Foto: TASR, ČTK, V. Přibyl
Samotné slovo "dovolenka“ je zrejme odvodené od slovesa "dovoliť“. Zamestnávateľ dovolil svojmu zamestnancovi vybrať si pracovné voľno, vzdialiť sa na určitý čas z pracoviska. Ak nedovolil, tak o platenom voľne mohol zamestnanec leda snívať.
V našich zemepisných končinách sa to dialo ešte aj na začiatku minulého storočia. Bývali, pravda, výnimky. Výsade platenej dovolenky sa tešili dôstojníci a niektoré kategórie štátnych zamestnancov, napríklad učitelia mali prázdniny, ale nie "vzhľadom na (svoje) zdravie“, ale kvôli žiakom.
Ostatní verejní zamestnanci mali dovolenku podľa služobných predpisov a hodnostných tried. Zákonník z roku 1914 dával najnižšej kategórii nárok na 14 dní "dovolenky na zotavenie“ a najvyššej, VI. hodnostnej triede dokonca 5 týždňov… Ale koľko bolo vlastne Slovákov vo verejných službách Uhorska? – Ako šafranu, podľa sčítania v roku 1910 ledva 2 900, z toho v štátnej správe iba 154.
Pred 110 rokmi si vydobyli finančnú náhradu za pracovné voľno aj robotníci v niektorých odvetviach rakúsko-uhorského priemyslu, tzv. robotnícka aristokracia – predovšetkým typografi a kovorobotníci. Od roku 1910 začali mať zákonom zaručený nárok na tri týždne platenej dovolenky po pätnástich rokoch nepretržitého zamestnania. Horné Uhorsko, terajšie Slovensko však bolo prevažne agrárnou a vidieckou krajinou.
Pred sto rokmi tu bolo síce 38 miest, ale 23 z nich malo menej ako 5-tisíc obyvateľov, čo svedčilo o nízkom stupni urbanizácie. Väčšina obyvateľstva sa venovala poľnohospodárstvu a roľník "oddychoval“ najmä v zime a doma.
Vybrať sa z domu do sveta na dovolenku, to bola vtedy v celej Európe výsada majetnejších vrstiev. Ale v horných Uhrách sa to ani medzi nimi veľmi nenosilo. Napríklad trenčianski zemania a župní páni nechodievali v zime rekreovať sa do Tatier či dokonca do Švajčiarska a začiatkom jesene necestovali za teplom až do Talianska. "Trenčianska high-life si nekupuje zimu za peniaze, oj, má jej dosť,“ vysvetlil spisovateľ Kálmán Mikszáth v románe Svadba bez nevesty z roku 1908, "a teplo si dožičí zvnútra v podobe borovičky.“
Vo Vysokých Tatrách, ktoré miestni obyvatelia volali pre večný sneh na ich vrcholkoch aj Snežnými horami, v tom čase stáli už nielen budovy ozdravovní či sanatórií, ale aj také luxusné hotely ako Grand alebo Palace. Ročne sa tu vystriedalo okolo 25-tisíc turistov. Podľa klasického letopisca našich veľhôr Ivana Houdeka však medzi nimi prevládala zahraničná klientela, predovšetkým Nemci. Ďalšiu početnú skupinu návštevníkov Tatier tvorila aristokracia z Dolného Uhorska. Spisovateľ a novinár Emo Bohúň písal o boháčoch z Pešti, ktorí sem, ďaleko od otravných manželiek prichádzali zabávať sa s tamojšími baletkami…
Radšej do kúpeľov ako k moru
Československá republika dávala svetu vedieť o demokratickom charaktere jej zriadenia aj pracovným zákonodarstvom. Už v decembri 1918, iba dva mesiace po svojom vzniku, uzákonila ako jedna z prvých krajín na planéte 8-hodinový pracovný čas.
O dva a pol roka neskôr, v júli 1921 prijalo Národné zhromaždenie v Prahe prvý právny predpis, ktorý upravoval pracovné voľno robotníkov. Išlo o platenú dovolenku pre baníkov vo vybraných revíroch na celom území ČSR. Ako vidieť, banícke povolanie bolo štátom preferované nielen za reálneho socializmu, ale aj v prvej republike. Záujemcovia o dejiny pracovného práva si o tom môžu prečítať viac napríklad v učebnici od Heleny Barancovej a Roberta Schronka.
Foto: grandhotel.sk
Napokon v apríli 1925, len čo sa ČSR spamätala z povojnovej hospodárskej krízy, prijal parlament zákon o platenej dovolenke aj pre ostatných robotníkov. Čím bol výnimočný tento zákon, keď vo veľkých strojárskych a tlačiarenských podnikoch mali zamestnanci zabezpečenú platenú dovolenku aj zmluvne? Pred poslancami to zdôvodňoval minister práce za sociálnu demokraciu Lev Winter.
"Zamestnávateľ môže podmienky zmluvy meniť v čase pre zamestnancov najmenej priaznivom, keď sa hospodárstvu nedarí, preto je také dôležité, aby sa zákonom stanovila aspoň minimálna dovolenka na zotavenie.“
V rozprave vystúpili s pripomienkami najmä komunisti a žiadali nasledovať sovietsky vzor. Boľševici totiž po prevzatí moci v Rusku rozhodli o 2-týždňovej platenej dovolenke pre všetkých námezdne pracujúcich, ktorí odpracovali najmenej pol roka. Tamojší Zákonník práce z roku 1922 zaviedol ďalšie dva týždne plateného voľna pre pracujúcich v nebezpečných a zdraviu škodlivých prevádzkach.
Minister v odpovedi upozornil, že mnohí veľkí zamestnávatelia sa prijatiu takéhoto zákona v ČSR zubami-nechtami bránili a výsledkom mohol byť iba kompromis v podobe predkladanej predlohy. "Treba ho však posudzovať v kontexte celého nášho sociálneho zákonodarstva a v tomto ohľade si myslím, že sa môžeme svetu smelo pozrieť do očí,“ dodal Winter.
České a slovenské noviny vtedy nevenovali novej pracovnej legislatíve väčšiu pozornosť. Jednak ju zatienili iné horúce udalosti doma i vo svete, ale, ako sa zdá, vtedajšie médiá ešte celkom nepochopili význam platenej dovolenky a nevedeli si predstaviť jej ďalekosiahle dôsledky. Treba vari pripomenúť, že Medzinárodná organizácia práce, ktorá vznikla v roku 1919, prijala konvenciou o platenej dovolenke až v roku 1936 a stanovila ju na minimálne šesť dní v roku. Mimochodom, Stalin už vtedy pod zámienkou urýchlenia industrializácie Sovietskeho zväzu stláčal dovolenky pracujúcich práve na toto minimum.
Samozrejme, dovolenku nestačilo uzákoniť, lebo s dodržiavaním zákonov aj ich výkladom boli problémy aj za prvej republiky. Zamestnávateľ nebol povinný dovolenku zamestnancovi ponúkať či odporúčať. A zamestnanec o ňu prichádzal, ak si sám neuplatnil nárok v tom-ktorom roku. A najmä počas hospodárskej krízy si ho mnohí ľudia radšej neuplatnili, aby neprišli o prácu.
Bez ohľadu na to platená dovolenka umožnila už v medzivojnovom období masovo rozvíjať cestovný ruch a meniť spôsob života najširších vrstiev. Pravda, viac v priemyselne i kultúrne rozvinutejších českých krajinách než v naďalej prevažne agrárnej a celkovo zaostalejšej krajine medzi Dunajom a Tatrami.
Pamätajme, že poddanstvo zrušili v Uhorsku ako v poslednej európskej krajine až v rokoch 1848 – 1856: najprv urbariálnym sedliakom a potom aj nádenníkom – želiarom. Predtým robotovali na panskom od svitu do mrku. Vedeli síce, že od roboty aj kone dochnú a že človek nie je zo železa, ale na oddych im v lete neostávala často ani nedeľa. Neskôr sa to o niečo zlepšilo, ale na slovenskej dedine naďalej platilo ako najvyšší zákon: Drž sa roboty do soboty!
A tak oravskí alebo zemplínski sedliaci ešte nie, ale bratislavské úradníctvo už výhody letnej dovolenky mimo domova vychutnávalo aj za prvej ČSR. Pravda, zatiaľ zriedkavejšie v zahraničí a najčastejšie v kúpeľoch. Štátnym zamestnancom poskytoval osobitný zákon nárok na 2–6 týždňov platenej dovolenky s možnosťou individuálneho predĺženia, čo mnohí využívali.
"Kto chcel v Bratislave kedysi niečo znamenať, musel navštíviť v hlavnej sezóne piešťanské kúpele,“ pripomínal v našich debatách nebohý Peter Krahulec, popredný odborník na kúpeľníctvo. "Kto na to nemal, prenajímal si tzv. letný byt v iných slovenských kúpeľoch.“ Do pozornosti ich dávali aj vtedajšie médiá. Napríklad obrázkový časopis Nový svet priniesol v roku 1930 reportáž o kúpeľoch Brusno pod názvom Slovensko má svoje Karlove Vary…
Isteže, zákonná platená dovolenka nebola jediným predpokladom využívania voľného času mimo domova, zato však veľmi dôležitým. Medzi ďalšie patril povedzme rozvoj dopravy. Ako uvádza sociológ turizmu Ivan Chorvát z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, už pred druhou svetovou vojnou zohrala významnú úlohu motorizácia: autobusy pre pospolitý ľud, osobné autá – pre majetnejších. Rady návštevníkov vo Vysokých Tatrách rozšírila výstavba cestného spojenia z Popradu do Starého Smokovca a neskôr i lanovky na Lomnický štít.
Napredovalo budovanie celej infraštruktúry cestovného ruchu. Napríklad v piešťanských kúpeľoch ich majitelia, rodina Winterovcov, pamätali nielen na honosné ubytovanie pre najsolventnejších hostí. A tak okrem nového hotela Thermia Palace ponúkali pobyty aj pre nižšiu strednú vrstvu: skromná izba, kúpeľňa a WC na chodbe, plus liečebné procedúry a stravovanie, samozrejme.
Kolektívne pracovať i oddychovať
Po druhej svetovej vojne a povojnovej rekonštrukcii Slovenska sa tu rýchlym tempom spriemyselňovalo a urbanizovalo. Väčšina Slovákov začala žiť v mestách, kde rytmus práce a oddychu človeka určujú viac stroje, "štikačky“ či otváracie hodiny, než striedanie svetla a tmy v prírode.
V roku 1949, už za vlády komunistov, sa právo na dovolenku dostalo dokonca do ústavy. A hoci veľa záležitostí sa vtedy u nás riadilo sovietskym vzorom, zákon o platenej dovolenke z toho istého roku nadväzoval skôr na predvojnovú legislatívu ČSR ako na právne predpisy platné v ZSSR.
O päť rokov neskôr sa uskutočnila prvá jednotná úprava pracovného voľna, podľa ktorej baníci pracujúci pod zemou mali nárok na päť týždňov platenej dovolenky ročne a všetci ostatní zamestnanci v národnom hospodárstve na 2 až 4 týždne podľa odpracovaných rokov. Mimochodom, v Sovietskom zväze mali všetci pracujúci v tom čase iba 12 dní plateného pracovného voľna a až v roku 1967 im ho predĺžili na 15 dní.
Problémom u nás bolo napĺňanie pôvodného významu dovolenky ako súvislého voľna na zotavenie, oddych a rekreáciu. Na slovenskom vidieku sa možno už vtedy zrodil známy výraz "dovolenkovať na malte“, čiže pri stavbe rodinného domu. Čoraz viac vidiečanov dochádzalo za prácou do miest, veľmi často na "týždňovky“. Zostávali však bývať na dedine a vďaka našetreným peniazom i bezúročným pôžičkám si začali stavať murované, na meštianske vily sa ponášajúce rodinné domy. Na to ušiel všetok ich voľný čas v priebehu niekoľkých rokov.
Po roku 1956 sa zároveň s politickým odmäkom uvoľnilo rekreačné cestovanie do niektorých krajín východného bloku, a to najmä pokiaľ ide o kolektívne zájazdy. Spočiatku do Sovietskeho zväzu (tam iba na pozvanie), Bulharska a Rumunska, po roku 1964 už aj do Maďarska na základe medzivládnej dohody o vzájomnom otvorení hraníc. "Odvtedy sa dalo ísť kedykoľvek, a bez víza, trebárs aj na dovolenku k Balatonu,“ spomínal v našom rozhovore Jozef Slabák zo Štúrova.
Ale súkromné rodinné dovolenky aj v blízkom zahraničí boli obmedzené, zmena prišla až s ďalším rozvojom motorizácie. Pribúdalo vlastníkov osobných áut, aj keď na ich kúpu bolo treba čakať celé roky v poradovníku. Etnologička Lenka Bobulová vo svojej štúdii o trávení dovoleniek za bývalého režimu obyvateľmi Levického okresu konštatuje: "Znakom socialistických dovoleniek bola ich skupinovosť a najmä ich spoločná organizácia.“ V porovnaní so súčasnosťou dovolenky pracujúcich vtedy organizovali i zabezpečovali oveľa viac odbory a zamestnávatelia než cestovné kancelárie.
Populárne bývali aj dovolenky v českých a slovenských kúpeľoch na poukazy odborovej organizácie a potvrdzované lekárom. Osobitosťou vtedajších čias bola rekreácia (vrátane zahraničnej) za odmenu najlepším pracovníkom, aj tú hradili prevažne odbory zo svojich sociálnych fondov. "Stávalo sa, že nebol o ňu dostatočný záujem, lebo niektorí ocenení dali počas dovolenky prednosť práci na stavbe rodinného domu,“ spomína Mikuláš Semanco, dlhoročný šéf odborov v bývalom medzilaboreckom strojárskom závode Vihorlat.
Na slovenskom vidieku mnohí "domáci“ stavali si v čase dovolenky rodinné domy a "cezpoľní“ zase opravovali zabudnuté chalupy. Chalupárenie sa u nás rozmohlo najmä po roku 1976, keď vyšla vyhláška, umožňujúca upraviť akýkoľvek objekt, "ktorý je súčasťou vidieckeho osídlenia a má povolenie na zmenu účelu bývania“. Vyhláška vlastne legalizovala druhé bývanie, lebo podľa ustanovenia vtedajšieho bytového zákona nebolo možné vlastniť dva byty. Výnimkou boli významní verejní činitelia, umelci alebo vedci.
V tých časoch bolo možné kúpiť opustenú chalupu niekde na strednom Slovensku doslova "za babku“ a bolo ich dosť. "Boli lacné, lebo cena sa stanovila nie trhovo, ale úradne,“ vysvetľuje sociológ vidieka Ľubomír Falťan. On sám si takto zaobstaral chalupu na hriňovských lazoch.
Chalupárenie nebolo ani tak únikom "znormalizovaných“ Slovákov do ulity súkromia, ako skôr civilizačným útekom obyvateľov z betónových a pretechnizovaných miest do prírody. A možno aj svojráznym návratom k predvojnovému tzv. letnému bývaniu, ibaže na novej úrovni vývojovej špirály.
V roku 1984 rozhodol parlament o predĺžení základnej výmery platenej dovolenky zamestnancov na tri kalendárne týždne, a u tých, čo odpracovali viac ako 15 rokov, na štyri.
Postupne sa dalo cestovať na dovolenku aj za železnú oponu, mnohých záujemcov však odrádzali ťažkosti pri získavaní devízového prísľubu. Ten ich oprávňoval kúpiť si valuty a získať vycestovaciu doložku. Ibaže veľa ciest stroskotalo práve na tom, že štátna banka odmietla predať žiadateľom čo i len obmedzené množstvo meny. Prečo? Lebo ju jednoducho na tieto účely nemala…
Väčšina na to ešte nemá?
Po roku 1989 sa zásadne zmenili viaceré podoby "dovolenky po slovensky“. Už nám ju neorganizujú v práci a môžeme sa vybrať, kam chceme, pravda, v medziach individuálnych možností.
Ako ukázal výskum agentúry Go4insight (bývalá GfK Slovakia), vlani nebolo na letnej dovolenke až 54 percent slovenskej populácie. Dôvody? Oslovení uviedli ako hlavný – nedostatok financií. Z tých, čo dovolenkovali, väčšina išla k moru, ale každý tretí oddychoval doma. Dôvod uvádzali ten istý: rodinný príjem nedovolil vybrať sa do sveta.
Dá sa predpokladať, že mnohí si radšej zvolili "prácu okolo domu“. Alebo aj inde. Starší výskum Ústavu turizmu v Bratislave ukázal, že až 15 percent "dovolenkujúcich“ si vyberá platené pracovné voľno – na "fušky“. Cez dovolenku si, skrátka, privyrábajú…
Slovenská dovolenka má teda naďalej množstvo tvárí. Ale azda už možno povedať, že väčšina našincov sa naučila počas dovolenky "vypnúť“. Aby na jej konci zistili, že v zamestnaní si pokojne poradia aj bez nich…