Ten, kto sedí vpredu (prezident)

, 30.03.2019 06:30
Archív SR Politika Voľby Prezidentské 2 Kolo TK
Už 20 rokov volí Slovensko prezidenta v priamej voľbe. V druhom kole prvých v histórii priamych prezidentských volieb zvíťazil 29. mája 1999 Rudolf Schuster (57,2 percenta) nad Vladimírom Mečiarom (42,8 percenta) pri rekordnej volebnej účasti 73,9 percenta. Autor: ,

Kto prišiel prvý s nápadom postaviť na čelo štátu prezidenta a čo tým sledoval? Kedy sa tradícia prezidentovania udomácnila aj v našich končinách a akými premenami medzitým prešla? Odpovede na tieto a podobné otázky sa môžu zdať podružné, osvetľujú však význam dnešnej voľby hlavy štátu i účasti občanov na nej.

Prezidenti sa vyskytovali už v antickom Ríme, samotný termín pochádza z latinského praesidens a označuje "toho, kto sedí vpredu“ alebo predsedajúceho nejakého zhromaždenia. V súčasnom ponímaní hlavy štátu sa však slovo "prezident“ začalo používať až od konca 18. storočia.

Prvýkrát sa otázka zriadenia postu prezidenta štátu posudzovala v roku 1787 na ústavodarnom zhromaždení (konvente) vo Filadelfii pri vypracovaní novej ústavy USA. Časť majetnejších kruhov a reakčného dôstojníctva však navrhovala budúcej hlave Spojených štátov, aby prijala trón a kráľovskú korunu. Dokonca Alexander Hamilton, ktorý patril medzi najváženejších účastníkov tohto zhromaždenia a bol proti monarchii, volal po doživotnom mandáte pre hlavu štátu. Čím by sa však potom líšil prezident od panovníka, ak Hamilton zároveň navrhoval, aby mal právo absolútneho veta?

Vo verejnosti ani medzi delegátmi konventu však myšlienka nenašla výraznejšiu podporu. Naopak, mnohí horliví stúpenci republiky – čiže štátu, v ktorom funguje zastupiteľský systém – videli aj v demokratickom inštitúte prezidenta zárodok budúcej diktatúry alebo konštitučnej monarchie. Na obranu silnej a energickej výkonnej moci, reprezentovanej hlavou štátu však vystúpil nielen Hamilton, ale aj ďalší vplyvní americkí politici tej doby, predovšetkým James Madison.

Slabá výkonná moc znamená nielen slabé, ale aj hlúpe riadenie, tvrdili, lebo potom rozhodujú mnohí a nezodpovedá nikto. Bez zásady jediného zodpovedného vedúceho sa nezaobíde žiaden efektívny systém riadenia. To neznamená, že prezidentský post netreba vymedziť, presne určiť jeho právomoci vo vzťahu voči iným vetvám moci a podriadiť ho dobre premyslenému a účinnému systému kontroly.

"Keby ľuďom vládli anjeli, nebolo by nevyhnutné vládnutie kontrolovať znútra i zvonku,“ hovoril Madison. "Závislosť od ľudu je nepochybne tým prvým, čo vládnutie kontroluje, skúsenosť však ľudstvo učí, že sa žiada väčšia opatrnosť.“

Ústava USA preto vytvorila celý systém "bŕzd a váh“, aby každá zo skupín inštitúcií, ktoré sa delia o moc – zákonodarná, výkonná a súdna – čelila aspoň čiastočne moci dvoch zostávajúcich.

Silný prezident USA

Niektorí historici predpokladajú, že ustanovenia o prezidentovi USA by vyzerali ináč, keby sa tvorcovia ústavy pritom neorientovali na osobnosť generála Georgea Washingtona, lídra boja za nezávislosť bývalých britských kolónií. Zrejme nebude ďaleko od pravdy tvrdenie, že americká ústava by prezidenta celkom podriadila Kongresu, nebyť viery zákonodarcov vo Washingtonovu genialitu. V súčasnosti ho môže Kongres len brzdiť, napríklad tým, že odmietne schváliť prezidentom predložený návrh zákona, alebo sa môže pokúsiť zbaviť ho funkcie, využijúc právomoc impeachmentu, čo je však veľmi komplikované.

Prvý prezident Spojených štátov amerických...
Prvý prezident Spojených štátov amerických George Washington. Autor: Wikipédia

Vďaka tomu majú Spojené štáty prezidentský systém moci a silného prezidenta, ktorý má zároveň kompetencie predsedu vlády. Zatiaľ čo v parlamentnom režime má hlava štátu obmedzené právomoci, lebo tam platí zásada: vláda vládne a prezident reprezentuje.

Ani americký prezident však nie je až natoľko mocný, aby mohol rozhodovať svojvoľne. "V Amerike má prezident pomerne veľký vplyv na štátne záležitosti,“ písal už francúzsky historik a politik Alexis de Tocqueville, "ale rozhodujúca moc spočíva v rukách celej národnej reprezentácie. Bolo by treba zmeniť masu národa, a nielen prezidenta, aby sa zmenili zásady politiky. A tak v Amerike systém voľby vrcholného predstaviteľa výkonnej moci nijako citeľne nenarušuje stabilitu vlády.“

Treba vari poznamenať, že de Tocqueville dospel k tomuto záveru v roku 1835 po tom, čo dva roky študoval tamojšie demokratické zriadenie. Inštitút prezidenta v USA sa neskôr vyvíjal a rozvíjal smerom k posilneniu prezidentskej moci. Nikdy však nevybočil za rámca ústavy a neusiloval sa uzurpovať moc.

Keď 55 zástupcov dvanástich štátov únie (trinásty – Rhode Island sa na konvente nezúčastnil) vo Filadelfii nahlas uvažovalo, ako vlastne prezidenta budú voliť, jeden z nich navrhol, aby ho volil Kongres. Píše o tom významný americký štátovedec a politológ James Q. Wilson. Nato vystúpil iný delegát s myšlienkou, aby hlavu štátu volil priamo ľud. Z patovej situácie sa našlo kompromisné východisko vo vytvorení tzv. zboru voliteľov. Každý štát mal ustanoviť počet voliteľov, ktorý sa rovnal súčtu senátorov a členov Snemovne reprezentantov, vysielaných týmto štátom do Kongresu.

V USA volia prezidentov prostredníctvom zboru voliteľov dodnes. Platí pritom princíp "víťaz berie všetko“ – kto vyhrá v tom-ktorom štáte, získa všetkých jeho voliteľov. Takéto voľby preto nemožno nazvať priamymi, hoci sa opierajú o výsledky hlasovania bežných voličov.

Ďalšia, otázka, ktorá vyvolala vo Filadelfii takmer pred 230 rokmi spory, znela: Na aké dlhé obdobie sa bude voliť prezident? Niektorí delegáti navrhovali – ako sme spomenuli – voliť ho doživotne, iní – na sedem rokov, ďalší – na tri bez možnosti opätovného zvolenia. Konvent sa napokon uzniesol na 4-ročnom funkčnom období, ale bez obmedzení, pokiaľ ide o opakovanú voliteľnosť.

Zhromaždenie vo Filadelfii prijalo ústavu po štyroch mesiacoch rokovaní 17. septembra 1787 a o pol druha roka neskôr, 10. januára 1789 sa konali prvé voľby hlavy Spojených štátov. Na základe všeobecnej zhody jediným kandidátom bol George Washington, mal totiž obrovskú popularitu a navyše predsedal ústavodarnému zhromaždeniu. Zvíťazil so 100-percentným ziskom hlasov.

Prvý prezident USA vládol dve obdobia a odmietol sa o funkciu uchádzať aj tretíkrát, súc presvedčený, že osem rokov pre jednu osobu vrchovato stačí. To sa stalo nepísaným pravidlom a tradíciou pre všetkých po ňom nasledujúcich prezidentov až do roku 1940. Vtedy bol zvolený do najvyššieho úradu už po tretíkrát Franklin Roosevelt ako 75. prezident USA. V roku 1944 sa mu podarilo volebný úspech zopakovať, a bol tak zvolený do najvyššieho úradu dokonca štvrtýkrát, hoci už veľmi chorľavel a o päť mesiacov zomrel. Po tejto skúsenosti prijal Kongres dodatok ústavy, ktorý stanovil: "Nikto nemôže byť zvolený za prezidenta viac ako dvakrát.“

Ústava USA bola vzorom pre ďalšie štáty, a to sa týka aj inštitútu prezidenta. Už v prvej polovici 19. storočia si ho zvolili niektoré štáty Latinskej Ameriky, napríklad Venezuela (1819), v Afrike to bola Libéria (1848) a v Ázii – Filipíny (1899).

V Európe malo prezidenta ako prvé Švajčiarsko (1848), ešte v tom istom roku ho nasledovalo Francúzsko, kde sa uskutočnila aj prvá priama voľba prezidenta na svete. Víťazne z nej vyšiel princ Ľudovít Napoleon, synovec slávneho Napoleona Bonaparta.

Pravda, Ľudovítovi prezidentský úrad očividne nestačil. Prekážalo mu najmä to, že ústava obmedzila jeho funkčné obdobie na štyri roky bez možnosti znovuzvolenia. A hoci prisahal vernosť demokratickej republike i novej ústave, ešte pred vypršaním svojho mandátu v decembri 1851 zosnoval sprisahanie a štátny prevrat, aby obnovil vo Francúzsku monarchiu. Vládol potom do roku 1870 ako cisár Napoleon III., keď po porážke vo vojne s Pruskom ho zajali a onedlho aj zosadili z trónu.

Francúzsko sa opäť stalo republikou, ale po tejto skúsenosti si volilo svojich prezidentov nepriamo, v parlamente. Až v roku 1965 si krajina galského kohúta zvolila Charlesa de Gaulle znovu celonárodným hlasovaním, a táto prax sa tam zachováva dodnes.

A čo sa medzitým dialo v bývalom Československu?

Prezident na tróne?

Dnes už nie je tajomstvom, že Tomáš G. Masaryk si spoločný štát Čechov a Slovákov pôvodne predstavoval ako konštitučnú monarchiu. Možno sa inšpiroval príkladom Veľkej Británie, napokon, svoju predstavu vyjadril v memorande, ktoré v roku 1915 predložil britskému ministrovi zahraničia Edwardovi Greyovi.

Pol roka predtým sa zdôveril priateľovi, britskému publicistovi Robertovi Setonovi-Watsonovi, že zatiaľ nemá jasno, koho by bolo najlepšie dosadiť na nový trón: Ruské veľkoknieža Nikolaja Nikolajeviča alebo radšej „nejakého západného princa, najlepšie dánskeho alebo belgického"? V memorande Greyovi už Masaryk pripúšťa ďalšiu možnosť – že by "spojenci dali niektorého zo svojich princov“. Londýn však reagoval rezervovane.

V politickom programe vedenia Československej národnej rady (Masaryk – Štefánik – Beneš), ktoré sa od februára 1916 postavilo na čelo zahraničného odboja, sa už nehovorilo ani o kráľovi, ani o monarchii. Zrejme sa tak stalo aj pod vplyvom amerických Slovákov a Čechov, ktorí podporili vznik ČSR už v októbri 1915 Clevelandskou dohodou. Tá obsahovala päť heslovitých ustanovení – požiadaviek. Okrem štátnej nezávislosti a federatívneho usporiadania ešte všeobecné volebné právo a demokratickú formu vlády. Pittsburská dohoda z mája 1918 to priklincovala vetou (v pôvodnej transkripcii): "Česko – slovenský štát bude republikou, jeho Konštitúcia bude demokratická.“

Washingtonská deklarácia z 18. októbra 1918 (čiže krátko pred prevratom) už hovorila aj o "parlamentnej forme vlády“ v novom štáte, o úrade prezidenta v nej však ešte nenájdeme ani zmienku. Masaryk ju vtedy podpísal ešte ako predseda ministerskej rady zahraničnej vlády. Štefánik si text deklarácie prečítal v Japonsku a mal k nemu pripomienky – o čom sa dozvedáme z denníkov jeho pobočníka Ferdinanda Píseckého – a hneď ich telegrafoval Masarykovi. Okrem iného navrhoval, aby parlament bol dvojkomorový a poistil sa tak senátom, a aby prezident bol "prvým úradníkom“, nie viac, pod pravidelnou kontrolou Najvyššieho súdu.

Dočasná ústava ČSR z 13. novembra 1918 upravovala aj postavenie prezidenta ako hlavy rodiaceho sa štátu. Mal byť volený v parlamente na sedem rokov, maximálne dvakrát po sebe. Vieme však, že prvýkrát bol Masaryk zvolený za prezidenta v neprítomnosti, lebo sa ešte nachádzal v exile. Podľa dočasnej ústavy mal mať slabé právomoci, ústava z roku 1920 ich však výrazne rozšírila. Prezident mal právo vymenúvať a odvolávať vládu, pričom zákon nestanovil počet jej členov. Masarykovi to umožnilo formovať vládny kabinet. Mohol predsedať vláde a pozývať ju k sebe na poradu. Mal právo udeľovať vysokoškolskú profesúru a amnestiu, zmierňovať alebo odpúšťať trest. Niektorí politológovia hodnotia postavenie medzivojnového prezidenta ČSR ako "stredne silné“.

T. G. Masaryk.
T. G. Masaryk. Autor: SHUTTERSTOCK

O Masarykovi sa niekedy píše ako o "prezidentovi na tróne“. Akoby zámerne nadväzoval na niektoré monarchistické tradície, aby zmiernil ľuďom skok z cisárstva a kráľovstva do republiky a demokracie. Podľa českého historika Petra Placáka prevzal dokonca väčšinu vonkajších atribútov prezidentovania z monarchie: "Predovšetkým to, že si za svoje sídlo vybral Pražský hrad ako tradičné sídlo českých kráľov a že jazdil na koni.“

No nielen to, v medzivojnovom Československu sa otvorene pestoval kult TGM ako "prezidenta osloboditeľa“, ba zákon o jeho zásluhách z roku 1930 (nazývaný Lex Masaryk) stanovil povinnosť vytesať vetu "T. G. Masark zasloužil se o stát“ do kameňa v oboch snemovniach parlamentu, čo sa aj stalo. Pre TGM sa vybavila ústavná výnimka a bol zvolený do najvyššej ústavnej funkcie takmer doživotne – až štyrikrát (abdikoval počas štvrtého funkčného obdobia zo zdravotných dôvodov).

Zároveň sa na základe zvykových okolností ústavného poriadku formovala akási nepísaná ústava. Pri každom ďalšom zvolení Masaryka za prezidenta sa v katedrále českých kráľov konalo Tedeum, počas ktorého arcibiskup dvíhal korunu týchto kráľov, akoby ju chcel nasadiť na hlavu prezidenta. Túto tradíciu dodržal, mimochodom, aj "prvý robotnícky prezident“ Klement Gottwald.

Ako si vysvetliť monarchistické maniere u demokrata Masaryka? Vari neprepadol na staré kolená samoľúbosti? A ako je možné, že spoločnosť tieto spôsoby tolerovala? "Ľudia ich rešpektovali, lebo prvky absolútnej monarchie v ich mysliach zostali, a tvrdím, že pretrvávajú dodnes.“ To je odpoveď českého právnika, bývalého sudcu tamojšieho Ústavného súdu Vojtěcha Cepla.

Prezident vodca a prezidenti tajomníci

Je zaujímavé, že funkciu prezidenta prevzali aj oba totalitné štáty na našom území – pomníchovská Slovenská republika i ľudovodemokra­tická, resp. socialistická Československá republika.

Pritom Jozef Tiso sa stal prezidentom v štáte, ktorý videl svoj vzor v nacistickom Nemecku a aj vznikol pod jeho kuratelou. Voľbu uskutočnili poslanci Slovenského snemu, zvolení na základe jednotnej kandidačnej listiny ešte v decembri 1938. Mohli sa na ňu dostať iba tí Slováci, ktorých nomináciu schválila ľudová strana.

V čase voľby prezidenta bol už Tiso predsedom slovenskej vlády, ďalej predsedom faktickej "štátostrany“ – HSĽS a ešte aj najvyšším veliteľom Hlinkovej gardy. Stal sa jediným kandidátom na prezidentský post.

Ľudácka tlač sa demokratickým voľbám posmievala. "Kým inde okolo voľby hlavy štátu vedú sa obyčajne veľké politické boje, u nás to bola vec taká zrejmá, že nikomu ani na um nezišlo, aby uvažoval o inom kandidátovi,“ skonštatoval v denníku Slovák na druhý deň predseda snemu Martin Sokol.

Tiso bol zvolený jednomyseľne, prestal byť predsedom vlády (premiérom sa stal Vojtech Tuka), ale ako prezident mal takmer diktátorské právomoci. Bez väčších obmedzení mohol rozpustiť, zvolať alebo ukončiť snem, bolo mu udelené silné právo veta (na jeho prelomenie bola potrebná až trojpätinová väčšina prítomných poslancov, mal oprávnenie vydávať dekréty ako ústavné zákony.

Aby toho nebolo málo, o tri roky, v októbri 1942, schválil snem zákon o HSĽS, ktorý zaviedol do štruktúry ľudovej strany vodcovský princíp. Jej predsedu premenoval na vodcu, čiže akéhosi slovenského "führera“ . V rukách Tisu sa tým skutočne sústredila všetka moc nielen v strane, ale i v štáte.

Prezidenti obnovenej ČSR mali po februári 1948 v porovnaní s prezidentom Tisom podstatne menšie právomoci. Najmä tzv. socialistická ústava z roku 1960 ich zredukovala podstatným spôsobom, zrušila hlave štátu právo veta, právo rozpustiť parlament, prezident nemal možnosť vymenúvať sudcov atď. Ústava napodiv nezrušila samotný inštitút prezidenta, hoci vo všetkých socialistických krajinách – s výnimkou Juhoslávie – plnil vtedy funkciu hlavy štátu kolektívny orgán (spravidla vedenie parlamentu).

Reálne postavenie prezidenta ČSSR v systéme moci sa však odvíjalo od jeho pozície vo vládnucej komunistickej strane. Prezidenti Klement Gottwald, Antonín Novotný a v rokoch 1975 – 1987 aj Gustáv Husák stáli zároveň ako prví alebo generálni tajomníci na čele KSČ, čiže na vrchole mocenskej pyramídy v bývalom Československu.

Za povšimnutie stojí porovnanie, ako sa jednotlivé ústavy vyrovnávali so spodnou vekovou hranicou kandidáta na prezidenta. Podľa Ústavy ČSSR musel dovŕšiť 21 rokov a podľa Ústavy ČSR z roku 1920 – najmenej 35 rokov Ten istý vek stanovila v roku 1787 pre amerického prezidenta Ústava USA a v roku 1992 aj Ústava SR, jej novela z roku 1999 ho však zvýšila na 40 rokov. Že by zákonodarcovia stavili na väčšiu životnú skúsenosť a pevnejšie zdravie uchádzačov o prezidentský post? Všetci doterajší československí i slovenskí prezidenti (s výnimkou Tisa) mali už po päťdesiatke a väčšinou aj po šesťdesiatke. Viacerí v úrade vážne ochoreli, niektorí pre chorobu ani nedokončili volebné obdobie.

Silný mandát – slabý prezident?

Po novembri 1989 a po odchode Husáka z Hradčian sa novelizoval ústavný zákon, uzákonila sa voľba nového prezidenta verejným hlasovaním v parlamente ešte pred skončením funkčného obdobia jeho predchodcu. Ďalšia novela o rok neskôr stanovila funkčné obdobie prezidenta len na dva roky. Václav Havel chcel v mnohom nadviazať na prezidentovanie TGM, v júli 1992 však odstúpil krátko po tom, čo ho parlament nezvolil na prezidentský post opätovne a čo Národná rada prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska: "Nechcem byť brzdou ďalšieho historického vývoja ani dosluhujúcim úradníkom,“ vyhlásil.

V Bratislave už vtedy finišovali práce na texte slovenskej ústavy, blížil sa zánik spoločného štátu Čechov a Slovákov. "Do júla 1992 prevládala orientácia na republikovú ústavu v rámci voľnejšej federácie, od júla už nám išlo o ústavu samostatného štátu,“ spomína právnik Milan Sečanský, ktorý sa zúčastňoval za HZDS práce vo všetkých komisiách na prípravu slovenskej ústavy. "Kým do júla sa uvažovalo s predsedníctvom SNR ako s kolektívnou hlavou Slovenska, odvtedy už len s prezidentom.“

Portrét Gustáva Husáka sa krátko po zvolení...
Portrét Gustáva Husáka sa krátko po zvolení roku 1975 ocitol na československej známke. Autor: SHUTTERSTOCK

Počítalo sa už vtedy aj s priamou voľbou hlavy štátu? "Uvažovali sme aj o takej možnosti, ale napríklad z verejnej diskusie o podobe ústavy iba deväť percent zúčastnených sa prihováralo za priamu voľbu,“ odpovedá právnik Ľubomír Fogaš, vtedy člen komisie za SDĽ. "Preto sme sa v komisii viac-menej zhodli na tom, že zotrváme pri tradičnej voľbe v parlamente. Samozrejme, vtedy sme ešte netušili, že už onedlho prepukne v mladej Slovenskej republike taký ostrý politický konflikt medzi premiérom a prezidentom. A najmä medzi rozhodujúcimi politickými silami v krajine, ktoré sa nedokážu zhodnúť na žiadnej osobe jeho nástupcu, ktorá by prešla hlasovaním v parlamente. Preto sa neskôr musela ústava v tomto bode novelizovať.“

Pri tvorbe slovenskej ústavy jej autori vychádzali z rôznych predlôh, medzi nimi bolo aj deväť pracovných variantov tejto ústavy. Ich autori sa určite inšpirovali aj Ústavou USA, v záverečnej etape mal však predseda vládnej komisie Milan Čič pred sebou – ako sám priznal – najmä Ústavu Francúzskej republiky. Ďalší členovia mali poruke španielsku ústavu, schválenú iba v roku 1978, čiže relatívne nedávno. Ústavu SR prijali poslanci Národnej rady 1. septembra 1992. Už o necelého pol roka bol na jej základe zvolený prvý prezident SR Michal Kováč.

O šesť rokov neskôr nasledovala – po novelizácii ústavy – prvá priama voľba hlavy nášho štátu. Vyhral ju Rudolf Schuster a 15. júla 1999 sa ujal svojej funkcie. O dva roky prišli poslanci NR SR s ďalšou novelizáciou ústavy, tentoraz už veľkou. Tá viaceré prezidentské právomoci obmedzila a niektoré zrušila. Dodnes sa medzi odborníkmi vedú diskusie o tom, či postavenie hlavy štátu zodpovedá v súčasnosti silnému mandátu, ktorý získava voľbou v ľudovom hlasovaní. Čo myslíte?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#prezident
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku