Štefánik oslavovaný, zatracovaný a zamlčovaný

, 04.05.2019 12:00

Súčasné spomienkové oslavy Milana Rastislava Štefánika môžu vyvolať dojem, že čosi podobne veľkolepé sa dialo aj pri iných jeho okrúhlych výročiach. Áno aj nie, stačí si v pamäti oživiť storočnicu narodenia Štefánika. Znie to neuveriteľne, ale vtedy, v júli 1980, sa o ňom na verejnosti mlčalo.

Príslušníci čestnej stráže pri kladení vencov...
Príslušníci čestnej stráže pri kladení vencov počas pietnej spomienky pri príležitosti 98. výročia tragickej smrti generála Milana Rastislava Štefánika na Bradle 6. mája 2017. Autor: Martin Krno, TASR, Martin Palkovič

Ani riadok nepriniesli celoštátne noviny, o výročí sa nezmienila televízia, nekonali sa nijaké verejné zhromaždenia ani vedecké konferencie. Prečo nie, na to hľadajme odpoveď v 5. zväzku Encyklopédie Slovenska, rukopis ktorého práve vtedy išiel do tlače a obsahoval aj heslo "M. R. Štefánik“.

"Jeden z vedúcich predstaviteľov čs. zahraničného odboja orientovaného na západné mocnosti,“ uvádzalo sa tam. "Z tejto funkcie a z poverenia francúzskej vlády organizoval v rokoch 1916 – 1918 československé légie v Rusku, Taliansku a USA. Jeho kontrarevolučná činnosť v záujme dohodových mocností vyvrcholila v roku 1918, keď ako prvý čs. minister vojny prišiel v novembri na Sibír s úlohou potlačiť nespokojnosť čs. legionárov s pokračujúcou protisovietskou intervenciou imperialistických mocností a donútil ich, aby pokračovali v nespravodlivej vojne proti sovietskemu Rusku.“

V tomto encyklopedickom diele, ale aj o niečo neskôr vydaných akademických Dejinách Slovenska sa o mnohostrannej činnosti Štefánika nenašlo dobré slovo. Veď ešte aj ako vedec mal údajne "v službách francúzskych úradov pod rúškom astronomických a meteorologických pozorovaní vykonávať rozličné kontrarevolučné úlohy v Afrike, Amerike, Tichomorí a inde“.

Skrátka, kontrarevolucionár, buržoázny politik, špión, prisluhovač imperialistov a protisovietsky živel. Kto by si dovolil oslavovať sté výročie jeho narodenia v krajine, ktorú iba nedávno zachraňovali spojenci pred "plazivou kontrarevolúciou“ a kde sa stále nachádzali sovietske vojská?

Spustnuté Bradlo

Dokonca v rodnom Štefánikovom kraji sa našlo iba zopár odvážlivcov, ktorí si jeho pamätné dni v tých časoch verejne pripomínali. Vtedajší brezovský učiteľ Peter Uhlík, dnes čestný predseda Spoločnosti M. R. Štefánika, má silný zážitok zo 4. mája 1979, keď uplynulo 60 rokov od smrti národného hrdinu. Bol piatok, riadny pracovný deň…

"Počas prestávky v školskej zborovni, krátko pred poludním, som prítomným ponúkol možnosť vyviezť sa mojím autom na Bradlo a uctiť si Štefánika,“ spomína Uhlík. "Z oslovených kolegov väčšina neodpovedala, ďalší sa ospravedlnili. Súhlasil len Jaroslav Mikláš a spolu sme odišli. Auto sme nechali pri chate a z čerešne sme ulomili dve rozkvitnuté halúzky, položili sme ich na vrchole mohyly k jej tumbe (náhrobku). O chvíľu sme zistili, že tam nie sme sami. Na moje veľké prekvapenie sme stretli dve dámy v rokoch – moju bývalú učiteľku Annu Slezáčkovú a Milenu Rozsypalovú-Wallovú, vtedy už 76-ročnú, zo Starej Turej. Práve kládli na Štefánikov hrob venček s trikolórou.“

V tom čase bolo nemysliteľné, aby sa na Bradlo prišla pokloniť pamiatke Štefánika nejaká oficiálna delegácia z Bratislavy alebo Prahy. Zastavili sa tam však americkí a anglickí diplomati, aby položili vence. Zvyčajne sa to stávalo 28. októbra, v deň vzniku ČSR, alebo pri výročiach ukončenia druhej svetovej vojny, keď podnikali okružné cesty podjavorinským krajom po miestach, kde vtedy zahynuli spojeneckí letci.

Máj 1968: Okolo 100-tisícová manifestácia ľudí,...
Máj 1968: Okolo 100-tisícová manifestácia ľudí, ktorí prišli z celého Slovenska a Moravy na Bradlo na pietne oslavy 49. výročia úmrtia generála Milana Rastislava Štefánika. Autor: TASR, Štefan Petráš

Uhlík bol učiteľom dejepisu, vodil vtedy žiakov na Bradlo? "Dvakrát do roka sme chodili na tzv. branné cvičenia,“ odpovedá Uhlík. "Hoci rozkaz veliteľa – zástupcu riaditeľa školy určil za cieľ pochodu televízny vykrývač, išlo len o formalitu a od vykrývača k Štefánikovmu hrobu bol už len kúsok. Tam sa žiaci dozvedali všetko, čo im učitelia v triede nemohli povedať.“

V tom období mohyla, veľké dielo architekta Dušana Jurkoviča pustlo. Poveternostné vplyvy a burina rozkladali krehký travertín a spôsobovali veľké škody. Na národnej kultúrnej pamiatke sa napriek tomu nemohli vykonávať ani základne ochranárske práce.

Isté uvoľnenie prišlo až s Gorbačovovou perestrojkou a glasnosťou, keď sa aj v Československu pozvoľna začali prehodnocovať niektoré historické udalosti a osobnosti, vrátane Štefánika, ale k tomu sa ešte dostaneme.

Ako sa zrodil kult Štefánika

Na samom začiatku, po vzniku ČSR bol Štefánik na Slovensku viac-menej neznámy. Poznala ho tu iba hŕstka vzdelancov a politikov. Veď po vychodení ľudovej školy odišiel rodák z Košarísk do lýcea v Bratislave, neskôr na vysokú školu do Prahy a po nej sa zdržiaval väčšinou v Prahe, Paríži, Ríme, na Tahiti, v Amerike, na Sibíri, skrátka, v zahraničí.

Ešte aj v čase Štefánikovej tragickej smrti ho lepšie poznali americkí Slováci a krajania v československých légiách, než Slováci doma. Noviny ľudovej strany Slovák, vychádzajúce vtedy v Ružomberku, priniesli o Štefánikovom úmrtí stručnú 12-riadkovú správu v rubrike Čo nového vo svete (!) až 17. mája 1919, čiže takmer dva týždne po havárii jeho lietadla pri Bratislave.

To už uplynul týždeň od pohrebu a uloženia Štefánikovho tela do hrobu na Bradle. Meškanie a stručnosť správy by bolo možné pripísať vtedajším dopravným a komunikačným ťažkostiam na poprevratovom Slovensku – Slovák vychádzal v Ružomberku. Ibaže Národnie noviny (blízke Slovenskej národnej strane) aj keď vychádzali v Martine, priniesli už vo svojom najbližšom čísle 6. mája 1919, čiže dva dni po tragédii, podrobné spravodajstvo i obšírny nekrológ od Jozefa Škultétyho na titulnej strane. Skutočnou príčinou "zaostávania“ Slováka bol zrejme kritický postoj ľudovej strany k pražskej vláde a ku koncepcii čechoslovakizmu, ktorej sa pridržiaval Štefánik.

Za prvej republiky sa pestoval kult M. R....
Za prvej republiky sa pestoval kult M. R. Štefánika. Kreslená pohľadnica z roku 1938. Autor: Archív

Väčšina národa ho však po smrti prijala ako svojho hrdinu. Povedané slovami historika Dušana Kováča, "Štefánik bol veľký aj preto, lebo malé Slovensko veľkého človeka potrebovalo“. Postupne vznikala štefánikovská legenda, v ktorej sa nezvyčajne zveličovali jeho zásluhy, akoby nestačili tie veľké, ktoré naozaj mal.

V medzivojnovom Československu sa mu stavali sochy, pomenovávali sa po ňom námestia a ulice, vojenské útvary a školy. V septembri 1928 sa dokončila mohyla na Bradle, na stavbe pracovalo 150 až 200 robotníkov nepretržite 280 dní. Tryzna k 10. výročiu Štefánikovej smrti sa už konala pri jeho mohyle. "Bradlo nás má naplňovať vierou v samých seba, v našu životaschopnosť, vierou, ktorú stelesňoval Štefánik,“ napísali na druhý deň Národnie noviny.

Masové spomienkové zhromaždenie sa vtedy konalo aj v Prahe na Staromestskom námestí. Rečnil na ňom ministerský predseda František Udržal (za agrárnu stranu). Štefánikov odkaz formuloval takto: "Chrániť vždy nerozbornú jednotu československého národa – to musí byť náš program.“ Citoval jeho výrok: "My Slováci máme veľké schopnosti, ale uplatniť ich môžeme len vo zväzku s Čechmi.“

V tom čase sa už podľa historika Milana Zemka "formovali a presadzovali súčasne dve takpovediac sekulárne heroizácie – predovšetkým kult živého štátnika, prezidenta republiky Tomáša G. Masaryka, označovaného za prezidenta – Osloboditeľa a v menšom rozsahu, a predovšetkým na Slovensku kult tragicky padlého hrdinu obetujúceho sa za národ – generála Štefánika“.

Zároveň tu vznikali a šírili sa rôzne mýty o Štefánikovi, o jeho sporoch s ďalšími dvoma zakladateľmi spoločného štátu Čechov a Slovákov, predovšetkým s Edvardom Benešom, ale aj s T. G. Masarykom. A to už bol iba krôčik ku konšpiračnej teórii, že Štefánika zabili Česi, ktorá sa v časti verejnosti udržiava dodnes. Pritom denník Slovák s ňou prišiel už v roku 1927 počas predvolebnej kampane ľudovej strany, a to bez akýkoľvek dôkazov.

Štefánikov čechoslovakizmus prestal zrazu ľudákom prekážať a z bojovníka za česko-slovenskú štátnosť urobili vo svojej propagande bojovníka za štátnosť slovenskú. Inými slovami – prispôsobili si jeho legendu vlastným politickým cieľom. Po vzniku Slovenského štátu to zašlo ešte ďalej, a ľudácki ideológovia začali Štefánikovi pridávať fašizujúce črty.

Ľudáci chceli Štefánika bez leva, v 50. rokoch...
Ľudáci chceli Štefánika bez leva, v 50. rokoch však zmizla i samotná socha. Autor: Wikipedia

Rok predtým odhalili v Bratislave pred Redutou pamätník Štefánikovi z dielne sochára Bohumila Kafku. Práve na osude tohto súsošia možno plasticky ilustrovať premeny štefánikovskej legendy v priebehu minulého storočia. Už v roku 1940 odstránili zo súsošia "českého“ leva. "Dobová interpretácia Štefánika sa dostávala na prah tvrdenia, že ak by bol ostal nažive, bol by iste autonomista, ľudák a možno i gardista,“ pripomínal historik Ľubomír Lipták. "Odstránenie leva zo Štefánikovho pomníka v Bratislave bolo potvrdením tejto línie.“

Ľudácke prisvojovanie si Štefánikovej pamiatky však nebolo nakoniec úspešné. Jeho legenda ožila v pôvodnej podobe po vypuknutí Slovenského národného povstania a stala sa symbolom obnovujúceho sa Československa. Meno Štefánika niesli prvá a druhá partizánska brigáda (pod velením Piotra Veličku a Viliama Žingora) i jeden z troch obrnených vlakov.

Neúspech sochoborectva

Kým do roku 1948 sa u nás pestoval kult Štefánika s rozdielnymi interpretáciami, krátko po februárovom prevrate sa strhla masívna kritika jeho údajnej protiľudovej a protinárodnej politiky.

"Štefánik mal zmiznúť z historického vedomia slovenskej spoločnosti, jeho historická úloha v národnom príbehu bola minimalizovaná,“ tvrdí Kováč. "V prvej fáze bol rovnako minimalizovaný význam vzniku Československej republiky.“

To sa týkalo aj ďalších dvoch vodcov zahraničného odboja a zakladateľov ČSR. Ak mali zmiznúť zo spoločenského povedomia, bolo treba odstrániť ich mená z názvov ulíc a inštitúcií, ich pamätníky na námestiach. Niektorým sa to prihodilo opakovane.

Napríklad v Košiciach odstránili Štefánikovu sochu najprv v roku 1938, po pripojení mesta k Maďarsku. Po oslobodení Košíc ju opäť inštalovali a v roku 1949 odpratali definitívne a nevedno kam. O tri roky neskôr zmizla socha Štefánika aj spred bratislavskej Reduty. Sú oprávnené obavy, že vtedajší mocipáni ju dali roztaviť.

Sochoborectvo sa však tým nekončilo. V Trenčíne zničili najprv trojicu legionárov zo súsošia a potom i samotnú sochu Štefánika. Iba bronzovú hlavu skrýval takmer štyridsať rokov občan neďalekej obce. V Považskej Bystrici zničili Štefánikov pomník až v roku 1963. "Do polovice sedemdesiatych rokov odstránili nielen sochy, ale skoro všetky pamiatky na Štefánika,“ skonštatoval Lipták.

Zachoval sa jediný jeho pomník, postavený v roku 1930 z výnosu verejnej zbierky – v dedinke Predmier pri Bytči. V roku 1963 prišla do Predmiera skupina Bánovčanov s nákladiakom, chceli sochu strhnúť z podstavca a odviezť, ale miestni si ju nedali, starí legionári sa postavili za Štefánika ako jeden muž.

Kniha historika Ľ. Holotíka zohrala významnú...
Kniha historika Ľ. Holotíka zohrala významnú úlohu v protištefánikovskej kampani počas štyroch desaťročí od svojho prvého vydania v r. 1958. Autor: Archív

Päť rokov predtým vyšla kniha historika Ľudovíta Holotíka, ktorá mala ideologicky podporiť protištefánikovskú kampaň. Štefánik pôsobil v službách svetového imperializmu, tvrdil autor. Vznik ČSR bol pozitívny jav, ale zaslúžila sa oň predovšetkým boľševická revolúcia v Rusku a domáce robotnícke revolučné hnutie. Napokon, hlavné závery tejto odborne sa tváriacej "analýzy“ obsahuje aj heslo v encyklopédii z roku 1981, ktoré sme citovali v úvode článku.

Výsledky kampane otestovali udalosti počas politického oteplenia v jarných mesiacoch 1968. Ukázalo sa, že Štefánik je vo vedomí slovenskej spoločnosti ukotvený pevnejšie, ako predpokladala komunistická moc. Bradlo znovu na chvíľu ožilo, na mohutnej májovej manifestácii pri príležitosti 50. výročia Štefánikovej smrti sa zúčastnilo vyše stotisíc ľudí.

Normalizácia však vrátila mnoho vecí do starých koľají. Už v roku 1969 nemohla vyjsť pripravená do tlače kniha historika Štefana Štvrteckého, úrady zastavili plánovanú realizáciu generálnej opravy Bradla, zmarili otvorenie Múzea M. R. Štefánika v jeho rodných Košariskách. Meno Štefánik sa síce mohlo znovu objaviť v učebniciach vedľa Masaryka a Beneša, ale, ako hovorí Kováč, "bolo to meno vedľa mnohých ďalších mien“.

Generálov čas dozrel

A tak to pokračovalo až do roku 1988. Blížilo sa 70. výročie vzniku ČSR a koncom septembra zrazu prikvitla do Brezovej pod Bradlom návšteva z Bratislavy – vysoký stranícky funkcionár Gejza Šlapka a minister kultúry Miroslav Válek. Pozreli si schátrané Bradlo, porozprávali sa s miestnymi funkcionármi aj občianskymi aktivistami, prisľúbili finančnú podporu. Peter Uhlík spomína na Válkove slová pred odchodom z Brezovej: "Zatiaľ, mládenci, dávame peniaze na mohylu ako národnú kultúrnu pamiatku, teda na Jurkoviča, a nie na Štefánika! Takto aj zdôvodňujte svoju požiadavku, lebo na generála ešte čas nedozrel.“

Peniaze naozaj prišli a do konca roku 1989 sa na Bradle preinvestovalo takmer milión korún. Medzitým sa prezident Gustáv Husák v slávnostnom prejave 28. októbra 1988 kladne zmienil o Štefánikovi ako spoluzakladateľovi ČSR. Na Bradle inštalovali pamätnú tabuľu, ktorej text formuloval historik Viliam Plevza. Štefánika v ňom charakterizoval ako "popredného predstaviteľa čs. zahraničného odboja, ktorý sa zaslúžil o vznik Československej republiky“.

To už dozrel – povedané s Válkom – čas na generála a v máji 1989 sa na Bradle znovu, po dvoch desaťročiach mohli zísť davy ľudí. Vlastne konali sa tam až dve podujatia súčasne – jedna úradmi povolená verejná spomienka k 70. výročiu úmrtia Štefánika a na opačnej strane mohyly druhá, neoficiálna, zorganizovaná disidentským Hnutím za občiansku slobodu. Okrem príhovoru spisovateľky Hany Ponickej tam zaznel návrh Jána Čarnogurského žiadať úplnú rehabilitáciu generála Štefánika a obnovenie jeho pamätníkov na celom Slovensku.

Máj 1989: Okolo tisíc účastníkov neoficiálnej...
Máj 1989: Okolo tisíc účastníkov neoficiálnej spomienky na Štefánika na Bradle. Uprostred Ján Čarnogurský číta príhovor Hany Ponickej. Autor: Magnificat.sk

O pol roka padol režim a otvorila sa cesta k slobode. Zrušenie cenzúry umožnilo aj slobodnú diskusiu o Štefánikovi, čo prinavrátilo rozdielnosť výkladov jeho úlohy a miesta v dejinách. Plne sa to prejavilo pred desiatimi rokmi pri odhalení repliky Štefánikovho súsošia v Bratislave. Lev na pylóne podľa jej odporcov je kriesením najhorších prejavov v slovensko-českých vzťahoch, "keď všetko české bolo nadriadené slovenskému – ešte aj zviera nad človekom“. Vysvetlenie, že ide o symbol odvahy, sily a statočnosti československých légií, ktoré Štefánik organizoval, neoľudákom nestačilo.

Bez ohľadu na to Štefánik ostáva po sto rokoch na poprednom mieste v pomyselnom slovenskom Panteóne. Najnovšie to potvrdili aj výsledky televíznej ankety Najväčší Slovák.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#M. R. Štefánik
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
22,99
Jarona 13

Jarona 13

33,99
Elite červené ruže

Elite červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk