Hromadením zbraní proti ich použitiu. Dokedy ešte?

Ak sa dnes vo svete skutočne začínajú preteky v zbrojení, tak sú už šieste v novodobých dejinách a piate v poradí medzi Američanmi a Rusmi. Tie predchádzajúce štyri zasiahli tak či onak aj Slovensko. Ako vlastne, to si hneď povieme.

25.03.2019 12:00
gorbačov, reagan Foto:
Michail Gorbačov a Ronald Reagan podpisujú zmluvu o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu v decembri 1987.
debata (7)

Pojem „preteky v zbrojení“ sa začal používať ešte pred prvou svetovou vojnou, keď vtedajšie námorné veľmoci – predovšetkým Nemecko a Veľká Británia – súperili vo výstavbe najťažších bojových lodí, tzv. dreadnoughtov, poháňaných parnými turbínami. Šiesta loď tohto mena HMS Dreadnought nastúpila do služby Kráľovského námorníctva v roku 1906 a bola považovaná za najrýchlejšie i najlepšie vyzbrojené vojnové plavidlo svojej doby. Za zmienku stojí, že Dreadnought je dodnes jedinou bojovou loďou, ktorej sa podarilo potopiť ponorku (v marci 1915 taranovala nemeckú ponorku U-29).

Ale nás viac zaujímajú raketové a jadrové preteky počas studenej vojny. Ich prvé kolo sa vlastne začalo už na sklonku horúcej, druhej svetovej…

Ako predbehnúť Ameriku

Deti sa narodili v poriadku. Týmito slovami sa začínal telegram, ktorý večer 16. júla 1945 dostal americký prezident Harry Truman, nachádzajúci sa práve v okupovanom Nemecku. Išlo o správu storočia, ktorá po dešifrovaní oznamovala, že jadrový pokus v púšti Nového Mexika sa skončil úspešne.

"Deti“ z telegramu, to boli prvé atómové bomby pod kódovým označením Little Boy a Fat Man. Prvú sme práve úspešne vyskúšali naostro, druhú – jej presnú kópiu – môžeme kedykoľvek použiť pri útoku na Japonsko, oznamoval ďalej telegram. Sila výbuchu Little Boy prekonala všetky očakávania vedcov z manhattanského projektu. Dosiahla ekvivalent 20-tisíc ton trinitrotoluénu, čo sa rovnalo účinku asi 2-tisíc najväčších klasických bômb z čias druhej svetovej vojny.

Na druhý deň sa v Postupime pri Berlíne začal summit Veľkej trojky za účasti sovietskeho lídra Josifa Stalina a britského premiéra Winstona Churchilla o novom usporiadaní Európy a o ďalšom postupe vo vojne s Japonskom.

Po skončení zasadnutia Truman podišiel k Stalinovi a medzi štyrmi očami mu povedal, že Spojené štáty majú bombu nezvyčajnej sily a že ju mienia zhodiť na Japonsko. Stalin pozorne a úplne pokojne vypočul prezidenta, ocenil, že mu to oznámil, ale – na nič sa nepýtal. Bol totiž o celej veci dobre informovaný z vlastných zdrojov. A dokonca už stihol dať pokyn, aby sa urýchlili práce na sovietskom uránovom projekte.

"Hirošima otriasla celým svetom, pretože narušila jeho rovnováhu,“ povedal Stalin vedúcemu projektu Borisovi Vannikovovi. Výroba atómovej bomby sa odvtedy stala v ZSSR prioritou č. 1. V praxi to znamenalo neobmedzené financovanie alebo tzv. otvorený účet v štátnej banke. Známe heslo "dobehnúť a predbehnúť Ameriku“ sa začalo v ZSSR prvýkrát uplatňovať práve na tomto strategickom ťahu. V Spojených štátoch pracovalo na projekte Manhattan 125-tisíc ľudí. V Sovietskom zväze sa ich zapojilo už do konca roku 1945 trikrát viac! Americké i britské tajné služby sa hlboko mýlili, keď vtedy odhadovali, že Sovieti vyskúšajú svoju A-bombu najskôr v roku 1952. Stalo sa tak o tri roky skôr.

V roku 1946 prišli USA s návrhom na kontrolu jadrových výskumov a zásob uránu na celom svete, Sovietsky zväz však tzv. Baruchov plán odmietol. Dôvod? Spojeným štátom by vraj zabezpečil monopol na jadrové zbrane. Američania zase nepristúpili na sovietsky protinávrh – zničiť všetky jadrové zbrane, čiže v tom čase len americké…

Koniec spojeneckých vzťahov v protihitlerovskej Veľkej trojke ohlásil Churchillov prejav na univerzite vo Fultone (USA). Vyčítal v ňom Stalinovi, že porušuje sľuby z Jalty a znemožňuje demokratický vývoj v krajinách východnej a strednej Európy. Približne v tom istom čase, v apríli 1946, poslal šéf americkej vojenskej misie v Moskve George Kennan „dlhý telegram“ (pod týmto názvom sa zapísal aj do histórie, lebo mal až 8¤000 slov) ministrovi zahraničia USA Jamesovi Byrnesovi: „Je chybou domnievať sa, že sovietsky vývoz revolúcie možno zastaviť ústupkami či kompromismi, tie Kremeľ iba povzbudia, lebo ich bude považovať za slabosť Západu.“

Kennan videl jedinú možnosť v politike tzv. zadržiavania komunizmu a nepretržitého nasadzovania sily v tých častiach sveta, kam preniká Sovietsky zväz.

Tak vznikla Trumanova doktrína, ktorá najprv ekonomickým nátlakom zastavila postup komunizmu v Európe. Začalo sa to odmietnutím pôžičky Francúzsku a Taliansku, ak nedostanú komunistov z vlády, pokračovalo Marshallovým plánom a končilo vojenskými opatreniami – založením NATO pred 70 rokmi a vyzbrojovaním západného Nemecka.

Urán nad všetko zlato

Začala sa studená vojna medzi USA, ZSSR a ich spojencami. Preteky v zbrojení, prerušované politickými odmäkmi, uvoľňovaním napätia vo vzájomných vzťahoch a rokovaniami, ktoré sa občas končili aj dohodami o odzbrojení, boli jej súčasťou.

Ako sa prvé kolo tejto rivality dotklo bývalej ČSR, a teda i Slovenska? Už 27. augusta 1945 obsadili sovietske jednotky – vtedy sa ešte nachádzali na našom území – jáchymovské bane. A čoskoro tam začal pracovať početný štáb sovietskych expertov. V tajnej medzivládnej zmluve sa hovorilo o „výskume všetkých nálezísk v Československu, obsahujúcich rádium a rádioaktívne prvky“. Vďaka tomu získal Sovietsky zväz kontrolu aj nad lokalitami, v ktorých vtedy ešte nebol dokončený ani geologický prieskum. Na Slovensku išlo najmä o ložiská Novoveská Huta, Muráň, Selec a ďalšie v okolí Spišskej Novej Vsi.

„Stalin prikázal Berijovi, aby vedenie týchto prieskumných prác v zahraničí zveril orgánom zahraničnej rozviedky,“ píše ruský historik Vladimir Gubarev a opiera sa pritom o sprístupnené archívy NKVD. Z tých istých prameňov vyplýva, že bez československého uránu by sotva vznikol prvý sovietsky jadrový reaktor i atómová bomba.

Podľa slovenského odborníka Jozefa Daniela, bývalého pracovníka spišskonovoveského Uranpresu, prvé skupiny sovietskych expertov prišli na Spiš už v roku 1946 a o rok neskôr sa tam začalo s intenzívnym prieskumom i ťažbou rádioaktívnej rudy. „Na Slovensku sa však táto ruda nikdy nespracovala, celá ťažba sa vozila na sovietsku Ukrajinu, do Estónska a do českých podnikov,“ dodáva Daniel. Štatistika o ťažbe uránu patrila vtedy medzi najprísnejšie strážené štátne tajomstvá. Dnes sa už vie, že napríklad ťažbou rudy z ložiska Novoveská Huta sa za 28 rokov získalo 286 ton vzácneho kovu.

Samozrejme, oveľa viac sa ho vyťažilo v jáchymovských baniach. Rozsah ťažby však čoskoro narazil na nedostatok baníkov. Totalitný režim preto od roku 1948 začal podľa sovietskeho vzoru zriaďovať pri uránových baniach pracovné tábory. Uprostred 50. rokov v nich držali okolo 60-tisíc odsúdených, medzi nimi množstvo politických väzňov. „Pracovali sme v rádioaktívne zamorenom prostredí a keď sme dávali rudu, bol u nás ruský geológ takmer každý deň,“ spomínal známy salezián Anton Srholec. Do Jáchymova ho v roku 1951 zavreli po tom, čo sa s priateľmi pokúsil emigrovať do Rakúska.

Slovensko – samá zbrojovka

V auguste 1949 odpálili v ZSSR prototyp atómovej bomby. O pol roka neskôr sa skončil jadrový monopol USA. Už predtým Stalin vyhlásil: „Budeme mať atómovú bombu a budeme mať aj viac.“ Prezidenta Trumana to podnietilo, aby povolil vývoj ešte ničivejšej termonukleárnej zbrane – vodíkovej bomby. Neskôr sa ukázalo, že vedecký tím pod vedením fyzika Igora Kurčatova sa z A-bomby preorientoval na tento výskum už v septembri 1949. V novembri 1952 otestovali najprv vodíkovú bombu Američania a o rok neskôr aj Sovieti.

Medzitým sa síce Spojeným štátom podarilo „zadržať“ komunizmus v Európe, ale on nečakane postupoval v Ázii. V októbri 1949 vyhlásil Mao Ce-tung ľudovú republiku v Číne a Moskva s Pekingom uzavrela dohodu o vojenskej spolupráci.

V apríli 1950 dokončil Paul Nitze z amerického ministerstva zahraničných vecí analýzu vzťahov medzi Západom a Východom. V dokumente označenom skratkou NSC-68 sa tvrdilo, že vojenská sila Sovietov presahuje potreby vlastnej obrany a chcú ju použiť na dobytie západnej Európy, ale že ani Kanada a USA sa nemôžu cítiť bezpečne. Nitze odporučil venovať 20 percent rozpočtu na zbrojenie, predovšetkým na letectvo a jadrové zbrane. Truman tento dokument o pol roka podpísal.

Dnes už je jasné, že Nitzeho analýza vychádzala z mylných predpokladov. Američania už v roku 1949 mali 280 atómových bômb, kým Sovieti ich ešte aj v roku 1952 mali iba 40. Na porovnanie – USA v tom čase už disponovali 520 a Veľká Británia 160 bombami.

Trumanovo rozhodnutie schváliť Nitzeho dokument však urýchlila aj invázia vojsk severokórejského vodcu Kim Ir-sena do Južnej Kórey. Kim mal Stalina presvedčiť, že len čo prekročia 38. rovnobežku, vypukne na juhu komunistické povstanie proti nenávidenému Liovmu režimu. Nestalo sa, do konfliktu vstúpili vojská OSN vedené Američanmi a neskôr aj armáda „dobrovoľníkov“ z Číny.

Kórejská vojna vyvolala ďalšie kolo pretekov v zbrojení. Prezident Truman prijal vtedy aj program extenzívneho konvenčného prezbrojenia. Do roku 1953 sa americký obranný rozpočet strojnásobil na 50 miliárd dolárov. USA zvýšili počet svojich divízií v Európe na päť a vo februári 1952 sa rozhodlo, že spojené sily NATO majú dosiahnuť 90 divízií.

A čo na to Moskva? Sovieti nestačili držať krok s Američanmi ekonomicky, v roku 1951 ich vojenské výdavky dosiahli len 10 miliárd rubľov. A tak im museli čoraz viac pomáhať satelitné štáty. Československo s rozvinutým ťažkým priemyslom malo vo vyzbrojovaní armád východného bloku zohrať významnú úlohu, stávalo sa „kováčňou ľudovodemokra­tického tábora“.

Jednoduchý protiatómový úkryt pre rodinu.... Foto: YAPLAKAL.COM
protiatómový úkryt Jednoduchý protiatómový úkryt pre rodinu. Dobová reklama z amerických novín.

Slovenský historik Michal Štefanský upozorňuje v tejto súvislosti na moskovskú poradu predsedov komunistických strán a ministrov obrany piatich štátov, ktorá sa za prítomnosti Stalina a jeho maršalov konala ešte v januári 1951. „USA uviaznu v dôsledku kórejskej vojny na dva až tri roky v Ázii, čím vznikne mimoriadne priaznivá situácia pre svetové revolučné hnutie v Európe,“ tvrdil na porade Stalin. „Nuž a toto obdobie bude treba využiť na vybudovanie moderných armád prostredníctvom mobilizácie všetkých ekonomických a ľudských zdrojov.“ Niekedy na rozhraní rokov 1953 – 1954 mal totiž podľa Stalina prepuknúť ozbrojený konflikt medzi Východom a Západom.

Čo to znamenalo pre Slovensko? Zbrojná výroba sa presúvala z územia Čiech na strategicky bezpečnejšie slovenské teritórium, najmä do hornatého Stredoslovenského kraja. V rokoch 1951 – 1953 prešli na tzv. špeciálnu výrobu okrem Dubnice a Považskej Bystrice (tie s ňou začali už pred vojnou) aj závody v Martine, Trenčíne, Bánovciach nad Bebravou a Prakovciach. Nové zbrojné prevádzky postupne vyrástli vo Vígľaši, v Hriňovej a v Strážskom.

Nie všade mali na takúto náročnú strojársku výrobu pripravený dostatok kvalifikovaných pracovníkov. Nie všade sa dbalo na kvalitu a nie všade mali zmysel pre technologickú disciplínu „Zbrojilo sa toľko, že zbrojná výroba vytlačila zo strojárskych závodov civilnú,“ pripomína Štefanský, "na trhu vznikali závažné disproporcie, nedostatok spotrebného tovaru.“

Napriek tomu zbrojovky neplnili vytýčené plány. Preto sa pod tlakom z Moskvy i z Prahy začalo "kvaltovať“ so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami, vrátane porušovania bezpečnostných predpisov. Len v roku 1952 tu boli dve veľké priemyselné havárie. V objekte 400 Závodu K. J. Vorošilova v Dubnici výbuch usmrtil 10 pracovníkov a 11 ťažko zranil. Výbuch v bratislavskej Dimitrovke (Dynamitke) zabil šesť pracovníkov.

Plánované počty československej armády vzrástli už v roku 1950 na 297¤500 osôb, čiže o viac ako 100¤000 v porovnaní s rokom 1946. V tom neboli započítané vojská povolané na manévre. A v rokoch 1951 až 1952 mala československá armáda najvyššie počty od vzniku ČSR v roku 1918.

Vyrábate rakety ako párky

Jednou zo zvláštností studenej vojny v jej prvých fázach bolo aj to, že protivníci šírili o sebe bludy a občas im aj uverili. Tvrdí to napríklad holandský bádateľ Yvan Vanden Berghe z univerzity v Antverpách. Len tak sa mohlo stať, že v kruhoch NATO očakávali sovietsky útok na západnú Európu v rokoch 1953 – 1954, hoci Stalin ani jeho nástupcovia neboli na také niečo vôbec pripravení. Ako vyplýva z pamätí Nikitu Chruščova, v Kremli sa vtedy vážne obávali agresie zo strany Spojených štátov a ich spojencov.

Vojnovú hystériu na oboch stranách železnej opony živili nesprávne odhady vojenskej sily protivníka. Napriek úsiliu výzvedných služieb jedným aj druhým dlho chýbali (vlastne až dovtedy, kým sa neobjavili kozmické satelity) objektívnejšie informácie. Kremeľ z toho ťažil a úspešne kamufloval skutočný stav vecí. Britský analytik maďarského pôvodu Gabriel Partos uvádza vo svojom prehľade udalostí studenej vojny kuriózny prípad, keď Sovieti vyvolali falošnú predstavu o bombardéroch dlhého doletu Miasičev (na Západe známe pod označením B – 4 Bison). V roku 1955 predstavili zahraničným vojenským pridelencom desať týchto lietadiel, ale tak, že po širokom oblúku sa opäť objavili nad hlavami hostí. Vznikol dojem, že ich majú veľa a prezident Dwight Eisenhower musel na naliehanie svojich poradcov a vojensko-priemyselného komplexu posilniť americké strategické letectvo.

Iný príklad z roku 1957: po vypustení sovietskej umelej družice Sputnik vznikli prehnané predstavy o sovietskej raketovej technike. Umocnil ich vtedajší líder Chruščov, ktorý po prehliadke v jednom závode na výrobu rakiet povedal tamojším robotníkom: „Teraz vyrábate rakety skutočne ako párky.“ Dostalo sa to do médií a americká strana reagovala posilnením svojich strategických raketových síl. Pritom ešte aj koncom roku 1963 mali USA 550 medzikonti­nentálnych balistických striel, zatiaľ čo ZSSR ani nie 100.

Neskôr už obe strany mali o svojich vojenských možnostiach celkom objektívne informácie, napriek tomu neprestávali produkovať rakety ako na bežiacom páse. Vari zo zotrvačnosti? V roku 1967 mali Spojené štáty už 1¤000 medzikontinen­tálnych rakiet a zastavili sa. Vraj prečo bola cieľom tisícka? „Lebo to robilo dojem,“ prezradil už na sklonku studenej vojny jeden z poradcov prezidenta Johna Kennedyho.

Ani na sovietskej strane nebol podobný neracionálny prístup ničím výnimočným. V roku 1961 vyskúšala Moskva na jadrovej strelnici Novaja zemľja mohutnú termonukleárnu bombu, nazývanú Cár-bomba, s energiou okolo 58 megaton trinitrotoluénu. Rovnalo sa to približne 1 500-násobku kombinovanej energie atómových bômb zhodených na Hirošimu a Nagasaki. Tlakovú vlnu pozorovali 700 kilometrov od miesta výbuchu, teplo, ktoré pri explózii vzniklo, mohlo spôsobiť popáleniny 3. stupňa do vzdialenosti až 100 km. Načo to bolo dobré? Tiež išlo o to, urobiť dojem. A zastrašiť. Vojenská konfrontácia veľmocí v období studenej vojny totiž spočívala na teórii vzájomného zničenia. Podľa nej vlastníctvo silných zbraní je nevyhnutné na odstrašenie protivníka, aby nepoužil rovnako silné zbrane. Spočíva v presvedčení, že ani druhá strana v prípade, ak zaútočí ako prvá, nemôže prežiť, lebo sa vystaví rovnako zničujúcemu odvetnému úderu.

Záber explózie sovietskej Cár-bomby v roku 1961. Foto: WIKIPÉDIA
explózia Záber explózie sovietskej Cár-bomby v roku 1961.

Túto politiku odstrašovania sprevádzal každodenný život miliónov obyvateľov v strachu a úzkosti z termojadrovej vojny. Strach sa stupňoval najmä v rokoch lokálnych vojen, ako bola kórejská, alebo v čase krízových situácií na Kube, na Blízkom východe, v rozdelenom Berlíne a pod. Aj na Slovensku sa vtedy vo veľkom budovali protiatómové úkryty a pravidelne sa konali nácviky ochrany pred účinkami zbraní hromadného ničenia v školách, závodoch a na ďalších pracoviskách. Počas kríz v medzinárodných vzťahoch prepukali nákupné horúčky, ľudia sa predzásobovali pre prípad „veľkej“ vojny, skupovali v obchodoch dokonca soľ a zápalky…

Cár-bomba mala však i jeden pozitívny efekt. Jej testovanie pobúrilo medzinárodnú verejnosť a ukázalo nebezpečenstvo skúšok čoraz silnejších jadrových zbraní. Jadrové mocnosti museli prvýkrát zasadnúť k rokovaciemu stolu. V roku 1963 uzavreli Zmluvu o obmedzení termonukleárnych skúšok, boli zakázané testy v atmosfére, vo vode a v kozmickom priestore. Bol to začiatok medzinárodnej spolupráce na tomto poli.

Obe veľmoci potom opustili koncept jadrových bômb a postupne sa preorientovali na medzikontinentálne balistické strely s jadrovými hlavicami, ktoré neustále hromadili v presvedčení, že tým zabránia ich použitiu. Akoby už neplatilo pravidlo, dobre známe divadelným režisérom: zbraň, ktorá visí na stene v prvom dejstve hry, musí v poslednom vystreliť…

Hra s ohňom na pokračovanie

Niektorí historici datujú začiatok pretekov v zbrojení až do kórejskej vojny a rozlišujú v nich – športovou terminológiou – štyri etapy. Takúto chronológiu používa napríklad známy ruský expert Alexej Arbatov. Podľa neho sa v jedných etapách alebo ich úsekoch šprintovalo, kým v iných sa bežalo viac-menej poklusom. Zatiaľ čo v prvej etape (50. roky) hrali prím, zhruba povedané, bombardéry a rakety stredného doletu, v druhej (60. roky) to boli strategické balistické rakety, v tretej (70. roky) rakety s niekoľkými hlavicami a vo štvrtej (80. roky) okrídlené rakety s plochou dráhou letu. Medzi jednotlivými etapami sa vyskytli kratšie alebo aj dlhšie prestávky, počas ktorých superveľmoci rokovali o odzbrojení.

Onedlho si pripomenieme polstoročie od začiatku rokovaní o obmedzení systémov protiraketovej obrany. Príslušnú dohodu SALT uzavreli USA a ZSSR o dva a pol roka neskôr, v máji 1972. Rokovania o zmluve SALT 2, venovanej zníženiu počtu strategických zbraní, trvali až sedem rokov, kým ju uzavreli v júni 1979. Ale zbrojilo sa veselo ďalej.

Vraj ako sa to týkalo nás? Československo bolo v rokoch 1984 až 1988 siedmym najväčším exportérom zbraní vo svete. Pričom na Slovensku sa sústredila najmä výroba ťažkej vojenskej techniky – tankov, bojových vozidiel pechoty a delostreleckých systémov. To však nebolo všetko.

Koncom jesene 1983 rozmiestnili Sovieti v NDR a Československu rakety SS-22 . Mala to byť reakcia na rozmiestnenie amerických striel stredného doletu Pershing v piatich členských štátoch NATO. Prezident Ronald Reagan vyhlásil krížový pochod proti "ríši zla“ a dal jasne najavo, že v tomto ťažení ho nič nezastaví a nepristúpi na žiadne kompromisy. O štyri roky sa však dal nečakane obmäkčiť novým sovietskym lídrom Michailom Gorbačovom.

Ôsmeho decembra 1987 podpísali vo Washingtone dohodu o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu, známu pod skratkou INF. Do troch rokoch rokov mali obe strany zlikvidovať takmer 2¤700 rakiet a odpaľovacích zariadení. Svetové médiá písali o „veľkom kroku do budúcnosti“ a o „prelúdiu k ukončeniu studenej vojny“. Dohoda obsiahla aj raketové komplexy, rozmiestnené na území štátov západnej a strednej Európy.

Nuž a práve plnenie tejto zmluvy USA a Rusko minulý mesiac pozastavili. A oznámili, že začínajú s vývojom nových typov rakiet. Ak sa vzťahy medzi oboma jadrovými veľmocami ešte viac zhoršia, nie je vylúčené ani rozmiestnenie ich rakiet v Európe. Aby mierili priamo do „okien“ nielen protivníka, ale aj jeho spojencov Ako to bývalo v časoch „prvej“ studenej vojny.

Situácia je o to hrozivejšia, že ďalší jadroví hráči medzitým získali na sile, a ruky im nezväzujú žiadne podobné zmluvy. Kým pred 30 rokmi vlastnili Veľká Británia, Francúzsko, Čína, Izrael a Juhoafrická republika len 2 percentá svetového arzenálu jadrových striel, dnes je to už možno 20 percent, čo závisí najmä od počtu hlavíc v Číne, ktorá to tají.

Americký astronóm Carl Sagan kedysi prirovnal USA a ZSSR k dvom bytostiam, ktoré stoja po kolená v benzíne a hrajú sa so zápalkami – jedna s tromi a druhá s piatimi. Dnes je takýchto hráčov s ohňom a osudom ľudstva viac. A majú aj viac zápaliek. Predstavme si, ako tam stoja po kolená v benzíne a tŕpnu, že to všetko môže každú chvíľu vzplanúť. Kto ich zastaví?

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #zbrane #Bomby #tanky