Hlavné mesto je tam, kde sídli vláda, a rozhodnutie urobiť vtedajší Prešporok sídlom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré nazývali aj slovenskou vládou, prekvapilo asi väčšinu roduverných Slovákov. Ba čo viac, mnohí sa s tým dlho nevedeli zmieriť. Niektorí sa nezmierili dodnes.
V utorok 4. februára 1919 o pol jedenástej predpoludním vtiahol mimoriadny vlak s touto „vládou“ do železničnej stanice v Prešporku, ktorý bol vo svete viac známy ako Pressburg alebo Pozsony (čo bol aj oficiálny názov mesta).
Vlak vypravili nie z Prahy, ale zo Žiliny, kde úrad pre správu Slovenska dočasne sídlil už takmer dva mesiace. A vypravili ho už deň predtým o 14. hodine Prečo tak skoro?
Nebezpečný Prešporok
Po odpoveď načrieme do spomienok Štefana Janšáka, ktorý bol v úrade referentom (s právomocami ministra) stavebníctva:
„Zo Žiliny sme sa pohli skôr a zastavili sa na noc v Trenčíne,“ spomínal Janšák, v tom čase len 33-ročný rodák z Osuského na Záhorí a absolvent brnianskej techniky. „Pomery boli ešte natoľko neisté, že sme sa obávali ozbrojeného útoku na vlak. Preto vo vzdialenosti asi pol kilometra pred nami išla stará lokomotíva, určená na vyradenie. V prípade, že by niekde na trati bola narazila na mínu, mala nám zachrániť život.“
Vo vlaku sa viezli vládni referenti – poradcovia i sám „minister pre správu Slovenska“, vtedy 51-ročný lekár Vavro Šrobár, rodák z liptovskej obce Lisková, verný prívrženec politiky Tomáša G. Masaryka a horlivý stúpenec jednoty Čechov a Slovákov.
Pripomeňme si, že vzhľadom na rozhárané pomery v slovenských krajoch vybavila centrálna pražská vláda (a po nej i parlament) Dr. Šrobára ešte 7. decembra 1918 priam diktátorskými právomocami. Mal právomoci ako celá vláda. Mohol vydávať nariadenia, na potvrdenie platnosti ktorých stačil jeho – Šrobárov – podpis. Pri zemi ho však držalo finančné krytie nariadení, o tom totiž rozhodovalo pražské ministerstvo financií. Hlavná úloha znela: začleniť Slovensko, o ktoré sa naďalej usilovala Budapešť, do československého štátu. A začleniť ho doň spolu s Bratislavou!
Zo Žiliny Šrobár cestoval s aparátom úradníkov a s pätnástimi vládnymi referentmi – každý mal na starosti nejaký rezort. „V podstate každý riadil malé ministerstvo,“ približuje český historik Robert Kvaček, „vznikala tak vláda osobitného typu.“ Britský publicista, veľký priateľ Slovákov Robert W. Seton-Watson ju nazval „slovenským subkabinetom“.
Prečo si Šrobár nezvolil za sídlo svojho vládneho „subkabinetu“ hneď Prešporok, ale najprv pár dní úradoval v Hodoníne, potom osem dní v Skalici a napokon, od 12. decembra 1918, v Žiline? Lebo, jednoducho, to nešlo. O Slovensko vôbec a o Prešporok zvlášť sa ešte stále bojovalo. Až do Silvestra bolo mesto v rukách maďarského vojska, iba na Nový rok ho obsadili talianske légie, ktoré prišli vytyčovať provizórnu hranicu medzi Maďarskom a Československom. Ako o desať rokov neskôr spomínal plukovník Zdeněk Ježek, jeden z českých legionárov, ktorí obsadzovali Prešporok, „obyvateľstvo sa k nám správalo síce chladne, ale rešpektovalo nás“.
Ani potom však nezavládol pri Dunaji pokoj a poriadok. Ešte aj začiatkom februára dostával Šrobár varovné signály, aby do Prešporka necestoval, vraj sa tam chystá veľký štrajk železničiarov s politickým pozadím – namierený proti ČSR. Ale aj Praha naliehala: je najvyšší čas presťahovať sa. V Paríži sa začala mierová konferencia, rozhodovalo sa aj o južnej hranici Slovenska a Maďarsko ju chcelo posunúť čo najďalej na sever.
„Ak by sme boli zostali aj naďalej v Žiline,“ uvažoval po rokoch Janšák, „boli by sme v Maďaroch budili dojem, že sa bojíme preniesť sídlo do blízkosti ich hraníc, čím by ich odvaha reklamovať pre seba Bratislavu a Žitný ostrov bola stúpla.“
A tak Šrobár zavelil: Ide sa! Ale týždeň predtým poslal do Prešporka pracovnú skupinu, ktorá mala na prisťahovanie úradu pripraviť všetko potrebné: kancelárie, byty, slávnostné uvítanie…
Foto: fphil.uniba.sk
Nechcené hlavné mesto
Vlak neprepadli a stará lokomotíva nenabehla, našťastie, na mínu. Ale štrajk železničiarov skutočne prepukol 3. februára. Ako písal v memoároch Ivan Dérer, ktorý mal v Šrobárovom kabinete na starosti spravodlivosť, úmyslom organizátorov z Budapešti bolo nechať vládny vlak trčať niekde na trati medzi Trenčínom a Prešporkom. „To všetko malo vyvolať zmätok, aby Slovensko bolo niekoľko dní bez hlavy a bez rady.“ Zamestnancov železníc, ale aj pošty, ktorí sa pripojili k štrajku, museli nahradiť pracovníci narýchlo sem presunutí z Čiech a Moravy.
Pražský denník Národní listy priniesol na prvej strane podrobné spravodajstvo o slávnostnom uvítaní Šrobárovej vlády. A informoval o tom už nie z Prešporka, ale z Bratislavy, hoci mesto ešte nikto oficiálne nepremenoval.
Na slávnostne vyzdobenej stanici vládu privítalo vojsko delovými salvami, mužský zbor českého Národného divadla (slovenské ešte nebolo na svete) zaspieval českú a slovenskú národnú hymnu (štátna hymna ČSR oficiálne existovala až od roku 1920).
„Napriek úsiliu Maďarov, ktorí sa usilovali pasívnym odporom, prerušovaním dodávok elektrického prúdu ohroziť priebeh slávnosti, zaplavil Bratislavu ľud československý,“ napísali české noviny. „Maďari z Pešti rozhadzovali z aeroplánu letáky s výzvou k obyvateľstvu neplatiť dane Československej republike.“
Hoci bol utorok, v meste vyhlásili deň pracovného pokoja, obchody zostali zavreté. „Na ceste zo stanice do stoličného domu a odtiaľ do sídla vlády v budove bývalého vojenského veliteľstva,“ pokračovali Národní listy, „vítali sprievod skupiny ľudí v národných krojoch.“
Zo spomienok účastníkov však vyplýva, že väčšina obyvateľov Prešporka slávnosť viac-menej ignorovala, ak už nie bojkotovala. Už v novembri 1918 zorganizovalo prešporské meštianstvo protestné zhromaždenie „proti vyňatiu mesta z tela Maďarskej ľudovej republiky a jeho začleneniu do úplne cudzieho štátu“. Neskôr prišli niektorí nemeckí členovia mestskej rady s návrhom zriadiť z Pressburgu slobodné mesto, akúsi enklávu nezávislú od okolitých štátov. Nazvali ho tak, aby lahodilo uchu Američana alebo Angličana – Wilson Stadt, Wilson City (Wilsonovo mesto) na počesť vtedajšieho prezidenta USA. Malo mať štatút podobný slobodnému mestu Gdansk. Ale nezabralo to, hoci nápad sa vraj páčil mnohým americkým Slovákom a aj našim legionárom.
„Nemeckí a maďarskí obyvatelia nechceli do Československej republiky, neverili, že takýto štát môže dlhšie existovať,“ približuje vtedajšie nálady v meste historik Dušan Kováč. „Nechápali, akým hlavným mestom by sa Prešporok mal stať. Slovensko im nehovorilo vôbec nič. Popravde, veľmi málo to hovorilo aj v Prešporku vtedy žijúcom Slovákom.“
Špaliéry vítajúcich cestou na nábrežie Dunaja tvorili väčšinou skupiny ľudí, ktorí sem prišli z okolia Prešporka a príslušníci československého vojska. Pritom mesto malo vtedy podľa odhadov okolo 80-tisíc obyvateľov. V pôvodnom jadre Prešporka (bez pripojených obcí) však naďalej žilo najviac príslušníkov nemeckej národnosti (okolo 40 percent), o čosi menej Maďarov a len asi 20 percent Slovákov.
Sprievod sa presúval od stanice Štefániinou ulicou (dnešnou Štefánikovou) k Župnému domu (dnes stará budova SNR). Pri Grasalkovičovom paláci (vtedy Friedrichovom) postavili českí legionári obrovskú slávobránu, napodobeninu víťazných oblúkov. Šrobár sa viezol so županom Samuelom Zochom, predtým evanjelickým farárom v Modre, ktorého vymenoval do funkcie koncom decembra 1918.
V sídle župy sa konalo zhromaždenie, šrobárovcov a hostí z Prahy na ňom privítal Zoch. Rečnil aj Šrobár a ďalší politici, napríklad podpredseda čs. parlamentu František Udržal alebo minister verejných prác František Staněk. Prezident Masaryk poslal za seba na slávnosť syna Jana (vtedy ešte bez funkcie), minister vojenstva generál Milan Rastislav Štefánik, ktorý sa stále nachádzal s légiami na Sibíri – svojho pobočníka Ferdinanda Píseckého.
Tomáš Garrigue Masaryk pozdravil Šrobára telegramom, v ktorom stálo: „Som v duchu s vami a s celým Slovenskom. Štvrtý február je dňom celonárodnej radosti, ale zároveň prísľubom, že Slováci vzkriesia Slovensko vzornou a spravodlivou správou celej krajiny.“
Nové sídlo vlády sa nachádzalo v budove pri dnešnom Starom moste. Vtedy to bola novostavba, ktorá do prevratu slúžia veleniu 5. c. k. zboru rakúsko-uhorskej armády, v súčasnosti ju využíva Filozofická fakulta UK.
Na Šrobára už tam čakali delegácie rôznych mestských spolkov a združení. Prihovoril sa im v slovenčine, nemčine i maďarčine. Okrem iného povedal: „Toto mesto svojím národnostným zložením je v malom obrazom celej republiky. A bude skúšobným kameňom riešenia úlohy národnej, kultúrnej a sociálnej spravodlivosti.“
Foto: ARCHÍV
Martinčania by boli chceli
Je zaujímavé, že martinské Národnie noviny, ktoré vtedy vychádzali ako denník, priniesli prvé spravodajstvo z príchodu Šrobárovej vlády do mesta na Dunaji až 9. februára, o štyri dni neskôr ako pražské noviny. A nepísali o Bratislave, ale vytrvalo o Prešporku. Ako si to vysvetliť? Vari rivalitou, žiarlivosťou? Možno, lebo ak „Prešpuráci“ postavenie hlavného mesta Slovenska odmietali, Martinčania po ňom evidentne túžili. Tu sú fakty:
Koncom decembra 1918 podpísal Dr. Július Vanovič, predseda Turčianskeho výboru SNR, memorandum, v ktorom žiadal pražskú vládu, aby „v srdci Slovenska, na historickej pôde Turca ustálila a založila hlavné mesto Slovenska a slovenského národa“.
Vanovič zároveň vyzýval slovenskú verejnosť, aby si tento návrh osvojila a žiadosť výboru podporovala. Ako zareagoval Šrobár? O tri týždne, presne 23. januára, nariadil zrušiť turčiansky výbor. Martin sa mu ponúkal za sídlo jeho vlády už pred odchodom zo Skalice, dal však prednosť Žiline. Zrejme už len preto, že ako stúpencovi masarykizmu nemohlo mu byť blízke konzervatívne krídlo slovenskej politiky, ktoré reprezentoval práve Turčiansky Sv. Martin (ako sa vtedy volalo toto 5-tisícové mesto). Oficiálne však zdôvodnil svoje rozhodnutie väčšími kancelárskymi a ubytovacími kapacitami Žiliny.
Martinčania sa však nevzdávali a 14. marca 1919 vyslali početnú deputáciu až k prezidentovi T. G. Masarykovi. Vlakom s ňou cestovala aj mladučká Hela Karlovská, budúca manželka básnika Štefana Krčméryho. Po desaťročiach spomínala, ako išli „orodovať za hlavné mesto“.
Išli tam vyzbrojení čerstvo vydaným spisom Fedora Ruppeldta, jedného zo signatárov Martinskej deklarácie a budúceho evanjelického biskupa, ktorý na 55 stranách zdôvodňoval, prečo sa má slovenská metropola nachádzať v „srdci národa“ a nie kdesi na „periférii“, čím narážal najmä na excentrickú polohu Prešporka voči slovenskému územiu.
Medzitým sa situácia v Prešporku – Bratislave skomplikovala. Už týždeň po príchode Šrobárovej vlády, 12. februára, prepukli v centre mesta nepokoje a rozchýrilo sa, že na druhom brehu Dunaja je maďarské vojsko pripravené obsadiť mesto.
Na dnešnom Námestí SNP oproti tržnici dav maďarských nacionalistov skandoval „Éljen Magyarország!“ Prišlo k zrážkam medzi demonštrantami a hliadkujúcimi vojakmi. Keď sa na námestí objavil veliteľ vojenskej posádky plukovník Ricardo Barecca, dav mu začal volať na slávu. Podľa zistení českého historika Pavla Kuthana talianski dôstojníci, ktorí velili československým légiám, sympatizovali s maďarskou inteligenciou Prešporka a samotný Barecca mal mať dokonca pomer s nejakou maďarskou šľachtičnou.
Keď sa jeden z demonštrantov vyšplhal na kandeláber s maďarskou zástavou a ďalší jasajúci s výkrikmi "Éljen Italia!“ zobrali Bareccu na plecia, zasiahli českí legionári, ktorí sa už na to nemohli nečinne dívať. Odkiaľsi z okien okolitých budov zaznela streľba z vojenských aj poľovníckych pušiek, legionári na ňu odpovedali. Na dlažbe ostalo ležať šesť mŕtvych a 16 ťažko zranených, z nich dvaja zomreli v nemocnici. V tej skončil aj taliansky plukovník s ľahším zranením – pažbou ho zrazil na zem jeden český legionár.
Horúco bolo v meste aj v ďalších dňoch, najmä po 25. februári, keď sa v celej ČSR začala menová reforma kolkovaním rakúsko-uhorských bankoviek a zavedením československých korún. Martinská deputácia v Prahe mala teda čím argumentovať a domov odchádzala s hmlistými sľubmi, že kompetentní podporia ich žiadosť. Ale nedočkali sa.
Bratislav či Bratislava?
Približne v tom istom čase, keď Martinčania orodovali za svoje mesto, rozhodla Praha o premenovaní Prešporka na Bratislavu. Predtým sa už používal nový názov, napríklad aj na parížskej mierovej konferencii a v českých médiách, ale neoficiálne, a to aj vo verzii Bratislav (asi im korešpondovalo s menami Vratislav čo Zbraslav). Tento názov nariadilo vo svojej inštrukcii používať aj ministerstvo vnútra. Na Šrobárov zákrok však 16. marca 1919 prezídium ministerskej rady rozhodlo v prospech Bratislavy. Úrady tak dali za pravdu tvrdeniam Pavla Jozefa Šafárika z prvej polovice 19. storočia, ktoré súčasný etnológ Daniel Luther považuje za mylné a romantické. Pôvodný názov mesta totiž podľa neho znel Preslava.
Či už tak, alebo onak, v bežnej reči sa ešte dlho vyskytovali aj názvy Prešporok, Prešpurk či Požoň. A trojjazyčné názvy Bratislava – Pressburg – Pozsony sa na firemných tabuliach, v reklamách a rôznych oznamoch používali až do začiatku 30. rokov minulého storočia (potom už len dvojjazyčné – slovenský a nemecký). Napriek tomu sa mesto rýchlo slovakizovalo a koncom 30. rokov už v Bratislave prevažoval slovenský živel.
Metropolný význam Bratislavy v rámci celého Slovenska sa presadzoval vari ešte ťažšie ako jej nový národný charakter. Začali s tým však Šrobárova vláda a Zochov župný úrad. Vtedy to bol doslova boj o prežitie. Veď koncom marca 1919 musel Šrobár pod vplyvom udalostí v Maďarsku (vyhlásenie republiky rád) nariadiť stanné právo a v máji 1919, keď sa do Bratislavy chystali vtrhnúť cez most z petržalskej strany červené gardy Bélu Kuna, stál v každom okne úradu vlády guľomet namierený ponad Dunaj.
Ale to už je trocha iný príbeh…