Slovenský Palach? Záhadný prípad Michala Levčíka

Študent Jan Palach, ktorý sa zapálil na protest proti okupácii Československa, mal viacero nasledovníkov. Do polovice apríla 1969 napodobnilo jeho čin až 29 ľudí, z ktorých sedem zomrelo. Väčšinou však nešlo o politiku a dôvodom boli skôr psychické problémy. Najznámejšou obeťou na Slovensku sa stal 18-ročný Michal Levčík, ktorý sa upálil 11. apríla 1969 v Košiciach. Okolnosti jeho smrti sú aj po 50 rokoch nejasné.

11.04.2019 06:00
Michal Levčík Foto:
Michal Levčík
debata (14)

Mladý Košičan Karol Aboši sa v ten osudný piatok vybral na rande. O 17.45 h sa posadil na lavičku a sledoval ľudí na Námestí osloboditeľov. Asi po piatich minútach ho upútal mladík v uniforme, ktorý smeroval k pomníku neznámeho vojaka. Odrazu totiž škrtol zápalkou a celý vzbĺkol. Ako živá pochodeň potom kráčal po chodníku.

"Hneď som zoskočil z lavičky a utekal k tomu vojakovi, že ho budem hasiť,“ vypovedal neskôr Aboši na polícii. Vyzliekol si vetrovku a snažil sa ňou udusiť plamene. Keď to však horiaci muž spozoroval, dal sa na útek.

Na pomoc prišiel i Abošiho kamarát Ladislav Slivka, ktorý si z auta priniesol deku. Obaja vojaka naháňali, aby mu pomohli, ale ten iba ďalej bežal. Až keď spadol na zem, hodili naňho deku i vetrovku, no aj tie zachvátil oheň.

Zhoreného mladíka v bezvedomí zobrala sanitka, do nemocnice ho však priviezla mŕtveho. Podľa lekárov mal popáleniny tretieho a štvrtého stupňa až na 95 percentách tela. Informácie o jeho smrti totalitný režim ututlal.

Jediné, čo o ňom napísali, bola krátka správa v miestnych novinách s cynickým titulkom Módna smrť. O tom, čo sa prihodilo, sa tak verejnosť začala dozvedať až po Novembri '89. Aký bol teda príbeh Michala Levčíka?

Zmätený list na rozlúčku

O jeho živote veľa nevieme. Na svet prišiel 11. mája 1950 v obci Sečovská Polianka v okrese Vranov nad Topľou. Ako študent stredného odborného učilišťa v Košiciach sa dobre učil, ale nie je jasné, či ho dokončil.

Podľa niektorých záznamov ho vraj v treťom ročníku pre opakované absencie vylúčili, jeden jeho známy však tvrdil, že Levčík školu absolvoval. V auguste 1968 odišiel pracovať ako robotník do Prahy, kde zažil i okupáciu vojskami Varšavskej zmluvy.

Rodina si ho pamätala ako sympatického, slušného a citlivého chlapca, no keďže domov chodil asi len raz za pol roka, o tom, čo ho trápi, netušila. V Prahe si našiel priateľku a uvažoval nad tým, že emigruje na Západ.

Potom však dostal povolávací rozkaz. 1. apríla 1969 nastúpil na základnú vojenskú službu v Strážskom, ale dlho sa tam neohrial. Už o dva dni ho prijali do vojenskej nemocnice v Košiciach, kde sa liečil na kožnom oddelení.

Práve tam zrejme dospel k rozhodnutiu nasledovať Palacha. Keď ho po týždni prepustili, namiesto návratu do útvaru si kúpil vodku a neznámu horľavinu. Napísal list na rozlúčku, polial sa horľavou látkou a vykročil v ústrety smrti…

Odkaz, ktorý nechal na mieste, zhabala polícia. Originál sa nezachoval, iba jeho policajný odpis. Nesúvislý text plný chýb pôsobí veľmi zmätene, preto sa špekuluje, či bol Levčíkov čin skutočne protestom proti politickej situácii. Niet v ňom totiž ani zmienky o Palachovi, okupácii či o slobode.

"Prosím vás zakročte k tomu, aby na celom svete bol kľud, mier, aby sme sa rozumeli ako ľudia, nie ako zvieratá. Veď tu ide o budúcnosť celého nášho národa,“ rozhorčil sa v liste. Namiesto domácej politiky spomenul vojnu, ktorú viedli Američania. "Veď v tom Vietname aké vraždenie ľudu, ktorí sú ako ja a mi ostatní… Najsamprv človek až potom pes. Práci česť!!! Vždy pripravený Michal Levčík,“ podpísal sa a dodal: "V takom svete sa nedá žiť. Veď sám už neverím ani sám sebe…“

Pochybnosti a otázniky

Chaotický list spôsobil, že sa za Levčíkovou smrťou nehľadal politický vzdor, ale psychická porucha. Aj keď pamätníci spomínali, že bol zdravý, mal rád spoločnosť a nikdy netrpel duševnou chorobou. Objavili sa tiež teórie, že Štátna bezpečnosť jeho list sfalšovala, aby z neho spravila pomätenca.

Odborníci to však vyvracajú. Podľa Martina Furmanika, jediného slovenského historika, ktorý o Levčíkovi napísal krátku štúdiu, by falšovanie nemalo zmysel.

"Za komunistickej totality by sa také úradné dokumenty aj tak nedostali na verejnosť,“ uviedol pre Pravdu. Nezdá sa mu ani to, že by bol Levčík psychicky narušený, hoci pripúšťa, že mohol byť pod vplyvom alkoholu alebo psychotropných lá­tok.

"Myslím si, že v čase, keď to písal – s vedomím, že o chvíľu zomrie, bol v takom vypätí a strese, že sa to mohlo odraziť na tom, ako ten list vyzerá,“ zhodnotil historik. Je presvedčený, že Levčíka možno považovať za Palachovho nasledovníka.

"Inšpiroval sa ním, ale možno mal aj iné, osobné, dôvody, ktoré sa už nedozvieme. Preto je dosť ťažké posudzovať jeho čin,“ upozornil. Na to, že išlo o protest, podľa neho poukazuje miesto, ktoré si Levčík vybral.

Podobný názor má i Peter Jašek z Ústavu pamäti národa. "Inšpirácia Palachovým činom je zjavná,“ potvrdil pre Pravdu. Námestie, kde sa upálil, si Levčík mohol zvoliť práve preto, že tam v auguste 1968 došlo k najsilnejším protestom proti okupácii v rámci celého Slovenska.

"Nemyslím si však, že je vhodné hovoriť o košickom Palachovi. Skôr to bola ďalšia živá pochodeň v bývalom Československu. Dokonca ani u nás to nebol prvý pokus, aj keď je asi najznámejší,“ zhrnul Jašek.

Ako dodal, na Slovensku sa len v januári 1969 pokúsilo o samovraždu upálením desať ľudí, z ktorých dvaja zahynuli. Podľa Furmanika sa také prípady mali stať v Bratislave, Skalici, Leopoldove, Levoči a v Spišskej Novej Vsi.

Český historik Petr Blažek z Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe, ktorý sa zaoberal i Levčíkovým činom, však pripomína, že väčšina z tých 29 prípadov v ČSSR nesúvisela s politikou.

"Dokonca sa nedajú porovnať ani s Levčíkom. Tí ľudia si nevybrali ani len symbolické miesto ako on. Bol medzi nimi napríklad väzeň alebo niekto, kto videl pohreb Jana Palacha, a keďže za sebou mal už pokusy o samovraždu, tak to zopakoval,“ priblížil Blažek pre Pravdu.

Obeta bez spomienky?

Vniesť viac svetla do Levčíkovho prípadu nepomohli ani archívy. Vyšetrovací spis je totiž prekvapujúco strohý. Má len desať strán – dobové hlásenie Verejnej bezpečnosti, odpis rozlúčkového listu a výpovede troch svedkov. Chýbajú fotografie, správa z pitvy aj z obhliadky miesta činu, no aj znalecké posudky.

Nehovoriac o tom, že sa to režim snažil ututlať. Lekár v nemocnici, ktorému zhorené telo priniesli, napríklad tvrdil, že ho policajti žiadali, aby to ani nezapísal do ambulantnej knihy. Aj Levčíkov pohreb sa konal pod dohľadom ŠtB a vojenskej kontrarozviedky.

Nejasnosti vznikli tiež okolo priezviska obete. V spisoch sa spomína ako Lefčík, Leučík aj Levčík. Po páde režimu sa ujala verzia s „f“, čo zrejme súviselo s tým, že sa tak píše i na hrobe. Nie je však správna. "Zmätok pramenil z toho, že jeho matka meno zle zadala kamenárovi, ktorý to potom ako Lefčík vytesal na náhrobok,“ vysvetlil Blažek.

Pomník ani pamätnú dosku Levčík dodnes nemá. V Košiciach sa o to síce už usilovali, no vedenie mesta to zamietlo. Otázka totiž zostáva: Čo keď nešlo o protest, ale iba o zúfalý čin psychicky labilného človeka?

© Autorské práva vyhradené

14 debata chyba
Viac na túto tému: #okupácia Československa #Ján Palach #Michal Levčík