Na začiatok stačí aj niekoľko viet

, 24.06.2019 12:00
159513863
Havel v júni 1989 Dubčekovi údajne odkázal, že ak sa nezúčastní akcie "môže mu ujsť vlak". (Foto je z novembra 1989.) Autor:

Začiatkom leta 1989 ešte nič na Slovensku neveštilo, že neskorá jeseň bude taká horúca a prinesie pád režimu. Ale navôkol už burácalo a zmena tam striedala zmenu, čoraz nečakanejšiu. Bolo len otázkou času, kedy "bacil“ demokratizácie prenikne aj k nám. Alebo medzitým už prenikol?

Prinášame 2. časť historického cyklu k 30. výročiu revolúcií v strednej a východnej Európe. Seriál v mesačných intervaloch približuje udalosti spred troch desaťročí v Československu, ale aj v ďalších krajinách východného bloku, ktoré ovplyvňovali našu situáciu v predvečer Novembra 1989.

V sobotu 24. júna pred 30 rokmi v Bratislave bolo už všetko pripravené na otvorenie ďalšieho veľtrhu Incheba. Noviny boli plné správ o začatí žatvy v Dunajskostredskom okrese, pohodové letné počasie jej prialo. Ľudia však debatovali o najnovšej zmene v slovenskej vláde. Jej predsedom sa stal Pavol Hrivnák, dovtedy šéf plánovacej komisie. Vystriedal Ivana Knoteka, ktorý v premiérskom kresle nepobudol ani trištvrte roka (po odchode Petra Colotku do diplomatických služieb). Čo to boli za rošády a čo kto nimi sledoval?

Knoteka akoby povýšili, lebo sa stal jedným z tajomníkov na ÚV KSČ v Prahe, čiže v mocenskom centre federálneho štátu. On sám to však zazlieval generálnemu tajomníkovi strany Milošovi Jakešovi, veď za dva roky musel zmeniť tri funkcie. "Bolo to dôkazom, že ústredný výbor v takom dôležitom období nemal potrebný kádrový potenciál,“ povedal Knotek s odstupom dvanástich rokov v našom rozhovore.

Verejnosť i členská základňa KSS hodnotili vtedy podobné personálne zmeny ešte kritickejšie ako pokusy predstierať prestavbu – perestrojku. V podstate sa totiž nič nemenilo, o čom svedčili aj výsledky interných prieskumov verejnej mienky.

Príklady zásadných, priam revolučných zmien poskytovali v tom čase najmä naši susedia – severní i južní.

Východný blok v pohybe

V tom čase už malo Poľsko po prvých, síce ešte nie celkom slobodných, ale „poloslobodných“ – ako sa zvyčajne označujú – parlamentných voľbách. Druhé kolo, v ktorom sa rozhodovalo už len o kandidátoch, čo nezískali v prvom potrebných 50 percent hlasov, sa konalo po dvoch týždňoch – 18. júna 1989.

Obrovský úspech priniesli tieto voľby opozičnej Solidarite. V dolnej komore Sejmu získala 161 zo 460 kresiel a v 100-člennom Senáte dokonca 99! Pritom väčšina kandidátov Solidarity mala mandát istý už v prvom kole, keď volebná účasť dosiahla 62 percent (v druhom už len 25).

Západné médiá nazvali tieto voľby plebiscitom o komunizme. A dopadol tak, ako dopadol. Kandidáti Solidarity víťazili dokonca aj na poľských ambasádach v zahraničí, kam Varšava dovtedy posielala iba tzv. spoľahlivé kádre. Minister – hovorca vlády Jerzy Urban, ktorý kandidoval do Senátu ako nezávislý, neskôr priznal, že prehral s kandidátom Solidarity dokonca vo volebných okrskoch v Tirane, Pchjongjangu a Ulanbátare (kandidoval totiž vo varšavskom obvode, kde sa započítavali aj výsledky hlasovania poľských občanov v zahraničí).

"Bol to šok, zemetrasenie,“ spomínal na volebné výsledky poľský exprezident Wojciech Jaruzelski. "Náhle som si jasne uvedomil, že znamenajú nevyhnutnosť nielen podeliť sa o moc, ale aj urýchlenie procesu, ktorý môže viesť veľmi ďaleko.“

Ale ako podeliť? "Váš prezident, náš premiér,“ navrhol už titulkom v Gazete Wyborczej jej šéfredaktor a bývalý disident Adam Michnik. A tak napokon aj bolo. Len čo na takéto riešenie povie Kremeľ? Michail Gorbačov odpovedal prostredníctvom svojho poradcu Vadima Zagladina: "Rozhodnutie v tejto veci je vnútornou záležitosťou našich poľských priateľov.“

Solidarita vzhľadom na dosiahnutý volebný zisk mohla žiadať viac, ale v lete sa ešte snažila dodržiavať dohody s vládnou koalíciou, uzavreté za "okrúhlym stolom“ v apríli 1989. Poľské zemetrasenie pocítili aj v Prahe a Bratislave. Nebohý Miroslav Kusý nám porozprával v rozhovore pred desiatimi rokmi o návšteve skupiny členov Solidarity v jeho bratislavskom byte niekedy koncom júna 1989.

"Keď sem prišli,“ spomínal profesor, jeden z mála slovenských signatárov Charty 77, "prvýkrát v živote som zažil bezradnosť našej tajnej polície. Predtým mi každú návštevu vytiahli z domu, prelustrovali a odviezli do cely predbežného zadržania. Tak zobrali napríklad aj Václava Havla, keď ma navštívil v lete 1988. Vtedy nás zatvorili oboch. Ale čo si mali počať s poľskými poslancami, chránenými imunitou? Policajné volgy stáli na oboch stranách ulice a nezasahovali. Len sa tomu prizerali. Pomyslel som si, že režim asi melie z posledného.“

Medzitým v Budapešti, kúsok od Bratislavy, sa diali podobné, ešte donedávna nepredstaviteľné veci. Tamojšie proreformné komunistické vedenie prehodnotilo nepokoje z jesene 1956, potlačené sovietskymi tankmi a po desaťročia označované – u nich aj u nás – ako "kontrarevolúcia“. Odteraz ich nazývali národným povstaním alebo jednoducho – revolúciou.

V stredu 14. júna 1989 vydal Kongres USA vyhlásenie, podľa ktorého "maďarská revolúcia bola medzníkom v najnovšej histórii a prvým dôležitým znamením nevyhnutného zrútenia sa stalinizmu“. O dva dni nato sa konal na Námestí hrdinov v Budapešti oneskorený pohreb vodcu povstania Imreho Nagya, popraveného v roku 1958.

Na 300-tisícovom pietnom zhromaždení vystúpil aj Viktor Orbán, v tom čase čerstvý absolvent práva a zakladateľ strany Fidesz, s prejavom, v ktorom otvorene vyhlásil: "Treba okamžite začať rokovania o odchode sovietskych vojsk z Maďarska a skoncovať s komunizmom.“ Zožal búrlivý potlesk. Za sovietsku stranu reagoval 21. júna na tlačovej konferencii veľvyslanec Vladimir Stukalin, ale veľmi opatrne. Vraj niektoré prejavy na pohrebe, ako aj demonštrácia pred sovietskym veľvyslanectvom v Budapešti deň predtým "nezostanú nepovšimnuté“. Oficiálny Kremeľ usúdil, že lepšie bude pomlčať.

Neprotestoval, lebo mal plno starostí so svojimi opozičnými silami, a možno aj preto, že už akosi nemal morálne právo protestovať. Veď celkom nedávno, 9. júna 1989 dal Gorbačov slovo na Zjazde ľudových poslancov, ktorému predsedal, akademikovi Andrejovi Sacharovovi, a ten žiadal zrušiť článok Ústavy ZSSR o vedúcej úlohe komunistickej strany. Gorbačov umožnil známemu jadrovému fyzikovi a sovietskemu disidentovi podobné kacírske reči z najvyššej tribúny v štáte, hoci konzervatívna časť zjazdu hystericky žiadala, aby mu slovo neudelil, a keď už tak urobil, aby mu ho okamžite odňal.

Sacharov totiž žiadal premeniť Sovietsky zväz na konfederáciu republík, ktoré by delegovali niektoré právomoci na moskovské centrum. V tom čase už bol v plnom prúde proces, ktorý tamojší publicisti nazvali "prehliadkou suverenít“. Zvrchovanosť vyhlásili Litva a Estónsko, pripravili sa ju vyhlásiť Lotyšsko a Azerbajdžan. Zatiaľ ostávali v zostave ZSSR, ale čoraz viac sa separovali a tamojšie komunistické vedenia boli pod silným tlakom opozičných "ľudových frontov“.

A čo sa týka maďarského povstania, ale aj Pražskej jari – komentátor denníka Izvestija (a poradca niekoľkých generálnych tajomníkov ÚV KSS) Alexander Bovin predsa už dávnejšie napísal: "Naše vojenské akcie v Maďarsku v roku 1956 a v ČSSR v roku 1968 je načase prehodnotiť.“ Skrátka, celý východný blok sa dostával do varu. Udalosti v Poľsku, Maďarsku, ale najmä v Sovietskom zväze nakoniec posmelili opozičné skupiny aj u nás, predovšetkým v Prahe. Začiatkom leta '89 rozbehli jednu z najväčších prednovembrových petičných akcií, ktorá mala ohlas aj na Slovensku.

Zavrieť Havla? Nezavrieť?

Petícia vznikla, organizovala sa a šírila v úzkej súčinnosti pražského disentu s rozhlasovou stanicou Slobodná Európa, ktorú vtedy už pol roka u nás nerušili. Vo štvrtok 15. júna 1989 sa exilový novinár Pavel Tigrid obrátil prostredníctvom éteru na Václava Havla s prosbou, aby prijal politickú úlohu, postavil sa otvorene za slobodu a demokraciu v ČSSR a nevystupoval len ako spisovateľ.

Ako vyplýva zo zistení českého historika Jiřího Urbana, približne v tom čase skoncipoval Havel výzvu pod názvom Niekoľko viet, ktorú podpísali najprv ľudia z jeho blízkeho okolia. V ďalších dňoch text výzvy koloval po Prahe, šíril sa ďalej do celého štátu a čoskoro mal stovky signatárov. Už sa nedal utajiť, tým skôr, že ŠtB mala v opozičných skupinách svojich informátorov.

V piatok 23. júna disponovalo vedenie federálneho ministerstva vnútra presnou informáciou o výzve, jej obsahu i o zbieraní podpisov pod petíciu. Minister o tom prednostne informoval stranícke špičky. Správa kontrarozviedky uvádzala, že výzva má sedem bodov – požiadaviek a je podobná "kontrarevolučnej výzve 2000 slov“ z roku 1968. Podľa tej istej správy mala podpisová akcia slúžiť ako "ľudová anketa s cieľom overiť podporu opozície v prostredí najširších vrstiev“ spoločnosti.

Čo vlastne výzva požadovala? – Okamžite prepustiť všetkých politických väzňov; prestať s obmedzovaním slobody zhromažďovania a s prenasledovaním občianskych iniciatív; zbaviť médiá akejkoľvek cenzúry; rešpektovať oprávnené požiadavky veriacich; nebrániť realizácii projektov na ochranu životného prostredia; umožniť slobodnú diskusiu o Pražskej jari, o následnej intervencii vojsk Varšavskej zmluvy a o politike normalizácie.

Čiže bol to len slabší odvar toho, čo zaznelo počas pohrebu Imreho Nagya v Budapešti alebo v prejave Andreja Sacharova na zjazde poslancov v Moskve. Napriek tomu mocenské orgány štátu vnímali výzvu aj petíciu ako vážnu hrozbu a prijímali mimoriadne opatrenia.

"Z informačných tokov bezpečnostných zložiek je zrejmá snaha organizátorov Niekoľkých viet získať medzi prvých signatárov Alexandra Dubčeka,“ informovala ministerstvo kontrarozviedka v Bratislave. Havel mal Dubčekovi údajne odkázať, že ak sa nezúčastní akcie "môže mu ujsť vlak“.

Dubček však pokračoval vo svojej dlhodobej stratégii a bombardoval najvyššie orgány strany a štátu osobnými protestnými listami. V piatok 23. júna poslal otvorený list ÚV KSČ a jeho predsedníctvu, v ktorom žiadal zrušiť stranícke previerky z rokov 1970 – 1971 a rehabilitovať vylúčených, ktorí sa počas normalizácie stali občanmi druhej kategórie. V celom bývalom Československu išlo takmer o pol milióna ľudí. Kópiu listu dostali na zverejnenie vydavatelia samizdatu z okruhu pražskej opozičnej skupiny Obroda, ktorí ho distribuovali aj na Slovensko.

Mimochodom, v ten istý deň na záver zasadnutia Predsedníctva ÚV KSČ vystúpil federálny premiér Ladislav Adamec a navrhol, okrem iného, rokovať so sovietskou stranou o odchode sovietskych vojsk z nášho územia. Ostatných členov politbyra tým zrejme šokoval, veď čosi podobné pred týždňom požadoval maďarský opozičný vodca na Námestí hrdinov. Adamec však jedným dychom žiadal o uvoľnenie z funkcie premiéra.

Generálny tajomník Jakeš sa pokúsil všetko zahrať do autu, demisiu neprijal a k otázke cudzích vojsk sľúbil vrátiť sa po letných dovolenkách. Zostalo však iba pri sľube, do 17. novembra predsedníctvo o odchode sovietskych vojsk nerokovalo. Adamec potom, už v revolučných dňoch, rokoval s Havlom a ďalšími predstaviteľmi opozície o rozdelení moci v štáte.

Stanovisko občanov

Ale vráťme sa k petícii Niekoľko viet. Už po týždni mala 1 800 podpisov a rýchlo pribúdali ďalšie, zo Slovenska ich však bolo ako šafranu. Ešte pred zverejnením výzvy Hlasom Ameriky a Slobodnou Európou hovoril Havel telefonicky s jej viedenským spolupracovníkom Ivanom Medkom. Dal mu presné inštrukcie, ako postupovať pri zverejňovaní Niekoľkých viet.

Po prečítaní textu výzvy malo nasledovať čítanie starostlivo vybranej a čo najpestrejšej vzorky signatárov. "Chceme tým zdôrazňovať všeobecnosť a občianskosť celej veci,“ vysvetľoval Havel. "Nejde o manifest hviezd, ale o stanovisko občanov tejto republiky.“ Zároveň žiadal Medka, aby zakaždým zdôraznil, že text výzvy je trvale otvorený pre podpisy ďalších občanov. Vo štvrtok 29. júna o 18. h odvysielala Slobodná Európa text výzvy prvýkrát a v nasledujúcich dňoch sa to opakovalo presne v réžii požadovanej Havlom, čiže aj s menami ďalších signatárov. "Predčítania ,telefónneho zoznamu' signatárov Niekoľkých viet boli vôbec tie najpočúvanejšie relácie zo všetkých, ktoré som kedy v rádiu odvysielal,“ spomínal po rokoch Medek.

Najvyššie vedenie ÚV KSČ sa muselo s týmto problémom zaoberať už na druhý deň, 30, júna. Ako zistil Urban, niektorí členovia predsedníctva žiadali tvrdo zakročiť proti Havlovi a ďalším predstaviteľom opozície, prevládli však obavy z kritiky medzinárodného spoločenstva, ktorému režim čelil už pri Havlovom uväznení v januári 1989. A tak sa rozhodlo odpovedať na výzvu masívnou kampaňou v domácich médiách.

Začalo sa to článkom Kto seje vietor v Rudom práve, ktoré prevzali ďalšie stranícke denníky. Výzvu Niekoľko viet hodnotil tento pamflet ako výzvu na konfrontáciu so socialistickým štátnym zriadením, a jej autorom vyčítal šírenie lží a poloprávd. Vraj ČSSR nemá politických väzňov a nie je tu ani cenzúra, rok 1968 nie je dôvod prehodnocovať. A legalizovať občianske iniciatívy by znamenalo otvoriť im bránu do médií, aby mohli manipulovať s verejnou mienkou…

Aj v ďalších článkoch stranícka tlač polemizovala s Niekoľkými vetami bez toho, aby opozičnú výzvu zverejnila, poslucháči sa s jej obsahom mohli zoznámiť leda zo "štvavých vysielačiek“. Nasledovali straníckymi organizáciami pripravené "ohlasy pracovných kolektívov“, ktoré zhodne vyjadrovali súhlas s takýmto hodnotením, odsudzovali signatárov výzvy a žiadali pre nich prísne tresty. "Keď som videl v novinách reakcie rôznych brigád socialistickej práce, naštval som sa a podpísal,“ spomínal po rokoch Milan Kňažko, jeden z prvých signatárov výzvy na Slovensku. Patrili medzi nich napríklad výtvarník Rudolf Sikora, básnik Ľubomír Feldek, spisovateľ Lajos Grendel. Medzi ich kolegami sa však veľa takých nenašlo. Kňažko to vysvetľuje tým, že na Slovensku bolo menej disidentov ako v Česku a ľudia sa tu pomalšie zbavovali strachu.

Petícia mala po niekoľkých týždňoch viac ako 40-tisíc podpisov. Na vyvolanie dialógu s mocou (čohosi na spôsob poľských "okrúhlych stolov“), to zatiaľ nestačilo. Výzva však významne prispela k aktivizácii spoločenských skupín, nespokojných s režimom, k ich postupnému zjednocovaniu, k prieskumu terénu a možných reakcií druhej strany. Predstavitelia opozície si overili, že vládnuci nie sú schopní vybočiť z vychodených koľají, ale ani nevedia, ako ďalej.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#1989 #17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk