Koniec vojny, ktorou sa začalo krvavé storočie

, 11.11.2018 07:00
cisár Karol I.
Cisár a kráľ Karol I. so svojimi poddanými. Autor:

Európska civilizácia prežila už niekoľko pokusov o samovraždu. Jeden z najvážnejších predstavovala prvá svetová vojna, ukončená pred 100 rokmi. Historici dodnes nevystavili presný účet jej strát (v miliónoch mŕtvych a dokaličených) a škôd (v miliardách dolárov či eur). Bola to však apokalypsa a dohodnutý mier zbraní stál na hlinených nohách. Viedol k ďalšiemu pokusu o samovraždu. Ešte horšiemu.

Na konci dlhších vojen ľudia spravidla zabúdajú, kto ich začal. Bol to aj prípad tzv. Veľkej vojny, prvej svetovej. Podľa austrálskeho historika Christofera Clarka ju nezapríčinili len Rakúšania a Nemci, ale svoj podiel na tom mali aj Briti, aj Francúzi a Rusi. Skrátka všetci, hoci rozdielnou mierou.

Pripomeňme, že povestnou iskrou tohto globálneho požiaru bol úspešný atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este v Sarajeve. O mesiac, v sobotu 28. júla 1914, vyhlásila Viedeň vojnu Srbsku. "Najvrelejšou mojou túžbou bolo, aby som posledné Moje roky z božej milosti obetoval dielam mieru a Moje národy zachoval pred obeťami a ťarchami vojny,“ tvrdil v manifeste rakúsky cisár a zároveň uhorský kráľ František Jozef I. Mal vtedy už 84 rokov, a tak sa mu dalo veriť.

Aj historici sa dnes už viac-menej zhodujú v názore, že staručký panovník by sotva vyzýval svoj ľud do boja, keby ho k tomuto rozhodnutiu nedohnali "jastrabi“ vo vláde i v generálnom štábe, ale najmä nemecký cisár a pruský kráľ v jednej osobe Wilhelm II. "Dobre vyzbrojené a na vojnu pripravené Nemecko tlačilo na svojho spojenca, aby využil príležitosť a vypovedal Srbsku vojnu,“ potvrdzuje Dušan Kováč z Historického ústavu SAV.

Na základe predchádzajúcich zmlúv sa do vojnového konfliktu potom reťazovito zapájali ďalšie štáty. Vznikli dve proti sebe stojace koalície – Trojdohoda, nazývaná aj Dohoda (na začiatku ju tvorili Francúzsko, cárske Rusko a Spojené kráľovstvo) a Ústredné mocnosti (najprv len Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, neskôr aj Osmanská ríša a Bulharsko).

Slováci boli vtedy poddanými rakúskeho cisára – uhorského kráľa. Na jeho výzvu "do zbrane“ odpovedali mnohí ako vlastenci a dobrovoľne, miestami až manifestačne, sa hlásili na front. Bodaj by nie, keď páni im sľubovali, že to bude krátkodobá záležitosť. Verejne sa oznámilo: "Najneskôr do Vianoc sú všetci narukovaní doma.“

A skutočnosť? Už o štyri mesiace bolo zrejmé, že išlo o číru propagandu. "Vojna potrvá dlho,“ napísali Národnie noviny 24. novembra 1914 . A nielen to. Front prestal byť čímsi nekonečne vzdialeným, bol náhle na dosah, doslova za humnami. Ruské jednotky pod velením generála Lavra G. Kornilova prenikli cez zasnežené priesmyky na severovýchod Slovenska. Obsadili najprv Sninu, potom aj Humenné. A hrozilo, že vojsko si to namieri ďalej na juhozápad. Zdanlivo nepreniknuteľné Karpaty, prirodzená hradba Uhorska, boli zrazu deravé ako rešeto. A boli také až do mája 1915, takmer pol roka, kým Rusov po ťažkých bojoch definitívne nevytlačili za hranice jednotky 11. nemeckej a 4. rakúsko-uhorskej armády.

Pozičná zákopová vojna sa potom striedala s občasnými ofenzívami a defenzívami, ale prešiel prvý rok, druhý, tretí a – tej vojne stále nebol koniec. Namiesto otcov, manželov, snúbencov prichádzali z frontu Jóbove správy: padol, ranilo ho, je nezvestný…

V rokoch 1914 až 1918 vydali úrady 17 prehliadkových vyhlášok a na ich základe povolali do c. k. armády ročníky 1865 až 1900. Čiže v roku 1918 bojovali bok po boku 50-roční muži aj 18-roční mladíci. Predpokladá sa, že počas vojny mobilizovalo okolo 400-tisíc Slovákov (70 percent mužov branného veku) a tvorili asi štyri percentá živej sily rakúsko-uhorskej armády. Lebo ešte aj začiatkom roku 1918 mala podunajská ríša na európskych bojiskách takmer 4 010 000 mužov. Ale v niektorých plukoch, napríklad v Trenčianskom a Nitrianskom, bolo 70 až 80 percent mužstva slovenskej národnosti.

A koľko Slovákov v tej vojne padlo? Presné čísla nie sú k dispozícii, ale podľa odborných odhadov sa ich nikdy nevrátilo domov asi 70-tisíc a približne dvojnásobný počet niesol následky vojenskej služby do konca života.

Kde všade prelievali naši predkovia krv? Spočiatku najmä na východnom fronte, ale keď po boľševickej revolúcii a brest-litovskom mieri Rusko vypadlo z Dohody a tento front sa rozpadol, vojsko cisára pána sa presunulo na juh, odkiaľ Nemci sťahovali svoje divízie na západný front. Najdlhšie, s prestávkami rovný rok – fakticky do samého konca vojny – sa bojovalo na rieke Piava, v talianskom regióne Benátsko.

O tom si teraz povieme viac.

Na Piave za cisára pána (a jeho rodinu)

Ako dieťa som sa o Piave napočúval historiek, často až neuveriteľných. Napríklad o tom, ako vojaci zaháňali hlad v rozbahnených zákopoch pečenými krysami a smäd – citrónovou šťavou. Jedného (krýs) i druhého (citrónov) tam vraj bolo nadostač. Len chleba ani omrvinky. Ešte žili veteráni bitky na Piave, ich spomienky na bojiská s talianskymi menami – Ferrara, Monte Baldo, Vittoria, Monte Ponto atď. – nedokázali v tom čase, pred 60 rokmi, celkom prekryť ani hrôzy druhej svetovej vojny.

"Pri Piave mali účastníci vtedajších bojov naozaj otrasné zážitky,“ potvrdzuje Gabriela Dudeková z Historického ústavu SAV. "Vojna sa tam prejavila v celej krutosti, boje prebiehali naozaj v ťažkých podmienkach. Je tam úzke údolie, v ktorom rakúsko-uhorské vojsko zostalo zakliesnené po tom, čo talianska armáda strhla za sebou všetky mosty.“

Historici opisujú tri fázy bojov na Piave, z nich kľúčová bola asi druhá, vrcholiaca v polovici júna 1918 útokom, pri ktorom rakúsko-uhorské pluky použili klasické aj plynové granáty. Ale Taliani už mali nové plynové masky, preto ich straty neboli veľmi hrozivé. Uskutočnil sa aj pokus o prekročenie Piavy, ale predmostie dlhé takmer 20 kilometrov Taliani zlikvidovali.

Ďalšie pokusy boli neúspešné aj preto, že rieka sa rozvodnila. V lete sa Piava napája z roztápajúcich sa alpských ľadovcov. Vtedy kulminuje, napriek tomu útoky pokračovali, čo len zvyšovalo straty a vyvolalo nespokojnosť v jednotkách. Okolo 25-tisíc rakúsko-uhorských vojakov padlo po 15. júni 1918 do zajatia. O päť dní neskôr musel cisár Karol I. vydať jednotkám rozkaz vrátiť sa na východný breh.

Podobne neutešene pre cisárske vojsko sa vyvíjala situácia v priľahlých horách, napríklad na juhozápadnej časti masívu Monte Grappy. Aj tam operovala armáda pod velením generála Svetozara Boroevića von Bojnu. Jeho súčasťou boli tri pluky s viac ako nadpolovičným podielom vojakov slovenskej národnosti. Taliani venovali počas zimných mesiacov pozornosť výstavbe silných opevnení v horách. Mnohé chaty a zruby pretvorili na betónové bunkre. Medzitým v habsburskej monarchii sa čoraz viac prejavovalo hospodárske vyčerpanie vlečúcou sa vojnou. Na Planine Siedmich obcí zastavili útok Briti a Francúzi aj preto, lebo Rakúšanom a Uhrom došla delostrelecká munícia. Francúzsko-britské jednotky boli doplnené česko-slovenskými legionármi. Áno, je celkom možné, že tam bojovali Česi a Slováci proti Čechom a Slovákom…

Rakúsko-uhorský guľomet v tyrolskej...
Rakúsko-uhorský guľomet v tyrolskej vysokohorskej oblasti. Autor: ZDROJ: WIKIPEDIA / VOJENSKÝ ARCHÍV VO VIEDNI

Išlo vlastne o poslednú ofenzívu c. k. armády v tejto vojne. Jej neúspech znamenal podľa českého bádateľa Josefa Fučíka nielen katastrofálne zhoršenie materiálnej situácie predovšetkým vo výžive a vybavení vojska, ale prispel k úpadku jeho bojaschopnosti a morálky. "Zhostiť sa ďalšej strategickej iniciatívy sa definitívne stalo už len ilúziou,“ uzatvára vojenský historik.

Naopak, v jeseni, presne 27. októbra 1918, prešli do ofenzívy talianske jednotky už aj s podporou spojencov, zatiaľ čo rakúsko-uhorské vojsko ostalo naďalej osihotené. Protivník prekročil Piavu a od masívu Monte Grappa sa spustil do nížiny. V tom čase sa už medzi príslušníkmi c. k. armády šírili správy o blízkom konci vojny. Niektoré uhorské pluky začali vypovedať poslušnosť a opúšťať front. Zmienime sa v tejto súvislosti aspoň o vzbure tzv. lučeneckého 25. pešieho pluku, v ktorom bolo okolo 40 percent vojakov slovenskej národnosti.

Odmietli sa zúčastniť protiútoku s tým, že nechcú ďalej bojovať za Rakúsko a žiadajú prevelenie do Uhorska. Dokonca sa zabarikádovali vo svojom tábore, na pokusy potlačiť vzburu odpovedali streľbou z guľometov a hádzaním granátov. Podarilo sa im vyvolať podobnú náladu v ďalších jednotkách 27. divízie a vynútiť si stiahnutie z frontu.

Podľa britského historika Gordona Brooka Shepherda v priebehu dvoch dní sa vzbury a pasívny odpor rozšírili na 26 z celkového počtu 57 oddielov c. k. armády na talianskom fronte. Predovšetkým ich slovanskí príslušníci sa dobrovoľne nechávali odviesť do zajatia. Niektoré honvédske pluky (jednotky maďarskej domobrany) odmietli nastúpiť na front, čo ho ešte viac oslabilo. Situácia sa stala katastrofálnou, keď vyšlo najavo, že Uhorsko sa odtrhlo od Viedne a vodca tzv. Astrovej revolúcie v Budapešti Mihály Károlyi vyzval vojakov, aby sa vrátili z frontu domov.

Demoralizovaná a celkom vyčerpaná rakúsko-uhorská armáda už nedokázala vzdorovať. "Dvadsiateho ôsmeho októbra zostali z uhorských a chorvátsko-srbských plukov len skupiny tých, ktorí cítili, že musia pomôcť kamarátom v núdzi,“ približuje historik Fučík.

Definitívnej vojenskej porážke Rakúsko-Uhorska predchádzal rozvrat jeho ekonomiky a sociálnej sféry. Vojna postihla takmer každú domácnosť a rodinu, obrátila život naruby, najširším vrstvám spoločnosti ho zmenila na živorenie.

Múčenky, mastenky, tabačenky…

Isteže, na každej vojne niekto aj zbohatne. Veľká vojna umožnila celým skupinám až rozprávkovo si polepšiť. Najvýznamnejším zdrojom príjmov vojnových zbohatlíkov boli dodávky pre armádu. A nešlo len o zbrane, vojenskú techniku či muníciu.

Mimochodom, na území dnešného Slovenska (vtedajšieho Félvidéku) sa vtedy nachádzali predovšetkým dôležití producenti streliva a trhavín či výbušnín. Okrem známych bratislavských tovární Dynamitky a Patrónky to bol takmer tucet závodov iných vlastníkov v Gemeri, Spiši, vo Zvolenskej stolici a v Šariši.

Vyše 4-miliónovú armádu však bolo treba nielen dozbrojovať, ale dlhšie ako štyri roky živiť, šatiť, obúvať a pri štátnych zákazkách pre vyvolených sa už ako samozrejmosť predpokladalo, že sa mnohonásobne predražia. Aj to sa stalo pre niekoho zdrojom zbohatnutia špekulácie s nedostatkovým tovarom a nehnuteľnosťami.

Na druhej strane milióny ľudí v zázemí hladovali, a to najmä v záverečnej fáze vojny. Rok 1917 bol totiž neúrodný a suchý, celú úrodu štát zhabal, sedliaci mali zákaz obilie predávať a štát ho vykupoval za veľmi nízke ceny. Bol zavedený prídelový systém – poukážky na základné potraviny: tzv. múčenky, mastenky, cukrovky a tabačenky. Ľudia si mohli tovar kúpiť na prídel, ale postupne už bol problém niečo v obchode dostať aj na lístky.

V dôsledku nedostatku potravín na trhu vláda nariadila dva dni v týždni – stredu a piatok – bez mäsa a masti. Ako to asi prijali ženy (muži boli zväčša na vojne)? "Bežní spotrebitelia frflali, miestnym náčelníkom sa to málilo,“ uvádza Dudeková. "Napríklad slúžny v Spišskej Novej Vsi komentoval vládne nariadenie slovami, že by sa bolo treba zriecť mäsa aj v iných dňoch, vraj to káže vlastenecká povinnosť.

Rytmus každodenného života sa úplne zmenil. Človek musel kalkulovať, kedy sa postaví do radu na zemiaky, na chlieb, kde si zoženie iné než základné potraviny.“ Pričom ku koncu vojny to už boli zväčša iba náhradky potravín. Vznikol celý priemysel náhradných surovín, ktoré sa začali masovo používať pri výrobe potravín. Napríklad margarín namiesto masla, cigória namiesto kávy, umelý med a ďalšie umelé sladidlá namiesto cukru. Múka, ktorú štát dodával pekárom prostredníctvom poukážok sa mlela nie z raže či pšenice, ale z bôbov a gaštanov. Preto sa rozmohol čierny obchod s obilím, ktoré dodávali mlynárom načierno tzv. keťasi. Múka sa však následne predávala za premrštené vysoké ceny. Je len prirodzené, že zďaleka nie každý si potom mohol taký drahý chlieb dovoliť.

Štát sa pokúšal reagovať na čierny obchod prísnejšími opatreniami a rekviráciami (zhabanie úradmi) nielen obilia, ale aj zemiakov, sena, slamy a pod. Kronikár Smoleníc zaznamenal, ako takéto rekvirácie prebiehali. Četníci v sprievode miestneho notára a niekedy aj vojakov z Trnavy prehľadávali príbytky a hospodárske budovy Smoleničanov. Čo našli, neľútostne brali. Na sklonku vojny zhabali aj predmety z cínu, medi a mosadze. (Je známe, že za obeť rekviráciám padli vtedy aj mnohé kostolné zvony v Uhorsku, roztavili ich pre potreby zbrojoviek). Ľudia sa snažili nielen tieto premety, ale aj potravinové zásoby lepšie ukryť, čo nezriedka viedlo k ich znehodnoteniu. Náhradné neboli len potraviny, počas prvej svetovej vojny sa objavili aj náhradky priemyselného spotrebného tovaru. Napríklad žihľava mala nahradiť nedostatkovú bavlnu v textile. Jedno leto sa preto vojenské jednotky v zálohe venovali zberu žihľavy…

"Utrácajte rozumne, vojna je vynikajúcou školou hospodárnosti a účelnosti,“ utešovali čitateľov vládne noviny. Šetrilo sa so všetkým a všade. Vo väčších mestách už bolo pouličné osvetlenie, svietilo sa svietiplynom. Miestne plynárne však mali zásoby uhlia na veľmi krátke obdobie. Úrady preto nariadili rôzne obmedzenia, ktoré pocítili aj domácnosti. Napríklad obecný slúžny v Novom Meste nad Váhom nariadil svietiť v bytoch v každej miestnosti iba jedným plameňom .To ist nariadenie umožňovalo používať plynové variče jedine od 11. do 12. hodiny doobeda a od 18. do 20. hodiny večer.

Prvá svetová vojna v masovom meradle menila postavenie a rolu žien v spoločnosti. Boli nútené nahradiť mužov v domácom hospodárstve a nastúpiť ako rezervoár pracovných síl aj do predtým typických mužských profesií. Štát vyplácal manželkám odvedených vojakov výživné 85 halierov denne a na maloleté deti polovicu tejto sumy. Podľa smolenického kronikára by to žene, ktorej muž predtým utrácal mzdu pitím a v kartách, umožňovalo za normálnejších pomerov "slušný život, o akom sa jej nikdy ani nesnívalo“. Ibaže pri rastúcej drahote a chronickom nedostatku potravín, liekov i ďalšieho tovaru to vonkoncom neplatilo.

Vtedajšia propaganda vysvetľovala verejnosti problémy v zásobovaní trhu tak, že prednostne sa musia uspokojovať potreby bojujúcej armády. Ale keď v lete 1918 uskutočnil generálny štáb analýzu príčin vzbúr tzv. náhradných práporov – jedna z najväčších prepukla v Kragujevaci – uviedol na prvých miestach zlé stravovanie a ošatenie vojakov.

"Armáda zložila zbroj a rozišla sa“

Prvého novembra 1918 začala Viedeň vyjednávať s Talianskom o prímerí. Dohodla ho o dva dni neskôr, Rím si ho však vysvetlil po svojom a vyhlásil, že vstupuje do platnosti až o 24 hodín. A tak zatiaľ čo "vojaci cisára pána“ zastavili paľbu hneď, Taliani pokračovali ešte vo vojnových operáciách. V posledných dňoch vojny prešlo na ich stranu viac ako 300-tisíc zajatcov.

Na strane víťaznej Dohody bolo približne 5,7 milióna mŕtvych, na strane porazených viac ako 4 milióny.

"Rakúsko-uhorská armáda zložila zbroj a rozišla sa, rozbehla sa sama od seba,“ napísali Národnie noviny a neboli ďaleko od pravdy. Cisár a kráľ Karol I. totiž "najvyšším rozhodnutím Jeho Veličenstva“ oslobodil vojakov c. k. armády od prísahy a svoje vojsko vlastne rozpustil. Hlavný prúd jednotiek odchádzajúcich z talianskeho územia sa valil hlavne do tirolských dolín a smeroval k železnici. Tamojšie úrady sa ich snažili čo najskôr zbaviť, aby, teraz už cudzinci (ríša sa rozpadala na nástupnícke štáty), nepripravili ich krajinu o posledné zásoby jedla. Vlaky ovešané čerstvými veteránmi vojny uháňali v ústrety mierovým časom.

Možno sa čudovať, že práve títo vojaci, z ktorých mnohí si doviezli z frontu aj zbrane, účtovali po návrate domov ako prví s predstaviteľmi starej moci? Najmä po tom, čo sa od blízkych a známych dozvedali, čo sa dialo v rodnej obci či mestečku počas vojny. Ako prvých si brali na mušku slúžnych, notárov, krčmárov – úžerníkov.

V obci Jedľové Kostoľany (pri Zlatých Moravciach) dokonca zabili notára, jeho smolenickému kolegovi sa podarilo z obce ujsť.V Habovke pod Liptovskými hoľami vojaci sputnali miestneho notára a vodili ho celú noc po dedine. Dozvedeli sa totiž, že cez vojnu bral od žien úplatky, za ktoré sľúbil vybaviť pre ich mužov na fronte týždennú dovolenku. Samozrejme, nič nevybavil. Nad ránom sa rozhodli notára obesiť. Na prosbu tých samých žien napokon od toho upustili. Prípad opisuje Karol A. Medvecký, tajomník SNR, v spomienkovej kni­he.

Poďme však ďalej. Cisárske Nemecko, najväčší spojenec Rakúsko-Uhorska, dohodlo prímerie 8. novembra. Medzitým sa totiž zrútil aj západný front. Ešte predtým sa vojna stala svetovou, lebo sa výraznejšie do nej zapojili Spojené štáty americké, ktoré od konca marca 1918 mesačne posielali do Európy 300-tisíc svojich vojakov, o modernej vojenskej technike nehovoriac. Len v júli stratili Nemci na západnom fronte okolo 970-tisíc mužov a ďalší jeden milión evidovali ako zranených a chorých.

Dvadsiateho septembra 1918 sa začala prvá čisto americká ofenzíva prvej svetovej vojny. Velenie do bojov postupne nasadilo takmer 1 300 000 vojakov. Američania utrpeli v tejto operácii do začiatku novembra najväčšie straty vo svojich dejinách (26-tisíc padlých a takmer 130-tisíc zranených, nezvestných a zajatých), viac ako v ich najväčších bitkách druhej svetovej vojny – v Ardenách či na Okinave. Zároveň útočili britsko-francúzske vojská a valili sa na Sedan.

Vo Veľkej vojne boli prvýkrát použité vo veľkom...
Vo Veľkej vojne boli prvýkrát použité vo veľkom rozsahu bojové plyny. Na obrázku v maskách austrálski vojaci. Autor: ZDROJ: WIKIPEDIA

V októbri už Nemci vyčerpali takmer všetky materiálne rezervy a brancov bolo zúfalo málo. Povedané slovami britského historika Paula Kennedyho, "začala sa prejavovať vojenská prevaha Dohody a jej väčšia výdrž“. Veliteľ nemeckej armády generál Erich Ludendorff sa už mohol len zúfalo prizerať, ako sa celý Nemcami vedený blok rúti do záhuby a chaosu.

V Berlíne vypukla socialistická revolúcia, vyhlásili tam republiku. Deviateho novembra 1918 abdikoval nemecký cisár Wilhelm II. a spolu s korunným princom odišli do holandského exilu, o dva dni ho nasledoval aj Karol I., keď opustil zámok Schönbrunn vo Viedni. podľa britského historika poľského pôvodu Normana Daviesa zrazil Ústredné mocnosti na kolená skôr politický kolaps ako vojenská porážka. Veď víťazní spojenci nezahnali Ludendorffovu armádu na nemecké územie (ako sa to stalo o 27 rokov neskôr na konci druhej svetovej vojny s Wehrmachtom), ale nemecké vojsko sa rozišlo s politickým vedením svojej krajiny.

Kapitulácia sa konala skoro ráno 11. novembra 1918 v železničnom vozni na stanici Rethondes v Compiègne . O 11. hodine mali na frontoch zmĺknuť všetky zbrane. Zmluva znamenala pre Nemecko veľké územné straty, zbavenie kolónií, demilitarizáciu a dočasné obsadenie Porýnia, zákaz spojenia s Rakúskom, prísne vojenské obmedzenia a vysoké vojnové reparácie. "Spojenci trvali na osemnástich podmienkach kapitulácie tak tvrdošijne, že mier sa stal obyčajným diktátom,“ napísal Davies. Bolo len otázkou času, kedy ich Nemecko začne obchádzať, tajne sa vyzbrojí, postaví na svoje čelo nejakého diktátora a celkom prepadne túžbe po odplate a znovuzrodení veľmoci.

Kapituláciu Nemecka 11. novembra 1918 podpísali...
Kapituláciu Nemecka 11. novembra 1918 podpísali v tomto železničnom vozni. Autor: ZDROJ: WIKIPEDIA

Veľká vojna stála na začiatku krvavého 20. storočia. Zahynulo v nej podľa posledných odhadov 18,5 milióna ľudí, z toho okolo 10 miliónov vojakov. Na strane víťaznej Dohody bolo približne 5,7 milióna mŕtvych, na strane porazených viac ako 4 milióny. Rôzne zranenia utrpelo 21 miliónov osôb. Vojna nadlho pokrivila demografickú rovnováhu v spoločnosti – žien bolo výrazne viac ako mužov, ktorí padli na frontoch, zomreli na zranenia či ničivé epidémie. Až do roku 1932 mali u nás ženy prevahu medzi slobodnými vo veku najvyššej sobášnosti.

Najkrajšie vojnové cintoríny v Západnej Haliči...
Najkrajšie vojnové cintoríny v Západnej Haliči vytvoril slovenský architekt Dušan Jurkovič. Na snímke zrekonštruovaná Rotunda, cintorín č. 51 v poľskom Regietówe. Autor: Wikimedia.org / Henryk Bielamowicz

Táto vojna však zásadným spôsobom zmenila aj politickú mapu Európy. Rozpadli sa staré monarchie a vznikli nové štáty, medzi nimi aj Česko-Slovensko. Víťazní spojenci sa síce usilovali zo všetkých síl nastoliť na kontinente stabilný mier, väčšina Európy sa však naďalej zmietala v lokálnych, zväčša pohraničných konfliktoch. "Vojna obrov sa skončila, začala sa vojna trpaslíkov,“ poznamenal v tejto súvislosti Winston Churchill. ČSR sa musela takto vymedziť najmä voči Maďarsku, ale aj vo vzťahu k Poľsku a Rakúsku. Boje o hranice trvali ešte aj väčšiu časť roku 1919…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#1. svetová vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
21,99
Sweet farebné alstromérie

Sweet farebné alstromérie

29,99
Flower bag biele kvety a zelené santíny

Flower bag biele kvety a zelené santíny

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk