Keď sa vládlo zo Žiliny

, 04.12.2018 06:00

K spoločnému štátu Čechov a Slovákov nestačilo sa prihlásiť. Slovensko bolo treba pre ČSR najprv vybojovať, doslova dobiť. A potom spoločne znovu poslovenčiť. Lebo vtedajšie Slovensko bolo už výrazne pomaďarčené. Významná úloha v tomto zložitom, protirečivom a nezriedka i krvavom procese pripadla pred 100 rokmi dočasnej vláde Vavra Šrobára so sídlom v Žiline.

Žilina, Námestie slobody niekoľko rokov po...
Žilina, Námestie slobody niekoľko rokov po prevrate. Autor: zilina-galery.sk

Áno, Žilina sa vtedy stala na sedem týždňov "hlavným mestom“ Slovenska. Ibaže čo to bolo za Slovensko?

Predstavme si krajinu nikoho a všetkých. Jedny regióny sa zmietali medzi Prahou a Budapešťou, ktorá sa nevzdávala plánov na udržanie (aspoň) jadra bývalého Uhorska, kým ďalšie vyhlasovali samostatnosť, ako sa to dialo na východe republiky. Uhorský štátny aparát sa rozložil a nijaký iný ho zatiaľ nenahradil. V mocenskom vákuu sa darilo rôznym dobrodruhom a samozvancom. Jednotlivé obce a mestečká si vytvárali vlastné národné rady a výbory, zriaďovali vlastné národné gardy alebo stráže. Na mnohých miestach to viedlo ešte k väčším zmätkom.

A to už plynul druhý mesiac od vzniku ČSR. Úloha znela: spojiť Slovensko s Čechmi a Moravou a konsolidovať tam situáciu. Len kto sa na to podujme?

Slovensko si pýtalo pevnú ruku

Politik a lekár z Ružomberka Vavro Šrobár dostal prvé poverenie urobiť poriadok na Slovensku už začiatkom novembra 1918, keď odtiaľ začali do Prahy prichádzať správy o stupňujúcej sa anarchii a chaose. Vtedy ešte nefungovala riadna československá vláda, jej právomoci mal Národný výbor československý. Ten zriadil "dočasnú československú vládu pre Slovensko“, okrem Šrobára v nej bol ešte jeden lekár – Pavol Blaho zo Skalice, ďalej advokát z Malaciek Ivan Dérer a redaktor Anton Štefánek.

Tento zvláštny zbor úradoval spočiatku pár dní v Hodoníne a od 6. novembra 1918 osem dní v Skalici. Šrobárovci tam pricestovali vlakom a s ozbrojeným sprievodom… Obsadzovanie Slovenska začal oddiel vojakov 25. streleckého pluku, vracajúcich sa cez Rakúsko z talianskeho frontu. V Hodoníne ho sformoval a viedol nadporučík v zálohe Augustín Ripka. Vojaci ovládli najprv Holíč a o pár dní aj Malacky. Siedmeho novembra obsadili "slovenský Rím“. Odstránili na železničnej stanici maďarský nápis Nagyszombat a nahradili ho narýchlo zhotovenou tabuľou s nápisom Trnava.

Kým v okolitých dedinách vítali českých vojakov ako osloboditeľov, v meste to bolo ináč. "Až mrazila tá nenávisť a odpor, s akým nás prijali v Trnave,“ spomínal neskôr František Chlup z Ripkovho oddielu. "Našťastie sme tam ostali len tri dni.“

Čo mohla stihnúť za taký krátky čas prvá Šrobárova vláda? Prevziať kontrolu nad časťou západného Slovenska, vytlačiť odtiaľ maďarské jednotky, obnoviť železnicu na niekoľkých tratiach a v Skalici otvoriť prvé slovenské gymnázium (vzniklo z bývalého jezuitského kolégia).

Už 14. novembra 1918 povolali Dérera a Štefánka do Prahy (Šrobára ešte prv), lebo tam začal zasadať prvý československý parlament – Revolučné národné zhromaždenie. Vzniklo rozšírením Národného výboru a kooptáciou ďalších poslancov, tých zo Slovenska vyberal Šrobár. V 254-člennom zbore vytvorili 45-členný klub, ale pre nedostatok Slovákov doň zaradili aj niekoľkých Čechov, napríklad Edvarda Beneša, vtedy ministra zahraničných vecí. Vhodných kandidátov slovenskej národnosti bolo ako šafranu.

"Pokúsil som sa zostaviť menoslov z našich verných a spoľahlivých ľudí,“ spomínal Šrobár po rokoch, "a nikdy som nemohol dosiahnuť číslo 60…“ Ale aj z tých sa málokomu chcelo do Prahy. Nehovoriac už o tom, že Slovensko ich naliehavo potrebovalo doma. Možno aj preto v prvej vláde ČSR nachádzame okrem Milana Rastislava Štefánika už len – opätovne – Vavra Šrobára. Dostal na starosť rezort zdravotníctva.

V Skalici teda zostal z dočasnej slovenskej vlády iba Dr. Pavol Blaho, ktorý odtiaľ posielal do Prahy samé znepokojujúce správy. Situácia sa zhoršila najmä po podpísaní tzv. belehradského prímeria medzi víťaznou koalíciou z prvej svetovej vojny – zastúpenou francúzskym generálom Louisom Franchetom d 'Espèrey – a maďarskou vládou.

Vavro Šrobár, minister s plnou mocou na Slovensku.
Vavro Šrobár, minister s plnou mocou na Slovensku.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Štefan Janšák: Vstup Slovákov medzi slobodné národy, Bratislava 2006

Jedna z dohodnutých podmienok dočasne ponechávala starú administratívu na väčšine územia už fakticky bývalého Uhorska. Budapešť si to vyložila po svojom a v druhej polovici novembra 1918 začala okupovať Slovensko. Maďarské vojsko obsadilo Trnavu, ba dokonca Martin a postupne vytlačilo československé jednotky späť za rieku Moravu.

Bolo treba neodkladne konať. A táto povinnosť opäť spočinula na Šrobárových pleciach. Vládnym rozhodnutím bol 7. decembra 1918 poverený ďalšou funkciou – stal sa "ministrom s plnou mocou pre Slovensko“. Jeho pražský priateľ, poslanec a spisovateľ Jan Herben blahoželal Šrobárovi ako "diktátorovi Slovenska“. Mal totiž právomoci ako celá vláda. Mohol vydávať nariadenia, na potvrdenie platnosti ktorých stačil Šrobárov podpis. Podľa slovenskej historičky Natálie Krajčovičovej limitovalo ho jedine finančné krytie. O tom totiž rozhodovalo pražské ministerstvo financií vedené Aloisom Rašínom.

Do Žiliny Šrobár cestoval už nie s tromi, ale s dvanástimi pomocníkmi – vládnymi referentmi či poradcami, každý mal na starosti nejaký rezort. "V podstate mal každý riadiť malé ministerstvo,“ vysvetľuje český historik Robert Kvaček, "vznikala tak vláda osobitného typu.“ Ale prečo si Šrobár vybral pre sídlo svojho úradu práve Žilinu?

Bola slovenskejšia ako Martin

Do Bratislavy, vtedy ešte Prešporku – Pozsony – Pressburgu – sa s československou vládnou inštitúciou nedalo ísť. Bola by proti tomu maďarská a nemecká väčšina jej obyvateľstva. V novembri 1918 zorganizovalo prešporské meštianstvo protestné zhromaždenie "proti vyňatiu mesta z tela Maďarskej ľudovej republiky a jeho začleneniu do úplne cudzieho štátu“.

Aj v decembri, až do konca roka, bolo mesto obsadené maďarským vojskom. Tomáš G. Masaryk už ako prezident ČSR upozorňoval západných spojencov, že Prešporok nepatrí Maďarom, je to skôr nemecké mesto, ale so slovenským zázemím. Navyše, opakoval "my potrebujeme Dunaj“. V mestskej rade sa potom zrodil nápad premenovať Prešporok po 28. americkom prezidentovi na Wilsonov a žiadať preň štatút slobodného mesta, aký mal napríklad Gdansk.

Štefan Janšák bol jedným z členov tejto...
Štefan Janšák bol jedným z členov tejto zvláštnej vlády.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Štefan Janšák: Vstup Slovákov medzi slobodné národy, Bratislava 2006

Skrátka, o takmer 80-tisícový Prešporok sa koncom roku 1918 stále bojovalo. Mimochodom, Šrobár už dva roky predtým uvažoval o inom meste ako "stredisku“ Slovenska (tento pojem bol vtedy frekventovanejší ako hlavné mesto ), a to o starobylej Nitre. Uvažoval, kým ju v lete 1917 nenavštívil. Mesto pod Zoborom v ňom zanechalo "strašný dojem“ napísal neskôr vo svojich memoároch. "Nikde nepočuť slovenského slova, obyvateľstvo bez rozdielu prepadlo akejsi nadutej maďarizácii, ktorá znela ohavne, cudzo, nemaďarsky. Na slovenskú objednávku kávy čašník nereaguje, ba pozrie na mňa opovržlivým okom.“

Nitra nemala, navyše, dobré dopravné spojenie s ďalšími oblasťami Slovenska, najmä s východom. No do úvahy prichádzali ďalší kandidáti, a najmä Turčiansky sv. Martin, kde v tom čase už sídlila Slovenská národná rada. S jej vedením však Šrobár nemal najlepšie vzťahy. Zhoršili sa najmä po tom, čo povyberal kandidátov zo Slovenska na poslanecké miesta v čs. parlamente bez konzultácií so SNR. "Nepripisujeme mu zlý úmysel, ale svojím návrhom poškodil nám náramne,“ uvádzalo sa v liste výkonného výboru Národnej rady, ktorý odporúčal, aby všetci slovenskí poslanci sa svojich mandátov zriekli a po dohode so SNR navrhli za seba náhradníkov. Samozrejme, že už to neprichádzalo do úvahy.

Šrobár sa však vyhovoril na nedostatok kancelárskych a ubytovacích kapacít vo vtedy 5-tisícovom Martine a zvolil si radšej Žilinu, ktorá koncom roku 1918 mala "až“ 11-tisíc obyvateľov. Ale pri jej výbere zohrali úlohu aj iné faktory. Predovšetkým Žilina bola slovenskejšia ako iné mestá, ba dokonca – hoci sa to nezdá – ako Martin.

Podľa sčítania z roku 1890 si uviedlo maďarčinu ako materinskú reč 19,1 percenta Žilinčanov, ale až 27,7 percenta Martinčanov. Počas nasledujúcej vlny násilnej maďarizácie sa tento údaj zhoršoval v oboch mestách, ale aj podľa posledného sčítania v roku 1910 sa "slovenský duch“ v Žiline darilo udržiavať.

Vavro Šrobár (vpravo) v neskoších rokoch ČSR so...
Vavro Šrobár (vpravo) v neskoších rokoch ČSR so spisovateľkou Hanou Gregorovou a Pavlom Blahom (vľavo) v Luhačoviciach.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Archív Martin Krno

To sa prejavilo hneď po vzniku ČSR – Žilina sa ako prvá prihlásila k Martinskej deklarácii a už 2. novembra 1918 si Žilinčania na zhromaždení zvolili 16-členný Slovenský miestny výbor, ktorý prevzal správu mesta. V tomto revolučnom vrení sa významne angažoval právnik Ján Brežný, publicista Andrej Becher a lekár Ivan Hálek. To všetko boli dávni Šrobárovi priatelia. Nuž a v neposlednom rade Šrobárovi vyhovovalo aj dobré vlakové spojenie Žiliny s Prahou, kde mal naďalej plno povinností.

Vlakom z Prahy cez Brno a Trenčín docestovala Šrobárova vláda do Žiliny 12. decembra 1918. Dva dni predtým jej široké právomoci potvrdil celoštátny parlament. Z hľadiska začlenenia Slovenska do ČSR sa stala ešte jedna významná vec: už 3. decembra prijala maďarská vláda od najvyššieho spojeneckého velenia nótu, v ktorej sa jej oznamovalo, že ČSR ako spojenecký štát má právo vojensky obsadiť Slovensko. Pravda, táto nóta ešte neurčila jeho hranice na východe a najmä na juhu. Dočasnú demarkačnú líniu, oddeľujúcu maďarské územie od československého stanovilo spojenecké velenie až o tri týždne neskôr.

Ale ešte 5. decembra sa pri obci Kotešová odohrala víťazná bitka medzi slovenskou národnou gardou z neďalekej Bytče a maďarským vojskom, ktoré sa na druhý deň stiahlo zo Žiliny. Zostali v nej však početní stúpenci zachovania Uhorska a odporcovia pripojenia Slovenska k ČSR. Preto sa príchod šrobárovcov do mesta zaobišiel bez slávobrány. Dr. Brežný sa dokonca postaral o to, aby všetko prebehlo inkognito.

"Na nádraží nás okrem Dr. J. B. nečakal nikto,“ spomínal Šrobár. "Žilina vôbec nevedela, že prvá slovenská vláda zavítala práve do Žiliny. „Vyšli sme pred nádražie, nebolo ani jedného povozu i vybrali sme sa peši, v blate, plačkanici do Folkmanovho hostinca. Skromné zavazadlá sme si celkom demokraticky niesli sami ako neznámi cestujúci.“

Vtedy 32-ročný Štefan Janšák, rodák z Osuského a absolvent brnianskej techniky, ktorý bol v Šrobárovej vláde referentom, či skôr ministrom stavebníctva, to z odstupu času vykreslil ešte komickejšie: "Oblečení v ošumelých kabátoch, s odratými kufríkmi staromódnych tvarov v rukách sme vyzerali ako podomoví obchodníci.“

Vo Folkmanovom hostinci sa dlho nezdržali, všetky žilinské hotely krátko po svetovej vojne boli v žalostnom stave. Dočasné ubytovanie našli u priateľov, Šrobár v dome Hálkovcov. Aj úradovali spočiatku v provizóriách, až neskôr sa presťahovali do kancelárskych priestorov po bývalej expozitúre jedného uhorského ministerstva v centre mesta.

Staroslováci a Novoslováci (maďaróni)

Akým prioritám sa venovala žilinská vláda? Od prvého dňa to boli bezpečnostné otázky. Medzi Vrútkami a Kraľovanmi sa v decembri 1918 ešte bojovalo. Situáciu zhoršovalo, že práve vtedy v dôsledku spomínaného tzv. belehradského prímeria ustupovala cez Lučenec a Zvolen smerom na Vrútky a Žilinu v svetovej vojne porazená nemecká armáda. Tá strhávala so sebou menšie maďarské jednotky, ktoré sa potom zapájali do bojov v Turci a Liptove. Pokračovalo drancovanie, rekvirovanie majetku. Československé vojsko síce postupovalo do slovenského vnútrozemia, ale pomalšie, ako bolo treba.

"Rabovačky ešte neprestávali,“ spomínal Šrobár, "hrnuli sa udania pre špionáž a nespoľahlivosť voči štátu… súdy vôbec nefungovali, nebolo četníctva. Slováci neverili, že sme už slobodným národom a stále mysleli na to, kedy Maďari znovu zaberú Slovensko.“

"V mestách i na dedinách bolo množstvo pušiek, guľometov a streliva, čo si vojaci doniesli z frontu alebo odniesli z vyrabovaných vojenských a žandárskych skladov,“ dokresľoval obraz skazy Janšák. "Na druhej strane hroziaci hlad, nedostatok šatstva, obuvi a paliva, dlhou vojnou roztrpčené mysle a ľud so sklonmi k revolučným výbuchom.“

Pečiatka dočasnej slovenskej vlády.
Pečiatka dočasnej slovenskej vlády.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Archív

Tucet ministrov tieto problémy nemohol zvládnuť. Kľúčovou úlohou bolo preto nájsť čo najskôr schopných a spoľahlivých úradníkov. A postaviť ich v prvom rade na čelo žúp, ktoré sa mali stať výkonnými orgánmi žilinskej vlády.

Na Slovensku v tom čase bolo naďalej uhorské územnosprávne delenie. Ale z pôvodných žúp Hornej zeme alebo Felvidéku – ako sa volala po starom časť Uhorska s výrazným zastúpením slovenského obyvateľstva – zostali viaceré predelené štátnou hranicou, čo nezriedka vážne narušilo aj dopravné spojenie medzi nimi.

"Toto teritórium sa nedalo hneď administratívne spojiť do jedného celku, pretože každá župa sa za starého Uhorska spravovala podľa vlastného štatútu,“ píše Janšák, "uplatňujúceho sa najmä v jej hospodárskom riadení.“ O to viac vystupovala do popredia politická spoľahlivosť, československá orientácia kandidátov na nových županov.

Pri ich hľadaní Šrobár vychádzal aj z dôvernej evidencie tzv. panslávov, národne uvedomelých i verejne činných Slovákov, sledovaných v minulosti uhorským ministerstvom vnútra. Ešte začiatkom jesene 1918 takto evidovalo 526 osôb, z nich 101 ako "nebezpečných“.

V národoveckých kruhoch okrem toho kolovali neoficiálne zoznamy "trpiteľov za národ“ – aj tie bral Šrobár do úvahy. Z budúcich 28 županov sa sedemnásti nachádzali v súpise "vlasti nebezpečných Slovákov“. Čiže rozhodujúcim kritériom výberu boli – ako to svojho času zovšeobecnila historička Xénia Šuchová – "slovenskosť“ kandidáta a preukázateľné perzekvovanie zo strany starého režimu.

Už vtedy sa v personálnej politike rozlišovalo medzi "Staroslovákmi“ a "Novoslovákmi“ alebo "októbrovými Slovákmi“, ktorí sa za Slovákov začali hlásiť až po prevrate 1918, a získali – či už zaslúžene alebo i neoprávnene – biľag maďarónstva.

Kandidátov na županov hľadal Šrobár predovšetkým medzi právnikmi. Osobitne zostavoval menoslovy evanjelikov a katolíkov. Prvých mal dvaapolkrát viac, hoci Šrobár bol matrikovým katolíkom a väčšina obyvateľstva Slovenska bola katolícka. Z menoslovu 70 právnikov evanjelického vierovyznania sa ako župani uplatnili pätnásti, z 28 právnikov katolíkov len traja. Aj to sa stalo predmetom kritiky Šrobárovho vládnutia.

Už 13. decembra 1918 žiadali zástupcovia slovenských katolíkov na audiencii u ministra s plnou mocou: "Aj my chceme mať poslancov, županov a prosíme zdeliť, koľkých nám chcete dať.“ Šrobár odpovedal, že jedno županské mesto už katolíkom, dokonca katolíckym kňazom obsadené je – Dr. Ľudovítom Okánikom v Nitre – ďalší budú nasledovať. Boli to ďalší dvaja kňazi – Ladislav Moyš a Vendelín Sahulčík. Ale evanjelici medzi županmi mali aj potom jasnú prevahu.

Šrobár by rád uprednostnil právnikov, ale viacerí oslovení kandidáti mu dali "košom“. Napríklad liptovský advokát Ján Ružiak, starý národovec a signatár Martinskej deklarácie, ponuku odmietol so slovami: "Veď ja som skladal sľub na uhorskú ústavu a keby som slúžil republike, stal by som sa krivoprísažníkom.“ Napokon však prijal kandidatúru poslanca (neskôr senátora) čs. parlamentu. Ďalší odmietli úrad pravdepodobne preto, že súkromná prax bola výnosnejšia. Namiesto nich sa musel Šrobár uspokojiť s náhradníkmi, z ktorých sa však nie všetci osvedčili. Dvoch požiadal, aby podali žiadosť o uvoľnenie už po dvoch mesiacoch ich úradovania.

Šestnásteho decembra sa posťažoval v liste Hálkovi, ktorý odišiel do Prahy vítať Masaryka, keď sa vracal z exilu, na obrovský nával práce. "Ale pre moje nervy je to nič, ovládam ich úplne,“ dodal vzápätí, "len večer mi chybuje kus priateľského slova alebo hudba, spev, trebárs i Váš rozladený klavír, na ktorom skúšam teraz svoje skladateľské umenie.“

Málo sa vie, že Šrobár bol aj umelecky nadaný. Ešte ako "slovenský diktátor“ napísal pod pseudonymom Ján Dvorský hru Z otroctva vekov, ktorú neskôr uviedlo Slovenské národné divadlo.

Podmienka: znalosť slovenčiny

Ak tak ťažko bolo nájsť vhodného človeka na post župana, potom ako sa asi hľadali ďalší úradníci, sudcovia, štátni zástupcovia (prokurátori) učitelia a ďalší štátni zamestnanci?

Veľkým problémom bolo už to, že málokto vedel vybavovať veci v slovenčine. Pritom podľa zákona z 10. decembra 1918 sa úradným jazykom na Slovensku stal slovenský jazyk. Z celkového počtu 563 sudcov však len 50 dokázalo úradovať v slovenčine. Podobná situácia bola v školstve. V krajine fungovalo v tom čase 66 stredných a 429 ľudových škôl, ale z nich iba na dvadsiatich piatich sa vyučovalo po slovensky. Inde stále bolo počuť maďarčinu. Pritom dočasná vláda už v novembri nariadila všade zaviesť vyučovací jazyk slovenský.

Spisovateľka Terézia Vansová spomínala, čo sa vtedy dialo v Banskej Bystrici: "Učitelia, ktorí viacej rokov pracovali vo svojich odboroch v našom meste, nepoznali slovenskú reč tak, ako je potrebné, a prosili môjho muža, aby ich zasvätil do tajov slovenského pravopisu.“ Ján Vansa vtedy pôsobil na reálnom dievčenskom gymnáziu.

Na ružomberskom gymnáziu ovládal slovenčinu len učiteľ telocviku. Podobná situácia bola na stredných školách v Brezne alebo Martine. V žilinskej vláde mal na starosti školstvo Anton Štefánek. Vyhlásil konkurz na obsadenie učiteľských miest, jedna z podmienok – znalosť slovenčiny. Prihlásili sa iba šiesti uchádzači.

Zvažovala sa možnosť ponechať časť maďarských učiteľov na svojich miestach, ale s podmienkou, že sa do dvoch až troch rokov naučia po slovensky. Napokon však kompetentní dospeli k záveru, že im nemožno dôverovať, lebo sú "psychologicky hlboko zakotvení do maďarského nacionalizmu“. A tak ostávalo jediné východisko: požiadať o pomoc českých učiteľov. Prvých 250 prišlo na Slovensko v nasledujúcom ro­ku.

Aj mnohí úradníci sa vo voľnom čase usilovne učili nový cudzí jazyk – slovenčinu. Napríklad vo finančnej správe na Slovensku pôsobilo v roku 1917 158 koncep­čných úradníkov, ale krátko po prevrate už len 78, z toho 49 prevzatých z uhorskej správy a 29 "vypožičaných“ z Čiech. Väčšinou sa snažili osvojiť si základy slovenského jazyka.

Personálne a jazykové problémy sa chvíľami dostávali do úzadia, bolo treba riešiť naliehavejšie "chlebové“ úlohy. Našťastie, československé vojsko posilnené o talianskych legionárov postupne obsadilo väčšinu Slovenska. Tvrdým orieškom však ostával východ nového štátu.

Už 11. decembra 1918 ohlásil 40-ročný Viktor Dvorcsák (Dvorčák) vznik tzv. Slovjackej republiky a sám seba označil za jej prezidenta. Dvorcsák sa netajil tým, že "republika“ bude nezávislá od Prahy aj od Žiliny, ale zato nadviaže úzke vzťahy s Budapešťou. Narýchlo pozliepaná "vláda“ Slovjackej republiky sídlila v Prešove, kde bol Dvorcsák dovtedy župným archivárom a redigoval týždenník Zástava. Na jej stránkach sformuloval "slovjacku koncepciu“ slobodného východoslovenského národa. "My sme potomci Bulgaro – slovjanov,“ fantazíroval v rodnej šarištine. "Naša reč calkom pod druhými vľivami še vivinula, jak zapadňarská. Slovjak a Slovak choc jak bľizko stojí jedno slovo ku druhému, v každodzením živoce ňe je jeden, to sú dva reči, dva narodi.“

Inými slovami – Slovjaci majú tiež právo na sebaurčenie a nárok nebyť vo zväzku novej, ešte presne ani neohraničenej Československej republiky. Dvorcsákov krajový separatizmus však nemal nádej na úspech. Odsúdila ho Šrobárova dočasná vláda, proti sa postavili aj viaceré národné rady vo východoslovenských mestečkách. Protestné zhromaždenie v Solivare odmietlo Dvorcsákove dekréty a memorandá. Dvadsiateho piateho decembra 1918 začali východ Slovenska obsadzovať dva československé pluky. Dvorcsák emigroval a dal sa plne do služieb maďarskej iredenty. Naše úrady vydali naňho medzinárodný zatykač, ale do väzenia ho nedostali.

Smer – Bratislava

Začiatkom decembra 1918 Šrobár odhadoval, že o tri týždne "bude na Slovensku pokoj a poriadok“. Podľa historika Kvačeka to bol prílišný optimizmus, na druhej strane postavenie Šrobárovej vlády, resp. ministerstva s plnou mocou sa na Slovensku neprestajne upevňovalo. Praha to hodnotila ako veľký úspech, zároveň dávala na zváženie, či by sa Šrobárov úrad nemal chystať na presun do Prešporka. Budapešť sa totiž o ňu neprestala uchádzať.

"Ak by sme boli zostali aj naďalej v Žiline,“ uvažoval po rokoch Janšák, "boli by sme v Maďaroch budili dojem, že sa bojíme preniesť sídlo do blízkosti ich hraníc, čím by ich odvaha reklamovať pre seba Bratislavu a Žitný ostrov bola stúpla.“

Najprv však bolo treba vojensky obsadiť Prešporok, čo sa stalo na Nový rok 1919, keď sa maďarské jednotky z mesta stiahli. Nasledovali prípravy na premiestnenie úradu, ktoré prišlo celkom vhod aj preto, že tých pätnásť skromných kancelárii v Žiline už vzhľadom na vzrast agendy i personálu vonkoncom nestačili.

Šrobár a jeho dočasná vláda sa presunuli do mesta na Dunaji 4. februára 1919.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Žilina #Vavro Šrobár #100 rokov vzniku ČSR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
21,99
Sweet farebné alstromérie

Sweet farebné alstromérie

29,99
Flower bag biele kvety a zelené santíny

Flower bag biele kvety a zelené santíny

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk