Prvý máj 1919: Krvavý utorok v Komárne

, 01.05.2019 06:00
józsef czerny, červené gardy
József Czerny, jeden z veliteľov maďarských červených gárd (v popredí s cigaretou). Autor:

Viac ako tristo mŕtvych a množstvo zranených. Nie, neuvádzame bilanciu výbuchov na Srí Lanke, ale výsledok bitky o Komárno pred 100 rokmi. Zhodou okolností sa strhla presne na Prvého mája a prvýkrát stáli v nej proti sebe česko-slovenskí legionári a maďarskí boľševici.

Na komárňanskom mestskom cintoríne je pochovaných 27 českých a slovenských obetí tejto bitky a 116 padlých vojakov z maďarskej strany. V skutočnosti však boli jej straty oveľa vyššie – 289 padlých, ale telá mnohých skončili v Dunaji. Ako si vysvetliť tento nepomer? Veď maďarskí vojaci a červení gardisti mali na začiatku zjavnú presilu, zaútočili dosť nečakane a pod rúškom tmy. O čo im vlastne išlo a prečo práve na Prvého mája?

V Bratislave sa vtedy neoslavovalo, na celom Slovensku platilo stanné právo, ktoré vyhlásili v súvislosti s hrozbou možnej agresie zo strany južného suseda. Ale v Budapešti mali 1. mája 1919 prvýkrát "sviatok proletárov“ podľa vzoru sovietskych boľševikov, so sprievodom v slávnostne vyzdobených uliciach, s červenými zástavami a s portrétmi Karola Marxa a Friedricha Engelsa nad hlavami. Zatiaľ čo v uliciach Komárna sa bojovalo a zabíjalo…

Ak to všetko máme pochopiť, musíme si aspoň stručne priblížiť kontext doby a širšie súvislosti tragických udalosti v meste na Dunaji.

1. máj 1919, sprievod v Pešti, oslava...
1. máj 1919, sprievod v Pešti, oslava proletárskej diktatúry. Autor: theorangefiles.hu

Za obnovu Veľkého Uhorska

A išlo práveže – ba v prvom rade – o Dunaj. Lebo hlavným tokom tejto rieky viedla po zániku Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa najprv provizórna demarkačná čiara a potom aj definitívna hranica, ktorá ho oddeľovala od ďalšieho následníckeho štátu – Maďarska.

Dunaj už predtým rozdeľoval Komárno na jeho severnú – ľavobrežnú a južnú – pravobrežnú časť. Až do rozpadu Uhorska koncom roka 1918 to však bolo kompaktné mesto spojené dvoma mostmi – cestným i železničným. Od nového roka sa však situácia zásadne menila.

Československé vojsko obsadilo severnú, priemyselnú časť Komárna bez boja 9. januára 1919. Budapešť musela už predtým chtiac-nechtiac stiahnuť svoju posádku z komárňanskej pevnosti – podobne ako o niečo skôr stiahla svoje jednotky z Prešporka – nariadili to predsa západné mocnosti, ktoré zvíťazili v prvej svetovej vojne. Bola však presvedčená, že Komárno sa jej navráti. Lebo podľa starej maďarskej legendy je toto mesto – pevnosť talizmanom Uhorska. Tradovalo sa, že kým je Komárno v rukách Maďarov, patrí im aj celé Uhorsko.

V meste vládol spočiatku pokoj, obyvatelia si zrejme mysleli, že okupácia je dočasná. Keď však "Česi“ stále neodchádzali, vyhlásili 20. januára stúpenci obnovy Veľkého Uhorska prvý všeobecný štrajk a o necelé dva týždne druhý. Podľa českého vojenského historika Petra Hofmana niet sa ani čomu príliš čudovať: "Demarkačná čiara zrazu nabúrala tradičné hospodárske i medziľudské vzťahy, zhoršila zásobovacie pomery, spôsobila prudký rast nezamestnanosti.“

Medzitým sa v Paríži začala mierová konferencia, ktorá mala vyriešiť aj otázku štátnych hraníc ČSR a najmä – po prvýkrát v dejinách – určiť južnú hranicu Slovenska. Najvyššia rada, ktorá predsedala konferencii (tvorili ju lídri víťazných mocností), prijala zásadu, že základňou tejto hranice musí byť Dunaj.

Situácia na juhu Slovenska sa vyhrotila po tom, čo 20. marca 1919 dostal maďarský prezident Mihály Károlyi nótu parížskej konferencie o novej demarkačnej línii. Podľa nej sa Maďari mali stiahnuť o ďalších 50 – 80 kilometrov do vnútra svojej krajiny. Nóta mala charakter ultimáta, jej požiadavky sa mali splniť do 24 hodín. Ak Budapešť dovtedy ešte dúfala, že sa jej podarí integrovať do Maďarska aspoň časť bývalej Hornej zeme, čiže územia Slovenska, diplomatickou cestou, teraz o túto nádej definitívne prišla.

"Západná orientácia, politika postavená na (americkom prezidentovi) Wilsonovi definitívne stroskotala,“ vyhlásil vzápätí gróf Károlyi. "Potrebujeme novú orientáciu, ktorá nám zaistí sympatie robotníckej internacionály.“ Preto navrhol vytvoriť namiesto širokej koalície takú sociálnodemokra­tickú vládu, "ktorá sa spojí s komunistami… proti imperialistickým votrelcom“. Z väzenia vypustili boľševika Bélu Kuna, ktorý sa pred polrokom vrátil zo sovietskeho Ruska, kde založil predchodkyňu Maďarskej komunistickej strany. Hneď po návrate do vlasti rozkrútil nenávistnú kampaň proti vláde, prezidentovi aj jeho sociálno-demokratickým spojencom. Vo februári 1919 zorganizoval v Budapešti demonštráciu, ktorá sa skončila prestrelkou s policajtmi, boli štyria mŕtvi.

Vtedy putoval Kun za mreže, teraz sa však hodil aj maďarskej nacionalistickej buržoázii, ktorá si ho priam vyžiadala do novej vlády. V tej síce oficiálne zastával "len“ post komisára pre zahraničie, ale mal v nej rozhodujúci vplyv. "Môj osobný vplyv v Revolučnej vládnej rade je taký, že diktatúra proletariátu je pevne zavedená, lebo mám podporu ľudu,“ písal do Moskvy Vladimírovi Leninovi.

Maďarskí sociálni demokrati sa zlúčili s komunistami, nová strana vyhlásila Maďarskú republiku rád, vláda prijala nariadenie o znárodnení priemyslu a o kolektivizácii poľnohospodárstva. Vládnuť sa malo prostredníctvom robotníckych, vojenských a roľníckych rád. Bola to vlastne druhá, po boľševickom Rusku, republika sovietskeho typu v Európe.

Keď gróf Károlyi videl, čo spôsobil, bolo už neskoro niečo meniť, a tak 21. marca radšej odstúpil z prezidentského úradu. Komisár Kun zatiaľ spriadal plány, ako s pomocou Ruska a revolucionárov v susedných krajinách obnoviť Veľké Uhorsko. Jediné východisko videl vo vojne. "Aj keď naša revolúcia brala na seba zdanlivo formy sociálnej revolúcie, vo svojich vonkajších prejavoch bola naskrze nacionálno-boľševická.“ To napísal s odstupom času Vilmos Böhm, hlavný veliteľ maďarskej červenej armády.

Prvé na rane bolo Slovensko. Maďarskí boľševici ho najprv zaplavili letákmi, v ktorých agitovali ľudí za republiku rád a za diktatúru proletariátu. A sľubovali: "Oslobodíme vás od jarma českých imperialistov!“

Krv a životy za Komárno

Kun podobne ako Lenin veril v skoré víťazstvo proletárskej revolúcie v celej Európe. Veľké nádeje vkladal do Československa (svojím súdruhom napríklad tvrdil, že Kladno je už "červené“). V Budapešti vznikol akýsi komunistický výbor pre "Hornú zem“, ktorý viedol Čech žijúci v Maďarsku, 42-ročný novinár Antonín Janoušek. Maďarské červené gardy zároveň vyvolávali provokácie na hraniciach s ČSR, čoraz častejšie uskutočňovali výpady na slovenské územie.

Hliadka legionárov na zabarikádovanom moste v...
Hliadka legionárov na zabarikádovanom moste v Komárne. Autor: wikipedia.org

Preto Vavro Šrobár, ktorý z poverenia pražskej vlády mal na Slovenskú rozsiahle právomoci, vyhlásil tu už koncom marca 1919 stanné právo a žiadal posilniť vojenskú ochranu južných oblastí, predovšetkým Žitného ostrova.

"Sme vydaní na milosť a nemilosť maďarskej soldateske,“ písal v tom čase Slovenský denník. "Prepadávaním našich stráží a celých vojenských oddielov máme dnes oveľa väčšie straty, než pri vojenských operáciách… ale v dôsledku nepochopiteľnej nerozhodnosti naši hrdinskí obrancovia nedostávajú dosť prostriedkov na dôraznú obranu.“

V Prahe vtedy vládli socialisti, ktorí boli proti vojne so susedmi a radili počkať na konečné rozhodnutia parížskej konferencie. Ale donekonečna sa vyčkávať nedalo. Šrobár žiadal, aby sa vrátil domov zo Sibíri minister vojny Milan R. Štefánik, ten však ešte nedokončil reorganizáciu ruských légií.

Napokon sa rozhýbalo aj ministerstvo národnej obrany v Prahe a 20. apríla 1919 nariadilo vojsku na Slovensku, ktorému ešte velil taliansky generál Luigi G. Piccione, aby postupovalo na juh a obsadilo územie uvoľnené novou demarkačnou čiarou. Tento operačný rozkaz sa začal plniť 27. apríla. Ako svojho času priblížil jeden z najlepších slovenských znalcov tohto obdobia, historik Marián Hronský, nová čiara viedla od hlavného toku Dunaja po hrebeňoch Novohradských vrchov, Matry a Bukovských vrchov k Miškovcu. Strategicky najdôležitejšie body obsadili jednotky dvoch divízií, zostavené prevažne z bývalých československých légií, bojujúcich v Taliansku.

Posádku v Komárne, ktorej velil major Antonín Basl, však výraznejšie neposilnili. V meste od januára zostával neúplný jeden prápor 39. pluku, ostatné dva jeho prápory zabezpečovali rozsiahly úsek demarkačnej čiary pozdĺž Dunaja a Ipľa. Pribudli síce dve batérie plánovaných delostreleckých oddielov, jeden náhradný prápor a náhradná eskadróna, ale nachádzali sa takpovediac v stave svojho zrodu.

Početný stav týchto jednotiek dosiahol síce podľa historika Petra Hofmana 600 mužov – čím sa vyrovnal maďarskej posádke v južnej časti kedysi jediného mesta (dnes je to Komárom) – na rozdiel od nej im však chýbala potrebná výzbroj, mnohí jazdci nemali dokonca kone ani šable. Baslovi neostalo iné, ako krátko pred útokom maďarských červených gárd stiahnuť z demarkačnej čiary dve roty jedného z tamojších práporov.

Koncom apríla 1919 už totiž v Komárne nikto nepochyboval o blížiacom sa útoku. Posledné varovanie prišlo v pondelok neskoro večer 30. apríla 1919, keď pri pešom moste vybuchlo počas striedania stráží niekoľko ručných granátov. Zranili piatich legionárov a pod paľbou pušiek sa ocitla aj budova strážnice. Páchatelia zutekali, ich stopy však viedli do komárňanskej lodenice. Neskôr sa ukázalo, že ide o tamojších robotníkov, ktorí sympatizovali s Maďarskou republikou rád.

Útok z druhej strany Dunaja prišiel už v noci z pondelka na utorok 1. mája. Pripravoval sa niekoľko týždňov, nie však v Budapešti, ale v neďalekom Györi. Vraj o ňom nevedel ani sám Béla Kun, o čom však možno dosť pochybovať. Miestne rady si údajne samy zmobilizovali do zbrane vyše tisíc (podľa iných zdrojov až 2-tisíc) dobrovoľníkov z najväčších tovární, ku ktorým sa pridalo približne 400 mužov miestnej vojenskej posádky, predovšetkým husárov, a z obsluhy delostreleckých batérií. Údajne to urobili napriek zákazu svojich veliteľov, ktorí o úspechu akcie vopred pochybovali.

Mužstvo sa však spoliehalo na moment prekvapenia, na kvalitnú výzbroj a dostatočné zásoby munície. Značnú úlohu zohrala aj kunovská propaganda. Dobrovoľníci gardisti dostali stužky s nápismi "1. máj v slobodnom Komárne“ a "Krv a naše životy za Komárno a Hornú zem“. Počítali so vzburou nielen robotníkov komárňanskej lodenice, ale aj vojakov tamojšej posádky. Organizátori útoku tvrdili, že ho schválil komisár Kun a že ich príde podporiť prápor boľševikov z Viedne!

Zámienkou na začatie útoku sa podľa niektorých svedectiev stalo prekročenie novej demarkačnej čiary jednotkami česko-slovenských legionárov 27. apríla 1919. Známy medzivojnový publicista Ferdinand Peroutka sa s odstupom rokov pokúsil zistiť, čo na tom bolo pravdy. Obrátil sa na viacerých účastníkov udalosti, pátral v archívoch a potvrdilo sa, že naši naozaj na niekoľkých miestach čiaru prekročili, nie však na základe rozkazu ministra obrany ČSR, ale francúzskeho maršala Ferdinanda Focha, hrdinu z prvej svetovej vojny, ktorý na parížskej konferencii hral významnú úlohu.

"Foch sa obával možnosti, že komunistické Rusko a komunistické Maďarsko sa spoja, preto považoval za nanajvýš prospešné zriadiť medzi nimi čo najširšiu a najsolídnejšiu bariéru,“ vysvetľoval Peroutka. A tak bez dohody s politickými vodcami víťazných mocností a obchádzajúc Ministerstvo národnej obrany ČSR určil pre postupujúce vojsko upravenú demarkačnú líniu ešte južnejšie, ako bola stanovená v marci 1919.

Útok maďarských gardistov a vojakov na Komárno sa začal delostreleckou paľbou z ľavého brehu Dunaja. Pod jej ochranou, v tme a v hmle previezli cez rieku svoje oddiely, prepadli a premohli hliadku na železničnom moste a postupovali ďalej do mesta. Pri železničnej stanici však narazili na tvrdý odpor čs. jednotiek. Major Basl požiadal o pomoc legionárov 34. streleckého pluku v Nových Zámkoch, ktorí prišli do Komárna v skorých ranných hodinách. Okolo šiestej spoločne zahnali väčšinu votrelcov na ústup. Časť síce bojovala ďalej, ale čoskoro utrpela zdrvujúcu porážku.

Niektorí útočníci sa potom zakopali na Alžbetinom ostrove pri Komárne a čakali tam na príchod sľubovaných záloh – zväčša ozbrojených baníkov z Tatabáne, ale tí napokon neprišli.

Poobede 1. mája dorazili z Budapešti parlamentári so zoznamom nezvestných (obsahoval okolo 360 mien) a s povozmi, ktorými prepravili domov mŕtvych a ranených. Zo spomienok očitých svedkov vyplýva, že len mŕtvych odviezli päť plných vozov. Vedúceho delegácie Pétera Agostona z komisariátu zahraničia sa Komárňania pýtali, prečo si červení gardisti predsavzali práve takýmto zvláštnym spôsobom osláviť proletársky sviatok. Namiesto odpovede vraj len pokrčil plecami…

Správa vrchného velenia maďarskej červenej armády však adresovala organizátorom akcie tvrdú kritiku: "Skončila sa úplnou porážkou a veľkým krviprelievaním. Akcia prebehla pod vedením nezodpovedných jednotlivcov, bezduchých agitátorov, bez odbornej prípravy… keď videli smutne následky, zbabelo ušli.“

Demarkačná čiara sa potom prekračovala z jednej i druhej strany až dovtedy, kým mierová konferencia v lete 1919 neurčila definitívnu štátnu hranicu medzi ČSR a Maďarskom. Medzitým však vtrhlo Kunovo vojsko na Slovensko, okupovalo značnú časť jeho územia a v Prešove vyhlásilo Slovenskú republiku rád. To už nebola bitka, to bola vojna, ale o nej inokedy.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Komárno #bitka #1. máj
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
22,99
Jarona 13

Jarona 13

33,99
Elite červené ruže

Elite červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk