Za sto rokov sa tu vystriedalo niekoľko generácií. Veľkú vojnu prekryla ešte strašnejšia druhá svetová vojna. V pamäti súčasných starších ročníkov sa ako-tak uchovali spomienky na západnú povojnovú výpomoc v rokoch 1945 – 1947 pod názvom UNRRA (Správa Spojených národov pre pomoc a obnovu), z ktorej až dve tretiny dodávok prišlo z USA. Ale kto si dnes ešte spomenie na jej predchodkyňu pod skratkou ARA (American Relief Administration), pomocnú misiu USA v Európe pred storočím? Na konzervy s kondenzovaným mliekom, kakaom či inými potravinami? Na debničky kvalitného mydla, sudy s rybím tukom a všeličo iné?
Všetko je dokonale zabudnuté, v dejepisoch sa o tom nepíše, v školách neučí, a tak nezaškodí si to pripomenúť aspoň v novinách, a tobôž dnes, keď sa slovenským internetom znovu šíri antiamerikanizmus a priam nenávisť voči "prehnitému“ a zištnému Západu.
Pomoc hodná slávy
Od skončenia Veľkej vojny uplynulo už päť mesiacov, ale jar roku 1919, po dlhom čase prvá mierová, bola na Slovensku ešte značne nepokojná. Navyše, schyľovalo sa k okupácii jeho južných a východných oblastí červenými gardami Bélu Kuna z Maďarska. Z frontov prvej svetovej sa nevrátilo do slovenských krajov bezmála 70-tisíc vojakov a ďalšie tisíce z tých, čo prežili, museli znovu rukovať, aby čelili agresii južného suseda. Ľud žijúci pod Tatrami sa síce vymanil zo zovretia maďarizácie, ale stále sa nachádzal až po krk v biede. Po vojne tu zavládol hlad, čo v kombinácii s infekčnými chorobami, ktoré sem zavliekli demobilizovaní vojaci, s hroznými hygienickými pomermi a nerozvinutou zdravotníckou starostlivosťou znamenalo hotovú pohromu.
Ako uvádza Anna Falisová z Historického ústavu SAV, Slovensko vtedy patrilo medzi krajiny s najväčšou dojčenskou úmrtnosťou. Pritom v roku 1919 sa tu nachádzalo iba 20 lôžok na liečbu dojčiat, aj to na detskej klinike v Bratislave. Ak novonarodený chlapec aj prežil svoje dojčenské obdobie, mal nádej dožiť sa maximálne 48 rokov, takmer o sedem rokov menej ako v Česku a o 12 rokov menej ako vo Veľkej Británii. Takéto pomery boli na Slovensku "v priemere“, v severných najchudobnejších okresoch však boli horšie.
Nový československý štát si s touto situáciou sotva mohol poradiť sám, a tak požiadal o zahraničnú pomoc. S iniciatívou vyšla dcéra prezidenta republiky Alice Masaryková, vtedy už predsedníčka Československého Červeného kríža (ČsČK). Urobila tak po konzultáciách s doktorom Ivanom Hálkom, ktorý viedol túto organizáciu na Slovensku. Do Spojených štátov vycestovala Ema Nováková, blízka spolupracovníčka Alice Masarykovej, a podľa zistení historičky a etnografky Zory Mintalovej Zubercovej doviezla odtiaľ prvý finančný príspevok na pomoc slovenským deťom: išlo o šek v prepočte na takmer 1,5 milióna korún.
Situácia bola o to zložitejšia, že USA žiadali o pomoc viaceré štáty strednej a východnej Európy najviac postihnuté vojnou a povojnovými epidémiami. Pandémia španielskej chrípky bola síce v tom čase už na ústupe, ale nebezpečne sa rozšíril škvrnitý týfus, takzvaná škvrnivka, infekcia spôsobená baktériou rickettsia prenášanou šatovými všami. Podľa slovenského virológa Rudolfa Tomana zabila dodnes už viac ľudí, ako všetky vojny. Vtedy zúrila nielen na Slovensku, ale aj v Poľsku, Rumunsku, Maďarsku, Srbsku a hrozilo, že takisto prerastie do pandémie.
Prvá pomoc dorazila aj do Československa v podobe akútne nedostatkových liekov a nemocničného materiálu od Amerického Červeného kríža a Rockefellerovej nadácie pre verejné zdravotníctvo už začiatkom jari 1919. To by však nestačilo, keďže v mnohých okresoch bol hlad. Kritickú potravinovú situáciu v Európe mala riešiť práve spomínaná misia ARA, schválená Kongresom Spojených štátov koncom februára 1919 s rozpočtom 100 miliónov dolárov (v terajších cenách je to takmer 1,5 miliardy USD).
Na čele podporného programu stál od začiatku Herbert Hoover, budúci 31. prezident USA, ktorý počas prvej svetovej vojny mal na starosti výživu americkej armády. V čase parížskej mierovej konferencie bol Hoover blízkym spolupracovníkom vtedajšieho prezidenta USA Woodrowa Wilsona a zdieľal jeho politické ciele. Slávny britský ekonóm John M. Keynes vyzdvihoval Hooverov "realizmus, veľkodušnosť a nezaujatosť“. Riaditeľ programu ARA bol za poskytnutie potravinovej pomoci aj porazenému Nemecku a boľševickému Rusku, ktoré sužoval hladomor, aj ju presadil. Predpokladá sa, že tým zachránil pred istou smrťou milióny ľudí. "Vaša pomoc vstúpi do histórie ako jedinečný, obrovský úspech, hodný najväčšej slávy,“ napísal Hooverovi ruský spisovateľ Maxim Gorkij, za čo si neskôr vyslúžil kritiku Kremľa.
Do Československa prišla americká potravinová pomoc najprv na troch lodiach, ktoré dobová tlač nazvala "loďami lásky“. Lode Prezident Wilson a Georgiana pristáli v Terste, loď Juliana – v Hamburgu. Odtiaľ expedovali debny po železnici do Prahy vo vozňoch označených znakom ČK. Ako uvádza Mintalová Zubercová, v prvých vlakoch boli zásielky kondenzovaného mlieka pre deti, dojčiace matky a pre nemocnice. Ďalšie zásielky dopravilo päť lodí, ktoré pristáli v terstskom prístave, odkiaľ ich tiež previezli vlakmi takisto do Prahy. Tam bol totiž hlavný sklad ČsČK. V roku 1919 dosiahla suma americkej pomoci v prepočte 108 miliónov, v ďalších dvoch rokoch pribudol ešte tovar za takmer 500 miliónov korún.
Odhaduje sa, že len od 1. júla do konca roka 1919 prijal ústredný sklad 183 vozňov šatstva, bielizne, liekov, sanitného materiálu a potravín. Boli v tom aj dary od amerických Čechov a Slovákov, ktorí prispeli finančnými zbierkami do misie ARA, ale aj materiálne. Napríklad krajanky plietli časti detského odevu, deti k tomu pridávali darčeky pre svojich rovesníkov v ČSR. Medzi vecnými darmi sa našlo aj 50 debničiek mydla, 20 sudov masti a 930 debničiek kondenzovaného mlieka. Suma darov od amerických krajanov presiahla vyše 10 miliónov korún.
O distribúciu potravín sa staral ČsČK, ktorý ich prideľoval do tzv. stravovacích staníc, ktoré vznikali po celej republike. Už v polovici apríla 1919, dva týždne po dodaní prvých zásielok z USA, sa v nich podávalo jedlo pre približne 75-tisíc detí v Čechách a na Morave a pre 5 700 detí na Slovensku. Sem sa dostávala pomoc ťažšie a distribuovala sa zložitejšie vzhľadom na zlú bezpečnostnú situáciu a celkový chaos.
Zlepšenie nastalo po tom, čo pomáhať prišla priamo na územie Slovenska misia britského Červeného kríža a čo sa do veci vložila osobne známa filantropička a humanitárna pracovníčka Muriel Pagetová, lady Paget, od júla 1918 nositeľka Radu britského impéria. Stalo sa tak opäť na výzvu Alice Masarykovej. "Príďte nám pomôcť… podmienky sú zúfalé.“
Pagetová okamžite reagovala. Čo zbližovalo obe ženy? A prečo sa Masarykova dcéra tak zamerala na pomoc slovenským deťom?
Foto: IMPERIAL
Tam, kde nepoznali lekára
Alice Masaryková sama o sebe hovorila, že je "Poločeška – Poloslovenka“. Od malička chodila s rodičmi na letný byt do Bystričky pri Martine. Pred prvou svetovou vojnou tam boli desať- alebo dvanásťkrát.
Univerzitný profesor z Prahy, neskôr aj poslanec Ríšskej rady (parlamentu) vo Viedni Tomáš G. Masaryk sa počas týchto pobytov zblížil najmä so Svetozárom Hurbanom Vajanským a Jozefom Škultétym, "Tykali sme si, rodiny sa navštevovali, priateľsky sme sa schádzali,“ spomínal po rokoch. Priateľov si tam našla aj jeho dcéra.
S Pagetovou boli síce takmer rovesníčky, ale spoznali sa až ako štyridsiatničky, keď už mali za sebou bohaté životné skúsenosti a zaujímali významné spoločenské postavenie. Alice v čase vojny podstúpila aj väznenie – kvôli otcovi, ktorý odišiel do exilu, aby viedol zahraničný odboj proti rakúsko-uhorskej monarchii. Lady Pagetová sa medzitým stala známou svojimi akciami milosrdenstva vo vojnou a revolúciami zmietanom Rusku. Jej misia zriadila kompletne vybavenú Anglo-ruskú nemocnicu v Petrohrade a jeden poľný lazaret v blízkosti frontu.
Odvážna anglická aristokratka spoznala najprv Alicinho otca. Stalo sa tak začiatkom roku 1918, keď sa Masaryk s britským pasom znejúcim na konšpiračné meno Thomas G. Marsden pokúšal vycestovať z boľševikmi obliehaného Kyjeva. Ktovie, či by sa mu to podarilo, nebyť Muriel Pagetovej, ktorá ho vo vlaku Červeného kríža „prepašovala“ až do Vladivostoku. Potom pokračoval loďou do Japonska a ďalej do Ameriky. "Cez celú Sibír som cestoval v sanitárnom vozni III. triedy, plne obsadenom Angličanmi, v noci som spával na tvrdej lavici,“ spomínal po rokoch už ako prezident ČSR. To on poradil dcére, aby požiadala o pomoc Pagetovú.
Do Prahy pricestovala v apríli 1919 už aj s prvými členmi podpornej misie Britského Červeného kríža. Ich počet sa čoskoro rozšíril na 40 a presunuli sa na sever Slovenska. Misiu viedol kapitán zdravotnej služby Dr. Harwey s Dr. Harperom a vedúcou sestrou Mantonovou (ich krstné mená sa nám, žiaľ, nepodarilo zistiť). V misii bol ešte jeden lekár, šesť zdravotných a dve služobné sestry, kuchárka, osem vojakov – sanitárov atď. Misiu sprevádzal jeden poddôstojník zdravotnej služby, príslušník čs. armády.
Na Slovensko sa hneď vybrala aj Muriel Pagetová v sprievode Alice Masarykovej. Podľa českého historika Oldřicha Dorazila samotná Pagetová strávila na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v roku 1919 i neskôr dovedna "niekoľko mesiacov“ a precestovala pritom viac ako 3 000 míľ, ako vyplýva z písomných výkazov misie.
Pred desiatimi rokmi sa v Martine konala medzinárodná vedecká konferencia venovaná 40. výročiu úmrtia Alice Masarykovej. Vystúpila na nej aj grófka Sylvia of Limerick, dlhoročná predsedníčka Britského Červeného kríža. Hovorila najmä o pôsobení Pagetovej misie a navštívila aj Turzovku, kde misia zriadila nemocnicu pre chorých na škvrnitý týfus. Otvorili ju v novembri 1919 v budove miestnej školy. Spočiatku mala 30 postelí. Podľa kroniky tejto kysuckej obce sa vyučovanie potom presunulo do cirkevnej školy.
Angličania prišli v hodine dvanástej. Kysučanov v tom čase kosila nielen škvrnivka, ale aj ďalšie pliagy – doznievajúca "španielka“ a ovčie kiahne. Zoslabnutí a vyhladovaní ľudia – múka bola iba na lekársky predpis, 20 dekagramov na osobu a týždeň – padali ako muchy. Miestna matrika uvádza, že ešte do príchodu misie zomrelo viac ako 250 Turzovčanov a na týfus – okolo stovky. Boli vraj chalupy, kde mali naraz aj tri úmrtia. A boli dni, keď sa organizoval pohreb pre 12 nebožtíkov! Zomierali najmä deti a starci.
Misia tiež dostala k dispozícii tzv. Štátnu dezinfikačnú kolónu so šiestimi medikmi a vojakmi československej armády. Niekoľko mobilných dezinfikačných zariadení sa konskými poťahmi presúvalo po celých Kysuciach. Pacientov chorých na týfus zvážali do Turzovky na vozoch i v špeciálnom sanitnom vlaku. Častým problémov však bolo, že blízki príbuzní nakazených bránili ich prevozu a vôbec nechápali vážnosť situácie.
Grófke z Limericku ukázali aj hrob zdravotnej sestry Margaret Mc Cullumovej, ktorá zomrela pri výkone služby. Grófka o nej počula prvýkrát, pochválila však Turzovčanov, že sa tak vzorne starajú o miesto jej posledného odpočinku.
Turzovka však nebola ani zďaleka jediným miestom činnosti Pagetovej misie. V Bytčici pri Žiline sa podieľala na vzniku detskej nemocnice v miestnom kaštieli, viedol ju britský lekár Stewart, zriadila oddelenie pre podvyživené deti v Modre, rekonvalescenčné stredisko v Košiciach a tým sa výpočet nekončí "Menšie dedinské školy boli premenené na dočasné nemocnice pre chorých na kiahne,“ približuje Zora Mintalová Zubercová, "medzi dedinami obiehala mobilná stanica vedená britskou zdravotnou sestrou so šiestimi študentmi medicíny, ktorí očkovali obyvateľstvo.“
Za osobitnú zmienku však stojí zriadenie siedmich vývarovní a šestnástich zdravotno-sociálnych staníc po celom Slovensku. Vďaka lady Muriel začali pôsobiť v najzaostalejších slovenských regiónoch, kde vtedy nebola ani nemocnica, ani ozdravovňa, ani žiadna poradňa. Úroveň hygieny a zdravotnej starostlivosti tam bola katastrofálna.
Pagetovej stanice pôsobili v oblastiach, kde široko-ďaleko nebolo lekára. Preto aj liečili, pomáhali pri pôrodoch, ale hlavne radili, ako predísť ochoreniam a rôznym nákazám. Alice Masaryková sa neskôr postarala o to, že tých staníc poradní bolo na Slovensku nie 16, ale trikrát viac.
Pripomeňme si, že to všetko sa dialo v čase, keď sa Slovensko iba stavalo na nohy. Na severe, najmä na Kysuciach, Orave a v hornom Zemplíne hrozil hladomor. "Musíme sa obmedziť v prídeloch chleba do tej miery, žeby neženatým mužom nebol prideľovaný,“ povedal v rozhovore s jedným americkým novinárom T. G. Masaryk. Nebolo múky ani zemiakov. Vo vývarovniach misie lady Pagetovej však ponúkali jedlo prichystané zo zásielok, ktoré do Európy privážali americké "lode lásky“.
Niekomu sa nezavďačíš
Čo sa stalo s anglickou filantropkou? Zomrela už v roku 1938 po tom, čo ju Stalinova tajná služba obvinila zo špionáže v prospech Británie. Vraj na ňu naviedla bývalého sovietskeho veľvyslanca vo Veľkej Británii Christiana Rakovského. Toto "priznanie“ vytĺkli z diplomata po návrate do vlasti berijovskí vyšetrovatelia. Najprv ho odsúdili na dlhoročný žalár, napokon však skončil na popravisku. Lady Pagetová vraj niesla obvinenie veľmi ťažko.
Alice Masaryková zomrela o štvrťstoročie neskôr v Spojených štátoch. Keď sa po prevrate a nevyjasnenej smrti brata Jana v roku 1948 rozhodla emigrovať, nemohla jej vo vlasti vyjsť už ani vysádzaná kniha. Všetok majetok jej noví mocipáni zhabali, vrátane domu v Lánoch, ktorý dala postaviť pre ČsČK.
Herbert Hoover si aj ako prezident USA (1928 – 1933) získal povesť majstra v riešení krízových situácií. Neskôr sa naďalej venoval verejnej službe, bol poradcom prezidenta Harryho Trumana a až do smrti v roku 1963 zostával významným americkým filantropom. Dodnes mu však v Európe kdekto vyčíta, že "jeho“ ARA neposlúžila len zmierneniu sociálnych problémov a hospodársko-politickej stabilizácii na starom kontinente, ale bola aj začiatkom jeho amerikanizácie. Že ako to? Veď propagovala Ameriku, jej ideály, bohatstvo, altruizmus, vyvolala fascináciu jej civilizáciou… Skrátka, niektorým ľuďom sa nezavďačíte, čo ako by ste sa snažili.