Apríl 1969: Husákov poker, Dubčekov vzdor a Brežnevove lži

Alexandra Dubčeka vystriedal pred 50 rokmi Gustáv Husák. Na vrchole moci v spoločnom štáte Slovák nahradil Slováka. Kým však prvý symbolizoval Pražskú jar s jej demokratizáciou, druhý - nástup normalizácie a návrat k totalite. Tak to aspoň posudzuje väčšina historikov. Otázkou zostáva, či vo vtedajšej situácii existovala aj nejaká tretia cesta.

17.04.2019 06:00
husák, brežnev Foto:
Gustáva Husáka víta v Moskve Leonid Brežnev už po jeho zvolení za prvého tajomníka ÚV KSČ.
debata (82)

Moskva fakticky od 21. augusta 1968, od prvého dňa okupácie Československa hľadala niekoho vhodného do najvyššej politickej funkcie, čiže na post prvého tajomníka komunistickej strany (KSČ) – a dávala si veľký pozor, aby sa znovu neprerátala. Dubček bol totiž pre Kremeľ i osobne pre vtedajšieho sovietskeho vládcu Leonida Brežneva veľkým sklamaním.

V decembri 1967, keď bolo treba na tom istom poste vymeniť Antonína Novotného a núkali sa prinajmenšom traja kandidáti, Brežnevovi učaril práve Dubček – "Saša“, ako ho v úzkom kruhu i v osobnom styku začal familiárne volať. Pán Kremľa si to zo svojho hľadiska mohol dovoliť, bol predsa o generáciu starší a vládol veľmoci. Prečo sa mu hneď zapáčil "Saša“?

Dubček vyrastal pred vojnou v Sovietskom zväze, zúčastnil sa na Slovenskom národnom povstaní, absolvoval Vysokú stranícku školu v Moskve, prešiel všetkými stupňami straníckej hierarchie a, v neposlednom rade, perfektne hovoril po rusky a bol komunikatívny. To zrejme rozhodlo. A ešte to, že Dubček bol Slovák.

Brežnevovi radili, že vzhľadom na rozhádzané česko-slovenské vzťahy treba funkcie prezidenta a prvého tajomníka v Prahe oddeliť. Dovtedy ich zastával jediný človek – Novotný. A že bude dobre, ak jednu bude vykonávať súdruh slovenskej národnosti.

Podľa súčasného ruského historika Tejmura Džalilova nemal Brežnev všetky relevantné informácie o Dubčekovom pôsobení na poste prvého tajomníka ÚV KSS v Bratislave, kde sa od roku 1963 správal čoraz liberálnejšie. Keby bol mal, dal by možno prednosť niekomu inému.

Dosť na tom, že už vo februári 1968 Brežnev zmenil svoj názor na Dubčeka a do Prahy odkazoval, aby Novotný zostal aspoň v prezidentskom kresle. Málo platné, v marci '68 ho vystriedal na tomto poste generál Ludvík Svoboda. Sovietsky líder však do poslednej chvíle nestrácal nádej, že sa mu Dubčeka podarí zastrašiť a podrobiť svojej vôli. Ešte týždeň pred vojenskou intervenciou, 13. augusta 1968, mal s Dubčekom dlhý telefonický rozhovor, v ktorom mu priam otcovsky – mentorsky dohováral: "Saša, nerozčuľuj sa a radšej mi povedz otvorene, kedy začneš plniť naše dohody?“

V tom čase sa však už pripravovala výmena Dubčeka, chystala sa tajne, za jeho chrbtom, a prvýkrát sa o nej otvorene hovorilo 21. augusta na sovietskom veľvyslanectve v Prahe. "Navrhovali, aby stranícke záležitosti a stranícky aparát riadil Vasil Biľak, vládne záležitosti Alois Indra,“ spomínal Zdeněk Mlynář, ktorého omylom pozvali na stretnutia u veľvyslanca Stepana Červonenka.

Pozývatelia spojeneckých vojsk však zlyhali z pohľadu Moskvy na celej čiare, v osudovej chvíli pred ich vpádom do Československa nedokázali uskutočniť vnútrostranícky puč. So zajatým, uneseným Dubčekom a jeho blízkymi spolupracovníkmi si museli Brežnev a spol. znovu sadnúť za rokovací stôl.

Tam v Kremli počas horúcich augustových dní a nocí začal Brežnev spoznávať Husáka, vtedy ešte podpredsedu vlády, ktorého narýchlo doviezol z Bratislavy prezident Svoboda. Predtým o ňom v Moskve počuli a čítali len ako o "slovenskom nacionalistovi“ s nejasnou minulosťou. Miatli ich aj Husákove kritické, dosť liberálne vystúpenia na zhromaždeniach na jar 1968.

Brežneva najprv rozladili Husákove kritické slová na okraj vojenskej intervencie. V priebehu spoločného rokovania ju označil za chybu: "To, čo sa stalo, zapôsobilo veľmi zle,“ povedal. Brežnevovi sa však zapáčila jeho ústretovosť voči sovietskym návrhom na upokojenie situácie. "Na Slovensku má Husák teraz možno väčší vplyv ako Biľak,“ informoval Brežnev 24. augusta najbližších spojencov – lídrov Poľska, Maďarska, NDR a Bulharska. "Telefonoval odtiaľ do Bratislavy a dosiahol odročenie mimoriadneho zjazdu slovenských komunistov.“ A v úzkom kruhu členov sovietskeho politbyra o ňom prehodil: "Správa sa pokojne.“ Z úst Brežneva to bola vysoká známka.

Cez prestávku v rokovaní sa stretol s Husákom medzi štyrmi očami, toto ich stretnutie údajne sprostredkoval Biľak. "Brežnev nebol taký tvrdý, ako to vyzeralo navonok,“ spomínal Husák už na penzii v rozhovore s historikom Viliamom Plevzom. "Bol prístupný a nebral na ľahkú váhu naše argumenty.“ Údajne sľuboval, že "dočasne“ umiestnené sovietske vojsko v Československu nebude zasahovať do vnútropolitických pomerov a po čase odíde. To Husákovi zrejme stačilo…

"Budeme páliť do chuligánov!“

Po návrate do Bratislavy na zjazd, ktorý sa už konal v jeho, Husákovej, réžii, tvrdil, že v Moskve dosiahli pri rokovaniach všetko, čo sa v daných podmienkach dosiahnuť dalo. Zajatí československí politici sa mohli vrátiť domov a väčšinou pokračovať na predchádzajúcich pozíciách. Protokol, ktorý obe delegácie podpísali, nezavádzal sovietsku vojenskú správu nad Československom, čo podľa českého historika Michala Macháčka nebol "zďaleka nereálny variant“. V protokole tiež chýba akákoľvek zmienka o "kontrarevolúcii“. Sovieti sa dokonca hmlisto zaviazali, že stiahnu svoje vojská z nášho územia. Podmieňovali to však "normalizáciou“ politickej situácie.

Na zjazde slovenských komunistov zvolili Husáka na čelo KSS namiesto zdiskreditovaného Biľaka. Zásadne sa obnovil aj ústredný výbor, z ktorého odišli mnohí dogmatici a nahradili ich novozvolení reformní komunisti. Zdalo sa, že pod vedením Husáka bude aspoň na Slovensku obrodný proces pokračovať, aj keď s dôrazom na federalizáciu vzťahov v spoločnom štáte.

Medzitým v Moskve zhromažďovali všetky dostupné informácie o Husákovej minulosti a pozorne monitorovali jeho aktuálne konanie. Sovieti oceňovali, ako rýchlo skonsolidoval Slovensko, jeho podiel na odchode Josefa Smrkovského, ktorý im bol dávno tŕňom v oku, z funkcie šéfa parlamentu.

Neušlo im, že Husák podporil návrat Biľaka do vrcholnej politiky (stal sa jedným z tajomníkov v pražskom ústredí KSČ) a že odmietavo hodnotil samoupálenie Jana Palacha i udalosti spojené s víťazstvom československých hokejistov nad sovietskou "zbornou“ v marci 1969. Označil ich za provokácie "kontrarevolučného a antisovietskeho“ charakteru, zorganizované "reakčnými silami“. Verejne volal po nastolení poriadku a obviňoval médiá z nezodpovednosti.

To už bolo v čase, keď Moskva pritvrdila svoj postup voči Prahe. Vyslala tam ministra obrany Andreja Grečka s námestníkom ministra zahraničných vecí Vladimirom Semionovom, ktorý sa v roku 1953 vyznamenal pri potlačení robotníckych nepokojov v NDR (bol tam vtedy vrchným komisárom ZSSR).

Grečko sa pri rokovaniach s československými predstaviteľmi vyhrážal, že v prípade zopakovania incidentov, aké sa odohrali po spomínanom hokejovom zápase pred pražskou kanceláriou Aeroflotu, dá pokyn vojskám znovu obsadiť centrum hlavného mesta a "páliť do chuligánov“. Zároveň donútil velenie československej armády, aby vyjadrilo nedôveru Dubčekovi.

Pri dôvernom rozhovore s Dubčekom Semionov vyhlásil, že v Československu pôsobia "centrá kontrarevolúcie“. "O žiadnych nevieme,“ namietol Dubček. "Tomu nemôžem uveriť,“ zvolal Semionov a do denníka si neskôr zapísal: "Centrum odporu sa nachádza priamo v Dubčekovej pracovni. Je jasné, že žiadne čiastočné personálne výmeny nezmenia nič podstatné. Treba vymeniť Dubčeka.“

Lenže kým ho nahradiť? Nie je pravda, že jediným možným kandidátom Moskvy bol Husák. Ako vysvitá zo spomienok Lubomíra Štrougala, predsedu československej vlády v časoch normalizácie, vážne sa uvažovalo aj o vtedajšom premiérovi Oldřichovi Černíkovi, ktorý mal dobré až priateľské vzťahy so sovietskym premiérom Alexejom Kosyginom.

Černíka si dokonca zavolal na osobný niekoľkohodinový rozhovor do Moskvy sám Brežnev, aby zistil, či by bol ochotný pristúpiť na všetky sovietske podmienky vo funkcii prvého tajomníka, ale nedohodli sa. "Černík jednoducho nebol zástancom krajných normalizačných opatrení,“ tvrdí Štrougal, o ktorom je však známe, že bol jeho dlhoročným priateľom.

Predstavitelia "zdravého jadra“ vo vedení strany (Biľak, Indra, Kolder), ktorí zlyhali 21. augusta 1968 pri plánovanom preberaní moci, do úvahy neprichádzali. Sovieti im zverili iné dôležité úlohy, mali kontrolovať Husáka. Ten totiž zostával jediným kandidátom…

Proti Husákovi bol len Dubček?

V nedeľu podvečer 13. apríla 1969 sa v Mukačeve uskutočnilo tajné stretnutie Brežneva s Husákom. Je naďalej obostreté tajomstvom, lebo ak aj o ňom existuje nejaký písomný záznam, musí ležať v zatiaľ nedostupných ruských archívoch. Ale o tom, že sa konalo, nie sú pochybnosti. Pred svojou smrťou to potvrdil aj sám Husák: "Schôdzka sa uskutočnila na žiadosť Brežneva ako prísne dôverná, rokoval som s Brežnevom sám, neboli tam ďalší ľudia z nášho vedenia.“

Český historik Zdeněk Doskočil napísal o udalostiach v apríli 1969 celú knihu. Podľa jeho zistení Husák letel na schôdzku do Mukačeva sovietskym lietadlom z vojenského letiska v Miloviciach pri Prahe. Už vtedy tam sídlil štáb Strednej skupiny sovietskych vojsk.

„O schôdzke nevedel Dubček ani nikto z vtedajšej československej politickej špičky, azda s výnimkou Biľaka, ktorý stretnutie spolu s vtedajším sovietskym veľvyslancom Červonenkom zrejme sprostredkoval,“ myslí si Doskočil.

Dubček odovzdáva štafetu Husákovi na karikatúre... Foto: Nové slovo 1969 / Repro in: Michal Macháček: Gustáv Husák, Vyšehrad 2018
karikatúra, dubček, husák Dubček odovzdáva štafetu Husákovi na karikatúre Alexandra Richtera.

Biľak sa skutočne zmieňuje o schôdzke vo svojich memoároch. Podľa neho sa však výmena Dubčeka pripravovala už skôr. Sprisahanci sa niekoľkokrát zišli v byte prezidenta Svobodu, kde sa dohodli na Husákovi ako najvhodnejšom nástupcovi. O svojich plánoch informovali aj Moskvu, bez jej požehnania by nič nedokázali.

Čo všetko bolo obsahom schôdzky, to možno pre nedostupnosť kremeľských archívov iba dedukovať z nasledujúcich udalostí. "Husák v Mukačeve určite dostal súhlas Brežneva, ale na čom sa konkrétne dohodli, čo za to Brežnev žiadal – o tom sa dá len špekulovať,“ myslí si Doskočil. Ďalší český historik Jan Rychlík predpokladá, že Husák dal v Mukačeve Brežnevovi záruky normalizácie politickej situácie v Česku, a najmä v Prahe, kde to najviac vrelo.

Sám Husák vo svojom oneskorenom svedectve uviedol: "Za podstatný som považoval Brežnevov sľub, že ak sa nám podarí upokojiť v tom čase ťažkú krízovú situáciu a začať konštruktívne riešiť problémy, vojská od nás odídu a my budeme môcť robiť svoju politiku.“

Kým Husák svoje sľuby takmer vzorne plnil, o Brežnevovi sa to nedá povedať. Stále sa vraj vyhováral na nepochopenie u svojich maršalov. "Husák mi pred smrťou povedal, že s Brežnevom rokoval o postupnom odsune sovietskych vojsk trikrát – v rokoch 1971, 1974 a 1975 – potom už ďalšie pokusy vzdal,“ spomína Plevza.

Ďalší slovenský historik Michal Štefanský (v roku 1990 pôsobil vo vládnej komisii, ktorá skúmala udalosti po okupácii Československa spojeneckými vojskami) vie len o tom, že návrhom na postupný odchod sovietskych vojsk sa mal Ústredný výbor KSČ zaoberať v novembri 1974. Ale vec sa nakoniec nedostala z politbyra do ústredného výboru…

Ale vráťme sa späť do apríla 1969. Už deň pred schôdzkou v Mukačeve oznámil Dubček najvyššiemu vedeniu KSČ, že mieni rezignovať. A 17. apríla rozhodovalo predsedníctvo (politbyro) o jeho nástupcovi. Všetkých 19 prítomných, vrátane reformných komunistov, bolo za Husáka. S výnimkou Dubčeka.

Nasledovalo zasadnutie Ústredného výboru KSČ, ktoré mohlo návrh predsedníctva ešte zmeniť. Za Dubčekov odchod však hlasovalo 150 členov zo 182 prítomných, za Husákovo zvolenie – 156 zo 178. Dubčeka prekvapilo, koľko jeho nedávnych stúpencov už stihlo "prebehnúť“ k Husákovi.

Ten sa pokúsil "zmäkčiť“ Dubčekov pád a ponechal si ho aj v značne obnovenom – už v Husákovej réžii – predsedníctve, kde získavali prevahu dogmatici. Ba navrhol ho do funkcie predsedu federálneho parlamentu, čo Dubček bez reptania prijal a zotrval v nej istý čas. To takisto mohlo zmiasť mnohých stúpencov Dubčekovej politiky. Mohli nadobudnúť dojem, že až tak veľa sa zase nezmení.

"Medzitým odstavení politici Pražskej jari, predovšetkým Smrkovský, Slávik a ďalší, presviedčali Dubčeka, aby zostal na tomto poste, kým je to len trocha možné,“ vysvetľuje historik a dlhoročný Dubčekov spolupracovník Ivan Laluha. "Aby brzdil nástup Husáka, Biľaka a ďalších normalizátorov, prípadne bránil najhorším excesom. Pomerne dlho sa presne nevedelo, kam až je schopný Husák zájsť, aby ulahodil Moskve…“

Jediný schopný vyviesť z krízy

Mnohí ľudia mali ešte v živej pamäti, že Husáka nezlomilo ani mučenie a dlhoročné väzenie. Dúfali, že si bude počínať aspoň tak šikovne ako János Kádár v susednom Maďarsku, ktorý takisto okúsil žalár za vlády stalinistu Mátyása Rákosiho. Pomerne málo sa vie, že nástup Husáka k moci viac-menej vítal aj Václav Havel. "Je jedinou osobnosťou, ktorá má pevnú koncepciu a môže vyviesť národ z krízy,“ napísal budúci disident v jednom liste z tohto obdobia.

Navyše, normalizácia postupovala pomaly a spočiatku o sebe nedávala príliš znať. Mala zväčša podobu kádrových presunov a pozvoľna sa meniacej politickej rétoriky. Demokratické vymoženosti Pražskej jari nové vedenie redukovalo postupne, takpovediac salámovou metódou.

"Bolo zrejmé, že Gusto stál o funkciu prvého tajomníka,“ píše Štrougal, ktorý verne kráčal po Husákovom boku ako premiér takmer dve desaťročia, "ale zároveň sa naivne domnieval, že všetko nejako uhrá. Veril, že tých, ktorých na návrh Moskvy do straníckeho vedenia prijal, nejako zvládne. To bol zásadný Husákov omyl.“

Spočiatku bol proti politickým čistkám, nakoniec však súhlasil s vylúčením aj svojich priateľov a najbližších spolupracovníkov. Podľa Macháčka na nátlak Moskvy a jej domácich prisluhovačov "krok za krokom ustupoval, aby si udržal právo na najvyššie mocenské postavenie“.

Čistky postihli takmer pol milióna ľudí v celom štáte, mnohí prišli nielen o členstvo v strane, ale aj o pracovné zaradenie, bolestne sa to dotklo ich rodinných príslušníkov. Opätovne sa zavádzala cenzúra, reštrikcie postihli prakticky všetky občianske slobody a ľudské práva. "Politika menšieho zla sa tak ukázala – ako už veľakrát v minulosti – ako značne problematická,“ konštatuje Rychlík.

Plynuli mesiace, celé roky, a cudzie vojská neodchádzali. Naopak, ich velitelia sa tu už onedlho cítili byť ako doma. Ak Husák skutočne hral s Brežnevom poker, tak ho prehral. "Brežnev nás klamal, nielen v rokoch 1968 a 1969, ale aj neskôr,“ pripustil na konci svojej životnej dráhy.

© Autorské práva vyhradené

82 debata chyba
Viac na túto tému: #Alexander Dubček #Gustáv Husák #Leonid Brežnev #1969