V stredu 17. mája 1989 rozhodol Obvodný súd v Prahe o podmienečnom prepustení Václava Havla z výkonu trestu. Známeho chartistu odsúdili ešte vo februári na 9 mesiacov "natvrdo“ za aktivity v rámci tzv. Palachovho týždňa. Nasledovali petície za jeho oslobodenie, ktoré podpísali tisícky ľudí.
Prepustenie na slobodu už po necelých štyroch mesiacoch, čiže po odpykaní ani nie polovice trestu, mohlo signalizovať nielen zhoršený zdravotný stav väzňa (oficiálne zdôvodnenie), ale aj zmenu vo vzťahu moci voči nelegálnej opozícii.
Napokon, tá oslávila oslobodenie Havla ako svoje víťazstvo. Na bujarý večierok, ktorý sa konal pri tejto príležitosti v jeho dome na Rašínovom nábreží v Prahe, prišlo okolo tristo hostí.
Podrobne o ňom píše vtedajšia Havlova intímna priateľka Jitka Vodňanská v nedávno vydanej spomienkovej knihe. Všimla si, že „odkedy Vašek na kolotoči slávy postúpil o niekoľko poschodí vyššie“, ocitol sa pod kontrolou svojej „suity“, ktorá si naňho robí nárok. „Václav už nie je to, čo býval,“ napomenul ju budúci hovorca budúceho prezidenta Michael Žantovský, keď sa usilovala obnoviť bývalý vzťah. Pochopila to tak, že Havel má odteraz zodpovednosť za „národ“ a jeho bohémskemu životu je koniec.
Menil sa však aj pomer establishmentu k chartistom. Generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš vydal niekedy koncom mája 1989 pokyn nezadržiavať a nevyšetrovať v nadchádzajúcom období Havla a niektorých ďalších predstaviteľov opozície.
Tvrdí to Rudolf Hegenbart, vtedajší vedúci oddelenia štátnej administratívy v ústredí štátostrany. Jakešov pokyn vzápätí odovzdal ministrovi vnútra a viacerí predstavitelia rezortu vraj tomu nemohli uveriť. Onedlho sa v kuloároch rozšírila fáma, že vedenie KSČ uzavrelo s časťou opozície tajnú dohodu a že s Havlom sa počíta ako s ministrom v obnovenej vláde…
Asi dva týždne pred prepustením Havla z väzenia bol v Prahe Vadim Zagladin, blízky poradca Michaila Gorbačova. Stretol sa o. i. so svojím priateľom Jánom Pudlákom, rodákom z Papína pri Humennom, dlhoročným diplomatom, šéfom prezidentskej kancelárie za Ludvíka Svobodu a jeden rok aj za Gustáva Husáka. V roku 1989 bol už Pudlák v dôchodku, ale ešte pôsobil v komisii pre zahraničnú politiku ÚV KSČ. Zagladin o obsahu ich rozhovoru písomne informoval Gorbačova.
„Uväznenie Havla bola chyba, urobili z neho mučeníka a pre nespokojných – národného hrdinu, pre Západ je to hotový darček,“ tvrdil Pudlák. „Vedenie (KSČ) nedokázalo myslieť niekoľko ťahov dopredu, teraz je najdôležitejšie konať politickými metódami.“
Je zaujímavé, že prestarnuté vedenie KSČ malo vtedy väčšie obavy z bývalých reformných komunistov, vylúčených zo strany na začiatku normalizácie a od konca roku 1988 združených v nepovolenej organizácii Obroda – Klub za socialistickú prestavbu.
Podľa českého historika Jiřího Suka režim ho považoval za „najnebezpečnejšieho uchádzača o moc“ s najsilnejšou tendenciou – spomedzi opozičných skupín – vytvoriť opozičnú stranu. Suk si zároveň myslí, že režim toto nebezpečenstvo preceňoval.
Je však pravda, že Obroda mohla počítať so značným volebným potenciálom, veď po politických čistkách v rokoch 1969 – 1970 sa stalo občanmi druhej kategórie v ČSSR takmer pol milióna ľudí.
Pudlák si to zrejme uvedomoval. „Je potrebné prehodnotiť rok 1968 a Dubčeka,“ povedal Zagladinovi a dodal, že zatiaľ je s tým problém, „lebo časť vedenia je bytostne spätá s vtedajšími udalosťami a druhá časť sa zo zotrvačnosti obáva zopakovania roku 1968.“
Zagladin tlmočil v tejto súvislosti sovietskemu lídrovi ešte jeden Pudlákov postreh: „Československo prežíva hlbokú morálno-politickú krízu, porovnateľnú s tou pred rokom 1968, s jediným rozdielom – dnes má vyššiu životnú úroveň. Ale nespokojnosť s politickou situáciou pozorovať tak medzi robotníkmi, ako aj medzi mladými ľuďmi a nespokojná je aj časť členov (komunistickej) strany.“
Práve v máji 1989 uskutočnil Ústav pre výskum verejnej mienky interný prieskum, ktorého výsledky prerokovalo Predsedníctvo ÚV KSČ. Zapôsobili naň ako studená sprcha: okolo 57 percent radových členov a 52 percent funkcionárov vyjadrilo nedôveru najvyššiemu vedeniu.
Podľa dávnejšieho zistenia historika Michala Barnovského (1937 – 2008) sa to ešte výraznejšie prejavilo na Slovensku ako v Čechách. KSS bola totiž menej postihnutá normalizačnými čistkami a mala vo svojich radoch viac tzv. perestrojkových, čiže reformných komunistov pragmatického zamerania. „Najmä stredná generácia pociťovala potrebu reforiem a usilovala sa o ich presadenie,“ pripomenul historik.
Čoraz častejšie sa to prejavovalo aj v diskusiách na členských schôdzach strany. Napríklad Mestský výbor KSS v Dolnom Kubíne hlásil koncom mája 1989 svojim nadriadeným orgánom: „Niektorí členovia kritizujú nedostatočný postup prestavby, sľuby najvyšších predstaviteľov považujú za prázdne, v úradoch a na ďalších pracoviskách vraj všetko naďalej beží po starom.“
Dnes striháte vy, zajtra my
V ten deň, keď prepustili z väzenia Havla, navštívil Prahu rumunský líder Nicolae Ceaušescu. Po rozhovoroch s Jakešom vyhlásil, že Rumunsko už dávno dosiahlo ciele sovietskej prestavby. Jakeš zase tvrdil, že v Československu je „stabilná“ situácia a nelegálnu opozíciu označil za „nepočetnú“.
Pripustil však, že umožní návrat niektorým vylúčeným späť do strany, ale len preto, aby ich nezískala opozícia. V skutočnosti spoluprácu s exkomunistami odporučil Jakešovi Michail Gorbačov ešte počas jeho aprílovej návštevy Moskvy.
Jakešov súhlas sa však určite nevzťahoval na Alexandra Dubčeka, ktorý v jarných mesiacoch roku 1989 postupne vychádzal zo svojho vnútorného exilu v Bratislave a spôsoboval vtedajšiemu vedeniu KSČ veľké starosti. Už sa neobmedzil na zasielanie protestných listov ústredným orgánom štátu a strany, ale vystupoval v zahraničných médiách, ukazoval sa na verejných podujatiach a nadväzoval styky s opozičnými skupinami v Prahe.
Už 17. apríla odvysiela maďarská televízia rozhovor s Dubčekom, v ktorom vysoko hodnotil sovietsku perestrojku a porovnával ju s Pražskou jarou. Na Západe bol rozhovor senzáciou, u nás vyvolal nenávistnú kampaň v straníckej tlači. Rudé právo uverejnilo pamflet pod názvom „Klamal vtedy, klame aj teraz.“
Bolo to prvý raz za 20 rokov, čo Dubček vystúpil v médiách spojeneckej krajiny. Praha protestovala u najvyšších predstaviteľov Maďarska, ale tí sa vyhli priamej odpovedi a len upozornili, že masovokomunikačné prostriedky v ich krajine už nepodliehajú cenzúre.
A vôbec, vzťahy medzi Budapešťou a Prahou sa ochladzovali nevídanou mierou. O mesiac neskôr, 13. mája 1989, maďarská vláda rozhodla o zastavení výstavby priehrady v Nagymarosi, ktorá mala byť s Gabčíkovom súčasťou spojenej Sústavy vodných diel na Dunaji. Schválením tohto rozhodnutia v maďarskom parlamente Budapešť jednostranne vypovedala medzištátnu dohodu z roku 1977.
Maďarsko sa v tom čase dostalo na titulné stránky zahraničných médií aj po ďalšom nečakanom a radikálnom opatrení. Ako prvá krajina východného bloku sa totiž pustilo do odstraňovania železnej opony.
Hoci demontáž zátarás a ďalších technických zariadení sa na hraniciach s Rakúskom začala už v polovici apríla 1989, svet sa o tom dozvedel prvýkrát až 2. mája, keď polovica hraničného plotu bola preč. A príslušné rozhodnutie vlády podpísal vtedajší maďarský premiér Miklós Németh dokonca až 17. mája (opäť ten deň!).
Prečo toľké tajnosti a okolky? Budapešť nevedela, ako zareaguje Kremeľ. Németh v predstihu informoval Gorbačova o chystanom kroku v marci pri svojej návšteve Moskvy. Zdôvodňoval ho najmä nedostatkom financií v štátnej kase na obnovu poškodených pohraničných zariadení, ale aj ich zbytočnosťou vzhľadom na to, že Maďarsko už začiatkom roku výrazne uvoľnilo možnosti vycestovania svojich občanov na Západ. A čo na to Gorbačov?
„Vzal informáciu na vedomie a povedal mi, že je to naša vnútorná záležitosť a zodpovednosť,“ spomínal Németh po rokoch. Napriek tomu obavy na maďarskej strane pretrvávali. Čo ak Sovieti zakročia podobným spôsobom, ako zasiahli v roku 1956? Veď tamojšia generalita nemohla nemať výhrady k Gorbačovovmu „novému mysleniu“ v zahraničnej a bezpečnostnej politike…Nakoniec však reagovali jedine politické špičky Československa a NDR – Moskve sa posťažovali na „nezodpovedné“ konanie maďarského spojenca.
Foto: Archív Pavla Dubčeka
Bežní ľudia v strednej Európe krok Budapešti privítali, potešili sa najmä východní Nemci, ktorí už v lete využili otvorenú maďarsko-rakúsku hranicu na exodus do západného Nemecka. A pražská opozičná skupina Spoločnosť za veselšiu súčasnosť dokonca ponúkla maďarskej vláde pomoc pri odstraňovaní zátarás z ostnatého drôtu. Akciu navrhla pomenovať „Dnes budeme strihať my u vás, zajtra vy u nás“…
Ale vráťme sa k Dubčekovi. V polovici mája sa zúčastnil na pohrebe spisovateľa Dominika Tatarku na Martinskom cintoríne v Bratislave. „Na pohreb prišla veľká skupina českých spisovateľov, zo slovenských tam nebol skoro nik,“ rozprával neskôr Miroslav Kusý. „Neodvážili sa, lebo vedeli, že tam budú eštebáci.“
Vzápätí navštívil Dubček v Prahe Havla. Bolo to ich prvé stretnutie, Dubčeka priviedol do bytu na Rašínovom nábreží chartista Václav Slavík, muž, ktorý počas Pražskej jari patril medzi jeho najbližších spolupracovníkov. Celou cestou ich sledovala policajná hliadka, ďalšia stála priamo pred domom.
Havel bol iba pár dní na slobode: „Vítal nás v šatách, v ktorých sa vrátil z väzenia, čo mu pani Olga pripomenula,“ spomínal neskôr Slávik. „Zostali sme u nich niečo vyše hodiny.“
„Havel bol mimoriadne potešený, keď ma videl,“ uviedol vo svojich pamätiach Dubček. "Naše stretnutie bolo mimoriadne priateľské a vyjadrovalo vzájomný osobný rešpekt. Chvíľu sme diskutovali o situácii a obidvaja sme boli optimistickí.
Havel navrhol, aby sme zavolali básnikovi a dramatikovi Pavlovi Kohoutovi do Viedne. Bol to náš spoločný priateľ, prinútený odísť z vlasti takmer pred desiatimi rokmi… Teraz sme ho mali na linke a rozprávali sme sa s ním. Rád si na ten večer spomínam."
S kým je to bezpečnejšie
České a slovenské médiá o tomto stretnutí vtedy neinformovali, hneď sa však o ňom hovorilo vo vysielaní Rádia Slobodná Európa, ktoré už takmer pol roka nikto nerušil. Predpokladá sa, že to bolo po vzájomnej dohode Prahy a Moskvy (tá stopla svoje rušičky ešte o niečo skôr).
ČSSR a ZSSR si totiž pri tzv. rádiovej obrane alebo rušení "štvavých vysielačiek“ – ako ich nazývali – vzájomne pomáhali. Napríklad pri Rimavskej Sobote stál objekt, ktorý sa zameriaval výslovne na rušenie príjmu vysielania týchto amerických rozhlasových staníc na sovietskom území.
Zlepšený prístup k informáciám zo zahraničných zdrojov približoval Slovákom a Čechom situáciu v Sovietskom zväze a vôbec v okolitých krajinách, umožňoval porovnávať ju s tým, čo sa dialo doma. Zisťovali, že liberalizácia pomerov najďalej pokročila v susednom Poľsku. Mimochodom, aj tam bol významným dňom 17. máj 1989, keď Sejm schválil zákony upravujúce náboženské vzťahy: O zárukách slobody svedomia a vyznania, O vzťahu štátu ku katolíckej cirkvi.
Na ich základe získala majetkové práva, daňové úľavy, mohla zakladať vlastné organizácie. Čiže vymoženosti, o ktorých aktivisti cirkvi a veriaci na Slovensku mohli iba snívať, zároveň im však udalosti u susedov dávali krídla. „Politický vývoj v Maďarsku a Poľsku je pre nás podnetný a priaznivo ovplyvňuje zmýšľanie ľudí aj u nás,“ písal v tom čase disident Ján Čarnogurský.
V Poľsku už v polovici apríla 1989 úrady povolili činnosť Walesovej Solidarity, ktorá bola dovtedy v ilegalite a po úspešných „okrúhlych stoloch“ s predstaviteľmi moci sa pripravovala na prvé pluralitné parlamentné voľby (konali sa 4. júna 1989).
Ôsmeho mája vyšlo vo Varšave prvé číslo Gazety Wyborczej, denníka tohto opozičného zoskupenia, v náklade 150-tisíc výtlačkov. Volebnú kampaň opozície sprevádzali fotografie jednotlivých kandidátov za Solidaritu v spoločnosti Lecha Walesu. Pod každou bolo jednoduché posolstvo, napísané jeho rukou: „Musíme zvíťaziť!“.
Slogan vládnucej Poľskej zjednotenej robotníckej strany znel: „S nami je to bezpečnejšie“. Podľa jedného talianskeho pozorovateľa bol vhodnejší na reklamu antikoncepcie než volebného kandidáta.
Medzitým sa 25. mája 1989 začal v Moskve 1. zjazd ľudových poslancov, ktorý zvolil Gorbačova za predsedu Najvyššieho sovietu, čiže hlavu štátu. Boris Jeľcin práve na tomto zjazde vystúpil prvýkrát za zvrchovanosť Ruska a za prebudovanie ZSSR na skutočnú federáciu, v ktorej republiky budú delegovať právomoci zväzovému centru, a nie naopak.
Konzervatívne politické vedenie v Československu sledovalo vývoj u susedov s veľkými obavami. Jakeš na zasadnutí Predsedníctva ÚV KSČ vysvetľoval, že Poľsko a Maďarsko sú na „hranici rozkladu spoločnosti“ a že tamojším „bratským“ vládnucim stranám nič iné ani nezostáva, ako dohodnúť sa s opozíciou, ak majú zabrániť chaosu. A dodával: U nás v Československu je situácia, samozrejme, celkom iná. Ale nie všetci vo vedení s takýmto hodnotením súhlasili.
Napríklad premiér Ladislav Adamec bol proti „hre na prestavbu“, požadoval hlbšie zmeny a už v máji 1989 hľadal prostredníctvom emisárov podporu aj v Moskve. Vtedy ju však ešte nenašiel.
A tak u nás naďalej mala „zelenú“ politika postupných a menších reformných krokov. Napríklad Praha sa dohodla s Vatikánom na obsadení troch prázdnych biskupských stolcov (na Slovensku sa to týkalo Trnavskej arcidiecézy, kde nastúpil Ján Sokol).
V doplňovacích voľbách do parlamentu sa prvýkrát vyskúšal systém niekoľkých kandidátov na jeden poslanecký mandát, ale veľmi opatrne, bez pripustenia opozície. Zástupca aparátu ÚV KSČ začal nesmelé sondáže u predstaviteľov Obrody ohľadom možnej vzájomnej spolupráce.
Koncom mája 1989 začala čs. štátna delegácia vo Washingtone predbežné rokovania o prijatí ČSSR do Medzinárodného menového fondu. A tak ďalej a podobne. Zásadnejšie zmeny mal odsúhlasiť 18. zjazd KSČ, naplánovaný až na máj 1990.
Ibaže naši podarení reformátori už toľko času nemali. Do prevratu nazvaného neskôr „nežnou revolúciou“ ostávalo iba pol roka.