Príbeh habsburskej monarchie sa skončil na zámku pri Bratislave

20.11.2018 06:00
zámok Eckartsau
Poľovnícky zámok Eckartsau na okraji podunajských lužných lesov. Pred 100 rokmi bol útočiskom cisára a kráľa Karola s rodinou. Autor:

Vojna bola prehratá, krajina zruinovaná. Ríša prestala existovať a v mestách i na vidieku dochádzalo k nepokojom. Cisár a kráľ Karol s manželkou Zitou a deťmi našli posledné útočisko v podunajských lužných lesoch.

Pri dedinke Eckartsau, na okraji Moravského poľa medzi Viedňou a Bratislavou, leží pekný poľovnícky zámok. Jeho žiarivo žltá omietka kontrastuje so zeleňou prastarých stromov naokolo. V posledných rokoch je známy i slovenským turistom, blízko totiž prechádza medzinárodná cyklistická cesta. Práve na zámku neďaleko dnešnej slovenskej metropoly sa pred 100 rokmi písala záverečná, veľmi dojímavá kapitola rakúsko-uhorskej histórie.

Očarený arcivojvoda

História zámku Eckartsau siaha až do 12. storočia, no súčasný vzhľad nadobudol pred približne 300 rokmi, keď stavbu vlastnil gróf Kinský. Dvorný kancelár František Kinský bol vášnivým poľovníkom, práve on dohliadal na to, aby v dunajských lužných lesoch vznikol barokový lovecký zámoček. Ako prechádzame jednotlivými miestnosťami, napríklad spojovacou chodbou medzi dvoma krídlami zámku, i dnes vidíme naokolo rôzne poľovnícke motívy, trofeje a sochy. Strop tzv. Slávnostnej siene krášli freska bohyne lovu Diany.

Napokon v polovici 18. storočia získali zámok Habsburgovci, dlho však oň nejavili väčší záujem. Stavba chátrala, postupne sa rozpadala, až ju na prelome 19. a 20. storočia objavil ďalší náruživý poľovník, arcivojvoda František Ferdinand. Následník trónu bol polohou Eckartsau a okolitými lesmi bohatými na zver očarený a zámok nechal zrekonštruovať. František Ferdinand navyše zaviedol na zámku elektrické vedenie, telefónne spojenie, parné kúrenie či veľkú novinku priamo z Anglicka – splachovacie toalety.

Karol Habsburský (1887-1922).
Karol Habsburský (1887-1922). Autor: ARCHÍV AUTORA/ ZÁMOK ECKARTSAU

„František Ferdinand si do Eckartsau pozýval i viacerých vzácnych hostí. Nachádzame sa v hosťovskej izbe, kde bol šesť rokov pred vypuknutím prvej svetovej vojny ubytovaný i nemecký cisár Viliam II. Prirodzene, do Eckartsau prišiel na poľovačku,“ hovorí vo vstupnej hale pod mohutným točitým schodiskom sprievodkyňa Juliana Schmidtová. V júni 1914 odcestoval František Ferdinand do Sarajeva, pričom do milovaného Eckartsau sa už nikdy nevrátil. Následníka trónu spolu s manželkou Žofiou zastrelil na sarajevskom nábreží pri riečke Miljacka atentátnik Gavrilo Princip.

O pár týždňov neskôr už celá Európa horela v plameni prvej svetovej vojny.

Nastupuje Karol

V novembri 1916 trval svetový konflikt už vyše dva roky, keď vo viedenskom Schönbrunne navždy dotĺklo srdce staručkého vladára Františka Jozefa I. – cisára, ktorý mnohým súčasníkom pripadal priam nesmrteľný. Veď vládol neuveriteľných 68 rokov, už od nepokojných revolučných čias. Novým panovníkom sa stal Karol, nábožensky a rodinne založený, no i váhavý a nerozhodný mladý muž. A na monarchu vraj až príliš skromný. Naposledy zastával post veliteľa armádnej skupiny, pričom sa podieľal na víťazných vojenských operáciách proti Rumunsku.

Karol a Zita s deťmi, celkom naľavo stojí...
Karol a Zita s deťmi, celkom naľavo stojí korunný princ Otto, neskorší poslanec Európskeho parlamentu. Autor: ARCHÍV AUTORA/ ZÁMOK ECKARTSAU

Pôvodne Karol prichádzal do úvahy ako budúci panovník iba vo veľmi teoretickej a časovo vzdialenej rovine. Zhoda dejinných okolností všakm občas dokáže byť vskutku nevyspytateľná. Zrejme psychicky labilný syn Františka Jozefa I., korunný princ Rudolf, spáchal v januári 1889 v Mayerlingu samovraždu, cisárov brat arcivojvoda Karol Ľudovít zase zomrel v roku 1896. Podľa nástupníckeho poriadku nasledoval František Ferdinand, ktorý zahynul v Sarajeve, a keďže jeho manželka šľachtičná Žofia nebola podľa zákonitostí zaužívaných na viedenskom panovníckom dvore „dostatočne vznešená“, arcivojvodovi potomkovia neprichádzali ako následníci trónu do úvahy.

Napokon právo vládnuť prechádzalo na Karolovho otca Otta, ten však zomrel už v roku 1906. A tak mnohonárodnostná podunajská monarchia mala v ťažkých vojnových časoch nového, iba 29-ročného vladára.

Privítanie v Prešporku

Rakúsko-Uhorsko však dostávalo ranu za ranou, tak vojenskú, ako aj diplomatickú. Cisár a kráľ Karol, ktorý sa ešte ako vysoký dôstojník zúčastnil na bojoch v Tirolsku, Haliči či Sedmohradsku, neustále navštevoval a povzbudzoval svojich vojakov a námorníkov. Navyše si úprimne prial ukončiť krvavé jatky. Pokúsil sa nadviazať tajné mierové rokovania s nepriateľskými mocnosťami prostredníctvom bratov svojej manželky Zity, ktorí slúžili ako dôstojníci v belgickej armáde. Táto snaha žiaľ stroskotala. Navyše sa o Karolovej iniciatíve dozvedel silnejší nemecký spojenec a Viedni hrozilo postupné podrobenie sa Berlínu.

Ofenzíva armády podunajskej ríše na talianskom fronte v júni 1918 sa skončila ťažkými stratami, zásobovanie vojsk i zázemia viazlo, hospodárska situácia bola katastrofálna. Predovšetkým slovanské národy čoraz hlasnejšie volali po nezávislosti. Ulicami Viedne či Budapešti, no i nemeckými a rakúsko-uhorskými kruhmi sa šírili konšpirácie, že za všetko zlé mohla „tá prekliata Talianka“ Zita – Karolova manželka, dcéra posledného vojvodu parmského.

Cisárovná a kráľovná Zita (1892 - 1989)
Cisárovná a kráľovná Zita (1892 - 1989) Autor: ARCHÍV AUTORA/ ZÁMOK ECKARTSAU

Na druhej strane, ešte i v lete 1918 existovali mestá, kde volali na slávu monarchii a habsburskej dynastii. Český historik Jan Galandauer uverejnil v knihe Karel I. Poslední český král aj túto veľavravnú Zitinu spomienku: „Je to jedna z najkrajších spomienok, jeden z najúžasnejších okamžikov, ktorý v spomienkach na zaniknutú monarchiu uchovávam v pamäti.

Prijatie prekonalo všetky naše predstavy, ani sa nedajú opísať pocity, aké sme mali. Vedeli sme, že naša situácia je zúfalá, a predsa sme sa z Uhorska vrátili šťastní, pretože sme vedeli, že ľudia na nás myslia, že ešte existujú tak verné mestá.“ Tým mestom bol Prešporok, ktorý už o pár mesiacov neskôr zmenil názov na Bratislavu.

Karol so Zitou, malým korunným princom Ottom a dcérkou Adelheid pricestovali do Prešporka na jednodňovú návštevu parníkom, na dobovom filmovom zázname vidieť, ako ich vítali i deti a mladí ľudia zo Záhoria v slovenských ľudových krojoch. Stretli sa tiež s katolíckymi, evanjelickými či so židovskými duchovnými, navštívili aj Kovorobnú odbornú školu na dnešnom Fajnorovom nábreží, kde vyrábali protézy pre vojnových invalidov. „Vitajte v mene Božom, Vaše veličenstvá Karol a Zita!,“ písali noviny Pressburger Zeitung 16. júla 1918 na titulnej strane pod portrétmi mladých panovníkov.

Koncom októbra 1918 však už bolo jasné, že Centrálne mocnosti, vrátane Rakúsko-Uhorska, vojnu prehrali. Postupne sa domov vracali navrátilci z frontu, hladní a zúbožení. Mapa strednej Európy sa zmenila na nepoznanie, aj Česi a Slováci mali nový vlastný štát. Karolovi už nepomohlo, že pre rakúsku časť monarchie vydal federalizačný manifest a napokon sa zriekol akejkoľvek účasti na štátnych záležitostiach. Bolo už neskoro. Vo Viedni vyhlásili 12. novembra 1918 štát Nemecké Rakúsko, v meste vládol chaos a dochádzalo k nepokojom a rabovaniu.

Miestnosť, kde Karol, Zita a ich hostia...
Miestnosť, kde Karol, Zita a ich hostia naposledy obedovali. Potom nasledoval exil do Švajčiarska. Autor: ARCHÍV AUTORA

Napokon Karol opustil viedenský Schönbrunn a s rodinou sa uchýlil do Eckartsau pri Dunaji, blízko bývalej zemskej hranice s Uhorskom. „Ešte stále bol formálne panovníkom. Voľba padla na Eckartsau z dvoch praktických dôvodov. Cisárska rodina bola zásobovaná jedlom práve vďaka hojnosti divej zveri naokolo, navyše miestne sedliacke obyvateľstvo nepociťovalo voči Habsburgovcom hnev,“ vysvetľuje Schmidt.

Ťažké rozhodnutie

Naša sprievodkyňa pokračuje vo výklade, keď vojdeme do ďalšej z izieb – tzv. žltej spálne. Karol so Zitou tu prespávali. „Cisársky pár strávil v Eckartsau s korunným princom Ottom a jeho súrodencami štyri a pol mesiaca. Karola tu navštívili aj maďarskí politici, ktorí žiadali jeho abdikáciu. Znova sa vzdal štátnych záležitostí, no nie uhorskej koruny svätého Štefana,“ hovorí Juliana Schmidtová a vzápätí cituje jedno zo svedectiev, ktoré sa na Zitinu adresu zachovali: „V líniách jej brady sa dala vyčítať odhodlanosť, z jej živých hnedých očí zase sršala inteligencia. Bez toho, aby bola obzvlášť krásna, priťahovala pozornosť väčšiny ľudí.“

Čím dlhší čas rodina trávila v Eckartsau, tým sa jej životná úroveň znižovala. Služobníctvo pôvodne tvorilo okolo 100 ľudí, ich rady však postupne redli. Finančných prostriedkov ubúdalo, veľmi vzácne bolo napríklad drevo na kúrenie. Zita s odstupom času spomínala, že deti nosili takmer výlučne tmavé oblečenie, ktoré sa nemuselo tak často prať. Mydla totiž takmer nebolo.

Zámocká kaplnka, kde sa 23. marca 1919 Karol...
Zámocká kaplnka, kde sa 23. marca 1919 Karol lúčil s vlasťou. Autor: ARCHÍV AUTORA

„Pobyt v Eckartsau nebol vôbec príjemný. Každý deň sme tŕpli, že vyjde na povrch nejaká hlúposť. Často sme počuli a čítali o rôznych hrozbách, zároveň bola bezpečnosť v okolí nízka. Jedného dňa, keď sa náš poľovník vracal domov z poľovačky, na neho neďaleko zámku strieľali. Našťastie ho netrafili,“ zapísal si Karol.

Aj historik Galandauer opisuje situáciu v Eckartsau dramaticky. V okolí sa potulovali rôzne ozbrojené bandy bývalých vojakov, pytliaci a samozvané „červené gardy“. Často v zámku počuli výstrely pušiek a niekedy i guľometov. Autá so zásobovaním pravidelne prepadávali banditi, istý čas zámok strážilo zopár policajtov, v prípade útoku nejakej väčšej skupiny by však boli bezmocní. Aby tých problémov nebolo málo, Karol i všetky deti sa nakazili veľmi nebezpečnou španielskou chrípkou.

Ako kráčame z miestnosti do miestnosti, nachádzame vyzdobený vianočný stromček a rozložené darčeky. Panovnícka rodina totiž v Eckartsau strávila i Vianoce 1918. „Zita neskôr spomínala, že kvôli deťom chceli s Karolom stráviť sviatky čo najradostnejšie. Večer 24. decembra postavili a ozdobili stromček a pod ním naukladali skromné darčeky. Karol bol i naďalej veľmi slabý a trpel horúčkou,“ pokračuje vo výklade naša sprievodkyňa.

Mnohé z trofejí, či už vysokej zveri alebo...
Mnohé z trofejí, či už vysokej zveri alebo dravých vtákov, skolil František Ferdinand. Autor: ARCHÍV AUTORA

Averzia voči Habsburgovcom v spoločnosti narastala o to viac, že Karol neabdikoval. Ba čo viac, ešte stále vybavoval rôzne formality, napr. udeľoval čestné rády. Do Eckartsau pricestoval i rakúsky kancelár Karl Renner, ktorý chcel Karola presvedčiť k emigrácii, nebol však prijatý. Rakúski štátni predstavitelia napokon monarchovi ponúkli tri možnosti: Abdikovať a zostať žiť v Rakúsku ako obyčajný občan. Zostať, neabdikovať a byť zatknutý. Neabdikovať a odísť z krajiny. Karol a Zita sa napokon rozhodli pre tretiu možnosť.

Po 700 rokoch

Prehliadku zakončujeme v malej barokovej zámockej kaplnke. Sprievodkyňa ukazuje na bustu cisára Karola a schránku s jeho relikviou, kúskom rebra. V nedeľu 23. marca 1919 bola kaplnka preplnená, chýr o chystanom odchode panovníckeho páru sa rozšíril do blízkeho i vzdialeného okolia. Kňaz kázal rozlúčkovú svätú omšu, mnohí prítomní plakali, na konci bohoslužby zaznela štátna hymna už neexistujúceho impéria „Zachovaj nám, Bože“. Nasledoval posledný obed, v Eckartsau dokonca uchovávajú kópiu menu. Podával sa vývar, divinové plátky so zeleninou, višňový zákusok a káva.

„Cisársky pár bol neopísateľne dôstojný, všetko však bolo také smutné,“ zapísal si britský dôstojník, dozerajúci na odchod Karola a Zity, Edward Strutt. Pripravený vlak odviezol z blízkej dedinky Kopfstetten Karola s rodinou do exilu v neutrálnom Švajčiarsku. Stáročný príbeh habsburskej vlády nad veľkou časťou strednej Európy sa skončil. Podľa Galandauera Karol pred nástupom do vlaku Struttovi smutne pošepkal: „Po 700 rokoch.“ Takmer sedem storočí Habsburgovci písali dejiny strednej Európy.

Mnohé miestnosti zámku sú bohato zdobené,...
Mnohé miestnosti zámku sú bohato zdobené, stavba prešla v 18. storočí rozsiahlou barokovou prestavbou. Sochy či maľby sú dielami popredných rakúskych či talianskych umelcov. Autor: ARCHÍV AUTORA

Karol bol i naďalej presvedčený o svojich nárokoch na trón. Dvakrát sa pokúsil neúspešne prevziať moc v Maďarsku, najprv prišiel tajne a na vlastnú päsť do Budapešti rokovať s admirálom Horthym, neskôr stál na čele verných vojenských jednotiek, Horthy ho však na okraji Budapešti porazil. Napokon svetové mocnosti rozhodli o prevezení Karola s rodinou do exilu na portugalský ostrov Madeira. Podľa Zity dostal kapitán lode Cardiff z Londýna rozkaz neprerušovať plavbu ani v zlom počasí a cez búrku.

Karol na vzdialenom kúsku zeme v Atlantiku zomrel v skromných podmienkach v apríli 1922 na zápal pľúc. Mal iba 34 rokov, pred smrťou údajne blúznil o cisárskej a kráľovskej armáde, „svojich národoch“ a kričal, aby viedenské deti dostali chlieb. Zita, ktorá až do konca života nosila výlučne čiernu farbu, odišla z tohto sveta v roku 1989, takmer sedem desaťročí po smrti svojho manžela. Ich prvorodený syn Otto, vychovávaný v duchu habsburskej tradície, pôsobil aj ako poslanec Európskeho parlamentu, pričom zomrel v lete 2011 vo veku 98 rokov. Dožil sa i otcovho blahorečenia pápežom Jánom Pavlom II.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#neznáma história #Karol Habsburský #Habsburgovci
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
21,99
Sweet farebné alstromérie

Sweet farebné alstromérie

29,99
Flower bag biele kvety a zelené santíny

Flower bag biele kvety a zelené santíny

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk