Obete ideologickej zlovôle varujú

31.12.2018 07:00

Pred polstoročím, v decembri 1968 československý štát plne rehabilitoval generála Heliodora Píku. Odohralo sa to bezmála až 20 rokov po tom, čo justícia poprevratovej ČSR nezákonne odsúdila tohto vynikajíceho vojaka a diplomata na trest smrti. Hrdinu, ktorý popri budovaní 1. čs. armádneho zboru vlastným nasadením zachránil tisícky československých občanov - Rusínov - zo sovietskych gulagov.

Mníchovská zrada na jeseň 1938, Viedenská arbitráž, zabratie Podkarpatskej Rusi zo strany Maďarska a dokonaný rozpad Československa. Pred 80 rokmi sa na našom území dali do pohybu udalosti, z ktorých nie všetky sú doteraz všeobecne známe. Po vpáde Maďarov na Podkarpatskú Rus na jar 1939 sa totiž tisícky miestnych obyvateľov, Rusínov, rozhodli utiecť pred tvrdým horthyovským režimom a vydali sa do Sovietskeho zväzu, ktorý vnímali ako záchranu. Nečakali, že Moskva ich útek posúdi ako ilegálny čin. Nasledoval však krutý trest – uvrhnutie tisícok Rusínov, československých občanov, do smutne preslávených sovietskych gulagov. Priblížme si to krok za krokom.

"Vlasť všetkých pracujúcich“

Po rozpade Poľska sa územie Podkarpatskej Rusi ocitlo v bezprostrednom susedstve ZSSR. Táto okolnosť otvorila podkarpatským vlastencom, najmä mládeži, možnosť utiecť pred autoritatívnym horthyovským režimom do "vlasti všetkých pracujúcich“, ako ZSSR označovala Komunistická strana Československa a tiež československá ľavicová inteligencia. Na jeseň roku 1939 sa tak spustila vlna masových útekov z Podkarpatska do Sovietskeho zväzu.

Namiesto slobody čakala utečencov hneď po prechode hranice väzenská kalvária. Nasledoval rýchly súd a ďalšia etapa deportácie do táborov až za polárny kruh. Z 25-tisíc utečencov prežila väznenie len asi štvrtina, aj to len vďaka tomu, že po roku 1942 boli prijímaní do čs. vojenských jednotiek v ZSSR. Iniciátorom ich oslobodenia a začlenenia do 1. čs. zboru bol náčelník čs. vojenskej misie v ZSSR, generál Heliodor Píka.

Heliodor Píka (3. júl 1897 - 21. jún 1949)
Heliodor Píka (3. júl 1897 - 21. jún 1949) Autor: Zo zbierok Slezského zemského múzea

Bol výnimočná osobnosť, vlastenec, talentovaný spravodajský dôstojník a diplomat. Za 1. svetovej vojny vstúpil do čs. légií v Rusku. V rokoch 1926 – 1927 vyštudoval vysokú školu vojenskú v Paríži, potom bol čs. vojenským atašé v Bukurešti. Odtiaľ v rokoch 1939 – 1941 riadil činnosť čs. spravodajskej služby na Balkáne. Od jesene 1940 do začiatku roku 1941 viedol v Istanbule rokovania o čs.- sovietskej spravodajskej spolupráci. Po napadnutí ZSSR Nemeckom ho vymenovali za náčelníka čs. vojenskej misie v ZSSR, po čom začal intenzívne pracovať na organizácii čs. vojenskej jednotky.

18. júla 1941 sa v Londýne podpísala zmluva medzi exilovou čs. vládou a ZSSR. Na jej základe sa obnovili vzájomné diplomatické vzťahy. Sovietska strana súhlasila so sformovaním čs. zahraničnej jednotky v ZSSR. Táto časť dohody mala osobitný význam pre tisícky uväznených Rusínov, ktorí sa mohli začať hlásiť do jednotiek ako občania Československa.

Pomaly a neochotne…

27. septembra 1941 bola v Moskve podpísaná osobitná čs.- sovietska vojenská zmluva o formovaní čs. vojenských jednotiek. V jej 5. článku sa hovorilo, že "tieto jednotky budú zostavené z československých občanov nachádzajúcich sa na území ZSSR, povolaných alebo dobrovoľne prihlásených“. Zmluva dovolila Píkovi naliehavo požadovať od sovietskych úradov prepúšťanie uväznených Rusínov z koncentračných táborov.

Sovietske úrady však v tejto otázke postupovali pomaly a neochotne. Proti prepúšťaniu navyše silno bojovala čs. komunistická emigrácia v Moskve. Pred sovietskymi úradmi argumentovala tým, že Rusíni sú nakazení antikomunizmom a fašizmom, ktorý ešte zosilnel ich pobytom v táboroch. Vo vojenských jednotkách sa vraj stanú deštruktívnym prvkom. Rovnaký názor ako komunisti mal aj čs. vyslanec v Moskve – vtedy ešte nominálne sociálny demokrat – Zdeněk Fierlinger. Plukovník Píka sa opäť dožadoval splnenia sľubu ľudového komisára ZSSR Lavrentija Beriju o prepustení Rusínov z táborov.

Dňa 7. decembra 1941 už mohol oznámiť do Londýna, že "všetci čs. príslušníci, ktorí boli v ZSSR internovaní za ilegálny prechod maďarsko-sovietskych hraníc, budú ihneď oslobodení… Schopní vojenskej služby budú odsunutí do Buzuluku“. Štátny výbor obrany ZSSR schválil 3. januára 1942 amnestiu internovaných väznených čs. štátnych príslušníkov vrátane Rusínov a ďalších obyvateľov Podkarpatskej Rusi. No väčšinu Rusínov napriek tomu z táborov aj tak neprepustili, pretože podľa sovietskych úradov boli označení za maďarských štátnych príslušníkov, a teda nepovažovali ich za spoľahlivých.

Píka musel znovu vysvetľovať sovietskym generálom, že títo občania utiekli z československého územia okupovaného Maďarmi a že do 30. septembra 1938 mali čs. štátne občianstvo. Za Rusínov sa teda zaručil ako za spoľahlivé osoby nepriateľské voči Maďarom aj Nemcom.

Nato ho sovietsky generál požiadal, aby mu bol predložený menný zoznam Rusínov. Dobre vedel, že vypracovať takýto zoznam je ťažko splniteľná úloha. Avšak húževnatý Píkov pomocník, rusínsky básnik, poručík Andrej Patrus zostavil za niekoľko mesiacov evidenciu 29 trestaneckých táborov (v rámci tzv. GULAG, čiže hlavnej správy trestaneckých táborov), v ktorých väznili okolo 20-tisíc Rusínov. 24. marca 1942 v správe prezidentovi Edvardovi Benešovi Píka oznamoval, že osud čs. vojenskej jednotky závisí od povolania dôstojníkov z Anglicka a od oslobodenia podkarpatských Rusínov z gulagov, z rúk kontrarozviedky NKVD a Kominterny.

Ukrajinská agitácia

Podkarpatskí Rusíni boli podľa názoru Píky predmetom osobitných úvah Kominterny. Doráňaní pobytom v táboroch a sklamaní nepriateľským prijatím v ZSSR predstavovali protiboľševický a vyložene československý prvok. Po odchode prvého čs. samostatného práporu na front v marci 1943 sa v Buzuluku zriadil záložný pluk, v ktorom Rusíni od samého začiatku tvorili 90-percentnú väčšinu. Do Buzuluku prišli takmer všetci výlučne zo sovietskych táborov. Na nich zamerali svoju pozornosť českí komunisti a rozpútali "ukrajinskú“ agitáciu.

Pred štábom v Buzuluku v roku 1943. Píka (druhý...
Pred štábom v Buzuluku v roku 1943. Píka (druhý sprava) pôsobil v ZSSR ako náčelník čs. vojenskej misie exilovej vlády ČSR. Autor: Zo zbierok Slezského zemského múzea

Vo svojej depeši do Londýna z 21. marca 1943 Píka hlásil "rôzne úkazy ako prieťahy okolo oslobodzovania podkarpatských Rusov, úsilie našich (českých) komunistov, aby sa podkarpatskí Rusi pokladali za Ukrajincov, ďalej osobitný záujem sovietskych orgánov NKVD, aby sme sa v jednotke nedotýkali národnostných otázok Podkarpatských Rusov, článok veľvyslanca Fierlingera v novinách Naše vojsko v ZSSR, to všetko vyvoláva nejasný pocit, že v otázke Podkarpatskej Rusi sú určité tendencie alebo úmysly doteraz nekonkretizované, poprípade nároky na pričlenenie Podkarpatskej Rusi k sovietskej Ukrajine“. Píka ako skúsený spravodajský dôstojník pochopil podstatu veci – Moskva týmto vlastne začala prípravu anexie Podkarpatskej Rusi.

Podkarpatský človek

Zaujímavý je Píkov názor na rusínsky etnopolitický problém. "Podkarpatskí Rusi sa môžu z čisto vedeckého hľadiska pokladať za samostatný, osobitný národ. Pomenovanie Rusín nie je len prekladom latinského Rutheni, ale používali ho aj podkarpatskoru­sínski buditelia a spisovatelia. Blízka príbuznosť s ukrajinským jazykom ešte nedáva dôkaz o tom, že by museli byť národom ukrajinským… Podkarpatskí Rusi sa po tisíc rokov vyvíjali za úplne odlišných podmienok než na Ukrajine, bez veľkých vplyvov ukrajinských, čím sa vyvinul úplne odlišný charakter podkarpatského človeka. Preto majú právo na to, aby ich pokladali za osobitný národ, a nie za kmeň Ukrajincov s jedinou odlišnosťou v nárečí. Má právo používať svoj spisovný jazyk ako národný jazyk. O tom nech však rozhodne podkarpatský národ sám po vojne. Duch príslušníkov Podkarpatskej Rusi je jasne československý. Po útrpných skúsenostiach z pracovných internačných táborov a väzení je im ich sloboda v ČSR pevným cieľom a budú odporcami eventuálneho zlúčenia Podkarpatskej Rusi so Sovietskym zväzom.“

Dňa 5. mája 1943 sa záložný čs. pluk v počte 1 428 osôb, v ktorom bolo 1 363 podkarpat­ských Rusínov, vydal na cestu z Buzuluku do Novochoperska. Za štyri mesiace sa v Novochopersku zorganizovala 1. samostatná čs. brigáda vybavená najmodernejšou výzbrojou dodanou Britmi. Z celkového počtu 3 517 vojakov bolo 2 210 Rusínov. Bola to nesporná zásluha generála Píku.

12. septembra slávnostne odovzdali brigáde bojovú zástavu a o tri dni neskôr zložili jej vojaci slávnostnú prísahu. 18. októbra 1943 ministerstvo národnej obrany exilovej vlády odoslalo generálovi Píkovi oznámenie, že rýchly spád vojnových udalostí môže vytvoriť reálne predpoklady na povstanie na čs. území. Predpokladalo sa, že k nemu dôjde postupne a že vývoj by sa uberal v smere Podkarpatská Rus – Slovensko – historické české krajiny.

Depeša obsahovala príkaz na vyslanie výsadkárskych skupín na Podkarpatskú Rus do lokalít Rachov, Volovoje, Volovec, Velykyj Bereznyj. 1. čs. brigáda v ZSSR sa mala po vypuknutí povstania presunúť na Podkarpatskú Rus a východné Slovensko. Sústredenie sa plánovalo v oblasti Užhorodu.

9. novembra 1943 podal generál Píka ministerstvu národnej obrany do Londýna správu o plánoch čs. vojenskej misie v ZSSR: po kyjevskej operácii sústrediť brigádu v tyle operujúcej armády, preorganizovať ju na tri pešie prápory a menšie jednotky ľahkých tankov a tiež pripraviť osobitné skupiny typu "kommandos“. Brigádu použiť celú v pohraničnom priestore medzi Podkarpatskou Rusou a Slovenskom. Podľa tohto plánu mala byť brigáda pripravená v marci 1944. Lenže sovietske vedenie malo úplne iné plány.

Vlastizrada podľa Moskvy

Koncom júla 1944 sa ukončilo formovanie 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Zbor mal už teraz vyše 16-tisíc ľudí, z nich 3 177 Rusínov. Náčelník čs. vojenskej misie generál Píka sa obrátil na velenie Červenej armády so žiadosťou, aby sa zborové jednotky čo najskôr nasadili do bojových operácií smerom na Užocký priesmyk v Karpatoch. Mal záujem, aby sa čs. jednotky rýchlo dostali na územie Podkarpatskej Rusi.

Sovietske velenie sa však s nasadením zboru neponáhľalo, najmä nie kvôli oslobodzovaniu Podkarpatskej Rusi. Naopak, zabránilo účasti vojakov čs. jednotiek na oslobodení tohto podkarpatského územia. 1. čs. armádny zbor v ZSSR bol tak nasadený v rámci sovietskej 38. armády prvého ukrajinského frontu do bojov Karpatsko-duklianskej operácie, tej operácie, ktorú sovietske velenie tak zle pripravilo.

Nevydarená operácia si vyžiadala životy viac ako 60-tisíc sovietskych vojakov a 2 389 českoslo­venských. To však vyhovovalo sovietskym tajným službám, ktoré nechceli pripustiť, aby sa vojaci čs. zboru rusínskeho pôvodu, bývalí väzni trestaneckých táborov, dostali do rodného kraja ako osloboditelia. 6. októbra 1944 prekročili bojovníci 1. čs. armádneho zboru československú štátnu hranicu a vstúpili do východoslovenskej dediny Vyšný Komárnik osídlenej prevažne Rusínmi. Na oslobodení svojho rodného kraja sa, žiaľ, rusínski vojaci nezúčastnili, no nebola to ich vina, ani vina generála Píku.

Po vojne divízneho generála Píku vymenovali za zástupcu náčelníka Hlavného štábu Čs. armády (1945 – 1948) a v roku 1946 za člena čs. delegácie na mierovej konferencii v Paríži.

Po februári 1948 ho však prepustili z armády a začiatkom mája bol na žiadosť Moskvy zatknutý a obvinený zo špionáže a vlastizrady. Falošné "dôkazné“ materiály dodal prokurátor Karel Vaš pôvodom z Užhorodu. V januári 1949 bol generál vo vykonštruovanom procese odsúdený na trest smrti a 21. júna 1949 popravený. Štát ho plne rehabilitoval až v decembri 1968.

Ivan Pop (1938)

Študoval históriu a slavistiku v Užhorode a v Moskve. Od roku 1967 vedecký pracovník Ústavu slavistiky a balkanistiky AV ZSSR (od roku 1991 AV Ruska), šéfredaktor slavistického časopisu Slavjanovedenije. V roku 1992 sa vrátil na univerzitu do Užhorodu, od roku 1994 bol aj s rodinou vysťahovaný do Chebu v Českej republike. Autor kníh o čs. diplomacii 30. – 40. rokov 20. storočia, dejín českého umenia, spolautor Krátkych dejín Československa a knihy o pamiatkach na Podkarpatskej Rusi. Vydal v ruštine Encyklopédiu Podkarpatskej Rusi a spolu s P. R. Magocsim po anglicky Encyklopédiu rusínskych dejín a kultúry. Publikoval knihu Podkarpatská Rus, Dejiny Podkarpatskej Rusi v dátumoch, Podkarpatská Rus – osobnosti jej histórie, vedy a kultúry. Na Slovensku mu vyšli Malé dejiny Rusínov. Je autor scenárov dokumentárnych filmov Duše Karpát a V osídlach veľmocí.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#heliodor píka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku