S federáciou získali Slováci aj štátnosť. S otáznikmi

, 07.01.2019 06:00
hostória, federácia, ľudia
Pohľad na časť vlády SSR pri slávnostnom skladaní sľubu. Zľava: predseda vlády Štefan Sádovský, podpredseda vlády Július Hanus, podpredseda vlády Jozef Zrak, minister plánovania Ján Ferianc, minister financií Karol Martinka, minister priemyslu Stanislav Lupták, minister poľnohospodárstva a výživy Ján Janovic, minister dopravy, pôšt a telekomunikácií Štefan Šebesta, minister výstavby a techniky Milan Hladký, ministerka práce a sociálnych vecí Mária Sedláková. Autor:

„Buď pozdravená pri svojom zrode, Slovenská socialistická republika!“ „Odveká túžba nášho ľudu sa splnila!“ - s týmito a podobnými palcovými titulkami vyšli pred 50 rokmi slovenské denníky. Začal platiť ústavný zákon o československej federácii.

Nad Bratislavským hradom sa uprostred noci na prahu Nového roka rozžiaril ohňostroj, zazneli delostrelecké salvy, dav na hradnom nádvorí vyvolával vlastenecké heslá. Mladí ľudia sa dali do spevu aj do tanca, hoci bolo niekoľko stupňov pod nulou.

Ale v Prahe sa neoslavovalo. A nielen preto, že nebolo čo, veď vznikom federácie prichádzalo celoštátne mocenské centrum o viaceré dovtedajšie právomoci. Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sa odteraz mali riadiť podľa zásady „ako rovný s rovným“. Neoslavovalo sa však ani v ďalších českých mestách. Prítomnosť cudzích vojsk tam bolo cítiť viac ako na Slovensku. Navyše, už aj pred ich augustovým vpádom nemali ľudia v Česku veľa pochopenia pre slovenské heslo „Najprv federalizácia, potom demokratizácia!“

Zato slovenskú radosť z „vyrovnania“ zdieľal prezident ČSSR generál Ludvík Svoboda. V novoročnom prejave povedal:

„Rok 1969 bude predovšetkým rokom federalizácie štátu, prvým rokom života oboch národných republík. Môj vzťah k Slovensku je známy. Ak blahoželám pri tejto príležitosti bratskému slovenskému národu k dovŕšeniu jeho dlhoročného zápasu za vlastnú štátnosť, robím tak z celého srdca a najhlbšieho presvedčenia.“ Až neskôr sa ukáže, že išlo o štátnosť s mnohými otáznikmi. Vtedajšie slovenské politické špičky privítali zrod národnej republiky na Bratislavskom hrade, v jeho vynovenej Sieni federácie. Slávnostný prejav predniesol predseda SNR Ondrej Klokoč. Bol v tejto funkcii od konca júna 1968, podľa Jana Peška z Historického ústavu SAV patril vtedy Klokoč medzi umiernených reformných komunistov, po apríli 1969 sa aj on dal plne do služieb normalizácie.

Slovenské denníky vyšli 3. januára na titulných stránkach s podrobným spravodajstvom z osláv vzniku Slovenskej socialistickej republiky (SSR). České denníky priniesli namiesto toho správu o vymenovaní federálnej vlády. Predsedom sa stal jeden z protagonistov Pražskej jari Oldřich Černík. V 20-člennom kabinete bolo 7 Slovákov, z toho dvaja vicepremiéri – Peter Colotka a Samuel Falťan.

V ten istý deň – 2. januára – bola vymenovaná aj prvá vláda SSR. Väčšinou pozostávala z reformných komunistov, dubčekovcov, ktorí čoskoro prepadnú v straníckych previerkach a budú z politiky „odídení“. Pred verejnosťou sa zamlčalo, že kandidáta na miesto premiéra Štefana Sádovského schvaľovalo najvyššie vedenie KSČ už 11. decembra 1968. To, že o obsadení funkcie predsedu slovenskej vlády sa rozhodovalo v Prahe, je veľavravné a vypovedá aj o charaktere uvažovanej „socialistickej“ federácie. „Ukazuje na medze, ktoré v rámci komunistického systému nebolo možné prekročiť ani v dobe relatívnej liberalizácie,“ myslí si historik Jan Rychlík z Karlovej univerzity.

Sádovský patril v roku 1968 medzi kontroverzných politikov, najprv dubčekovec, neskôr horlivý husákovec, nakoniec ho zomlel mlyn politických čistiek ako "pravicového oportunistu“. V programovom vyhlásení Sádovského vlády sa však vylučuje akýkoľvek návrat k centralistickému a direktívnemu riadeniu štátu, ktorý by „urobil federatívne usporiadanie iba formálnym“…

Slováci mali zaplaviť Prahu

Personálne veci patrili pri vzniku federácie medzi najcitlivejšie: zároveň totiž prebiehal boj medzi konzervatívcami a tzv. progresivistami, ktorí presadzovali „socializmus s ľudskou tvárou“. Moskva žiadala v prvej fáze normalizácie odstaviť niektorých lídrov Pražskej jari. Aj česko-slovenské vzťahy vážne naštrbil vtedy spor o to, kto bude spíkrom federálneho parlamentu. Dosť dlho sa zdalo, že sa ním automaticky stane predseda dovtedajšieho Národného zhromaždenia Josef Smrkovský. Ale Gustáv Husák, v tom čase už prvý tajomník komunistickej strany na Slovensku, vo svojom vianočnom televíznom príhovore nečakane vystúpil s požiadavkou, že by to mal byť Slovák, a nie Čech. Oficiálny dôvod? Všetky tri najvyššie ústavné funkcie – prezidenta, šéfa parlamentu a premiéra – zastávali Česi: Ludvík Svoboda, Josef Smrkovský a Oldřich Černík. Alexander Dubček sa vari nepočítal? Ten mal najvyššiu stranícku funkciu a čo na tom, že bola vo vtedajšom politickom systéme najdôležitejšia – nepatrila však medzi štátne…

Každý cítil, že v pozadí je niečo iné, čosi, čo súvisí s „dočasným“ pobytom sovietskych vojsk na území ČSSR a s nátlakom Kremľa. Až po dvoch desaťročiach sa sprístupnili informácie o tajnej dohode z rokovaní našich a sovietskych predstaviteľov v Kyjeve začiatkom decembra 1968. Podľa nej Smrkovského bolo treba odstaviť na vedľajšiu koľaj čo najskôr. V Česku sa však zdvihla vlna masovej podpory, Smrkovský sa tam stával národným hrdinom. Odbory a študenti na mnohých miestach ohlásili štrajky na podporu kandidatúry Smrkovského. Nezaháľala ani druhá strana. V Ostrave vyšla 4. januára v masovom náklade brožúra Politik dvoch tvárí – jej obsah dehonestoval Smrkovského. V uliciach niektorých väčších českých miest sa po dvoch mesiacoch objavili sovietske tanky. Akoby dávali najavo: pozor, stále sme tu…

Situáciu musel zachraňovať sám Smrkovský: po dohode s Dubčekom vystúpil 5. januára v televízii a žiadal o zachovanie pokoja a odvolanie štrajkov na jeho podporu. Zároveň oznámil, že nebude kandidovať na post predsedu parlamentu – Federálneho zhromaždenia. Chce vraj rešpektovať rozhodnutie kompetentných orgánov.

V tom čase už bolo známe meno slovenského kandidáta. Najprv sa hovorilo o básnikovi Ladislavovi Novomeskom, ale ten pre vážne ochorenie spojené so stratou reči by sa funkcie nemohol ujať. A tak sa výber zastavil na Petrovi Colotkovi – pragmatickom realistovi – ktorý podľa vlastných spomienok ponuke dlho vzdoroval. A, navyše, bol čerstvým vicepremiérom. Nakoniec ho vraj presvedčil Dubček a aj Smrkovský sa zaňho verejne prihovoril. Výsledok? Už koncom januára 1969 bol Colotka predsedom a Smrkovský podpredsedom parlamentu.

Vďaka vzniku federácie mali Slováci čoskoro zaplaviť Prahu. Keďže riadne voľby do zákonodarných zborov, plánované na koniec roku 1968, sa pre okupáciu nemohli konať, zvolila polovicu poslancov do Snemovne národov Federálneho zhromaždenia Slovenská národná rada (rovnako „dodala“ druhú polovicu Česká národná rada). Do druhej komory federálneho parlamentu, nazývanej Snemovňa ľudu, prešli automaticky poslanci dovtedajšieho Národného zhromaždenia. Ťažšie bolo nájsť Slovákov do federálnych orgánov výkonnej moci. Viacerí do nich prešli z dovtedajších čs. ministerstiev a ústredných úradov, ale to ani zďaleka nemohlo stačiť. Veď z celkového počtu 14-tisíc úradníkov tam pred 1. januárom 1969 slúžilo iba 540 Slovákov. Pre zaujímavosť – zo 109 námestníkov ministrov bolo iba 15 slovenskej národnosti, zo 605 vedúcich odborov a riaditeľov sekcií iba 53 Slovákov atď. Celkový podiel úradníkov slovenskej národnosti v ústredných štátnych orgánoch však o máločo prevyšoval 3 percentá. Nerovnosť sa prejavovala aj v zahraničnej službe ČSSR, kde pred vyhlásením federácie pôsobilo z celkového počtu diplomatov a ostatných pracovníkov len 14 percent Slovákov.

Gustáv Husák gratuluje Jozefovi Zrakovi.
Gustáv Husák gratuluje Jozefovi Zrakovi. Autor: ARCHÍV TASR / I. DUBOVSKÝ

Čiže obrovský nepomer, ktorý sa v nových štátoprávnych podmienkach mal zásadne zmeniť. V nových federálnych orgánoch mali zo 4 500 pôvodne plánovaných miest tretinu obsadiť Slováci – teda 1 500. To sa však nepodarilo naplniť ani za dvadsať rokov. Jednak Slovákom sa ísť úradníčiť do Prahy nechcelo, najčastejšie sa odvolávali na manželky, ktoré by si tam ťažko hľadali prácu, a na detí – v Prahe nebolo slovenskej školy. V Pravde už v januári 1969 vyšiel článok, ktorý poukazoval na tieto problémy. V skutočnosti však Slováci strácali záujem o prácu v Prahe aj – ak nie predovšetkým – z iného dôvodu: od Nového roku 1969 vznikalo v Bratislave šestnásť republikových ministerstiev a ďalších ústredných úradov, ktoré zháňali pracovníkov. Malo sa v nich zamestnať dovedna 4 200 úradníkov, iba o tristo menej, ako vo federálnych orgánoch.

Ukážme si to trebárs na príklade ministerstva financií, ktoré v unitárnom čs. štáte malo do roku 1960 svojho predchodcu v povereníctve financií. Zbor povereníkov, to bola po vojne akoby slovenská vláda, ktorej sa však v priebehu nasledujúcej centralizácie štátnej moci postupne „osekávali“ právomoci. Napokon v roku 1960 zbor zanikol a s ním aj povereníctvo financií, na ktorom dovtedy pracovalo približne 260 ľudí.

„Namiesto neho vznikol Odbor pre veci finančné SNR s 55 pracovníkmi,“ približoval nám svojho času situáciu Bratislavčan Jozef Smatana, dlhoročný pracovník povereníctva. „Každoročne predkladal návrh štátneho rozpočtu za Slovensko pre Ministerstvo financií ČSSR v Prahe, kde s ním však nakladali podľa vlastného uváženia.“

Oklieštili sa aj právomoci samotnej Národnej rady. Po Bratislave koloval vtip, že predsedom SNR by mal byť známy komik Fero Dibarbora. Vraj keď Národná rada nemá žiadne kompetencie, tak nech je tam aspoň zábava.

Rok 1969 bude predovšetkým rokom federalizácie štátu, prvým rokom života oboch národných republík.
Ludvík Svoboda, prezident ČSSR

Inžinier Smatana sa s tým nechcel zmieriť a spolu s Ľudovítom Brandoburom začali písať listy najvyšším štátnym predstaviteľom. Navrhovali federatívne usporiadanie štátu, s ktorým sa hneď po vojne počítalo v Košickom vládnom programe. Keď sa nedočkali odpovede, poslali list do Kremľa Nikitovi Chruščovovi. To bolo na sklonku leta 1964, čoskoro však Chruščova v Moskve zosadili zo všetkých funkcií a poslali do politického dôchodku. Naši „federalisti“ sa chystali podobný list odovzdať aj na americký konzulát v Bratislave, ale vtedy už jeho autorov sledovala ŠtB a okamžite ich pozatýkala. Smatanu odsúdili na pol druha roka do Jáchymova. „Veď sme nič prevratné nežiadali,“ bránil sa na súde, "len federáciu, ktorú už dávno mali aj v Sovietskom zväze.“

Vtedy ešte nevedel, že to bola len karikatúra skutočnej federácie. Ale nečakalo niečo podobné aj projekt československej federácie, pripravený v horúcom lete 1968?

Od predstáv k tvrdej realite

Otcom tohto projektu bol Gustáv Husák, ktorý sa v apríli 1968 vrátil po takmer dvoch desaťročiach väznenia a umlčiavania do vrcholnej politiky. Stal sa podpredsedom Černíkovej vlády a mal na starosti práve otázky nového štátoprávneho usporiadania. Pod jeho vedením potom pracoval vládny výbor pre prípravu čs. federácie a odborná komisia, ktorá mala vypracovať návrh príslušného zákona. Medzitým Husák vystupoval aj na verejných zhromaždeniach, kde sa prihováral za "vyskúšanie nových vzťahov medzi stranou a štátnymi orgánmi“. Požadoval nahradenie "akejsi skôr živánskej pod Kriváňom“ v štátnom znaku ČSSR tradičným dvojkrížom a zastával sa používania slovenskej zástavy, čím si získal značnú popularitu.

Podľa zistení českého historika Michala Macháčka sa Husák od začiatku staval proti centralizovanému, ale aj voľnému (až konfederatívnemu) typu federácie. Vychádzal z delegovania národných kompetencií federálnym orgánom, z odvodenej suverenity federácie od suverenity národnej. Presadzoval zákaz majorizácie vo federálnom parlamente a zriadenie funkcie štátnych tajomníkov na federálnych ministerstvách (ak minister Čech, tak štátny tajomník Slovák a opačne).

Nešlo to ľahko a už koncom júna 1968 sa „zasekla“ práca vo vládnom výbore i v odbornej komisii. Niektorí ich českí členovia začali trvať na tom, aby budúci federálny parlament mal právo rokovať – aj keď len vo výnimočných prípadoch – podľa zásady majorizácie, čiže s možnosťou prehlasovať slovenskú menšinu v zákonodarnom zbore českou väčšinou. Podobne sa domáhali zrušenia zásady parity v jednotlivých prípadoch, napríklad čo sa týka rovnocenného zastúpenia Čechov a Slovákov vo federálnej vláde a pod. Viacerí slovenskí zástupcovia v týchto komisiách s podobným prístupom nesúhlasili.

Koncom júna 1968 parlament schválil zákon o príprave federácie. Zároveň rozhodol o vytvorení Českej národy rady, ktorá mala byť pendantom SNR. Český národ totiž v dôsledku asymetrického modelu štátoprávneho usporiadania nemal dovtedy svoj reprezentatívny ústavný orgán. Čo to vlastne bol za model? Slovensku umožňoval len symbolickú samosprávu, funkcie českých národných orgánov vykonávali československé štátne a stranícke inštitúcie. Všetko československé bolo v tejto situácii zároveň české a nadriadené slovenskému. Novomeský označil takúto asymetriu len za iný, štátnopolitický výraz pre nerovnoprávne postavenie Slovenska.

Celý projekt federácie aj s otvorenými problémami prerokovalo najprv predsedníctvo Černíkovej vlády, a to dvakrát – 10. a 27. júla. V auguste malo dopracovaný projekt definitívne posúdiť užšie vedenie KSČ. Urobilo tak opakovane 13. augusta, ale len veľmi zbežne, nesústredene a rozhodnutie odložilo na neskôr. Po okupácii a po prijatí moskovského protokolu o dočasnom pobyte sovietskych vojsk zazneli hlasy počkať so zmenou štátoprávneho usporiadania. Husák však trval na prijatí zákona o čs. federácii k 28. októbru 1968 a dokonca bojoval – ako zistil Michal Macháček – za to, aby názov štátu obsahoval slovo „federatívna“ alebo pomlčku v spojení „Česko – Slovensko“. To neprešlo a vzhľadom na novú situáciu po vpáde vojsk už neprichádzali do úvahy ani pôvodné návrhy na zrušenie asymetrického modelu v politickom systéme.

O čo išlo v tomto prípade? Centrom moci v spoločnom štáte bolo stále ústredie KSČ v Prahe, ústredie KSS v Bratislave sa mu plne podriaďovalo. Pritom v aparáte ÚV KSČ pracovalo ani nie 5 percent Slovákov. Česká komunistická strana ako pendant KSS – neexistovala. Podľa pôvodného plánu sa však aj to malo zmeniť vznikom strany českých komunistov. Čiže proces federalizácie mal obsiahnuť aj politický systém s jeho vedúcou úlohou – KSČ. Tým by sa oslabila hlavná zásada vo výstavbe a organizácii tejto strany (tzv. demokratický centralizmus), podľa ktorej sa menšina musí bezvýhradne podriadiť vôli väčšiny. KSS mala mať autonómne postavenie pri rozhodovaní, vo federálnom ústredí strany mal platiť zákaz majorizácie podobne ako vo federálnom parlamente.

Z toho teda rýchlo zišlo, Moskve bol proti srsti dokonca aj Husákov projekt štátoprávneho usporiadania. Keď sa Husák vrátil začiatkom októbra z návštevy Moskvy, zdôveril sa Antonovi Ťažkému, vtedy členovi Predsedníctva ÚV KSS: „Predstav si, oni sú ešte aj proti tej federácii, Brežnev osobne.., ale to presadím, čo by sa robilo.“ Federáciu síce presadil, ale musel ísť na viaceré ústupky. Návrh ústavného zákona politická komisia Predsedníctva ÚV KSČ upravovala aj krátko pred jeho prijatím v parlamente 28. októbra 1968.

Napriek tomu mal tento zákon ešte výrazný demokratický obsah. "Kodifikoval to, čo chýbalo Československu od roku 1918, princíp ,rovný s rovným',“ konštatoval predvlani zosnulý Jozef Žatkuliak z Historického ústavu SAV. "Utváral priestor pre slovenskú a českú politiku, ako aj na konštituovanie slovenskej a českej národnej štátnosti.“

Jednotlivé ustanovenia zákona sa mali konkretizovať v nadväzujúcich právnych normách, napríklad v zákone o zriadení a pôsobnosti federálnych ministerstiev z 19. decembra 1968. Ibaže spoločné kompetencie orgánov federácie a republík – zahraničný obchod, plánovanie, financie a i. – sa v nich formulovali veľmi všeobecne. Vznikli ostré spory o výlučnej právomoci národných ministerstiev v oblasti priemyslu. Snahy o zachovanie riadenia všetkého možného z Prahy sa teda prejavili ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona o federácii.

Federalizácia ustrnula na polceste

Vyhlásenie federácie, vznik Slovenskej socialistickej republiky a Českej socialistickej republiky v rámci spoločného štátu zastihol inžiniera Smatanu v Topoľčanoch, pracoval tam v hydinárskom závode. Čoskoro však dostal pracovnú ponuku z Ministerstva financií SR, prijal ju a nastúpil na oddelenie financovania potravinárskeho priemyslu, kde pôsobil až do odchodu do dôchodku v júni 1989. "Socialistická federácia síce nespĺňala všetky moje predstavy, normalizácia značne zmenila jej pôvodnú podobu, ale aj tak zavládli – aspoň v slovenskom finančníctve – podstatne iné pomery ako pred rokom 1968,“ tvrdil v našom rozhovore.

Podľa pôvodných návrhov slovenských ekonómov Viktora Pavlendu a Hvezdoňa Kočtúcha, prezentovaných aj v médiách, malo mať Slovensko vlastnú emisnú banku, vlastnú menu i vlastný rozpočet. Ale to sa už podobalo skôr na model konfederácie ako federácie, čo vonkoncom neprichádzalo do úvahy. Podľa Macháčka sa Husák nechal už v roku 1968 presvedčiť o výhodách jednotnej čs. ekonomiky Černíkom a Štrougalom. Napokon, tri štvrtiny národného dôchodku ČSSR pripadali vtedy na české krajiny. V ústavnom zákone o čs. federácii sa však pamätalo aj na to, "že výraznou úlohou ČSSR je vyrovnávanie hospodárskych a sociálnych rozdielov medzi oboma republikami“, čo neskôr viedlo k známym výčitkám o doplácaní Čechov na Slovákov…

Dlhoročný premiér ČSSR Lubomír Štrougal, spomínajúc vo svojich memoároch na začiatky federácie, uvádza jedno, preňho vraj nepríjemné prekvapenie: „najmenej 50 vedúcich českých odborníkov“ – ako píše – sa „náhle“ muselo v priebehu roku 1969 vrátiť zo Slovenska do svojich materských podnikov v Čechách a na Morave. Údajne na Slovensku už pre nich nebolo po „desať- i dvadsaťročnom“ pôsobení miesta. "Ten čudný spôsob náhle organizovaného uvoľnenia nebol vhodný,“ prízvukuje Štrougal, ako keby akcia bola zo strany slovenských orgánov jednostranne iniciovaná.

Žeby recidíva vojnového slovenského nacionalizmu (čosi na spôsob ľudáckeho „Češi peši do Prahy“)? Štrougal čosi také naznačuje medzi riadkami, ibaže… Po prvé, ak ich aj bolo päťdesiat, išlo len o malú časť českých odborníkov a manažérov v slovenských priemyselných podnikoch. Ďalší tu zostali a riadili významné firmy ešte veľmi dlho (spomíname si napríklad na riaditeľov VSŽ Košice alebo Chemko Strážske). Po druhé, výmeny na vedúcich postoch mohli nastať aj v dôsledku ekonomickej reformy, ktorá prebiehala ešte aj v roku 1969 a výrazne zmiernila závislosť výrobných podnikov od centrálneho direktívneho riadenia.

Už v nasledujúcom roku sa však všetko začalo prudko meniť. Nové spresňujúce zákony a právne predpisy posilňovali právomoci federálnych orgánov na úkor národných, z ekonomickej reformy zostalo iba torzo a na viaceré nedotiahnuté záležitosti z projektu federácie, odložené na „neskôr“, sa akoby zabudlo. Napríklad nevznikol ústavný súd, neprijali sa národné ústavy a nezmenili sa štátne symboly. Dnes už ťažko zistiť, čo z toho bolo dôsledkom nátlaku Moskvy a čo – zbabelosti, kapitulantstva znormalizovanej domácej politiky.

Dosť na tom, že federalizácia nielenže ustrnula na polceste, ale prišlo k zásadnej revízii zákona o čs. federácii. Vznikli ďalšie federálne ministerstvá a národné vlády sa museli podriadiť federálnej. O všetkom závažnejšom sa rozhodovalo znovu v Prahe, pravda, už pod taktovkou Slováka hovoriaceho tam zlou češtinou. Socialistická federácia sa len tvárila ako skutočná federácia a Slovenská socialistická republika bola štátom viac de iure než de facto. Ale bolo to aspoň politické potvrdenie slovenskej štátnosti a istý predstupeň súčasnej Slovenskej republiky.

Čo je dôležite, v zákone o federácii zostalo právo oboch národov na sebaurčenie i zákaz majorizácie. Bez nich by rozdelenie spoločného štátu a vznik samostatného Slovenska na rozhraní rokov 1992 – 1993 neprebehli tak hladko. Za predchádzajúce dve desaťročia Slováci získali určitú averziu voči zloženým štátom a už sa nedali zlákať ani prísľubom "voľnejšej“ či "autentickej“ federácie. Na druhej strane v podmienkach onej "tuhej, dovtedajšej – nehľadiac na jej nedostatky – dostali slovenské elity možnosť pripraviť sa na riadenie vlastného, suverénneho štátu.

Vďaka aj za to…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#federácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet farebné ruže a gerbery

Sweet farebné ruže a gerbery

29,99
Kytica Zimona 13

Kytica Zimona 13

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk