Písal sa 16. jún 1919 a v Maďarsku mali sovietsku republiku (nazývanú aj Maďarskou komúnou) už tri mesiace. Od marca tam vládli komunisti v koalícii so sociálnymi demokratmi pod vedením právnika, vtedy 33-ročného Bélu Kuna, ktorý sa zúčastnil na boľševickej revolúcii v Rusku a poznal sa s Vladimírom Leninom. No nielen to, zdieľal jeho názory o skorom víťazstve boľševizmu v Európe, ba na celom svete.
Len pár týždňov pred vznikom Maďarskej komúny založili v Moskve Tretiu internacionálu (Kominternu), ktorá vyzvala "svetový proletariát“, aby bojoval "všetkými prostriedkami, vrátane ozbrojených síl, za zvrhnutie medzinárodnej buržoázie a za vytvorenie medzinárodných sovietskych republík ako prechodnej fázy na ceste k úplnému zrušeniu štátu“.
Keď sa v tom čase opýtal jeden americký novinár Lenina na najšťastnejší deň v jeho živote, dostal odpoveď, že to nebol 7. november 1917, keď boľševici uchopili moc v Rusku, ale 3. november 1918 – začiatok revolúcie v Nemecku, vedenej ľavicovými radikálmi zo skupiny Spartakus.
Politika Kominterny vychádzala z Leninovho učenia, na jej čele stál blízky Leninov súdruh a obľúbenec Grigorij Zinoviev. Ten francúzskym priateľom sľuboval, že ich vlasť sa stane ďalšou sovietskou republikou k 50. výročiu Parížskej komúny, čiže 18. marca 1921. Lev Trockij, ktorý mal vo vtedajšej Leninovej vláde na starosti ozbrojené sily, zastával trocha iné stanovisko a tvrdil, že sovietsku moc treba nastoliť najprv v kolóniách najbohatších štátov: "Cesta na Paríž a Londýn vedie cez mestá Afganistanu, Pandžábu a Bengálska,“ písal.
Podobný optimizmus bol vtedy príznačný nielen pre boľševických vodcov, ale aj umiernenejších ruských sociálnych demokratov – menševikov. Napríklad jeden z ich lídrov Julij Martov tvrdil, že "sovietska forma demokracie“ sa rovnako hodí pre priemyselné i agrárne krajiny a že vznik sovietskej republiky či republiky rád je len otázkou času v Bulharsku, Turecku alebo v Kórei.
Kde sa bral toľký optimizmus? Áno, medzitým vznikla v Mníchove Bavorská republika rád, existovala však len od 7. apríla do 3. mája 1919. Podobne vznikli a zanikli malé sovietske republiky na území Ukrajiny (donecká, odeská) i Pobaltská. Podľa súčasného ruského historika Vadima Telicyna boľševici boli presvedčení, že po svetovej vojne musí nasledovať svetová revolúcia. Neúspech jednotlivých sovietskych republík vysvetľovali v duchu tejto logiky ako dočasný, a nie ako krach myšlienky svetovej revolúcie. Jej bolo súdené uskutočniť sa, tvrdili, a to či už skôr alebo neskôr.
Veľmi rýchlo však zistili, že to nepôjde automaticky a začali vývoz revolúcie podporovať v Moskve školenými kádrami, ale aj zbraňami a finančne. Zo zistení Telicyna vyplýva, že týmto spôsobom sa pripravoval už vznik Maďarskej komúny. Moskva do Budapešti včas poslala emisárov Kominterny aj s peniazmi, zbrane sa pašovali cez Čierne more a Rumunsko a zahraničné oddelenie Čeky (predchodkyne NKVD) vyslalo do Maďarska svojich agentov.
Emisári už mysleli aj na ďalšie kroky, veď hranice Maďarska boli pre svetovú revolúciu priúzke. Preto v Budapešti už v marci 1919 vzniklo akési regionálne byro Kominterny s pätnástimi národnostnými oddeleniami: napríklad poľským, ukrajinským, juhoslovanským, talianskym a, samozrejme, česko-slovenským.
Česko-slovenské oddelenie tvorilo asi 150 osôb a viedol ho 42-ročný český novinár Antonín Janoušek, pôvodným povolaním robotník z Kladna. Po maďarsky sa naučil ešte pred vojnou, keď pôsobil v Rábe (Györi) ako dopisovateľ kladnianskych novín Svoboda. Do Budapešti si ho vyžiadal od tamojších ľavicových radikálov sám Kun, ktorý si predstavoval, že v dôsledku revolúcie vznikne na území bývalého Uhorska postupne "federácia proletárskych republík“ s centrom v Budapešti. Oddelenie vydávalo v češtine a lámanej slovenčine Červené noviny, rozširované na území ČSR a vyzývajúce "československý proletariát“ do boja proti "domácej buržoázii“ s cieľom prevziať v krajine moc.
Len ako na to? Už z programového vyhlásenia Kunovej vlády, zverejneného 22. marca 1919, bolo zrejmé, že sa bude orientovať na revolučnú vojnu, pričom počítala s pomocou od armády sovietskeho Ruska a od proletariátu susedných štátov. Prvým na rane malo byť Slovensko, na čom sa maďarskí boľševici mohli zhodnúť s predstaviteľmi ďalších tamojších politických síl. Tých, ktoré sa nemohli zmieriť s rozpadom Uhorska a pričlenením Slovenska k spoločnému štátu s Čechmi.
Hľadala sa len zámienka na rozpútanie vojny.
Foto: Múzeum Prešov
Foto: Múzeum Prešov
Prichádzali oslobodiť Hornú zem
Pred šiestimi týždňami sme na tomto mieste písali o krvavom Prvom máji 1919 v Komárne, keď na mesto zaútočili maďarské červené gardy s oddielom vojakov tamojšej armády. To už bola predzvesť vojnového konfliktu, ktorý prepukol 20. mája, keď maďarská Červená armáda prešla do ofenzívy a donútila česko-slovenské vojsko ustúpiť až za Dunaj.
Vraj čo robili naše jednotky pri Miškovci? Zaujali pozície pozdĺž novej demarkačnej línie – definitívnej štátnej hranice vtedy ešte nebolo – ktorú stanovili dohodové mocnosti (víťazné veľmoci v prvej svetovej vojne). Táto čiara viedla od hlavného toku Dunaja po hrebeňoch Novohradských vrchov, Matry a Bukovských vrchov k Miškovcu.
Časť maďarskej historiografie tvrdí, že čs. jednotky líniu prekročili a že Maďari na ich "provokáciu“ len odpovedali. Či už tak alebo onak, zámienka sa našla. A "odpoveď“ bola horšia, než neprimeraná. Už 30. mája obsadilo maďarské vojsko Lučenec, o dva dni Levice, na tretí deň po ťažkých bojoch – Nové Zámky. Ale nezastavilo sa. Nasledovali Košice, Banská, Štiavnica, Detva, Zvolen. Predné hliadky agresora sa objavili dokonca pri Bratislave. Do 10. júna maďarská Červená armáda obsadila takmer tri pätiny slovenského územia a dostala sa až k poľským hraniciam.
Jednou z príčin porážok čs. jednotiek bola výmena ich talianskeho velenia francúzskymi dôstojníkmi. Vláda v Prahe i Šrobárov kabinet v Bratislave už dávnejšie mali vážne výhrady k účinkovaniu talianskej vojenskej misie na Slovensku. Talianov podozrievali dokonca z nadržiavania Maďarom. Nakoľko to bolo oprávnené alebo nie, je jedna vec, výmena dôstojníckeho zboru v našej armáde však prebiehala v najmenej vhodnom čase.
Pôsobili, samozrejme, aj ďalšie nepriaznivé okolnosti. Maďarská Červená armáda bola lepšie vyzbrojená i početnejšia než naše vojsko, ale nemenej významnú úlohu zohral jej morálny stav a bojový duch. Kým jedni bojovali proti "českému imperializmu“, ako sa vyjadroval sám Kun, ďalší zachraňovali Uhorsko pred jeho rozčlenením. Na dokreslenie – veľa vojakov Červenej armády malo na čapiciach kovové štítky s nápisom "Znovuzaujatie Hornej zeme“. Čiže obsadenie, dobytie územie Slovenska.
Nakoľko sa tento extrémny nacionalizmus zhodoval s marxisticko-leninskou ideológiou proletárskeho internacionalizmu vedel asi len Béla Kun. V špičkách česko-slovenskej radikálnej ľavice vyvolal však vpád maďarskej Červenej armády prinajmenšom rozpaky. Jej líder Bohumír Šmeral vyslal do Budapešti kuriéra s listom pre Kuna, v ktorom vyslovil obavy, že maďarský útok môže v ČSR zdvihnúť vlnu nacionalizmu. Kun dostal telegram aj z Moskvy od šéfa tamojšieho rezortu diplomacie Georgija Čičerina, ktorý ho upozornil na negatívny ohlas útoku v médiách dohodových mocností a na potrebu zaručiť na okupovanom území právo národov na sebaurčenie. Možno aj preto sa rétorika "osloboditeľov“ Slovenska od "českých imperialistov“ postupne menila a v niektorých východoslovenských mestách, kde ich vítali vyvesením maďarských zástav, prikázali velitelia – na prekvapenie domácich – vyvesiť zástavy červené.
Košice padli bez boja 6. júna 1919. Francúzsky generál Edmond Hennocque dal československej posádke deň predtým rozkaz neklásť odpor zjavnej presile a radšej sa stiahnuť z mesta. Z dochovaných svedectiev je zrejme, že prevažne maďarské obyvateľstvo Košíc na čele s mestskou smotánkou a duchovenstvom privítalo Červenú armádu ako osloboditeľku. Mnohých však zamrazila práve tá výmena zástav.
Kassa (Košice) boli už pred vojnou také pomaďarčené, že po slovensky tam hovorili sotva trhovkyne a slúžky z okolitých dedín. Slávny spisovateľ Sándor Márai, ktorý sa v Košiciach narodil (v r. 1900) a vyrastal, neskôr spomínal, že aj do ich meštianskeho domu prichádzali na zimu tieto 15– až 17-ročné dievčatá "zabalené vo všelijakých handrách“ a "z chalúp, postavených z nepálených tehál“, kde už "na Vianoce minuli posledný ovsený chlieb“, a preto museli do služby v meste.
Prešov, ktorý kunovci "oslobodili“ o dva dni neskôr, bol v roku 1919 trikrát menší ako Košice, mal iba 17-tisíc obyvateľov. Zďaleka nemal toľko robotníctva, ale, ako hovorí historička Viera Kačmaríková z tunajšieho mestského múzea, mal viac Slovače. A vychádzali tu dokonca noviny v slovenčine, hoci to bola zmes východoslovenských nárečí, čosi zo šarištiny i zo zemplínčiny. Väčšina Košičanov bola, navyše, skalopevne presvedčená, že ich mesto je súčasťou ČSR len dočasne a že čoskoro ho pripoja k Maďarsku.
Už aj z týchto dôvodov nemohli Slovensku republiku rád vyhlásiť v Košiciach. Urobili tak v Prešove 16. júna 1919 o 13. hodine pred radnicou na ľudovom zhromaždení.
Foto: wikipedia / Cecile Tormay
"Paňačkove še pohoscili…“
Prešov bol v tom čase už známy svojím separatizmom vo vzťahu k mladému československému štátu a príklonom k myšlienke zachovania celistvosti Uhorska. Už 11. decembra 1918 vznikla tzv. Slovjacká republika (oficiálne Slovenská ľudová republika) so sídlom v Prešove a so samozvaným prezidentom Viktorom Dvorcsákom (Dvortsákom), dovtedy župným archivárom a redaktorom týždenníka Zástava.
"My sme potomci Bulgaro – slovjanov,“ fantazíroval Dvorcsák na stránkach novín v tzv. slovjenčine. "Naša reč calkom pod druhými vľivami še vivinula, jak zapadňarská. Slovjak a Slovak choc jak bľizko stojí jedno slovo ku druhému, v každodzením živoce ňe je jeden, to sú dva reči, dva narodi.“
Jeho republika však trvala ledva dva týždne, kým Prešov neobsadili československé jednotky. Miestni Rusíni, združení vo svojich národných radách, sa hneď po vzniku ČSR takisto orientovali zväčša na Budapešť, Rusko alebo na Ukrajinu, presnejšie na jednu z dvoch vtedajších ukrajinských republík.
O pol roka neskôr vznikla teda v metropole Šariša ďalšia minirepublika, pre zmenu sovietska. Noviny Zástava sa premenovali na Našu červenú zástavu (vychádzali však naďalej v "slovjenčine“). Na prešovskom zhromaždení 16. júna sa zišlo niekoľko tisíc ľudí, organizátori totiž zabezpečili účasť delegácií zo 73 okolitých obcí. Míting prijal deklaráciu k proletárom sveta, manifestačne schválil kandidátku, ktorú pripravili už v Budapešti, a tak vzniklo provizórne vedenie novej republiky – Dočasný revolučný výkonný výbor.
Jeho prvé zasadnutie sa konalo o štyri dni neskôr, ale – predsa len – už v Košiciach. Výbor sa na ňom doplnil a premenil na vládnu radu ľudových komisárov. Jej predsedom sa stal Janoušek, ktorý bol aj komisárom zahraničných vecí. Totiž každý z celkového počtu 11 komisariátov v tejto svojráznej vláde mal po dvoch komisároch, čiže ministrov. Bolo medzi nimi viac revolucionárov z Maďarska a Čiech, než zo Slovenska, keďže pred príchodom Červenej armády dali čs. úrady preventívne uväzniť väčšinu predstaviteľov tunajšej radikálnej ľavice. Stojí za zmienku, že dvaja komisári – Jozef Varecha a Ján Varecha – zastávali vysoké posty aj v Dvorcsakovej ľudovej republike.
Podľa zistení Juraja Benka z Historického ústavu SAV, ktorý skúmal príčiny a podoby prenikania boľševizmu do Európy po prvej svetovej vojne, Slovenská republika rád (SRR) plne závisela od existencie Kunovho režimu. Jeho vláda poskytla už na začiatku janouškovcom 10-miliónovú finančnú, ale aj odbornú pomoc, popri ľudových komisároch pôsobili vo vládnej rade SRR zmocnenci Kunových komisárov.
Navyše, jej právomoci obmedzovali aj vojenskí komisári maďarskej Červenej armády. A keď tá sa koncom júna pod tlakom veľmocí musela zo Slovenska stiahnuť za demarkačnú čiaru, pristúpilo vedenie SRR k budovaniu vlastnej (červenej) armády. Ale kto sa stal jej hlavným veliteľom? Nikto iný ako Ferenc Munnich, ktorý pôsobil aj v kabinete Maďarskej republiky rád. A to nebol ojedinelý prípad takejto "dvojdomosti“. Napríklad Ernest Pôr, ktorý spolu s Janoušekom viedol komisariát zahraničných vecí, bol zároveň Kunovým zástupcom vo vedení maďarskej diplomacie.
Janoušek akoby cítil, že jeho vláda dlho nepotrvá, a tak urýchľoval zavádzanie nových poriadkov, ktoré však mali protirečivý charakter. Napríklad vládne nariadenie o zospoločenštení výroby, podľa ktorého znárodňovali aj veľkostatky a lesné hospodárstva presahujúce 100 maďarských jutár (približne 50 hektárov), majiteľom však zablokovali bankové účty, hoci naďalej niesli všetku zodpovednosť za hospodárenie. Roľníkov začali komisári agitovať, aby si zakladali poľnohospodárske družstvá. Vládna rada uzákonila 8-hodinový pracovný čas a vyplácanie podpôr v nezamestnanosti. Na území SRR však platil prídelový systém, obiehali maďarské, ničím nekryté peniaze a bujnela inflácia Na mnohých miestach fungovali revolučné tribunály, ktoré súdili hlava-nehlava.
"Mama mi rozprávala, že 16. júna išla s ostatnými manifestovať, lebo si mysleli, že sa im niečo ujde pri delení veľkostatkov,“ rozprával nám pred desiatimi rokmi nebohý historik a jazykovedec Ondrej Halaga, rodák z Veľkého Šariša. "Ale bola sklamaná. Celý život potom opakovala: Paňačkove še pohoscili a chudobe nedali nič.“
V historickej literatúre za socializmu sa tvrdilo, že opatrenia Slovenskej republiky rád sa stretli s veľkou podporou miestneho obyvateľstve. V prvom období po nežnej revolúcii prevládol výklad, že, naopak, narazili na značný odpor. Pravda bude niekde uprostred. Podľa Benka sovietska republika našla istú oporu u časti robotníctva na východnom Slovensku, organizovaného v bývalej uhorskej sociálnej demokracii, ktorá mala negatívny postoj k československému štátu.
Slovenskej republike rád však nebolo súdené splniť ich očakávania a stať sa "jednou z republík socialistického federatívneho Maďarska“, o čom sníval Béla Kun. Veď netrvala ani tri týždne, lebo už 4. júla odišli z Košíc do Maďarska posledné oddiely slovenskej červenej armády a s nimi i Janouškova vládna rada. Ten bol asi najviac sklamaný z vlažného postoja svojich rodákov – tamojší proletariát nenasledoval slovenský príklad a nevyhlásil na Kladensku Českú republiku rád.
Foto: wikipedia / Jozef Kotulič
Janoušek vs. Masaryk
Československé jednotky do 7. júla 1919 znovu obsadili nielen juhoslovenské okresy, ale aj východné Slovensko. Začiatkom augusta 1919 sa skončila krátka, 133-dňová existencia Maďarskej republiky rád. Budapešť obsadili Rumuni a po nich oddiely Miklósa Horthyho. Niektorí komunistickí lídri ušli do Rakúska alebo do sovietskeho Ruska. Bol medzi nimi aj Béla Kun, ktorého tam popravili v roku 1938 ako "trockistu“. Janoušeka zatkli v Budapešti a obvinili – paradoxne – z toho, že s ďalšími "spoločne chceli odtrhnúť územie v severnom Maďarsku známe ako Felvidék (Horniaky)“. V ČSR, naopak, vydali na Janouška zatykač so zdôvodnením, že chcel Slovensko pripojiť k Maďarsku…
Odsúdili ho na tri roky žalára, ale odsedel si iba časť trestu, lebo v roku 1920 sa Moskva dohodla s Budapešťou na výmene maďarských komunistov za maďarských dôstojníkov, ktorých tam väznili ešte z čias svetovej vojny. Janoušeka prepustili, ale na ceste do Ruska ho zatkli na území ČSR. A zakrátko ho aj tu prepustili, údajne na základe intervencie z Moskvy A vtedy dokonca kandidoval v prezidentských voľbách s podporou českých ľavicových radikálov proti Tomášovi G. Masarykovi. Hlavu štátu volil parlament a Janoušek dostal iba dva poslanecké hlasy. Na jar 1922 napokon odcestoval do Moskvy, kde zomrel v roku 1941. Jeho syn bol v ZSSR príslušníkom NKVD a po roku 1948 – už u nás – vyšetrovateľom ŠtB. Je to, skrátka, príbeh na celú knihu.
Ale vráťme sa k hlavnej téme. Stratu Slovenskej ani Maďarskej republiky rád neniesli v Kominterne tak ťažko, ako koniec nádejí na revolúciu v Nemecku, ktoré sa definitívne rozplynuli v roku 1923. Vtedy nastal v Moskve prudký obrat smerom k teórii o výstavbe socializmu v jednej krajine a o svetovej revolúcii ako o blízkom cieli sa prestalo hovoriť. Ale myšlienky na ňu sa vedenie Sovietskeho zväzu vlastne nikdy celkom nevzdalo…