Versailles pred 100 rokmi: Nemecko na kolenách

Trestajúca spravodlivosť zvíťazila. Tak charakterizovali uzavretie mierovej zmluvy s Nemeckom predstavitelia víťazných mocností. Pred 100 rokmi znamenala nielen definitívne ukončenie prvej svetovej vojny, ale aj budovanie nového svetového poriadku. Zmluvu ešte bolo treba ratifikovať parlamentmi zúčastnených strán, čo však Senát USA opakovane odmietol. "Táto zmluva nie je predzvesťou mieru, ale vojny, ktorá bude oveľa ničivejšia než tá, ktorú sme práve ukončili,“ povedal prorocky senátor Philander Knox.

30.06.2019 17:30
debata

Zmluvu, ktorá bola najdôležitejšia zo šiestich versailleských mierových zmlúv uzavretých v roku 1919, podpisovali symbolicky 28. júna. V tento deň o päť rokov skôr sa sarajevským atentátom začala prvá svetová, nazývaná aj Veľkou vojnou

"Presne o 15. hodine priviedli do Zrkadlovej sály Versailleského paláca nemeckých delegátov,“ informovala agentúra Reuters. "Podpisovali tento historický dokument ako prví, až potom ho podpísali za Francúzsko premiér Georges Clemenceau, za USA prezident Woodrow Wilson a za Veľkú Britániu premiér George Lloyd. Podpisovalo sa zlatým perom, ktoré darovalo Lotrinsko, namočeným vo francúzskom kalamári.“

Dvaja ministri nemeckej vlády mali svoje mená. Prvý sa volal Hermann Müller a ešte sa nestačil ohriať v kresle šéfa nemeckej diplomacie. Funkciu prevzal iba pred pár týždňami, keď jeho predchodca Ulrich von Brockdorff-Rantzau odmietol uzatvárať mier s víťazmi po tom, čo sa zoznámil s jeho podmienkami.

Nič pri slávnostnom akte nebolo náhodné, ani výber pera. Nemci totiž museli vrátiť územie Alsasko-Lotrinska so sídlom v Štrasburgu Francúzom, čo bola jedna z podmienok mierovej zmluvy. Územie anektovali po prusko-francúzskej vojne v roku 1871.

Prezident USA Wilson považoval potopenie... Foto: Library of Congress USA
woodrow wilson Prezident USA Wilson považoval potopenie zachovaných a fungujúcich nemeckých lodí za nezmysel.

Nemecko prichádzalo celkovo o sedminu svojej predvojnovej rozlohy a desať percent obyvateľstva. Pri delení územných ziskov sa nezabudlo ani na ďalších spojencov – "kúsky z nemeckého koláča“ pripadli aj Belgicku, Dánsku, Poľsku a, áno, Československu. To pôvodne počítalo s pripojením rozsiahlych oblastí, ktoré v predchádzajúcich storočiach boli nejaký čas súčasťou Koruny českej (napr. Hornej a Dolnej Lužice či Kladska), nakoniec sa však muselo uspokojiť s časťou Ratibořsko-Hlučínska s rozlohou ani nie 320 štvorcových kilometrov.

Práve územné nároky víťazných štátov voči porazeným sa stali v záverečnej fáze konferencie jablkom sváru medzi jej najvplyvnejšími účastníkmi. Noviny vtedy o tom pomlčali, ale vážne hrozilo, že 28. júna zmluvu nepodpíšu.

Ako podeliť vojnovú korisť

Zmluva vznikala pol roka na parížskej konferencii, na ktorej sa zúčastnili zástupcovia 27 štátov a 5 domínií Britského impéria. Novinári nazvali tento summit "konferenciou víťazov“. Vo Veľkej vojne porazené štáty totiž na jej otvorenie nepozvali. A Nemecko dostalo pozvánku do Paríža až krátko pred podpisom mierovej zmluvy, jeho delegácia mala tri týždne na zoznámenie sa s obsahom mierových podmienok.

Rakúsko-Uhorsko, najbližší spojenec Nemecka, v tejto vojne už neexistovalo – rozpadlo sa na nástupnícke štáty. Československú delegáciu v Paríži viedol predseda vlády Karel Kramář. Jej generálnym tajomníkom bol Štefan Osuský, rodák z Brezovej, ktorý v 16 rokoch emigroval do USA, kde vyštudoval právo. Za delegáciu však vystupoval predovšetkým Edvard Beneš, minister zahraničných vecí ČSR a podpredseda delegácie.

Prizvané štáty boli rozdelené pre potreby rokovania do štyroch kategórií. Prvú tvorili víťazné mocnosti – Spojené štáty, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Japonsko. Druhú predstavovali krajiny s tzv. špecifickým či konkrétnym záujmom, sem patrila aj ČSR. Všetky zúčastnené štáty mohli síce formálne rokovať na tzv. plenárnych zasadnutiach, ale tie sa zišli za pol roka iba osemkrát a zásadné rozhodnutia vznikali v oveľa užšom kruhu.

Hlavné slovo na konferencii mali teda víťazné veľmoci, ich zástupcovia vytvorili aj jej riadiaci orgán – Najvyššiu radu alebo Radu desiatich. USA v nej zastupoval samotný prezident Woodrow Wilson s ministrom zahraničných vecí Robertom Lansingom. S odvolaním sa na nevyhnutnosť "spružniť“ rokovanie vznikol ešte užší orgán – Rada štyroch alebo Veľká štvorka. Tvorili ju Wilson, Clemenceau, Lloyd George a taliansky premiér Vittorio Orlando. Ale neskôr, keď sa Taliansko dostalo do sporu s ostatnými mocnosťami kvôli svojim územným nárokom a Orlando na protest konferenciu opustil, z Veľkej štvorky sa načas stala Veľká trojka.

Potopenie nemeckej flotily v Scapa Flow sa... Foto: Wikipedia/Royal Navy Official Photographer
12lode 3X Potopenie nemeckej flotily v Scapa Flow sa odohralo týždeň pred podpisom Versailleskej mierovej dohody.

Prečo vlastne vznikol takýto ostrý spor? Taliani boli na začiatku Veľkej vojny spojencami Nemecka a Rakúsko-Uhorska, ale zachovali neutralitu, do bojov nevstupovali. Po roku sa však pridali na opačnú stranu, k štátom tzv. Dohody, teda Francúzsku, Británii a vtedajšiemu cárskemu Rusku. Stalo sa tak na základe tajnej londýnskej dohody z roku 1915, v rámci ktorej dostali Taliani – zastúpení ministrom zahraničných vecí Sidney Sonninom – od spojencov prísľub územných ziskov v Európe, na Blízkom východe a v Afrike.

O štyri roky neskôr na parížskej konferencii najväčšie problémy vyvolali talianske nároky v oblasti Jadranu, konkrétne išlo o prístavné mesto Rijeka (taliansky Fiume), ktoré pred vojnou patrilo do Uhorska a podľa spojencov by malo byť súčasťou vznikajúceho Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (od roku 1929 Juhoslávie).

Wilson podozrieval Talianov, že do vojny išli len z vypočítavosti. "Bol to spor medzi Wilsonom a Sonninom,“ tvrdí kanadská historička Margaret MacMillanová (u nás poznáme jej knihu Mierotvorci). "Hádali sa o tom, či mier znamená podeliť sa o vojnovú korisť alebo v ňom ide o narysovanie hraníc na základe etnicity.“

Spor vyvrcholil koncom apríla 1919 protestným odchodom najprv Orlanda a po ňom aj Sonnina z konferencie. V máji sa síce obaja vrátili do Paríža, ale konflikt zostal nevyriešený. Podľa MacMillanovej v spornej oblasti žili prevažne Slovania, ibaže po páde Rakúsko-Uhorska sa väčšina obyvateľov Rijeky vyjadrila za pripojenie k Taliansku a tak sa aj stalo. Neskôr mesto rozdelili medzi Juhosláviu a Taliansko, dnes je Rijeka známym prístavom v Chorvátsku.

Ale vráťme sa do Paríža. Francúzi požadovali od Nemcov nielen Alsasko-Lotrinsko, ale chceli anektovať Sársko a prevziať kontrolu nad Porýním. Dôvodili najmä tým, že vo vojne mali spomedzi spojencov najväčšie škody a straty na životoch (takmer 1,2 milióna vojakov a 40-tisíc civilistov). V prípade Sárska boli proti Briti. Podmienky mierovej zmluvy nesmú Nemecko zničiť, tvrdil Lloyd George a zasadzoval sa o tzv. stabilitu rovnováhy na starom kontinente. Britský priemysel potreboval odbytiská, preto Lloyd už na mierovej konferencii rozmýšľal o obnove Nemecka, aby s ním bolo možné rozvíjať tradičné obchodné vzťahy.

Naopak, Clemenceauovi záležalo predovšetkým na odvrátení prípadnej novej agresie zo strany Nemecka, preto ho chcel do budúcna čo najviac oslabiť aj ekonomicky. Nakoniec v otázke Sárska (dnes jedna zo 16 spolkových krajín na juhozápade Nemecka blízko Francúzska) musel ustúpiť navrhnutému kompromisu: v Sársku budú Francúzi vlastniť tamojšie bane, ale vyhlási sa tam autonómia pod správou Spoločnosti národov. A o 15 rokov sa uskutoční plebiscit, aby sa miestne obyvateľstvo samo rozhodlo, kam bude patriť – do Nemecka, Francúzska alebo si zvolí samostatnosť. V roku 1935 prebehlo v Sársku ľudové hlasovanie a 90 percent ľudí bolo za pričlenenie krajiny do Nemecka.

Čo sa týka Porýnia, čiže oblasti po oboch brehoch stredného a dolného Rýna, spojenci súhlasili len s čiastočnou okupáciou Francúzov jeho ľavého brehu s tým, že postupne ho opustia v stanovených termínoch. Pravý breh mal byť demilitarizovaný do hĺbky 50 kilometrov. V roku 1936 Nemecko porušilo túto podmienku Versailleskej mierovej zmluvy, keď Hitler napriek protestom zahraničia poslal do Porýnia armádu, ktorá oblasť obsadila.

Titulná strana programu Mierovej konferencie vo... Foto: Wikimedia/Kolekcia Gilder Lehrman
Mierovej konferencie vo Versailles Titulná strana programu Mierovej konferencie vo Versailles zo zasadnutia 28. júna 1919.

Dôležitou podmienkou mierovej zmluvy s Nemeckom bolo jeho odzbrojenie, presnejšie obmedzenie vojenskej moci na minimum. Víťazní spojenci sa postupne zhodli na tom, že Nemecku stačí 100-tisíc mužov v zbrani, nesmie však mať žiadne tanky, žiadne delostrelectvo a generálny štáb. Všeobecná branná povinnosť v Nemecku mala byť zakázaná. Spory vo Veľkej štvorke nastali, keď prišlo na rad nemecké námorníctvo. Briti si chceli upevniť svoje postavenie najväčšej námornej veľmoci, preto Lloyd George žiadal nemeckú flotilu internovanú na britských Orknejských ostrovoch potopiť uprostred Atlantiku. Wilson považoval potopenie zachovaných a fungujúcich lodí za nezmysel. Francúzi a Taliani navrhovali rozdeliť ich ako vojnovú korisť.

Napokon, týždeň pred podpisom mierovej zmluvy, 21. júna 1919 na pravé poludnie, všetky lode internované v zátoke Scapa Flow na Orknejoch vztýčili nemecké vlajky a postupne boli potopené v mori…

Nakoľko oslabiť Nemecko

Čiže veľmoci na konferencii sledovali aj svoje vlastné záujmy. Keď na seba narazili, neprejavili veľa spojeneckej ohľaduplnosti a kompromisy hľadali len veľmi ťažko. Britský historik Norman Davies to vyjadril stručne a jasne: "Američania podozrievali Britov a Francúzov z imperialistických plánov a Briti ani Francúzi nedôverovali sile americkej angažovanosti.“

Aj čo sa týka takpovediac nadnárodných záujmov, každý z Veľkej trojky, resp. štvorky, vkladal do konferencie a chystaných mierových zmlúv vlastné očakávania. Wilsonovi išlo najmä o vytvorenie nového európskeho a svetového poriadku "bezpečného pre demokraciu“. Preto mu tak záležalo na vzniku Spoločnosti národov, medzinárodnej organizácie, ktorá mala stáť na stráži mieru, presadzovať hospodársky liberalizmus s voľným obchodom a právo národov na sebaurčenie.

Premiéri Francúzska a Británie s americkým prezidentom v zásade súhlasili a zajedno boli aj v tom, že sebaurčovacie právo sa môže uplatňovať všade, iba nie dovnútra štátov Veľkej trojky, tobôž nie vo vzťahu k ich kolóniám.

Ale tak či onak mierová zmluva s Nemeckom bola pre Veľkú trojku rozhodujúca, ba natoľko kľúčová, že – povedané slovami českého historika Jindřicha Dejmeka, "úplne zatienila otázky Podunajska, Jadranu, východnej Európy a ďalšie“. Tento jej význam vyplynul z hlavnej otázky, na ktorú konferencia hľadala odpoveď: kto zapríčinil Veľkú vojnu, kto nesie hlavnú vinu za jej rozpútanie, za obrovské materiálne škody a miliónové obete? Odpoveď napokon obsahoval článok 231. zmluvy, kde sa Nemecku pripisovala hlavná zodpovednosť za "straty a utrpenie“ spojencov v priebehu vojny.

Podľa slovenského historika Dušana Kováča obvinenie Nemcov z rozpútania vojny pôsobilo na tamojšiu spoločnosť oveľa horšie ako strata území "Propaganda ešte pred vojnou vykresľovala nemeckú politiku ako solídnu, civilizovanú, a to v protiklade so ,slovanským barbarstvom',“ pripomína Kováč. "Pravdaže, tí, čo ju rozpútali, predpokladali, že to bude vojna ako všetky predchádzajúce, že potrvá najviac tri mesiace. Až keď sa ukázalo, aká strašná to bola vojna, s miliónmi padlých, až potom sa začali z toho vyviňovať.“

Veľká štvorka rokovala aj o potrestaní konkrétnych vinníkov. V rôznych častiach Európy vtedy znelo "Obesiť cisára!“, čím sa myslel posledný, vtedy 60-ročný nemecký cisár a pruský kráľ Viliam II., ktorý sa medzitým uchýlil do holandského exilu. Za prežitie (zomrel v roku 1941) mohol vďačiť aj Wilsonovi, ten síce súhlasil so založením výboru na preskúmanie konkrétnej viny cisára, bol však proti jeho potrestaniu. Vraj bude lepšie ho nechať žiť s hanbou. Bývalého panovníka to však nezmenilo, zostal rovnako zaťatým nacionalistom ako predtým. Tesne pred smrťou sa podľa zachovaných svedectiev tešil z Hitlerovho víťazstva nad Francúzskom: dožil sa sladkej odplaty.

Na Versailleskej konferencii bola ďalším tvrdým úderom pre Nemecko výška reparácií, čiže odškodného za škody a straty spôsobené spojencom. Tieto vojnové náhrady sa mali splácať nielen v peniazoch, ale aj v zlate, surovinách či tovare. Krátko po konferencii ich vyčíslili na 132 miliárd zlatých mariek, čo zodpovedalo 33 miliardám dolárov. Už vtedy sa ozvali kritici aj v anglosaskom svete. Uznávaný ekonóm John Keynes, ktorý na konferencii zastupoval britské ministerstvo financií, napísal: "Pokiaľ prijmeme názor, že Nemecko má byť ožobráčené a jeho deti musia hladovať, tak odvážim sa tvrdiť, že pomsta na seba nenechá dlho čakať.“

Podľa niektorých historikov pritvrdé tresty z Versailles viedli v Nemecku k takým ťažkým ekonomickým a sociálnym otrasom, že v konečnom dôsledku umožnili nástup k moci radikálov na čele s Hitlerom. Iní historici to však považujú za jeden z mýtov o Versailleských mierových zmluvách. Suma 132 miliárd bola podľa nich celkom iluzórna. "Išlo o číslo, ktoré malo svojou veľkosťou uspokojiť verejnú mienku vo víťazných štátoch,“ tvrdí český historik Ondřej Houska. V skutočnosti malo Nemecko splácať 50 miliárd zlatých mariek (za tzv. obligácie A a B), čo bolo v prepočte okolo 12 a pol miliardy dolárov. A koľko napokon Berlín zaplatil? Iba necelých 21 miliárd zlatých mariek, teda asi 5,25 miliardy dolárov.

"Majme sa na pozore!“

Čo priniesla kľúčová Versailleská zmluva pre mladé Československo? Predovšetkým určila jeho hranice s Nemeckom a Rakúskom, o ktorých sa na konferencii takmer ani nediskutovalo (na rozdiel od nemecko-poľských hraníc). Versailles v podstate potvrdil po stáročia nemenné nemecko-české a česko- rakúske hranice.

Hranice medzi Slovenskom a Maďarskom definitívne potvrdila až Trianonská zmluva o rok neskôr, ale už v júni 1919 bola v podstate odsúhlasená slovensko-maďarská hranica nielen na Dunaji a Ipli, ale aj na východnejších úsekoch.

Dôležitým výsledkom versailleského summitu nielen pre ČSR sa stal vznik Spoločnosti národov. Československo bolo jedným z jej zakladajúcich členov. V roku 1920 začal platiť pakt tejto medzinárodnej organizácie, ktorým sa členské štáty (bolo ich vtedy 26) zaviazali rešpektovať medzinárodné právo. Pakt však neratifikovali Spojené štáty, jeden z hlavných jeho iniciátorov, ani sa nestali členom organizácie.

Podľa niektorých odborníkov vyšlo Nemecko paradoxne z Veľkej vojny posilnené (na jeho území sa nebojovalo), nehľadiac na stratu kolónií a časti vlastného teritória. Nástupnícke štáty po Rakúsko-Uhorsku, ktoré zaplnili stredoeurópsky priestor, sa cítili byť zoči-voči nemeckému obrovi zraniteľné, hoci mali garanta bezpečnosti v mocnostiach Dohody a predovšetkým vo Francúzsku. Pražské Národné listy preto už na druhý deň po prijatí Versailleskej zmluvy varovali:

"Majme sa na pozore, nemecká pýcha nie je tým vyhladená, bude nepozorovane krvácať a nepozorovane sa mstiť. A zároveň sa bude domáhať súcitu a tváriť sa ako obeť historickej nespravodlivosti.“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Versaillská mierová zmluva