Marec 1939: samostatní z vôle Adolfa Hitlera

, 14.03.2019 06:00

Vraj „najvýznačnejší a najslávnejší deň v histórii Slovákov“. Týmito slovami ospevovali 14. marec v prvých vojnových rokoch rečníci na námestiach, príležitostní básnici a propagandisti režimu. A tvrdili, že Slovensko vtedy získalo "úplnú slobodu a samostatnosť“. Nazvali to "darom Prozreteľnosti“, v skutočnosti išlo o danajský dar od Adolfa Hitlera, čo sa však ukázalo až neskôr.

Ladislav Roller, Jozef Teslík: Jozef Tiso na...
Ladislav Roller, Jozef Teslík: Jozef Tiso na oslave štátneho sviatku v Bratislave. (r. 1941) Autor: B. Koklesová: V tieni tretej ríše, Slovart 2009 / Slovenský národný archív

Čo sa vlastne stalo pred 80 rokmi? V stručnosti: Jozef Tiso sa v to chladné utorkové ráno 14. marca 1939 vrátil z jednodňovej návštevy Berlína, kde ho pozval Hitler. V sprievode Ferdinanda Ďurčanského sa tam stretol najprv s ministrom zahraničných vecí Ribbentropom a vzápätí ho prijal sám ríšsky kancelár. Tiso bol v tom čase len poslancom Slovenského snemu (a predsedom ľudovej strany), ústredná pražská vláda ho pred niekoľkými dňami zbavila funkcie predsedu autonómnej vlády, ale cestou do novej siene ríšskeho kancelárstva mu vzdala poctu čestná rota. Na Tisa to urobilo hlboký dojem, po návrate o tom opakovane rozprával na schôdzke predsedníctva strany i pred poslancami v sneme: "V Berlíne som bol slávnostne a oficiálne prijatý so všetkými poctami suverénnej hlave slobodného štátu,“ prízvukoval (v sneme si za tieto slová vyslúžil Tiso potlesk).

Treba sa rozhodnúť bleskovo

Čo oznámil Hitler Tisovi a načo si ho vlastne zavolal do Berlína? Podľa Tisa sa chcel, po prvé, posťažovať na Čechov, aký je z nich sklamaný. Naďalej "odstrkujú“ Nemcov a Nemci "si to nedajú ľúbiť“. "Česi ohrozujú pokoj a poriadok doma a tým je aj Európa ohrozená,“ citoval Tiso Hitlera, "a on nedovolí ohrozovať pokoj Európy.“ Česi sa od Mníchova (keď prišli o Sudety) nepolepšili a on, Hitler, vyrieši český problém tak či onak. Ale so slovenským národom nechce zaobchádzať rovnako ako s českým…

Potom sa führer rozhovoril o Maďaroch. "Znepriatelil som si Maďarov pre vás,“ tvrdil Tisovi. "Povedal som im: vy nemôžete mať žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by sa plebiscitom osvedčili, že chcú patriť vám. Nakoľko sa ale hlásia k svojmu životu, za ten sa osvedčujú, nemôžete si na nich robiť nárok.“ Po týchto slovách priniesli pomocníci nejaké hlásenie. Na audiencii sa zúčastnil za nemeckú stranu Joachim von Ribbentrop a náčelník generálneho štábu Wilhelm Keitel. Ten si hlásenie prečítal ako prvý, podal ho ministrovi a ten zase Hitlerovi. "Tak vidíte,“ povedal führer Tisovi, "už nie je čas.“

"Potom mi prečítal pán ríšsky kancelár správu,“ pokračoval Tiso, "že Maďari sa usilujú obsadiť po tieto dni slovenské územie. A proti tomu sa treba osvedčiť, ale ,blitzschnell' (bleskovo).“

"Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú,“ pokračoval Hitler podľa Tisa, "a preto riešime a rozriešime otázku tak, ako nemecký záujem v Európe vyžaduje. Nebudem si viac voči nikomu a kvôli nikomu znepriateľovať druhých, budem si brániť svojich, podľa princípu Volkstum. Ale kto podľa svojho charakteru chce žiť, ten padá do ochrany tohto princípu. O tom sa máte rozhodnúť, ako som povedal blitzschnell.“

Čo tým chcel Hitler povedať? Najbližším spolustraníkom to Tiso naznačil zreteľnejšie: Hitler bol ochotný prevziať ochranu nad slovenským štátom, aby sa nenaplnili ašpirácie susedov, ktorí číhajú na slovenské územie, ale Slováci musia dať bleskovo najavo, že sa chcú osamostatniť, odtrhnúť od Čechov. Tak to pochopil aj Gejza Medrický – ako vyplýva z jeho pamätí – od 14. marca 1939 nový minister hospodárstva. Čo na to Tiso opáčil Hitlerovi? Poslancom tvrdil, že sa mu len poďakoval za pozornosť, ktorú venuje slovenskému národu, a zopakoval svoju známu pozíciu: "Iniciatívne my nikdy nedáme impulz k tomu, aby bola (Československá) republika likvidovaná, ale ak budeme vidieť, že beh udalostí sa bude vyvíjať tak, že to bude prospešnejšie, budeme si pokladať za povinnosť voliť vhodnú chvíľu, aby sme sa odtrhli.“

Ale, či už nastala vhodná chvíľa, to Tiso ponechal na úvahu snemu. Hneď po audiencii u Hitlera volal do Prahy prezidentovi ČSR Emilovi Háchovi, ktorý jediný mal právomoc zvolať Slovenský snem, aby ho urýchlene zvolal už na 14. marca predpoludním. Pred poslancami však Tiso zamlčal, že po audiencii u Hitlera počas nočných rokovaní z 13. na 14. marca sa dal presvedčiť nemeckými diplomatmi a podpísal žiadosť o ríšsku ochranu (s podmienkou, že ešte do popoludnia toho istého dňa ju možno anulovať).

Nacisti potrebovali stoj čo stoj rozbiť spoločný štát Čechov a Slovákov, predsavzali si to hneď po Mníchove, preto všetkými možnými i nemožnými spôsobmi rozdúchavali slovenský separatizmus. Už dávnejšie našli pre túto svoju hru pochopenie u ľudáckych radikálov – Vojtecha Tuku, Alexandra Macha i Ferdinanda Ďurčanského. Tiso bol kňaz a nechcel postupovať až tak "revolučne“. Tvrdil, že Slovensko na takýto historický krok ešte nie je pripravené predovšetkým hospodársky. "Tiso je tiež za odtrhnutie sa od Prahy, ale až v jeseni,“ informoval Tuka nemeckých diplomatov niekedy koncom februára 1939.

Tiso by však nebol Tisom, keby zároveň nenechal veciam voľný priebeh. Preto dlho ani slovom neprotestoval proti slovenskému vysielaniu z Viedne, ktoré zorganizovali nacisti a v ktorom sa otvorene hlásal separatizmus. Až 4. marca spozornel, keď sa od Ďurčanského dozvedel podrobnosti o rozhovoroch s Hermannom Göringom, Hitlerovým oficiálnym zástupcom. Ten viazal ponuku nemeckej hospodárskej pomoci Slovensku na jeho rozchod s Čechmi. Vraj sa Ďurčanského opýtal: "Chcete sa osamostatniť alebo vás máme prenechať Maďarsku?“ Tiso potom volal ríšskemu miestodržiteľovi bývalého Rakúska Arthurovi von Seyssovi-Inquartovi, aby zastavil propagandistické vysielanie z Viedne.

Nacisti sa však ponáhľali a videli, že štvavé protičeské hlasy spoza Dunaja neprebúdzajú Slovákov k činu. Preto siahli k tvrdším prostriedkom a vyvolali pouličné demonštrácie bratislavských Nemcov. Mestom pochodovali polovojenské oddiely Deutsche Partei Franza Karmasina i jej mládežnícke oddiely (Deutsche Jugend). Uniformované devy a mladíci vykrikovali hesla "Slobodu aj pre Nemcov v Bratislave!“ a "Chceme domov, do ríše!“ Akoby dávali najavo: ak sa vy neodtrhnete od Prahy, my vám odtrhneme Bratislavu a pripojíme ju k Nemeckej ríši.

A aby toho nebolo málo, v meste začali vybuchovať časované míny – jedna na Primaciálnom námestí pri kláštore jezuitov, druhá pri moste. Krátko predtým navštívil Karola Sidora, ktorý 11. marca nahradil Tisa na poste premiéra autonómnej vlády, Hitlerov emisár, štátny tajomník Wilhelm von Keppler. Vraj dostali memorandum od istých slovenských kruhov, ktoré chcú vyhlásiť samostatnosť a žiadať Berlín o ochrannú ruku. Čo si o tom myslí? Sidor povedal, že o niečom takom počuje prvýkrát a odmietol sa o vyhlásení samostatnosti vôbec baviť. Kepller sa urazil: vari si len Sidor nemyslí, že si to v Berlíne celé vymysleli? To sa stalo v nedeľu 12. marca nad ránom a podvečer otriasli centrom mesta detonácie. Nebola to náhodou odpoveď na Sidorovo odmietnutie?

Jozef Teslík: Oslavy II. celoštátneho nástupu...
Jozef Teslík: Oslavy II. celoštátneho nástupu Hlinkovej mládeže (HM) v Bratislave (r. 1943). Autor: B. Koklesová: V tieni tretej ríše, Slovart 2009 / Slovenský národný archív

Dosť na tom, že Berlín sa vzápätí preorientoval na odstaveného Tisa a poslal ešte vo večerných hodinách 12. marca do Bánoviec, kam sa ten dočasne utiahol, sprostredkovateľov s pozvánkou na návštevu k Hitlerovi.

Preč od Prahy, bližšie k Berlínu

Čo sa vtedy dialo v Prahe? Ústredná vláda, samozrejme, vedela, že Hitler chce zasadiť posledný úder Československu a že pritom počíta aj s odstredivými silami na Slovensku. Toho sa obávala už po Mníchove pred piatimi mesiacmi, keď sa v Žiline konali politické rokovania o vyhlásení slovenskej autonómie. Radikáli z vedenia ľudovej strany, predovšetkým Ďurčanský a Mach, navrhovali okamžite vyhlásiť samostatný slovenský štát. "Možno, že nikdy viacej nebudeme mať také priaznivé podmienky na uplatnenie všetkých požiadaviek,“ zvolal vtedy Ďurčanský, "ako teraz, keď všetci naši protivníci zložili dobrovoľne svoju zbraň k našim nohám!“

Tiso pred poslancami zamlčal, že po audiencii u Hitlera počas nočných rokovaní z 13. na 14. marca podpísal žiadosť o ríšsku ochranu.

Prevládlo však stanovisko umierneného krídla HSĽS neunáhliť sa, ktoré sa 6. októbra 1938 premietlo aj do záverečného dokumentu, do tzv. Žilinskej dohody. Ústavným prijatím autonómie, územnej samosprávy Slovenska malo byť jeho štátoprávne postavenie v rámci ČSR (teraz už federatívnej) "definitívne vyriešené“. V nezverejnenom uznesení predsedníctva HSĽS sa však hovorilo, že strana bude pracovať na dosiahnutí štátnej samostatnosti Slovenska do jedného až troch rokov.

Viacerí historici predpokladajú, že keby Praha požiadavky autonómie zo Žiliny odmietla, tak ľudáci presadia úplne odtrhnutie Slovenska. V takom prípade boli ústredné štátne orgány – podľa dochovaných archívnych materiálov – pripravené zasiahnuť. Čo by asi nasledovalo, možno si len domýšľať. Praha však pristúpila na podmienky a už 7. októbra vymenovala autonómnu vládu na čele s Tisom na základe návrhu slovenskej strany.

"Najhoršie mraky, ktoré ležali nad našou nešťastnou krajinou v týchto dňoch, sa rozptýlili,“ komentovali vtedy udalosť s neskrývanou úľavou Lidové noviny. "Bola to obava, že slovenský autonomizmus stane sa pod vplyvom katastrofálnych zmien separatizmom. Slováci však nepodľahli lákavým zvodom začleniť sa do iného rámca než československého.“

Ale uplynulo päť mesiacov a prízrak odtrhnutia Slovenska pociťovala Praha ešte väčšmi. Po tom, čo sa dozvedela o tajnom vyjednávaní slovenskej delegácie v Berlíne koncom februára 1939, zapochybovala aj o Tisovej lojalite. Nekryje náhodou separatistov? Predseda centrálnej vlády Rudolf Beran ho označil dokonca za separatistu. A uveril správam o chystanom pronemeckom prevrate v Bratislave. Praha tentoraz zasiahla silou preventívne a využila na to tzv. Homolov puč. V noci z 9. na 10. marca začali Slovensko obsadzovať české bezpečnostné jednotky. Zatkli okolo 250 ľudáckych radikálov, vrátane Tuku a Macha, Ďurčanskému sa podarilo utiecť do Viedne.

Zosadený Tiso sa uchýlil najprv do kláštora v Bratislave, neskôr odcestoval do Bánoviec, aby tam počkal na ďalší vývoj situácie. Sidor iba neochotne, pod tlakom vedenia HSĽS a na veľké naliehanie Háchu i Berana, súhlasil s tým, že dočasne sa ujme samosprávy na Slovensku, ale pod podmienkou, že Praha okamžite prepustí väznených radikálov a prestane sa starať do výkonu štátnej moci na Slovensku. Praha pochopila, že prestrelila a Sidorovi vyhovela.

Plánom nacistického Nemecka však konsolidácia situácie v ČSR nevyhovovala. "Berlín potom robil všetko pre to, aby si mohol vyfabrikovať dôkazy o vnútorných nepokojoch v štáte,“ približuje Michal Schvarc z Historického ústavu SAV, "a odôvodnil tak svoj zásah v Čechách a na Morave ako akciu, ktorá mala prispieť k znovuzískaniu stability v nepokojnom stredoeurópskom regióne.“

Hitler zároveň hral s maďarskou a poľskou kartou, aby Slovákov dokopal k vyhláseniu samostatnosti. Svedčí o tom aj Hitlerom zinscenovaná scénka so správou o pohybe maďarských vojsk pri slovenských hraniciach. Strašil: ak sa neodtrhnete od Prahy, zhltne vás Maďarsko a Poľsko. Ribbentrop a Keitel vraj boli nespokojní s tým, že Tiso nevyhlásil samostatnosť Slovenska už z Berlína a ponechal to na rozhodnutie snemu.

Joseph Goebbels však o výsledku nepochyboval a pre Tisov postup mal pochopenie. "Žiadna revolúcia, všetko musí byť ústavné a s odkrytými kartami,“ zapísal si nacistický šéf propagandy do denníka po tom, čo sa zastavil u Hitlera po inštrukcie. Na pláne vojenského obsadenia Čiech a Moravy sa nič nemenilo, dozvedel sa. Operácia potrvá päť dní s tým, že už prvý deň budú vojaci wehrmachtu v Prahe. Ešte predpoludním zvolal Goebbels vybraných zástupcov tlače, aby ich zoznámil so situáciou. "Nariaďujeme, aby sa označenie Československo naďalej nepoužívalo,“ povedal. "Budeme hovoriť o území Čiech a Moravy ako o starobylých nemeckých teritóriách.“

Deň nemeckých frontových bojovníkov v...
Deň nemeckých frontových bojovníkov v Bratislave (r. 1940). Autor: B. Koklesová: V tieni tretej ríše, Slovart 2009 / Slovenský národný archív

"Ináč nás roztrhnú Maďari“

Medzitým sa v Bratislave schádzal Slovenský snem, ustanovený v decembri 1938 na základe nedemokratických volieb. Boli to voľby, ktoré historik Ľubomír Lipták kedysi nazval totalitnou fraškou, veď im nechýbala ani "jednotná kandidátka“. Totiž mesiac po vyhlásení autonómie získala ľudová strana na Slovensku mocenský monopol, a to zákazom ľavicových a pohltením niektorých pravicových strán.

Tisovi stačilo trikrát zopakovať Hitlerov odkaz ohľadne odtrhnutia Slovenska od Prahy: Musí to byť „blitzschnell“, „blitzschnell“, „blitzschnell“!

Štrnásteho marca 1939 krátko pred 11. hodinou sa v zasadačke Krajinského zastupiteľstva (teraz stará budova SNR) na Župnom námestí zišlo 57 poslancov snemu, vrátane z väzenia prepustených radikálov HSĽS. Kým zaznelo zvonenie, ktoré oznamovalo začiatok zasadnutia, poslanci sa čo-to dozvedeli od členov vedenia strany, ktorí predtým počúvali Tisov výklad na schôdzke jej predsedníctva. Na čom sa vlastne uznieslo? "Musíme vyhlásiť samostatnosť, ináč nás obsadia a roztrhnú Maďari a hádam aj Nemci,“ zdôveroval sa priateľom podpredseda strany Jozef Buday. Zasadnutie otvoril podpredseda snemu Karol Mederly, ktorý po odbavení nevyhnutných procedúr vyhlásil ďalšie rokovanie za tajné – galérie zasadacej siene sa museli vyprázdniť. Po piatich minútach dal najprv slovo premiérovi Sidorovi. Ten len stručne zrekapituloval udalosti tých troch dní, keď vládol a vzápätí – podal demisiu. Potom sa ujal slova Tiso a nemusel nikoho presviedčať, stačilo trikrát zopakovať Hitlerov odkaz ohľadne odtrhnutia Slovenska od Prahy: Musí to byť "blitzschnell“, "blitzschnell“, "blitzschnell“!

Po Tisovom prejave o 11.45 hod. nasledovala 15-minútová prestávka a po nej dal predseda snemu Martin Sokol bez akejkoľvek rozpravy hlasovať: "Kto súhlasí s tým, aby bol vyhlásený samostatný Slovenský štát, nech vstane.“

Ako postrehol americký historik James M. Ward, kostrbatou štylizáciou otázky sa predseda snemu vyhol tomu, aby oficiálne navrhol vyhlásenie samostatnosti. "Nikto si asi nechcel tú zodpovednosť pred históriou vziať na seba, lebo veď sa nevedelo… čo bude popoludní alebo na druhý deň s tým Slovenskom,“ potvrdil Sokol vo svojej výpovedi pred Národným súdom vo februári 1947.

"Tú zodpovednosť“ si nevzal na seba ani Tiso. Prečo nie, to vysvetľoval oveľa neskôr jeden z členov snemu Pavol Čarnogurský: "Tiso ako kňaz, v obave, aby nekompromitoval katolícku cirkev, rozhodol sa svoje schopnosti a politické nadanie použiť len na to, aby bol prostredníkom. Podával situáciu, ktorú prežíval, veľmi sugestívne, aby vyvolal u civilov potrebnú reakciu, ale sám takmer majstrovsky uhýbal iniciatíve.“

Ráno 15. marca wehrmacht prekročil české hranice. Do večera okupoval celú krajinu a Hitler sa ubytoval na Hradčanoch.

Hlasovalo sa teda povstaním. Všetkých 57 prítomných poslancov vstalo, nevynímajúc poslancov bývalých celoštátnych strán (s ústredím v Prahe) a vrátane poslancov evanjelického vierovyznania. Ktorýsi poslanec zanôtil hymnickú pieseň Hej, Slováci! Ostatní opäť vstali a spievali: "Hrom a peklo, márne vaše proti nám sú vzteky!“

Nasledovala ďalšia 15-minútová prestávka, po ktorej sa zasadalo opäť verejne. Snem schválil zákon, ktorým sa pretvoril na zákonodarný orgán. Jeho predsedníctvo potom vymenovalo vládu na čele s Tisom, podpredsedom Tukom, ministrom vnútra Sidorom a ministrom zahraničia Ďurčanským, ktorá až do prijatia ústavy prebrala všetku výkonnú moc v Slovenskom štáte. Tým sa zasadnutie skončilo.

O pol druha hodiny vystúpil v rozhlase Šaňo Mach, vtedajší šéf úradu propagandy, aby oznámil verejnosti novinu: "Čo sa dnes v utorok cez poludnie na historickej bratislavskej pôde stalo, bolo nutnosťou… Išlo o to, alebo zachrániť náš národný život, alebo zahynúť.“ Táto veta prešla do slovenskej mytológie, stala sa nadlho raison d'être vzniku prvej, nedemokratickej Slovenskej republiky a stúpenci Tisovho režimu ju dodnes používajú ako hlavný argument.

Ale vráťme sa znovu o 80 rokov späť. Ako prvé uznalo Slovenský štát nacistické Nemecko. Jeho generálny konzul v Bratislave Ernst von Druffel dostal o tom pokyny od Ribbentropa hneď po zasadnutí snemu 14. marca. Mal tlmočiť pozvanie pre slovenskú vládu na rokovanie o ochrannej zmluve. Tiso vzápätí poďakoval za pozvanie a sľúbil vyslať delegáciu na toto rokovanie. Zároveň požiadal Berlín, aby jednotky wehrmachtu, pripravené za Petržalkou, neprechádzali na Moravu cez Bratislavu. Pri moste cez Dunaj sa totiž zhromaždil niekoľkotisícový dav tunajších Nemcov, aby ich vítal a žiadal o pričlenenie mesta k nemeckej ríši.

Ladislav Roller: Výchovné práce Hlinkovej...
Ladislav Roller: Výchovné práce Hlinkovej mládeže pre dievčatá (HMD) v Bratislave (r. 1941). Autor: B. Koklesová: V tieni tretej ríše, Slovart 2009 / Slovenský národný archív

Vojsko Bratislavu obišlo, ale jej zachovanie v slovenských hraniciach nebolo vôbec Tisovou zásluhou, ako vykladajú jeho obdivovatelia. Ako vyplýva z historických výskumov, Hitler odmietol akceptovať tieto požiadavky karpatských Nemcov už po Mníchove a Viedenskej arbitráži. Uspokojil sa s anexiou Devína.

Áno, prípravy na obsadenie Čiech a Moravy wehrmachtom vrcholili práve 14. marca 1939, preto vyhlásenie samostatnosti Slovenska prišlo Berlínu veľmi vhod. Goebbelsova propaganda mohla do sveta vytrubovať: Pozrite, s Čechmi nedokážu pokojne v zhode nažívať nielen Nemci, ale ani Slováci, československý štát je zlý vo svojich základoch, treba ho zrušiť!

Večer 14. marca bol pozvaný do Berlína na schôdzku s Hitlerom prezident Hácha, cestoval tam zvláštnym vlakom. Führer nechal čakať Benešovho 66-ročného nástupcu do polnoci, aby ho vyčerpal. "V jednej chvíli Hácha omdlieva, v druhej kapituluje,“ zapísal si do denníka Goebbels. "Prijíma viac, než sa nám snívalo. A bezvýhradne. Svojim jednotkám nariaďuje, aby nekládli odpor.“

V skutočnosti sa to síce udialo, ale po vyhrážkach a planých sľuboch. Zlomený prezident podpísal vyhlásenie o tom, že führer berie český národ pod ochranu Nemeckej ríše v naivnej viere, že dodrží uzavreté dohody.

Ráno 15. marca wehrmacht prekročil české hranice. Do večera okupoval celú krajinu a Hitler sa ubytoval na Hradčanoch. Berlín čakal, ako zareaguje Západ. Britský premiér Neville Chamberlain sa pod tlakom verejnej mienky odhodlal protestovať proti porušeniu Hitlerových sľubov z Mníchova, že zvyšku Československa (okliešteného o pohraničné oblasti) sa už nedotkne. A čo na to Hitler? Odmietol brať Chamberlaina vážne…

Limity suverenity "ochraňovaného“

Hitler sa správal ako typický výpalník. Aj Slovákom ponúkol ochranu, aby si vraj mohli "samostatne“ vládnuť, ale očakával za to isté služby a službičky, rôzne profity. Nezabúdajme, že už pol roka po vzniku Slovenského štátu tiahla slovenská armáda po boku vojsk wehrmachtu proti susednému Poľsku. Špičky ľudovej strany očividne podcenili riziká, ktoré "nezávislosť“ pod nemeckou réžiou so sebou prinášala.

Ochrannú zmluvu (Schutzvertrag) dohodol Hitler s Tisom na rokovaní vo Viedni 18. marca 1939. V ten deň ju podpísali Tuka a Ďurčanský, o deň neskôr Tiso a 23. marca Ribbentrop v Berlíne. Vtedy nadobudla platnosť a platná mala byť 25 rokov. Podľa historika Schvarca zmluva jasne definovala limity novonadobudnutej štátnosti: "Okrem prevzatia ochrany Nemecka nad územnou integritou a podriadenia zahraničnej politiky línii ríšskej vlády sa ďalšie body tohto zásadného dokumentu týkali ochrannej zóny na západnom Slovensku (de facto pod kontrolou nacistov) a budovania slovenskej armády „v úzkej zhode“ s nemeckým wehrmachtom.“

Rovnako závažný charakter mal aj tajný dodatok „o hospodárskej a finančnej spolupráci“. Ten bol dokonca o niečo obšírnejší ako samotná zmluva, hoci pozostával len zo štyroch článkov. „Spolupráca“ sa podľa článku 1 mala realizovať v oblasti poľnohospodárstva „zvyšovaním a usmerňovaním slovenskej poľnohospodárskej produkcie“, v oblasti lesného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu, v oblasti prieskumu a využívania nerastného bohatstva Slovenska, priemyselnej výroby a výstavby dopravnej komunikačnej siete, zohľadňujúc pritom takmer výlučne nemecké záujmy.

"Článok 2 obsahoval ustanovenia o zriadení Slovenskej národnej banky (SNB) a vytvorení vlastnej slovenskej meny,“ dokresľuje Schvarc. "Na vzniku emisnej banky sa mala podieľať ríšska banka, ktorá do direktória SNB menovala poradcu s právom „spolupodieľať sa na všetkých dôležitých rozhodnutiach“ banky. Komisia ríšskej banky pricestovala do Bratislavy už 26. marca 1939 a výraznou mierou sa podieľala na uvedení banky do chodu a vypracovaní vládneho nariadenia o SNB, ktoré bolo publikované v zákonníku 3. apríla. Ďalší bod tajného dodatku sa týkal úpravy tovarového a platobného styku. Slovenskej strane zároveň určoval viesť hospodárske rokovania s inými štátmi až po uzatvorení patričnej dohody s Nemeckom. To bolo ďalšie obmedzenie už aj v tak úzko vymedzenej zahraničnej politike, pričom Bratislava mala o rokovaniach s inými štátmi informovať aj Berlín.“

Čiže články tajného dodatku zmluvy len zvýraznili závislosť nového štátu od svojho „ochrancu“. Bolo možné vôbec hovoriť o samostatnosti rozhodovania sa pri takejto miere tútorstva? Nacistické Nemecko podľa Schvarca ponechávalo Tisovmu režimu napriek uvedeným obmedzeniam pomerne veľký manévrovací priestor v oblasti vnútornej politiky. Až do konca júla 1940 boli zásahy nemeckého tútora do vnútorného diania minimálne, hoci od začiatku roku 1940 narastala v Berlíne miera nespokojnosti s vývojom v „ochraňovanom štáte“. Zmena nastala koncom júla 1940, keď v Salzburgu Hitler s Ribbentropom naoktrojovali Tisovi personálne zmeny vo vláde a rezorty po politicky odpísanom Ďurčanskom získali Tuka (zahraničie) a Mach (vnútro).

Čo je potom pravdy na nostalgických spomienkach pamätníkov, ktorí tvrdia, že v "slovákštáte“ sa žilo lepšie ako v medzivojnovom Československu? Niečo z nich možno pripísať na vrub zradnej pamäti, v prvom období prvej Slovenskej republiky sa však naozaj žilo lepšie, hoci nie každému, ale dozaista mnohým. A na úkor židovského obyvateľstva krajiny, ktorému Tisova moc postupne odnímala občianske a ľudské práva na život. Ako upozorňuje historik Ivan Kamenec, veľká časť slovenskej spoločnosti bola fascinovaná už samotným vznikom vlastného štátu. Ten vznik priniesol príslušníkom slovenskej inteligencie predtým nepoznané možnosti profesijného a spoločenského uplatnenia. Tisíce Slovákov nastúpili do služieb novozriadených inštitúcií štátu a na miesta vyradených českých či židovských zamestnancov. Ďalší prišli ľahko k majetku, niektorí aj k bohatstvu – "vďaka“ arizáciám židovských podnikov.

Ale neskôr, keď sa "ochranca“ čoraz viac zamotával a vyčerpával na frontoch svetovej vojny, požadoval viac a viac od "ochraňovaného“ v živej sile i materiálne. A žilo sa horšie, žilo sa zle, pričom mnohým. Až tak zle, že v auguste 1944 povstali proti tomuto prepožičanému, darovanému, totalitnému, "ochraňovanému“ a iba zdanlivo samostatnému štátu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#adolf hitler #Jozef Tiso #Slovenský štát
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku