otázku si vyžaduje aspoň stručne priblížiť okolnosti, ktoré tzv. prvej Viedenskej arbitráži predchádzali (druhá rozhodovala o rumunskom Sedmohradsku).

Po konferencii veľmocí v Mníchove koncom septembra 1938 vznikol dojem, že hitlerovské Nemecko sa uspokojí s pričlenením Sudet (českého pohraničia) a zvyšok Česko-Slovenska bude mať pokoj. Chyba lávky, veď podľa Mníchovskej dohody musela ČSR "do troch mesiacov“ vyriešiť aj "problémy“ maďarskej a poľskej menšiny. V opačnom prípade sa predstavitelia štyroch mocností (Francúzska, Nemecka, Talianska a Veľkej Británie) mali zísť na ďalšej podobnej konferencii.

Varšava však nechcela čakať ani deň. Už 29. septembra, keď sa konala mníchovská konferencia, odovzdal poľský veľvyslanec v Prahe tamojšej vláde ultimátum: "vrátiť“ Těšínsko, časť Kysúc, Spiša a Oravy poľskému štátu do 1. októbra 1938. Už na druhý deň začala poľská armáda obsadzovať územie s rozlohou asi 900 km2 v pohraničí, ktoré Poliakom akoby podaroval Hitler. Okrem Těšínska išlo o malý pruh územia v okolí Čadce pri dnešných česko-slovenských hraniciach. Ďalšie územie, predovšetkým na severe Oravy a Spiša, prišlo na rad o dva mesiace.

Budapešť sa zase až tak neponáhľala a namiesto použitia hrubej sily volila diplomatickú cestu. Slovensko ešte nestihlo ani poriadne osláviť nadobudnutie územnej samosprávy (6. októbra), a jeho autonómna vláda už mala na stole pozvánku na rokovania o maďarských územných požiadavkách. Boli to vlastne bilaterálne česko-slovensko – maďarské rokovania, ktoré sa konali 9. až 13. októbra 1938 v Komárne.

Návrat pod svätoštefanskú korunu nemožný

Česko-slovenskú delegáciu viedol Jozef Tiso, v tom čase predseda vlády slovenskej autonómnej krajiny, maďarskú – Kálman Kánya, minister zahraničných vecí. Maďarsko v Komárne žiadalo odstúpenie slovenského územia s rozlohou 12 124 štvorcových kilometrov (a to do 10 dní!), na ktorej vtedy žilo 1 136 000 oby­vateľov. Podľa posledného sčítania z roku 1930 išlo o 549 376 prís­lušníkov maďarskej a o 431 545 slo­venskej a českej národnosti.

Na priloženej mape bola vyznačená línia a teritórium na juh od nej sa malo včleniť do Maďarska, vrátane Pavloviec, Trebišova, Košíc, Rožňavy, Jelšavy, Rimavskej Soboty, Lučenca, Levíc, Nitry, Bratislavy a Devína. Áno, aj Bratislavy.

Mapa okliešteného slovenského územia po... Foto: WIKIPEDIA
mapa Slovenska, Viedenská arbitráž, oklieštené Slovensko Mapa okliešteného slovenského územia po Viedenskej arbitráži.

1 — Bratislava – Predmostie, do 15. októbra 1947 súčasť Maďarska.
2 — južné Slovensko, od 2. novembra 1938 až do 1945 súčasť Maďarska v dôsledku Prvej viedenskej arbitráže.
3 — pás krajny na východnom Slovensku pri mestách Stakčín a Sobrance, súčasť Maďarska od 4. apríla 1939 po maďarsko-slovenskej vojne do 1945.
4 — Devín a Petržalka (dnes mestské časti Bratislavy), od roku 1938 do 1945 boli súčasťou Nemecka.
5 — nemecké „ochranné pásmo“, vojenská okupácia Slovenska Nemeckom z dôvodu ochrannej zmluvy so Slovenskou republikou.

Poznámka: neobsahuje zmeny slovensko-poľskej hranice.

Kánya tvrdil, že tam všade žije podstatne viac Maďarov ako Slovákov, minister sa totiž oháňal výsledkami sčítania z roku 1910, uskutočneného pod silným maďarizačným tlakom. So sčítacími hárkami komisári zjavne manipulovali, len tak mohli napočítať dokonca ešte aj v Turci viac ako desať percent Maďarov. Budapešť však požadovala, aby sa údaje z takejto nehodnovernej a zastaranej štatistiky stali základom pre zábor územia v roku 1938.

Počas komárňanských rokovaní šírila ľudácka tlač ničím nepodložený optimizmus. "Niet tu toho nepomeru, aký bol pri riešení česko – nemeckej otázky,“ tvrdil denník Slovák. "S pražskou vládou nikto nechcel vyjednávať, tá dostávala len ultimáta. S vládou slovenskou sa bude vyjednávať a musí.“

Ibaže maďarská delegácia ukončila rokovania hneď po tom, čo druhá strana jej požiadavky odmietla. Zároveň oznámila, že bude uplatňovať územné nároky voči ČSR priamo u signatárov Mníchovskej dohody.

Hneď po rokovaniach odcestoval Ferdinand Ďurčanský do Berlína, aby u ministra Hermana Göringa hľadal nemeckú podporu pre stanovisko Slovenska. S tým istým cieľom sa 19. októbra 1938 stretli v Mníchove Tiso a Ďurčanský s Joachimom von Ribbentropom, nemeckým ministrom zahraničných vecí. Pri oboch stretnutiach presadzovali sčítanie obyvateľstva z roku 1930. Maďarské územné požiadavky navrhovali kompenzovať širokou autonómiou pre Maďarov žijúcich na Slovensku, prípadne hraničný spor riešiť výmenou obyvateľstva (za Slovákov, ktorí žili v Maďarsku).

V krajnom prípade boli ochotní odstúpiť Maďarsku okresy Komárno, Parkán (Štúrovo), čiastočne Nové Zámky, Šahy, Tornaľu a na východe časť Slovenského Nového Mesta (Nové Mesto pod Šiatrom, Sátoraljaújhely).

Po návrate z Nemecka si však Tiso ani Ďurčanský nemohli byť istí, či ich prosby tam vyslyšali. Skôr mali pocit, že Berlín ponecháva Slovensko napospas Maďarsku a jeho plánom obnoviť svätoštefanskú ríšu. Pri 20. výročí Martinskej deklarácie 30. októbra 1938 preto denník Slovák uverejnil úvodník, v ktorom jej najväčší význam videl "v odtrhnutí sa od Maďarov“. A aby azda nevznikli pochybnosti, v závere ešte zdôraznil, že "naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí“. Rozhodovanie o spornom území sa konalo už 2. novembra, francúzsky a britský zástupcovia sa však už tohto fóra nezúčastnili. Paríž aj Londýn ponechávali Berlínu a Rímu voľnú ruku na ďalšie orezávanie Česko-Slovenska.

Organizátori frašky, nazývanej medzinárodnou arbitrážou, pozvali síce do Viedne aj čs. delegáciu (spolu s predstaviteľmi slovenskej autonómnej vlády) a zástupcov maďarskej strany, ale ich prítomnosť bola čisto formálna. Rozhodovalo sa nielen o slovenskom juhu, ale aj o väčšej časti Podkarpatskej Rusi, ktorá bola dovtedy súčasťou ČSR.

Prekresľovanie hraníc halabala

Ako hlavný arbiter vystupoval Ribbentrop, asistoval mu jeho taliansky kolega Galeazzo Ciano. Fašista Ciano zjavne nadŕžal pri tomto delení územia v dunajskej kotline Horthyho Maďarsku. A nacista Ribbentrop? "Odporoval som požiadavkám Maďarov, ktoré Ciano veľmi ďalekosiahle podporoval,“ bude tvrdiť o sedem rokov, už ako jeden hlavných obžalovaných na Norimberskom procese s nacistickými pohlavármi. A motívy jeho údajne odporu? Doktor Tiso vraj zapôsobil naňho, na Ribbentropa, "dobrým dojmom“ už pri stretnutí 19. októbra 1938 v Mníchove.

Maďarská strana aj vo Viedni trvala na uplatnení sčítania z roku 1910, nemohla si však už robiť nárok na Bratislavu. Tú odmietol prepustiť Maďarom sám Hitler, čím ich trestal za neochotu podieľať sa na vojenskom prepadnutí ČSR v čase, keď ešte nevedel, že západné veľmoci mu umožnia zmocniť sa Sudet bez jediného výstrelu. Hitler zároveň poveril Ribbentropa, aby hľadal nejaký kompromis v československo-maďarskom územnom spore. Ten sa našiel ešte pred viedenským verdiktom počas Ribbentropovej návštevy v Ríme koncom októbra 1938. Na jeho rokovania s Cianom prizvali aj maďarských expertov, nie však československých.

Ribbentropov tlmočník Paul Schmidt vydal po vojne spomienky, v ktorých priblížil, ako Ribbentrop a Ciano ľahkomyseľne prekresľovali mapu sporných území. Raz jeden, raz druhý neustále menili silnými ťahmi ceruzky hranice.

"Ministri pokračovali pomerne dlho v diskusii, počas ktorej vymazávali a znovu kreslili čiary, až ceruzky boli čoraz tupšie a hranice širšie,“ spomínal Schmidt. "Veď sa aj ukázalo, že konečná hraničná čiara vyšla niekoľko kilometrov široká.“

Ciano chcel vyhovieť maďarskej požiadavke posunúť novú hranicu čo najviac na sever do slovenského etnického územia, a teda pred Trianon. Ak už nebolo možné pričleniť k Maďarsku Bratislavu s jej predmostím, tak nech sa Maďarom prenechá Nitra s okolím, navrhoval. Ribbentrop bol však proti, a iste nie preto, že ho tak veľmi ovplyvnil Tiso, ale – ako upozorňuje český historik Jan Rychlík – Nemecko nechcelo mať na svojej východnej hranici príliš veľké a silné Maďarsko, ktoré by sa vymklo jeho kontrole.

Inými slovami: nepripustilo pád Trianonskej dohody a obnovenie mocenskej hegemónie Maďarska v Karpatskej kotline, ale nesplnilo ani nádeje Prahy (a Bratislavy) na vytýčenie nových hraníc s ním podľa etnického princípu. A tak už v Ríme sa dohodlo, že Bratislava a Nitra zostanú Česko-Slovensku, ktoré za to odstúpi Maďarsku Košice Užhorod a Mukačevo.

Čiže o všetkom bolo viac-menej rozhodnuté ešte pred Viedenskou arbitrážou. Na rokovania cestoval z Prahy minister zahraničných vecí ČSR František Chvalkovský a z Bratislavy Tiso s Tukom a Ďurčanským ráno 2. novembra. Vo vládnom sprievode bolo aj niekoľko expertov a novinárov, napríklad generál Rudolf Viest, Pavol Čarnogurský, Alexander Mach alebo Karol Murgaš.

Československú delegáciu ubytovali vo viedenskom Grandhoteli, arbitráž sa konala na zámku Belvedér. Na vlastné rokovania však pripustili len Chvalkovského a veľvyslanca Ivana Krnu. Tiso a Ďurčanský sa mohli zúčastniť iba oficiálneho obeda v hoteli Imperial. Ostatní z delegácie a zo sprievodu obedovali v Grandhoteli. Čarnogurský spomínal, ako sa generál Viest počas obeda stavil o šampanské, či sa podarí udržať Bratislavu.

Slováci nemali o rokovaní informácie, kým sa Tiso nevrátil okolo štvrtej z obeda. V Imperiali sa dozvedel, že Maďarom sa podarilo presadiť za základ záboru výsledky sčítania z roku 1910. Nedosiahli toľko, ako žiadali v Komárne, ale aj tak oveľa viac, ako sa očakávalo v Bratislave. Tisa ťažila najmä strata Košíc, za ktoré bojoval do poslednej chvíle. Podľa Ďurčanského prosil Ribbentropa ponechať ich Slovensku ešte aj v Imperiali, kde mali krátky rozhovor. Tiso argumentoval výsledkami posledného sčítania z roku 1930, keď 77-tisícové Košice mali viac ako 40-tisíc obyvateľov slovenskej národnosti. Nemecký minister mu však odpovedal zvýšeným hlasom: "Nežiadajte od nás, aby sme kvôli vám nechali padnúť os Rím – Berlín.“

Po vynesení viedenského verdiktu, zľava:... Foto: WIKIPEDIA.ORG
Viedenská arbitráž Po vynesení viedenského verdiktu, zľava: František Chvalkovský, Galeazzo Ciano, Joachim von Ribbentrop a Kálman Kánya.

Po návrate do Grandhotela rozprával Tiso "trhano a nahlas, skôr tónom nahnevaného dedinského gazdu,“ tak aspoň spomínal Čarnogurský. "Z jeho správania sa dalo veľmi jasne vycítiť, že situáciu berie aj ako osobnú porážku, na ktorú nebol pripravený.“

Spočiatku odmietal sa zúčastniť vynesenia záverov arbitráže, do Belvedéru išiel až na naliehanie Chvalkovského a Tuku. Vrátil sa úplne zdrvený. "Stratili sme Košice, Nové Zámky, Šurany aj Čeklís, vzdávam sa predsedníctva vlády!“ vykrikoval v sále Grandhotela.

Proti Tisovej demisii sa už tam rozhodne postavil Ďurčanský. "Dôvodil, že verdikt je len následkom zlej politiky predmníchovského štátu, Benešovej koncepcie, a takisto nepriateľského protislovenského postoja Židov a svetového židovstva, “ približoval vo svojich pamätiach Čarnogurský. Tiso si všetko rozmyslel už po návrate do Bratislavy, keď dôsledky arbitráže a ďalší postup zvážila vláda i predsedníctvo ľudovej strany.

"Na slovenskom národe bola spáchaná krivda,“ konštatoval vo večernom rozhlasovom prejave. Zároveň však presviedčal seba i poslucháčov, že niet dôvodu na malomyseľnosť: "Očistení od cudzích živlov, zariadime si svoju krajinu po svojom.“

Kto boli cudzí? Okrem Maďarov a Čechov predovšetkým Židia. Už večer 2. novembra, hneď po oznámení viedenského verdiktu, sa v Bratislave konala veľká protižidovská demonštrácia. Cestou z Palisád cez Suché Mýto a Obchodnú ulicu rozbíjali mladí ľudia výklady židovských obchodov, vykrikovali heslá: "Slovensko Slovákom, Palestína židákom!“

"Rozhorčenie slovenskej mládeže sa dá chápať,“ komentoval udalosť denník Slovák, "keď uvážime, že nespratný neárijský živel 20 rokov okrádal a ožobračoval Slovensko a bol jedným z hlavných pôvodcov najnovšieho okyptenia slovenského územia.“

Akcia však mala byť predovšetkým odpoveďou na oveľa menšiu demonštráciu, ktorú maďarská mládež zorganizovala v predvečer viedenskej konferencie za pripojenie Bratislavy k Maďarsku. Polícia vtedy zatkla 18 mladých ľudí, medzi ktorými bolo niekoľko Židov.

Oveľa väčšie počty židovského obyvateľstva vyviezli jednotky Hlinkovej gardy za novú hraničnú čiaru na nákladných autách 4. a 5. novembra 1938, čiže ešte pred obsadením arbitrážou vyčleneného územia Maďarmi. Historici uvádzajú až 7 500 vyvezených osôb, ktoré sa zrazu ocitli v "krajine nikoho“. Honvédi, jednotky maďarskej domobrany, ich čoskoro začali vytláčať na slovenské územie, stovky takto šikanovaných ľudí, ktorých nechcela prijať ani jedna strana, sa však dočasne ocitli v sústreďovacích táboroch (vznikli napríklad vo Veľkom Kýre a v Miloslavove).

Pripomeňme, že sa to stalo takmer dva a pol roka pred prvými oficiálnymi deportáciami slovenských Židov…

Pre jedných sviatok, pre druhých katastrofa

Podľa pôvodných predpokladov Bratislavy malo Slovensko prísť arbitrážou len o tie južné obce a mestá na národnostne zmiešanom území, kde Maďari mali vždy prevahu. V skutočnosti však stratilo 779 obcí, z toho 170 s väčšinou obyvateľstva slovenskej národnosti. Išlo dovedna o 10 390 km2, pätinu slovenského územia, a o 854 217 oby­vateľov. Z nich okolo 250-tisíc sa v poslednom sčítaní pred vojnou hlásilo k slovenskej národnosti.

Čo sa týka 170 inkriminovaných sídiel, išlo najmä o obce v okolí Nových Zámkov, Vrábeľ a Hurbanova na západe, ako aj o viaceré obce pri Jelšave a najmä pri Košiciach na východe krajiny. "Zo 79 obcí v okolí Košíc len osem malo maďarskú etnickú prevahu,“ upozorňoval svojho času historik Ladislav Deák. V samotnom okrese Vráble žilo v roku 1930 takmer 24-tisíc Slovákov a iba 8 780 Maďarov.

Arbitrážne územie predstavovalo aj citeľnú ekonomickú stratu. Predstavovalo viac ako tretinu ornej pôdy Slovenska s významnou poľnohospodárskou a potravinárskou produkciou. Cukrovary v Šuranoch a Sládkovičove, mliekarenské podniky v Nových Zámkoch a Košiciach boli odstúpené Maďarsku. Tabakový priemysel stratil tak 87 percent osevných plôch tabaku. Niektoré obce boli rozdelené tak, že príbytky roľníkov zostali na slovenskom území, ale ich polia a lúky pripadli Maďarsku. To všetko len potvrdzovalo násilnosť a nerozmyslenosť viedenského diktátu.

Zároveň s južnými časťami Slovenska "odklepla“ Viedenská arbitráž Maďarsku aj juh Podkarpatskej Rusi s Užhorodom, Mukačevom a Berehovom. Maďari zabrali 152-tisíc hektárov najúrodnejšej časti krajiny s vinicami, ovocnými sadmi, tabakovými a kukuričnými plantážami. Prerušili tak hlavnú železničnú trať od Čopu na východ. Česko-Slovensku ponechali nemecko-talianski arbitri z podkarpatskej Rusi len to, čo sa nedalo pri tamojšej ekonomickej úrovni dlho udržať.

Čo je horšie, proti rozhodnutiu mocností nebolo odvolania. Navyše, malo sa vykonať neodkladne a v priebehu niekoľkých dní: maďarské vojsko malo územie obsadiť od 5. do 10. novembra 1938. S výsledkami arbitráže bola nespokojná najmä Bratislava, výhrady však mala i Budapešť. Veď Ribbentrop a Ciano sľubovali vytvoriť uzavreté etnické teritóriá, ale aj po vytýčení novej hranice zostávalo žiť na Slovensku viac ako 60-tisíc Maďarov (podľa niektorých zdrojov až 100-tisíc).

Napriek tomu Budapešť oslavovala rozhodnutie z Viedne už večer 2. novembra. Podľa dobovej tlače tamojšie divadlá prerušovali predstavenia, spievala sa štátna hymna, zaznievali výkriky Mindent visza! (Všetko späť!) a Éljen Magyarország! (Nech žije Maďarsko!).

Bratislava, naopak, smútila. Pod vplyvom viedenského verdiktu obnovili sa dokonca úvahy o premiestnení hlavného mesta. Spomínala sa Banská Bystrica, Žilina, Martin… Bratislava totiž pôsobila na novej mape ešte viac excentricky voči ostatnému Slovensku. Okrem toho Slováci v meste tvorili naďalej menšinu.

V takejto atmosfére začali slovenské mestá a obce prisúdené arbitrážou južnému susedovi prechádzať pod maďarskú vojenskú správu. Maďari na národnostne zmiešanom území príchod honvédov zväčša vítali. Podľa zistení historika Jána Mitáča nechýbali pritom Horthyho obrazy, slávobrány, kokardy v maďarských farbách, posypávanie cesty kvetmi, ale aj slzy dojatia, veľké emócie. Premenovávali sa hlavné ulice a námestia (zvyčajne Masarykovo alebo Benešovo na Horthyho), padali sochy a busty (napríklad Štefánikova v Leviciach).

Slovákom žijúcim na tomto území však všetko pripadalo ako nočná mora. Dušan Driensky mal desať rokov, keď do jeho rodných Levíc vstúpilo maďarské vojsko a začalo tam robiť poriadky. Otca hneď zatkli a obvinili z vlastizrady, lebo bol aktívnym členom Matice slovenskej. Odvliekli ho do Budapešti, kde ho držali vo väzení niekoľko mesiacov. Na dome im niekto porozbíjal okná. Matku s Dušanom vypovedali na slovenské územie. Podobne pochodili niektoré ďalšie slovenské rodiny v Leviciach.

Do Košíc priviedol 10. novembra 1938 okupačnú armádu sám ríšsky správca Miklós Horthy na bielom koni. Košickí Maďari ho vítali ohromným jasotom, sprievod zasypali kvetinami, samotné defilé maďarského vojska však bolo pre mnohých ľudí sklamaním. Jeho výstroj i výzbroj sa totiž nedala porovnať – čo do úrovne a kvality – s vybavenosťou odchádzajúcich česko-slovenských jednotiek. "Dnes zasiahla Slovensko najťažšia rana,“ napísal denník Slovák na druhý deň. Z obsadených území pod tlakom násilných opatrení húfne odchádzali tisícky obyvateľov slovenskej, rusínskej a českej národnosti. V Komjaticiach sa však ľudia vzbúrili proti maďarskej správe a žiadali opätovné pričlenenie obce k Slovensku. Takmer 2-tisíc sa ich 18. decembra 1938 zhromaždilo pred kostolom a ustúpili až pred bodákmi. Dvanástich zatkli a o týždeň prepustili na naliehanie grófky Lujzy Esterházyovej. Krvavý incident v Šuranoch na Vianoce 1938 je dostatočne známy.

Márne pokusy o revíziu arbitráže

Šaňo Mach, v tom čase šéf Úradu propagandy a predstaviteľ radikálneho krídla v HSĽS rojčil o zrušení rozhodnutia arbitráže, hneď po návrate z Viedne. "Hranice sú mŕtva čiara,“ tvrdil v rozhlasovom prejave 3. novembra. "Hranice boli už všelijaké a zmizli…“

Vzápätí odcestoval do obce, kde sa narodil, do Slovenského Medera (Palárikova). Prevahu tam mali Slováci, obec napriek tomu pripadla Maďarsku. Mach sa pokúsil rodákom dodať pred príchodom maďarských jednotiek trocha optimizmu: "I my zvíťazíme, ak nebudeme zúfať,“ tvrdil. "Zvíťazíme, ak bude väčšia naša viera, než je teraz sklamanie a bolesť.“

Najmä po vzniku Slovenského štátu jeho politické vedenie dúfalo v revíziu Viedenskej arbitráže. A Berlín neprestával živiť túto nádej naznačujúc, že všetko teraz závisí od postojov Bratislavy, ako sa vyrovná so svojimi spojeneckými záväzkami. Po vojenskej podpore nemeckého ťaženia proti Poľsku v septembri 1939 získalo Slovensko len to, čo si Varšava z jeho územia odkrojila rok predtým. Nasledoval pokus o vytvorenie tzv. Veľkého Slovenska na etnickom základe s pomocou Hitlera. K Slovensku by sa malo pripojiť územie, na ktorom žili moravskí Slováci. Tento Tukov plán však v Berlíne razantne odmietli.

Ľudácki radikáli potom upriamili svoje pohľady na východ. Z Hitlerovho plánu Drang nach Osten nemohlo predsa len niečo kvapnúť aj Slovensku…? Nič také sa však nestalo. Výsledky Viedenskej arbitráže boli vyhlásené za zrušené a neplatné až po skončení druhej svetovej vojny a obnovení ČSR.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Viedenská arbitráž