Bili by naši veterinári vôbec na poplach, keby podvyživené kravky na bitúnku nenasnímali skrytou kamerou tamojší investigatívni novinári a keby hrôzostrašné zábery neprevzali tunajšie TV stanice? O podozrivom mäse by možno naďalej mlčala poľská veterinárna služba, a teda aj systém rýchleho varovania EÚ…
Pritom o skupovaní chorého a uhynutého dobytka niektorými podnikmi mäsopriemyslu informovala poľská tlač už pred šiestimi rokmi. Veterinárna správa potom nariadila zatvoriť jeden mäsokombinát s vlastným bitúnkom v Lodžskom vojvodstve. Majiteľ tým prišiel o výhodný biznis. Zistilo sa, že na jednom kilograme kravy nevhodnej na zabitie (v porovnaní so zdravou) mohol zarobiť 4 až 9 zlotých (približne 2 eurá). Dokázateľný neoprávnený profit (čistý zisk) predstavoval vyše 600-tisíc eur.
Tieto fakty pripomenul počas najnovšej aféry poľský portál www.money.pl. Pred šiestimi rokmi spôsobili istý rozruch, ale rýchlo sa na ne zabudlo. Kauze chýbal európsky rozmer a odstrašujúce televízne záznamy. Veď platí: Radšej raz vidieť, ako stokrát počuť alebo čítať…
Pred vlaňajšími Vianocami upozorňoval Zväz spracovateľov mäsa, že na domácom trhu je nanajvýš 10 percent legálnych výrobkov.
No už vtedy zaznelo aj u nás varovanie na adresu spotrebiteľov: Mäso nakupujte od domácich, aj to len veterinárnou správou preverených výrobcov a už vôbec nie od rôznych podomových predajcov alebo niekde na trhoviskách. Strážcom kvality v poslednej inštancii má byť zákazník, on si vlastne môže za všetko. Pred vlaňajšími Vianocami upozorňoval Zväz spracovateľov mäsa, že na domácom trhu je nanajvýš 10 percent legálnych výrobkov. Všetko ostatné je od "hobby mäsiarov“, ktorí môžu svoje "domáce špeciality“ pripravovať aj z pokazeného mäsa, nakúpeného lacno z pochybných zdrojov, neraz i zo zahraničia. Nie nadarmo sa hovorí: Lacnej kúpe sa nikdy neraduj.
Spotrebiteľ si to vypočul a – zariadil sa podľa svojich finančných možností a preferencií. Teraz sa možno raduje, že z vianočných "špecialít“ neochorel a nadáva na poľských špekulantov kšeftárov, ktorí dokážu predať všetko, dokonca – povedané s našimi predkami – i "kabát zo seba“. A pospomína iné, nie také dávne potravinové škandály made in Poland, napríklad ten s posypovou soľou v klobásach a aj ten s jedom na potkany v oplátkach.
Ibaže nejde zďaleka len o našich severných susedov. Zoberme si hoci, ak máme zostať len pri mäse, predvlaňajší škandál s brazílskou hydinou kontaminovanou pôvodcami salmonely a dovážanou do Európy. Alebo o štyri roky starší prípad s čínskym bravčovým, ktoré sa deklarovalo ako sušené hovädzie. Prišlo sa na to až po hromadnej otrave pasažierov jedného lietadla výrobkami z tohto mäsa. Vyšetrovanie ukázalo, že pri jeho falšovaní použil výrobca hovädzí extrakt a nelegálne chemikálie. Náklady na výrobu podvodnej "špeciality“ z bravčoviny boli trikrát nižšie, ako keby použil na to skutočnú sušenú hovädzinu.
To neznamená, že k podobným nekalým praktikám sa uchyľujú len ázijskí alebo latinskoamerickí producenti. Vyskytujú sa dokonca v západnej Európe. Len si spomeňme na aféru s rakovinotvorným dioxínom v nemeckom bravčovom mäse. Prepukla na prelome rokov 2010 – 2011 a ukázalo sa, že producent používal pri chove ošípaných kŕmne tuky, do ktorých sa pridávala látka určená výhradne na technické účely, napríklad na výrobu papiera.
Pred šiestimi rokmi sa zasa prevalil obrovský škandál s konským mäsom. Holandský obchodník ho nakúpil vo veľkom a potom predával ako hovädzie. V podobe populárnych mäsových guľôčok ho ponúkali aj v sieti predajní IKEA.
V roku 2015 objavili vyšetrovatelia Europolu v inej obchodnej sieti kuracie vnútornosti napustené formalínom. Čiže toxickou látkou, ktorá aj v malom množstve spôsobuje smrť. Prevažná väčšina tohto tovaru mala pôvod v európskych krajinách.
Máme pokračovať? Iste nejde o nič nové pod slnkom, v podmienkach globálnej ekonomiky a voľného pohybu tovaru to však nadobúda hrôzostrašné rozmery.
Chicago, bitúnky, 1906
Kedy sa to všetko začalo? S potravinami sa podvádzalo už v antickom Ríme a starom Grécku. Už vtedy sa to úrady pokúšali odhaľovať a páchateľov trestať, ale bez väčšieho úspechu. Vždy sa znovu objavilo dosť podnikavcov, ktorí sa riadili heslom: Neoklameš – nepredáš! Pre nedostatok priestoru však urobíme veľký prestrih, aby sme sa dostali bližšie k moderným dejinám. O vedomom zamieňaní a falšovaní potravín píše už v roku 1841 aj u nás dobré známy Friedrich Engels, a to v štúdii o predmestskom proletariáte mesta Manchester (,,Do kakaa sa pridáva hlina, cukor miešajú s rozomletou ryžou!“). Engels to považoval za prostriedok vykorisťovania a diskriminácie pracujúcich.
"Najmä vo veľkých mestách by sme v posledných rokoch našli len málo potravín alebo pochutín, o ktorých úpravu za účelom väčšieho zisku by sa nepokúsil dôvtip ziskuchtivých obchodníkov alebo producentov.“ To je veta z Ottovho náučného slovníka, vydaného v Prahe roku 1895. Slovník uvádza aj najčastejšie spôsoby falšovania potravín a hneď na druhom mieste (po pančovaní vína) "použitie menej cenných surovín na prípravu istých potravín, napríklad mäsa konského alebo mäsa z uhynutých kusov do údenárskych výrobkov“.
O osem rokov skôr vyšla v Lipsku Encyklopédia falšovaných potravín a pochutín od nemeckého chemika Otta Dammera. Pre zaujímavosť, mala 1 028 strán a 734 ilustrácií. Až také rozsiahle a vynaliezavé boli už vtedy praktiky podvodníkov.
Medzi hlavné príčiny tohto javu Dammer zaradil deľbu práce a technický pokrok. Po priemyselnej revolúcii sa totiž uvoľnilo spojenie medzi výrobcom a predajcom. Výroba sa centralizovala a rozvoj analytickej chémie priniesol rafinovanejšie spôsoby podvádzania odberateľov i spotrebiteľov. Medzi najčastejšie falšované potraviny patrilo vtedy maslo. Ale kým predtým sa farbilo na žlto – aby vyzeralo atraktívnejšie – mrkvovou šťavou alebo šafranom, teraz sa na to používal chróman olovnatý a dinitrokrezol – jedovaté farbivá.
Predaj znečistených, pokazených a inak znehodnotených mäsových výrobkov bol samozrejmosťou takmer až do konca 19. storočia. V roku 1888 však bola prvýkrát izolovaná salmonela a o desať rokov neskôr baktéria botulizmu. Biologický výskum prišiel s prevratnými poznatkami o mikroorganizmoch, zdravoveda začala nastoľovať hygienické zásady pri zaobchádzaní s potravinami.
Dovtedy neexistovali žiadne jasné normy bezpečnosti a kvality potravín, chýbal ucelený systém štátnej kontroly ich dodržiavania. Situácia na trhu však vyvolala hnutie za jej uzákonenie. Ešte koncom 19. storočia prijali príslušné zákony Nemecko, Taliansko a Belgicko, po nich aj Anglicko a Rakúsko-Uhorsko.
Významnú úlohu pritom zohrala literatúra a žurnalistika. V roku 1906 vyšiel v USA dokumentárny román Uptona Sinclaira Džungľa, ovenčený neskôr Pulitzerovou cenou (v slovenčine ho, žiaľ, vydali naposledy v roku 1966, v češtine o osem rokov neskôr). Vyvolal ohromný spoločenský ohlas. Autor sedem týždňov študoval pomery rodiny litovských prisťahovalcov v Chicagu a situáciu v miestnom mäsokombináte, kde sa zamestnali. Podal o tom otrasné svedectvo.
Jeden člen rodiny pracoval v dielni na výrobu konzerv a salámy. Z bitúnka sem prichádzalo úplne pokazené mäso. Hlavný hrdina knihy Jurgis Rudukus porozprával, ako v marinádovej dielni zbavujú mäso zápachu a kyslastej chuti sódou, aby ho potom dodávali do lacných jedální. Do dielne privážali odkiaľsi aj vyradené plesnivé klobásy, ktoré zomleli, pridali do nich boritan sodný s glycerínom a z tejto zmesi urobili "čerstvé“ klobásy dodávané do obchodnej siete.
Vládne miesta zoči-voči masovému šoku, ktorý spôsobil Sinclairov román, museli konať. V Senáte Spojených štátov vznikli komisie na prešetrenie situácie v americkom mäsopriemysle. Veľa však zrejme nedosiahli, lebo o chicagských bitúnkoch sa znovu začalo kriticky písať uprostred prvej svetovej vojny. Ich majitelia totiž v roku 1917 predali vláde odložené pokazené mäso, ktoré zapríčinilo ochorenia vojakov na fronte, vyskytli sa dokonca smrteľné prípady…
Zisk až na prvom mieste
Problém bezpečných, zdravotne neškodných potravín sa dostáva na program dňa až po vyriešení ich určitého dostatku. Hovoríme, samozrejme, o najširších vrstvách obyvateľstva, nie o majetnej vrstvičke. V časoch hladomoru, vojen, ťažkých ekonomických kríz, keď ide o holé prežitie, je volanie po kvalitných potravinách a po hygiene výživy priam nemiestne, v každom prípade zbytočné.
Obchodníci majú diabolskú rozkoš, keď môžu do potravín niečo primiešať.Jaroslav Hašek
Často však bolo volaním na púšti aj počas relatívne dlhých období mieru a prosperity. Príčiny? Obchod sa snaží nakúpiť potraviny od výrobcov za najnižšie ceny. Tí sa potom uchyľujú k znižovaniu nákladov na úkor hodnoty výrobku. Navyše výrobcov zvádza rastúca ponuka rôznych lacných náhrad za najcennejšie a najdrahšie zložky produktu. Tak aspoň analyzuje hlavné motívy ich trestuhodného správania expert na hygienu a bezpečnosť potravín profesor Jozef Golian zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre.
"Obchodníci majú diabolskú rozkoš, keď môžu do potravín niečo primiešať.“ To už je komentár Jaroslava Haška ešte z roku 1911, keď písal dejiny "strany mierneho pokroku v medziach zákona“.
Zvrátené chúťky týchto podnikavcov sa pokúšali krotiť vlády i parlamenty. Na Slovensku bol častý výskyt botulizmu (otrava prudko jedovatým klobásovým jedom) z neodborne vyrobených konzerv, ale aj z údenín, ďalej žltačky a rôznych plesňových nákaz. Jedným z prvých opatrení po vzniku Československej republiky bolo preto zriadenie vysokej veterinárnej školy (vtedy ešte zverolekárskej) v Brne. V roku 1920 tam vznikol aj Ústav pre hygienu mäsa, mlieka a potravín.
Úrady museli niekedy situáciu na trhu "hasiť“ mimoriadnymi opatreniami a sprísnením legislatívy. Zvyčajne sa tak dialo po väčšom výskyte infekčných ochorení a po hromadných nákazách potravinami, vyvolaných často aj zlými hygienickými podmienkami. Napríklad v Bratislave bola nariadená povinná pasterizácia konzumného mlieka už v roku 1929 (v iných veľkých mestách ČSR až o šesť rokov neskôr) v dôsledku epidémie týfusu.
Najmä v zaostalejších regiónoch musela zároveň prebiehať zdravotnícka osveta a výchova k základným hygienickým návykom. Kto si chce predstaviť život na Kysuciach pred 90 alebo ešte aj 80 rokmi, mal by si prečítať Zápisky lekára od Ivana Hálka. Na kopaniciach si málokto umýval ruky, ľudia nepoznali ani suchý záchod, tobôž nie zubnú kefku. V lete boli veľkou pliagou v dedinskom príbytku – muchy. Hálek trpezlivo vysvetľoval, prečo je také potrebné chrániť pred nimi jedlo a potraviny.
V roku 1937 prijal parlament Potravní kodex československý, dovtedy u nás platili právne predpisy, prevzaté z Rakúsko-Uhorska. Prvýkrát bola definovaná zdravotná neškodnosť potravinárskych výrobkov, používané suroviny, technologické postupy a nutričná hodnota. Ale až za socializmu, v roku 1952, bolo uzákonené zriadenie orgánov hygienického a protiepidemického dohľadu. Vyšli predpisy upravujúce zásady zabíjania dobytka, prehliadky jatočných zvierat, prevádzky jatiek, spôsoby spracovania mäsa.
Prídavné látky, ale aj prílišná voľnosť trhu umožňujú dnes nakupovať menej kvalitné suroviny.Peter Šimko, expert na analýzu potravín
V tejto súvislosti vznikajú občas mediálne diskusie na tému, kedy boli potraviny u nás kvalitnejšie – za socializmu alebo v súčasnosti? "Nepochybne za socializmu,“ odpovedal na túto otázku pred štyrmi rokmi profesor Peter Šimko, expert na analýzu potravín zo Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Aj svoj postoj zdôvodnil: "Prídavné látky, ale aj prílišná voľnosť trhu umožňujú dnes nakupovať menej kvalitné suroviny.“
Dnes sa medzi krajinami EÚ voľne pohybuje nielen kvalitný tovar, ale aj vyslovený šmejd, neviditeľná ruka trhu by ho síce mala odfiltrovať, ale darí sa jej to nie zrazu ani nie vždy. Vtedy bolo v mäsových výrobkoch viac mäsa a prírodných surovín, menej vody a chémie. Samozrejme, na domácom trhu s mäsom vládol v niektorých obdobiach deficit a problémom býval aj sortiment.
Zákony boli dobré, ale vari vždy sa dodržiavali? Nestačí ustanoviť orgány hygienického dozoru a vybudovať veterinárno-potravinovú službu, ak jedno i druhé funguje nedostatočne, prípadne je priveľmi závislé od politickej vrchnosti alebo od niekoho iného. Po škandále s brazílskym hydinovým mäsom odhalil audit Európskej komisie "vysokú mieru závislosti miestnych potravinových inšpektorov od prevádzkovateľov potravinárskych podnikov“. Čiže, dvomi slovami – skorumpovanosť kontroly.
A nedávne zabíjanie chorých kráv na poľskom bitúnku sa dialo, ako informujú tamojšie zdroje, bez predchádzajúceho vyšetrenia veterinára, hoci to stanovujú aj poľské predpisy. Čo však najviac na tom prípade zaráža, je to, ako veľmi pripomína obrazy z chicagského bitúnka v Sinclairovej knihe. Akoby odvtedy neuplynulo už 113 rokov…
Vrchol falšovania – umelé mäso
Nečudujme sa, že po takých záberoch z bitúnka, aké sprostredkovala poľská televízia TVN 24, pribúda ľudí, ktorí odmietajú jesť mäso, prinajmenšom hovädzie. Vo svete sa beztak šíri hnutie pod heslom "Planéte najviac pomôžeš tak, že prestaneš jesť toľko mäsa!“ Zlatá stredná cesta sa volá flexitariánstvo. Mäso celkom nevylúčite zo svojho jedálneho lístka, nestanete sa vegetariánom, tobôž nie vegánom, zatiaľ nejedzte aspoň to červené. Globálne giganty, nadnárodné korporácie protestujú, vidia za tým nekalú konkurenciu z iných potravinových odvetví.
Ibaže aj potraviny pre vegetariánov či vegánov podliehajú zámene, falšovaniu a vôbec pokušeniu vysokého zisku. Stačí si spomenúť na čínske mlieko kontaminované melanínom, látkou na výrobu plastických hmôt, alebo na španielsky repkový olej, určený pôvodne na spálenie, ale po destilácii a umelom zafarbení odpredaný na kulinárne použitie.
Ďalšie východisko ponúka vedecký výskum a vývoj. Volá sa "umelé mäso“ alebo "mäso“ zo skúmavky. Nateraz je problémom najmä jeho chuť a potom – cena. Holandská spoločnosť Mosa Meat, ktorá pred piatimi rokmi ako prvá na svete predstavila laboratórne vypestovaný hamburger, chce však do dvoch rokoch znížiť cenu jedného plátku "hovädzieho“ na 1 dolár.
Kde je však záruka, že aj toto s prepáčením "mäso“ sa nezačne ešte väčšmi falšovať alebo čímsi zamieňať a, skrátka, nestane sa zdrojom diabolskej rozkoše obchodníkov?
VIDEO: Je kauza s pokútne spracúvaným poľským hovädzím mäsom len jednou z mnohých, alebo prinesie obrat v správaní slovenských spotrebiteľov a zmení kurz slovenskej agrárnej politiky? A ako? Na tieto a ďalšie otázky odpovedal v TV Pravda Daniel Molnár, riaditeľ Únie hydinárov Slovenska.