Posledné zbohom Uhorsku: československé kolky na jeho bankovkách

Radi sa lúčime s rakúsko-uhorskou korunou, ktorá sa cez vojnu úplne znehodnotila. Tak písali noviny pred 100 rokmi, ale mnohí ľudia sa vôbec netešili okolkovaným peniazom, naopak, báli sa o svoje úspory a prepadávali panike. Prvá menová odluka v našich dejinách prebehla najmä v pohraničných oblastiach Slovenska s veľkými ťažkosťami a musela sa predlžovať.

05.03.2019 06:00
debata (6)
Ľudia brali pred kolkovaním bankoviek útokom aj... Foto: archív
menová reforma, Ľudia brali pred kolkovaním bankoviek útokom aj predajne v Prahe a míňali peniaze na nezmyselné nákupy.

Bolo iba štyri mesiace po prevrate a vzniku Československej republiky. Slovensko ešte nemalo definitívne stanovené hranice, rozhodnúť o tom mala Parížska mierová konferencia, ktorá sa začala 4. februára 1919. Maďarsko tam vznieslo územné nároky na naše južné oblasti, Poľsko malo zase záujem o časť Oravy a Spiša. Zdola i zhora k nám každú chvíľu prichádzali nezvaní hostia, zväčša ozbrojení a so zištnými úmyslami.

Rakúsko sa zdalo po rozpade monarchie oslabené, nemohúcne, ale s Viedňou spájala ekonomiku ČSR naďalej jednotná mena. Aj na Slovensku obiehali ničím nekryté rakúsko-uhorské koruny. Rakúsko i Maďarsko naďalej financovali svoje dlhy tlačením stále nových bankoviek, ktoré bez problémov prenikali aj na naše územie, kde mali o čosi väčšiu kúpnu silu.

To však nebolo všetko. Ako približuje český historik peňažníctva František Vencovský, Rakúsko-uhorská banka začala už po skončení 1. svetovej vojny vydávať dokonca nové 25– a 200– korunové bankovky, potlačené iba na lícnej strane. U nás sa im hovorilo posmešne "vignetky“. A vrchol všetkého – banka začala tlačiť 10 000-korunové bankovky.

Pred vojnou bola rakúsko-uhorská koruna stabilnou a medzinárodne cenenou menou. Lenže v dôsledku zahraničných pôžičiek, poskytnutých z veľkej časti na záloh drahých kovov (tzv. lombardom), poklesli zlaté rezervy cisárstva a tým aj kovové krytie jeho koruny na minimum. Medzitým celkový štátny dlh Viedne sa koncom vojny vyšplhal na závratných 100-miliárd korún. "To, čo Rakúsko-Uhorsko spáchalo s peniazmi, nebola už politika, ale čin zúfalstva,“ píše súčasný nemecký ekonóm Alfred Lansburgh.

Československu za týchto okolnosti neostávalo iné, ako sa čo najskôr "odstrihnúť“ od Rakúska a jeho ústrednej banky.

Tajná operácia Rašín

S prípravami na prísne tajnú akciu sa začalo už v januári 1919. Autorom plánu menovej odluky bol vtedajší minister financií Alois Rašín, ktorý do celej veci zasvätil iba štyroch mužov. Schádzali sa denne, zvyčajne neskoro večer, v pracovni riaditeľa Pražskej sporiteľne. Aby neboli nápadní, vchádzali do budovy zadným vchodom. Už na prvých schôdzkach sa dohodli, ktoré bankovky sa budú kolkovať a ktoré nie. Hneď vylúčili 10 000-, 200-, 50-, 25– a 10-korunové. Dôvod? Buď ich emisná banka vydala už po prevrate, alebo sa dali ľahko falšovať. To však neznamenalo, že ak ich neokolkujú, tak ich nebudú sťahovať z obehu, naopak.

Ďalšia dilema: kolky s nápisom "Kolek Československé republiky“ sa budú tlačiť priamo na bankovky (pečiatkovať) alebo sa tam budú nalepovať? Prvá alternatíva ponúkala väčšiu ochranu z hľadiska možného falšovania, ale bola komplikovanejšia. A tak ju zvolili iba na kolkovanie tisíckorún. Pre ostatné bankovky vybrali lepenie kolkov.

Okolkovaná 10-korunová bankovka... Foto: cnb.cz
bankovka, 10 korún, rakúsko-uhorsko Okolkovaná 10-korunová bankovka rakúsko-uhorskej meny.

Rašín bol povestný šetrnosťou, až držgrošstvom, a to aj v súkromí. Jeho životopiskyňa Jana Šetřilová Čechurová z Univerzity Karlovej uvádza, že aj ako minister nosil zaplátané nohavice, chodil v lacnej obuvi od Baťu a svojím deťom odmietal splniť množstvo vecí, lebo to považoval za zbytočné plytvanie peniazmi. Možno sa to prejavilo aj pri menovej odluke, lebo výrobu kolkov zadal pražským tlačiarňam, ktoré ešte neboli vybavené novšími technológiami, preto nevytlačili najkvalitnejši­e kolky.

Minister však nechcel nič nechať na náhodu, a tak urobil ešte pred spustením operácie jeden pokus. Jeho úrad požiadal 25. januára 1919 niektoré banky o zapožičanie 1,25 miliardy rakúsko-uhorských korún a použil ich na kolkovanie tisíckorunáčiek. Kolkovalo sa iba v ministerskom úrade a pre potreby Slovenska. Sťahovanie bankoviek sa uskutočnilo v čase platieb nájomného a Rašín chcel zistiť, či stiahnutie toľkých peňazí spôsobí na trhu nejaké zmeny. "Ukázalo sa, že žiadne poruchy nevznikli a Rakúsko – uhorská banka nevymáhala peniaze diskontom alebo lombardom,“ napísal o rok neskôr Rašín.

Po piatich týždňoch príprav sa operácia začala "naostro“ vyhlásením Československa za samostatnú colnú oblasť a definitívnym oddelením od Rakúska. V noci z 25. na 26. februára 1919 sa uzavreli a vojskom obsadili štátne hranice. Zastavil sa všetok cezhraničný pohyb osôb aj tovaru, pričom stop sa vzťahoval aj na poštový a železničný styk. Tieto obmedzenia platili od 26. februára do 9. marca a na slovenských hraniciach až do 12. marca. Finančné ústavy v tom čase nesmeli prijímať vklady, zakázané boli prevody z cudziny a do cudziny.

Prečo až také prísne opatrenia? Vláda sa obávala prílivu rakúsko-uhorských bankoviek z okolitých krajín. Veľkí finanční špekulanti sa však napriek utajeniu niečo dozvedeli alebo chystanú operáciu vytušili, lebo ešte pred dňom "D“ dostali na územie ČSR toto platidlo v miliónových sumách.

Kým v českých krajoch sa situácia po prevrate už viac-menej konsolidovala, Slovensko ešte bolo v pohybe, veď len prednedávnom ho obsadilo československé vojsko a definitívne stanoviť južnú hranicu mala ešte len mierová konferencia v Paríži.

Menovú odluku na území Slovenska mali riadiť štyri hlavné komisariáty, vedené županmi a zriadené na tento účel v Bratislave, Ružomberku, vo Zvolene a v Košiciach. Usmerňovali okresné komisariáty a okresné zberne, na ktoré sa dočasne premenili banky a sporiteľne, kde obyvateľstvo malo odovzdávať bankovky na okolkovanie.

Chýbali však lojálni úradníci, oddaní novej štátnej moci. Mnohí naďalej zostávali verní Budapešti Preto bolo treba najprv v predstihu presunúť na Slovensko aspoň 400 úradníkov z českých krajov. Prišlo ich len 213, ale už 4. februára, a tak mohli čo-to pripraviť ešte pred spustením operácie. Po 25. februári sa časť utajovaných informácií dostala na verejnosť. Postaral sa o to sám Rašín, ktorý vystúpil so správou v Revolučnom národnom zhromaždení, tak sa volal vtedajší čs. parlament. "Uvedomujem si, že sme nemali nijaký nasledovaniahodný vzor, nebolo z čoho takpovediac opisovať,“ priznal sa poslancom, "je to však bitka za lepšiu finančnú a hospodársku budúcnosť Československa.“

Kolkovanie peňazí sa začalo v celej republike 3. marca 1919 a skončilo sa 9. marca s výnimkou Slovenska, kde sa akcia musela predĺžiť o tri dni. Už pred jej spustením vznikol na mnohých miestach zmätok a dezorganizácia. Okrem Bratislavy a tunajšej filiálky Rakúsko-uhorskej banky sa inde málokde našli vhodné miestnosti a spoľahlivý personál. Niekde nemali ani vhodné trezory na uloženie peňazí!

Informovanie verejnosti bolo v porovnaní so súčasnosťou doslova mizerné. Rozhlas ešte neexistoval, noviny pre poruchy v doprave meškali aj niekoľko dní a haprovalo telefonické spojenie. Mimochodom, medzi Bratislavou a Prahou fungovali vtedy iba dve telefónne linky…

Alois Rašín na 20-korunovej bankovke z roku... Foto: Wikipedia
Alois Rašín, bankovka, 20 korún Alois Rašín na 20-korunovej bankovke z roku 1926. To už bol tri roky po smrti. Stal sa obeťou atentátu mladého anarchistu.

Okolkované peniaze nechceme!

Keďže úrady osvetľovali akciu nedostatočne, všade sa šírili poplašné správy a fámy. Niektoré živila aj denná tlač, keď zverejnila polopravdy. Napríklad tú, že okolkovaná koruna bude mať len polovičnú hodnotu, alebo že z odovzdaných peňazí okolkujú a vrátia občanovi na zberných miestach len 50 percent sumy. Ako zaznamenal kedysi historik Karol Rapoš (1876 – 1947), v Brezne vznikli nepokoje po tom, čo sa rozšírila správa o chystanej 50-percentnej devalvácii meny.

A aká bola skutočnosť? Občan v banke – okresnej zberni skutočne dostal len polovičnú sumu vo vopred okolkovaných bankovkách. Na zadržanú sumu mu však vystavili vkladový list, predstavujúci pohľadávku voči štátu, premlčateľnú až po 30 rokoch a každoročne úročenú 1 percentom. Štát bol oprávnený tieto pohľadávky kedykoľvek úplne alebo čiastočne splatiť.

Prečo až toľko bankoviek zadržali? Jedným z hlavných cieľov kolkovacej akcie bolo stiahnuť z obehu nadbytočné, ničím nekryté peniaze. Všetky neokolkované bankovky stratili 10. marca 1919 platnosť zákonného platidla ČSR.

Dnes už nenájdeme živého pamätníka, ale pred štvrťstoročím ešte boli medzi nami ľudia, ktorí to všetko zažili na vlastnej koži. Cecília Záhoranská z Veľkej Lomnice mala v čase rašínovskej odluky 19 rokov. "Otec povedal, že bude zle, a potom bolo naozaj zle,“ spomínala v našom rozhovore.

Jej otec si pamätal rok 1892, keď sa v celej habsburskej ríši zavádzala rakúsko-uhorská koruna, aby vystriedala dovtedajšie zlaté (strieborne zlatky). Vtedy však takmer celé desaťročie obiehali na peňažnom trhu vedľa seba obe meny súčasne, nové bankovky rôznych nominálnych hodnôt sa emitovali postupne a banky ich menili obyvateľstvu v pomere 1 : 1. Ľudia mali viac času si na zmenu zvyknúť, ale aj tak ju prijímali so značnou nedôverou.

V roku 1919 vrátili človeku len polovicu odovzdanej sumy, a navyše to boli peniaze zväčša polepené kolkami. Aká mohla byť dôvera k takejto mene? Podľa zistení Zbyška Šusteka z Numizmatickej spoločnosti pri SAV, ktorý sa u nás venoval štúdiu tejto otázky vari najdôkladnejšie, pražské ústredie zrejme podcenilo zložitosť vtedajšej situácie na Slovensku. Okrem iného aj nižšiu úroveň vzdelania tunajšieho vidieckeho obyvateľstva v porovnaní s českými krajinami a z toho vyplývajúcu schopnosť správne pochopiť účel a spôsob odluky. Podľa dobových štatistík až 40 percent obyvateľov slovenských žúp – napríklad Oravskej, Trenčianskej, Spišskej či Šarišskej – nevedelo čítať ani písať. A tak zatiaľ čo v Česku nechali úrady ľudí lepiť kolky sčasti samých, na Slovensku museli narýchlo zriadiť lepiarne kolkov. V Bratislave zverili túto prácu ženám z firmy Stollwerck, zvyknutým baliť cukrovinky. A podľa hlásenia hlavného komisariátu osvedčili sa aj pri lepení kolkov.

Odlišná tu bola aj politická a bezpečnostná situácia. Najmä na juhu Slovenska ju československé orgány ešte nemali pod kontrolou. Na druhej strane miestne, zväčša maďarské, obyvateľstvo si myslelo, že "české okupačné“ vojsko je tam dočasne a potom sa všetko vráti do starých uhorských koľají. S odstupom času na to spomínal Samuel Daxner, prvý slovenský župan Gemersko-malohontskej župy: "Rimavskosobotská komisia (okresný komisariát) znepokojená útokmi spoza hranice, ušla mi zo Soboty do Tisovca, a tak tu dokončila okolkovacie práce dolným obciam malohonstkým. V okrese tornaľskom nesvedomitými tajnými podhuckávačmi pomýlený ľud nechcel si dať peniaze okolkovať a komisia stála bez práce.“

Alois Rašín. Foto: VHÚ PRAHA
Alois Rašín Alois Rašín.

Ako zistil Šustek, v niektorých vojskom neobsadených častiach tohto územia (išlo najmä o lokality v okresoch Ipeľské Šahy, Rimavská Sobota a Tornaľa) sa kolkovanie ani v predĺženom čase nemohlo uskutočniť, a pôvodné neokolkované bankovky tam bolo možné vymeniť za nové československé štátovky až po stiahnutí sa maďarského vojska z nášho územia, ibaže v nevýhodnom pre ľudí aktuálnom kurze.

No nielen v pohraničí, ale aj na niektorých miestach vo vnútrozemí vyvolali už prípravy na kolkovanie a potom i samotný jeho priebeh nepochopenie, nepokoje, ba sabotáže. Či už to bolo vykoľajenie vlaku s českými úradníkmi pri Trnave, alebo marenie kolkovania maďarským personálom niektorých bánk. Ako zaznamenal kedysi historik Karol Rapoš (1876 – 1947), v Brezne vznikli nepokoje po tom, čo sa rozšírila správa, že kolkovaním sa devalvuje mena o 50 percent Aj z týchto dôvodov sa na Slovensku kolkovanie predĺžilo až do 12. marca 1919. Ani tak sa však niektoré ciele kolkovacej akcie nenaplnili. Rašín chcel pôvodne zadržať až 80 percent obeživa, potom pristúpil na kompromis 50 percent, v skutočnosti sa však dosiahlo len okolo 29 percent.

Štát síce stiahol o čosi viac peňazí, ale potom sa rozhodol dodatočne okolkovať a vracať zadržanú hotovosť neprevyšujúcu 250 korún, čo sa rovnalo približne jednému lepšiemu robotníckemu platu. Urobil to zo sociálnych dôvodov, ako ústretové gesto voči najchudobnejším vrstvám obyvateľstva. Čo je horšie, okolkované peniaze sa začali vo veľkom falšovať, presnejšie – falšovali sa predovšetkým nalepené kolky. Falšovatelia takto chceli zhodnotiť neokolkované bankovky zo zahraničia a zároveň využiť rýchly rast kurzu československej koruny po odluke. Už 11. marca 1919 pražské Národní listy informovali, že v Zürichu "za 100 našich korún sa vypláca 27 frankov, kým za 100 rakúskych korún len 22 frankov“…

Najviac bankoviek so sfalšovanými kolkami prichádzalo k nám od južných susedov. "V Maďarsku sa falšovanie československých kolkov stalo dokonca nástrojom oficiálnej politiky, usilujúcej sa o zachovanie pôvodného územia Uhorska,“ tvrdí Šustek. Vzniklo tam niekoľko dielní, ktoré sa istý čas "špecializovali“ na falšovanie a tlačenie týchto kolkov, ktorých originály, ako sme už spomenuli, sa nevyznačovali ktovieakou kvalitou.

Najčastejšie sa falšovali kolky na 100– a 1 000– korunových bankovkách (tie mali tlačený kolok). Išlo o desiatky, ak nie stovky falšovateľov, o tom možno súdiť aj podľa toho, že sa dodatočne zistilo 49 typov falošných stokorunáčok a 23 typov falošných tisíckorunáčok. Úrady sa snažili takéto peniaze zhabať. Celkove boli takto zhabané falošne okolkované bankovky v sume 255 miliónov korún, podľa odborných odhadov však reálna suma podvrhov dosiahla okolo pol miliardy. Vláda a parlament reagovali sprísnením kontroly na hraniciach a v máji 1919 vydaním zákona o falšovaní peňazí a cenných papierov. Páchateľom hrozil až trest doživotného väzenia. Oveľa dlhšie vláde trvalo rozhodnúť o odškodnení nič netušiacich obetí tohto falšovania. Upravilo ho až nariadenie z novembra 1921, odškodnenie však predstavovalo len polovicu zhabanej sumy. Možno sa potom čudovať, že ľudia rýchlo strácali dôveru ku kolkovaným bankovkám, ba mnohí ich dokonca odmietali prijímať? A tak Praha už v polovici apríla 1919 začala pripravovať vydanie prvých československých platidiel.

Platiť denármi alebo sokolmi?

Najprv však bolo treba rozhodnúť, ako sa nové peniaze budú volať. Diskusie o tom sa začali hneď po kolkovacej akcii. Padali tradičné návrhy, napríklad "denár“, "groš“, "hrivna“, samotný Rašín uvažoval o "franku“. Ale zazneli aj kuriózne nápady, ako "lev“ či "říp“ a pomerne veľkú obľubu si získal "sokol“. Nakoniec však prevážil názor, že najmä početné národnostné menšiny by si na to ťažko zvykali a novej mene zostal starý názov "koruna“ so skratkou Kč (predchádzajúca mena mala skratku K).

Už začiatkom júla 1919 sa dostala do obehu nová stokorunáčka a o mesiac neskôr tisíckorunáčka. Koncom septembra ich nasledovali jednokorunové a päťkorunové bankovky, v októbri vyšli päťstokorunáčky. Výtvarné návrhy nových platidiel vyšších nominálnych hodnôt pripravil už vtedy slávny Alfons Mucha, ale patrili, žiaľ, medzi najčastejšie falšované. Napríklad 500-korunovú bankovku museli z tohto dôvodu predčasne stiahnuť z obehu. Výrobu platidiel ďalších emisií už potom ministerstvo financií zadávalo známym zahraničným tlačiarňam, spravidla v USA.

Tento návrh vytvoril Alfons Mucha pôvodne pre... Foto: bankovky.com
Alfons Mucha, sto korún, bankovka Tento návrh vytvoril Alfons Mucha pôvodne pre 100-korunovú bankovku prvej emisie, nakoniec ho však využili na 500-korunáčke.

Z dnešného pohľadu je zaujímavé, že všetky bankovky prvej emisie mali na lícnej strane uvedenú svoju nominálnu hodnotu len v češtine (výnimkou bola 10-koruna, tá mala text v slovenčine). Na rube však mali nominál napísaný až v v šiestich jazykoch – češtine, slovenčine, nemčine, maďarčine, ruštine a poľštine.

Vráťme sa však ku kolkovaniu rakúsko-uhorských korún. Nebolo totiž jediným nástrojom menovej odluky a zhabania určitého množstva nekrytého obeživa. Ďalším bola tzv. dávka z majetku a dávka z prírastku majetku, ktoré mali podľa Rašínovho zámeru postihnúť predovšetkým vojnových zbohatlíkov. Preto už počas kolkovania sa robil súpis majetku občanov, ktorí odovzdávali na zberných miestach svoje peniaze. Niektorí, nebolo ich veľa, predkladali na kolkovanie aj miliónové sumy. Banka im zadržala polovicu a na základe súpisu hnuteľného a nehnuteľného majetku štát stanovil obe jednorazové dávky, ktoré mali byť príjmom do rozpočtu.

Sadzba dávky z majetku mala progresívny charakter a pohybovala sa od 1 do 30 percent aj podľa toho, či išlo o fyzické, alebo právnické osoby. Sadzba dávky z prírastku majetku sa vyberala iba od fyzických osôb a vypočítala sa porovnaním stavu ich majetku v marci 1919 so stavom v januári 1914. Mohla byť splatená v siedmich splátkach, lehotu splatnosti však ministerstvo mohlo predĺžiť až o päť rokov. V skutočnosti sa to niekedy odkladalo až do zániku prvej republiky.

Menová odluka s kolkovaním peňazí stála na začiatku československého štátu, bola však aj na jeho konci a medzitým sa niekoľkokrát zopakovala. Po zániku prvej ČSR a vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 nastalo oddelenie slovenskej meny od protektorátnej pretlačením čs. bankoviek vyšších hodnôt štítkom s nápisom Slovenský štát. Neskôr boli vydávané nové slovenské koruny (Ks). Korunu kolkovali aj v roku 1945, keď sa vrátila k predvojnovému prívlastku československá, a napokon začiatkom roku 1993, počas poslednej menovej odluky. Vtedy jej organizátori dosť preberali práve z pôvodného Rašínovho scenára.

Potom sa koruna opäť stala slovenskou. Ak však počítame od roku 1892, tak vydržala ako koruna – pravda, s rôznymi peripetiami – dlhých 117 rokov. Aby napokon v roku 2009 uvoľnila miesto spoločnej európskej mene – euru.

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #bankovky #Uhorsko #československá koruna