Začalo sa to Palachovým týždňom

Kto mohol začiatkom roku 1989 čo len tušiť, že na jeho konci sa režim v Československu zrúti a k moci sa dostanú disidenti? Napodiv našli sa takí, ale predovšetkým v zahraničí. Opäť sa potvrdilo, že doma je málokto prorokom. Predzvesťou blížiacich sa prevratných zmien bol však už tzv. Palachov týždeň a najmä dramatické udalosti v ďalších krajinách sovietskeho bloku.

15.01.2019 06:00
jan palach Foto:
Výkaz o štúdiu Jana Palacha.

Nedeľa 15. januára pred 30 rokmi bol zvláštny deň, a to nielen u nás. V Prahe na Václavskom námestí sa popoludní zišlo napriek úradnému zákazu niekoľko tisíc ľudí. Na výzvu opozičnej organizácie Charta '77 prišli s kyticami uctiť si pamiatku študenta Jana Palacha, ktorý sa tu v januári 1969 upálil na protest proti sovietskej okupácii. Kvety chceli položiť k soche sv. Václava, polícia spolu s príslušníkmi Ľudových milícii však pokojnú demonštráciu rozohnala s použitím slzného plynu a vodných diel. Väčšinu známych disidentov vrátane Václava Havla zatkli, ale ešte večer prepustili.

V ten istý deň, 15. januára sa konala demonštrácia viacerých opozičných skupín v Lipsku, vtedy významnom krajskom meste východného Nemecka (NDR). Vyše 800 aktivistov pochodovalo historickým centrom a skandovalo heslá za ľudské práva a občianske slobody; 35 ich skončilo v zaisťovacej väzbe.

Nebola to zhoda okolností, akcie v Prahe a Lipsku boli navzájom koordinované a načasované na deň, keď sa vo Viedni konala Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe. Jej účastníci po dvoch rokoch diskusií schválili Záverečný dokument, ktorým sa jednotlivé signatárske štáty zaväzovali rešpektovať ľudské práva a občianske slobody. Delegácia ČSSR si v tejto súvislosti musela vypočuť kritiku za tvrdý zásah bezpečnostných zložiek proti demonštrantom v Prahe. A čo sa v tom čase dialo v ďalších metropolách východného bloku?

Moskva opúšťala strednú Európu

Vo Varšave predstavitelia vládnucej Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZRS) Wojciech Jaruzelski a Mieczyslaw Rakowski sa postavili proti konzervatívnemu krídlu v jej vedení a presadili dialóg s opozičnou Solidaritou Lecha Wałęsu. Znamenalo to jej legalizáciu, už 6. februára sa mohla začať séria „okrúhlych stolov“, ktorá v júni 1989 vyústi do prvých (polo)slobodných volieb v Poľsku. Nuž a v tých zvíťazí Solidarita, jej predstaviteľ Tadeusz Mazowiecki povedie vládu širokej koalície.

Jeden z letákov pozývajúcich na zhromaždenie... Foto: Archív
H plagat 3X Jeden z letákov pozývajúcich na zhromaždenie 15. januára 1989 v Prahe.

V Budapešti zašli začiatkom roku 1989 zmeny najďalej, už pol druha roka tam pôsobilo opozičné Maďarské demokratické fórum s legálne vydávaným časopisom, Maďari už rok mohli bez obmedzení cestovať na Západ a v januári 1989 predstaviteľ najvyššieho vedenia vládnucej Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSZMP) Imre Pozsgay oznámil výsledky práce historickej komisie. Podľa nich maďarské udalosti v roku 1956 neboli kontrarevolúciou, ale „národným ľudovým povstaním“. Zároveň navrhol odstrániť z maďarskej ústavy klauzulu o vedúcej úlohe strany v spoločnosti.

Dobre, a čo na to Moskva – vari zaspala? Nie, v Kremli predsa vládol dynamický Michail Gorbačov, ktorý už v máji 1988 povedal Károlyovi Grószovi (ten práve vystriedal na čele MSZMP Jánosa Kádára), že „vnútorné zmeny sú výhradne vaša vec“. A – trocha zabehneme dopredu – keď v marci 1989 opatrná Budapešť informuje "Gorbyho“ o zámere odstrániť z hraníc s Rakúskom "železnú oponu“, akej odpovede sa dočká? Ani vyhrážok, ani varovaní, vládca Kremľa zareaguje pokojne: "V tom nevidíme problém.“

Mimochodom, 15. januára 1989 pricestoval do Moskvy emisár nastupujúceho amerického prezidenta Georgea Busha st. (ešte ho čakala inaugurácia), známy diplomat Henry Kissinger. Najprv sa stretol s Alexandrom Jakovlevom, hlavným stratégom politiky perestrojky. „Prezident je pripravený pracovať nad zabezpečením podmienok, ktoré by umožnili politickú evolúciu vo východnej Európe, ale nepripúšťali politický výbuch,“ oznámil Kissinger. Jakovlev mu dal – súdiac podľa ruského záznamu ich rozhovoru – na vedomie, že Moskva potrebuje podporu zo strany Západu, ak má uskutočniť program perestrojky, ktorý je vystavený čoraz ostrejším útokom domácich konzervatívcov.

Na druhý deň sa Bushov emisár stretol s Gorbačovom, a hoci dodnes nie je známy celý obsah ich rozhovoru, predpokladá sa, že Kissinger ponúkol hostiteľovi obchod: ak Sovietsky zväz nebude zasahovať do nadchádzajúceho vývoja udalostí vo svojich satelitoch, tak Spojené štáty garantujú rozvoj normálnych vzťahov so ZSSR.

O tom, aké dojmy a poznatky si odniesol americký diplomat z oboch stretnutí, možno súdiť na základe jeho správy, ktorú predložil po návrate Bielemu domu: „Gorbačovovská perestrojka doma hapruje a sovietsky líder hľadá úspech v zahraničnej politike,“ napísal Kissinger. „Gorbačov je pripravený zaplatiť za to určitú rozumnú cenu.“

Západným pozorovateľom muselo byť zrejmé, že Sovietsky zväz začína praskať vo švíkoch a má dosť problémov sám so sebou. Stačí spomenúť nepokoje v Zakaukazsku okolo Náhorného Karabachu, odstredivé tendencie v Pobaltsku, kde opozičné „národné fronty“ začali boj za nezávislosť, hospodársky úpadok s problémami v zásobovaní vnútorného trhu.

Na 12. februára zvolal Bush poradu, na ktorej s najbližšími spolupracovníkmi analyzovali situáciu v ZSSR a jeho sfére vplyvu. Podľa Brenta Scowcrofta, vtedy poradcu prezidenta pre otázky národnej bezpečnosti, porada dospela k záveru, že sovietsky líder súhlasí s premenami vo východnej Európe a že tieto zmeny spôsobia rozpad sovietskeho bloku. "Gorbačov si zrejme neuvedomoval, že komunistické režimy v krajinách bloku nemajú masovú podporu a pri prvej príležitosti sa zrútia“, spomínal Scowcroft.

Valentin Falin, v tom čase vedúci medzinárodného oddelenia ÚV KSSZ, je dodnes presvedčený, že USA začali masívnejšie podporovať opozičné hnutia vo východnej Európe až po tom, čo Gorbačov 8. decembra 1988 ohlásil z tribúny OSN jednostranné zníženie početného stavu sovietskych vojsk vo východnej Európe o pol milióna mužov. Zároveň oznámil zámer vyviezť z územia ČSSR, NDR a Maďarska do roku 1991 šesť tankových divízií.

„Táto doktrína fakticky znamenala, že Sovietsky zväz odchádza zo strednej a z východnej Európy,“ tvrdí Falin. Spojené štáty vzápätí prijali balík hospodárskej pomoci pre Poľsko a Maďarsko, vrátane reštrukturalizácie ich zahraničného dlhu, pôžičiek na podporu súkromného podnikania a opatrení na oživenie obchodu s USA.

Zhruba takýto bol širší, medzinárodný kontext udalostí, ktoré sa v týždni od 15. januára 1989 odohrali v Československu. Keby sme si ho nepripomenuli či odmysleli, ľahko prepadneme novým mýtom a mystifikáciám.

Palach ako symbol vzdoru

Ale bol aj užší kontext: domáci, vnútropolitický. Koncom roku 1988 sa nakrátko zdalo, že vietor perestrojky zadul aj v zatuchnutom Československu. Niektoré vysoké vládne (a zároveň stranícke) posty opustili politici, ktorí sa v nich zakopali na osemnásť rokov: federálny premiér Lubomír Štrougal i predseda slovenskej vlády Peter Colotka.

Alexander Dubček, ktorý po potlačení obrodného procesu v roku 1968 takmer dve desaťročia zotrvával vo vnútornom exile, špehovaný na každom kroku tajnou službou, mohol zrazu vycestovať! A nie hocikde, ale hneď do Talianska, a nie len tak, ale aby si 13. novembra 1988 prevzal čestný doktorát na univerzite v Bologni.

V čase, keď Dubček rečnil v Bologni, navštívil Bratislavu a potom aj Prahu Jakovlev, ktorý v sovietskom politbyre zodpovedal za ideologické otázky a zahraničné vzťahy. Stretol sa tu s „verchuškou“ KSS a KSČ. Neskôr prehovoril na ideologickom aktíve o glasnosti a perestrojke. Všade opakoval známu tézu: Moskva nemieni ďalej zasahovať do vnútorných záležitosti spojeneckých štátov. V skutočnosti sa však snažila ovplyvniť situáciu, ale už – ako sa dnes hovorí – sofistikovanejšími metódami.

Predpokladá sa, že práve Jakovlev presadil, aby u nás prestali rušiť stanicu Slobodná Európa. Predsedníctvo ÚV KSČ o tom rozhodlo 9. decembra 1988. Podobné rozhodnutie na území ZSSR prijalo o tri týždne skôr sovietske politbyro.

Dôsledkom Jakovlevovej misie bola pravdepodobne ďalšia nevídaná udalosť – 10. decembra 1988, v Deň ľudských práv sa v Prahe mohla prvýkrát konať úradmi riadne povolená demonštrácia opozičných organizácií. Na rozdiel od predchádzajúcich, zakázaných, ju polícia nerozohnala, hoci niekoľko tisíc účastníkov požadovalo prepustiť politických väzňov a zastaviť perzekúcie inak zmýšľajúcich.

Krátko na to (15. decembra) musel z najvyššieho vedenia KSČ odísť Vasil Biľak, sivá eminencia normalizačnej politiky, hoci podľa vlastných slov chcel v politbyre zotrvať ešte aspoň rok. Biľakovi zrejme najviac priťažila jeho návšteva NDR koncom novembra 1988. V rozhovore s tamojším vodcom Erichom Honeckerom kritizoval niektoré východiská a dôsledky Gorbačovovej politiky. Nie je ťažké si domyslieť, kto na Biľakovom odchode trval, vykonať kádrovú zmenu však musel Miloš Jakeš, generálny tajomník, ktorý len pred rokom vystriedal na čele strany Gustáva Husáka (tomu zostal prezidentský stolec) a s Biľakom si dobre rozumeli.

Praha naďalej iba predstierala prestavbu a Moskva, ktorá mala všade uši, o tom samozrejme vedela. Trinásteho januára 1989 čítal Gorbačov v úzkom kruhu šifrovanú informáciu KGB z hlavného mesta ČSSR. Jeho pomocník Anatolij Čerňajev to zaznamenal vo zverejnených denníkoch. „Nenávidí našu perestrojku táto zberba, ktorá sa dostala k moci vďaka Brežnevovi, predpovedá nám krach a totálny chaos,“ rozčuľoval sa „Gorby“ a dodal: „Jakeš je obyčajná handra.“ V ten istý deň, 13. januára, sa na veľvyslanectve USA v Prahe stretli zástupcovia českej opozície (Alexander Vondra, Jiří Dienstbier a ďalší) s americkými senátormi Markom Hatfieldom a Jamesom McClureom. Diskutovali o „celkovom stave československej spoločnosti, o pozícii nezávislých skupín a o rokovaní KBSE vo Viedni“.

O dva dni na to prepukla v Prahe „palachiáda“. Zo spomienok pamätníkov vyplýva, že jej organizátori mali na začiatku pochybnosti. Václav Havel a hovorkyňa Charty '77 Dana Němcová dostali začiatkom roku anonymné listy, v ktorých odosielatelia oznamovali, že sú pripravení napodobniť Palachov čin. Čo ak listy nepochádzajú z dielne tajnej polície a ich autori to myslia vážne? pýtali sa sami seba chartisti. Palachov protest nechceli v žiadnom prípade vydávať za hodný nasledovania. Ako „veľký eticky čin“ si však podľa nich zaslúžil pietnu spomienku.

Prečo pokojnú demonštráciu polícia – na rozdiel od akcie 10. decembra – rozohnala? Možno si len domýšľať, médiá priniesli na druhý deň túto správu ČTK, formulovanú ako v časoch najtvrdšej totality:

„Na Václavskom námestí sa v nedeľu niekoľko skupín protištátnych živlov pokúsilo o provokáciu, dlhodobo pripravovanú západnými diverznými centrálami v spolupráci predovšetkým s predákmi tzv. Charty '77. Snažili sa zneužiť výročie nezmyselnej samovraždy na vyvolanie protisocialis­tických emócií a narušenie poriadku v hlavnom meste napriek zákazu akcie štátnymi orgánmi. Na obnovení poriadku sa podieľali na žiadosť pracovných kolektívov aj príslušníci Ľudových milícií.“

Deväťdesiatjeden „narušiteľov“ predviedli, ale vzápätí prepustili. Na druhý deň protesty pokračovali na rovnakom mieste. Dav opäť rozohnali. V utorok a v stredu demonštrácie na Václavskom námestí pokračovali, ale polícia sa im už len prizerala. Zato vo štvrtok opäť zakročila a ešte brutálnejšie. Akcia vyvrcholila v sobotu 21. januára na cintoríne v obci Všetaty neďaleko Prahy, kde vyrastal Jan Palach.

Totiž telesné ostatky 20-ročného študenta, ktorý skonal tri dni po samoupálení na nemocničnom lôžku, pochovali pôvodne v Prahe. Jeho pohreb sa pred 50 rokmi zmenil na masovú takmer 100-tisícovú manifestáciu. Zároveň panovali obavy, či nebudú takéto obete pokračovať. V televízii vystúpil prezident Ludvík Svoboda, ktorý prosil mladých ľudí, aby to nerobili. Napriek tomu Palachov príklad nasledovalo do apríla 1969 bezmála 30 ďalších mladíkov a mužov, z nich siedmi, vrátane košického vojaka Michala Lefčíka zomreli.

Keďže hrob na Olšanskom cintoríne sa stal pútnickým miestom, úrady dali o štyri roky Palachove ostatky tajne exhumovať, spopolniť a urnu s prachom uložiť v urnovom háji na cintoríne vo Všetatoch. Hrob nebol označený menom a sprievody k nemu boli zakázané. V sobotu 21. januára 1989 sa však pútnici vydali na cintorín vo Všetatoch, kde narazili na kordón polície. Viacerých organizátorov tohto sprievodu zatkli.

Predzvesť horúcej jesene

Počas celého Palachovho týždňa zadržali bezpečnostné zložky okolo 1 400 osôb, niektoré boli zranené, Václava Havla postavili pred súd a uväznili. Proti policajným zákrokom protestovalo nielen zahraničie, ale v liste federálnemu premiérovi Ladislavovi Adamcovi (vystriedal Lubomíra Štrougala) aj pražský kardinál František Tomášek.

V Česku sa zdvihla vlna odporu proti perzekúciám – za prepustenie uväznených sa podpisovou akciou postavili aj tí, čo dovtedy nepatrili do disidentských kruhov – ale do augusta 1989 sa tam už žiadne demonštrácie nekonali. Na Slovensku mal Palachov týždeň podstatne menší ohlas. Možno to bol ešte dôsledok rozohnania sviečkovej demonštrácie v Bratislave 25. marca 1988. Ale aj samoupálenie Jana Palacha pred päťdesiatimi rokmi nevyvolalo tu ani zďaleka také reakcie, ako v českej verejnosti, kde sa tento čin stal symbolom vzdoru. Akurát na Univerzite Komenského v Bratislave držalo 19 študentov od 20. do 25. januára 1969 (do Palachovho pohrebu) protestnú hladovku.

Zaujímavý ohlas mala palachiáda 1989 v Kremli. Komisia pre medzinárodnú politiku pri ÚV KSSZ (viedol ju Alexander Jakovlev) vypracovala koncom januára analýzu situácie v krajinách sovietskeho bloku, spojenú s prognózou vývoja. Podľa jej autorov sa v Československu dalo najneskôr v jeseni očakávať prudké zvýšenie spoločenského napätia. Príčiny? Nespokojnosť s mocenskými pomermi, s rozprášením januárových demonštrácii i s prvými výsledkami hospodárskej reformy.

Dalo sa tomu predísť? „Jedine, žeby sa Jakeš podujal vymeniť väčšiu časť štátneho a straníckeho vedenia,“ čítame v analýze, „ibaže Jakeš už dvakrát prepásol šancu vyjsť v ústrety očakávaniam verejnosti, a, navyše, na takéto kroky zostáva príliš málo času. Vývoj najskôr vyústi do hlbokej krízy a nového násilia, v dôsledku ktorého sa presadí nová politická sila.“

Moskva predpokladala, že to bude zoskupenie vedené mužmi Pražskej jari (Dubček, Černík, Císař), zatiaľ čo Západ staval na vedúcich chartistov. Už o desať mesiacov sa malo ukázať, kto z koho.

© Autorské práva vyhradené

chyba
Viac na túto tému: #Ján Palach