August 1989: Blížilo sa rozuzlenie

, 20.08.2019 06:00
zssr, molotov-ribbentrop, pakt, pobaltie,
V pobaltských republikách ZSSR viac ako 2 milióny ľudí sa 23. augusta 1989 pochytali za ruky a vytvorili súvislú živú reťaz. Týmto protestom si pripomenuli 50. výročie paktu Ribbentrop-Molotov, ktorý v konečnom dôsledku viedol k anexii Estónska, Litvy a Lotyšska. Autor:

V auguste 1989 sa skutočne schyľovalo k vážnej konfrontácii. To sú slová vtedajšieho šéfa ŠtB generála Alojza Lorenca. Prečo sa potom nekonala a rozhodujúce stretnutie československej opozície s bývalým režimom sa udialo až o tri mesiace?

Prinášame 4. časť historického cyklu k 30. výročiu revolúcií v strednej a vo východnej Európe. Seriál približuje udalosti spred troch desaťročí v Československu aj v ďalších krajinách východného bloku, ktoré ovplyvňovali našu situáciu v predvečer novembra 1989.

Prípravy na deň D, teda na 21. august 1989, obe strany začali takmer s mesačným predstihom. Išlo o 21. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ktoré si viaceré nezávislé iniciatívy chceli pripomenúť na veľkých demonštráciách. Tentoraz dokonca väčších a dôraznejších ako rok predtým pri okrúhlom výročí. Mali sa konať už nielen v Prahe, ale aj v Bratislave, nielen v metropolách, ale aj mimo nich.

Lorenc vo svojich pamätiach tvrdí, že niektoré radikálnejšie opozičné skupiny plánovali vystúpenie s "klacky a řetězy“. Údajne aj sovietska tajná služba KGB očakávala v súvislosti s výročím invázie "vznik vážnych problémov v ČSSR“.

Preto federálny minister František Kincl už v posledný júlový deň podpísal tajný rozkaz, ktorým od 15. do 23. augusta 1989 vyhlásil tretí stupeň mimoriadnych bezpečnostných opatrení. Hovorilo sa v ňom napríklad o nasadení poriadkových síl proti demonštrantom. Zároveň sa začalo s "prevenciou“ a so zastrašovaním.

To bol aj prípad tzv. bratislavskej päťky. Tvorili ju katolícky aktivista a právnik Ján Čarnogurský, signatár Charty 77 a marxistický filozof Miroslav Kusý, spisovateľka a spoluzakladateľka opozičného Hnutia za občianske slobody (HOS) Hana Ponická, katolícky disident a tajný spolupracovník Hlasu Ameriky Anton Selecký (povolaním geológ) a lekár Vladimír Maňák.

Všetci piati už 4. augusta adresovali Úradu vlády SSR list odsudzujúci okupáciu ČSSR, ktorú označili za porušenie medzinárodného práva. Cudzie vojská "dosadili k moci ľudí, ktorí nepožívali dôveru obyvateľstva,“ uvádzalo sa v liste. Roky normalizácie, ktoré nasledovali po invázii, označili jeho signatári za "roky ponižujúcich previerok, vyhadzovania z práce, zatvárania“.

Zároveň oznámili, že v predvečer výročia vpádu vojsk 20. augusta si uctia pamiatku jeho obetí položením kvetov v Bratislave, Košiciach a iných mestách. Poukázali na pokusy zotrieť mená Danka Košanová, Peter Legner a ďalšie z pamäti národa odstránením pamätných tabúľ osadených na miestach tragédií.

List poskytli jeho signatári niektorým redakciám na Slovensku, tie ho ignorovali, prečítali ho však 10. augusta vo vysielaní Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky.

Nebol to vtedy ojedinelý list tohto druhu. Traja známi slovenskí umelci, básnik Ľubomír Feldek (v tom čase ešte člen KSS), sochár Vladimír Kompánek a maliar Ignác Kolčák sa 13. augusta obrátili písomne na hlavu štátu Gustáva Husáka. Vyzvali ho, aby sa zasadil o návrat Alexandra Dubčeka do verejného života a upozornili na potrebu politických zmien v štáte. "Sme hlboko presvedčení, že ekonomická prestavba sa nemôže podariť bez prestavby duchovnej – mravnej,“ napísali, „a že mravná a duchovná prestavba nie je možná bez prehodnotenia augusta 1968.“

Husák nereagoval, represívne štátne orgány však už 14. augusta zatkli Čarnogurského a Kusého, ich troch spoločníkov stíhali na slobode. Všetkých spočiatku obvinili z trestného činu poburovania a z "nepriateľstva k socialistickému spoločenskému a štátnemu zriadeniu“.

Zhodou okolností práve v tom čase zazneli zo susednej Budapešti a z Varšavy oficiálne vyhlásenia prehodnocujúce udalosti z augusta 1968. Najprv vedenie stále ešte vládnucej komunistickej strany v Maďarsku (MSRS) a po nej aj poľský parlament označili vtedajšie rozhodnutia zasiahnuť vojensky proti Pražskej jari za chybné, resp. nesprávne. Komunistické špičky Bulharska a NDR zotrvávali na svojich starých pozíciách, čakalo sa teda na oficiálny postoj Moskvy. Tá však mlčala, a tak predsedníctvo ÚV KSČ odsúdilo vyhlásenia Budapešti aj Varšavy ako "neprípustné zasahovanie do vnútorných záležitostí Československa“.

Ľudia sa pýtali: A vari účasť ich vojsk na intervencii do Československa v auguste 1968 bola „prípustným“ zasahovaním?

Jakeš osamotený aj na Kryme

Bolo obdobie letných dovoleniek, posledné v ére reálneho socializmu, začal sa druhý mesiac prázdnin. Režim trocha uvoľnil prísne pravidlá vycestovania do Juhoslávie i na Západ, štátnej banke chýbali však na ten účel potrebné devízy. A tak našinec mal pri oddychovaní v predtým nedostupných destináciách skutočne hlboko do vrecka. Navyše pribúdalo prípadov, keď sa ľudia "zabúdali“ vrátiť do vlasti spoza železnej opony. Vyskytli sa dni, keď aj desiati československí turisti požiadali v kapitalistickej cudzine o azyl. Svedčia o tom vtedajšie "zvodky“ – informácie ministerstva vnútra určené výlučne pre členov najvyššieho politického vedenia ČSSR.

V prvej polovici augusta trávil dovolenku v zahraničí aj generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš. Trávil ju – ako bývalo onehdy zvykom u generálnych tajomníkov – na sovietskom Kryme, v niektorom z tamojších luxusných zariadení Kremľa, neďaleko letnej rezidencie sovietskeho lídra. Malo to aj praktické dôvody, najvyšší predstavitelia krajín východného bloku využívali čas letných dovoleniek aj na spoločné stretnutia v takpovediac neformálnej atmosfére.

Jakeš mal navyše 12. augusta narodeniny (67.), tým skôr sa takéto stretnutie predpokladalo ako hotová vec. Ale čo sa nestalo. Kým v lete 1988 – to bol Jakeš prvý rok "generálom“ – ho tam Michail Gorbačov aj s manželkou Raisou navštívili na jachte a pobudli spoločne niekoľko hodín, tentoraz sa Gorby obmedzil na zdvorilostný telefonát!

Nuž hej, musí sa venovať dramatickým udalostiam v pobaltských republikách, pomyslel si Jakeš. Ale prečo dovolil uverejniť dokumenty o tajnom pakte Ribbentrop-Molotov z roku 1939, ktorý dostal Estónsko, Lotyšsko a Litvu do sféry vplyvu ZSSR? Teraz požadujú nezávislosť a vírus separatizmu už preskočil aj do Moldavska…

Jakeš sa chcel s Gorbačovom dôkladne pozhovárať o aktuálnych problémoch, ktoré ho tak trápili, najmä o situácii v Poľsku a jej vplyve na celý socialistický tábor. Veď vo Varšave jasne víťazí kontrarevolúcia, a hovorca sovietskeho rezortu diplomacie Gennadij Gerasimov tvrdí v odpovedi na otázky západných novinárov, že ide o rozhodnutie poľského ľudu a výlučne jeho záležitosť. Ako je to možné? Jakeš skúsil tému nahryznúť v onom krátkom gratulačnom telefonáte, ale Michail Sergejevič ho vraj odbil jednou vetou: "Miloš, buď si istý, že my sa socializmu nevzdáme.“ Čo tým myslel? A prečo si nenašiel čas na stretnutie? Vari s ním už nepočíta?

Z Krymu musel Jakeš pozorovať, ako stúpa hviezda jedného z možných jeho nástupcov Rudolfa Hegenbarta, ktorý v aparáte ÚV KSČ stranícky riadil bezpečnostné zložky štátu vrátane armády. Popredný sovietsky denník Izvestija priniesol v tom čase s Hegenbartom obsiahly rozhovor a niektorí západní experti v jeho názoroch našli zárodok nového proreformného politického smeru v ústredí KSČ. Médiá na Západe si všimli najmä tie vety interview, ktoré vyčítali Jakešovmu vedeniu pomalosť a nedostatok zásadovosti v rozhodovaní. Do kontrolovaných českých a slovenských médií neprenikla o rozhovore ani zmienka…

Po návrate z dovolenky Jakeš nechal diskutovať o Hegenbartových názoroch v predsedníctve ÚV KSČ. "Mnohé z nich sám odmietol, ďalší členovia predsedníctva mlčali, zrejme preto, že som sa rokovania zúčastnil,“ spomína Hegenbart. "Pracoviskami ústredného výboru sa však šíril tlak a odpor voči mne. Na každom kroku som cítil nepríjemné dusno.“ Skončilo sa to infarktom a hospitalizáciou.

Jakeš sa medzitým dozvedel, že Hegenbart sa počas jeho neprítomnosti v Prahe stretol s veľvyslancami niektorých členských štátov NATO. O čom sa spolu zhovárali? Vraj o hospodárskych otázkach. Ponúkol mu teda inú prácu – na ekonomickom úseku…

Ale to už predbiehame udalosti. Vráťme sa na chvíľu ešte pred 21. august 1989.

Mohlo sa to zomlieť už v auguste?

Týždeň pred výročím vpádu vojsk Varšavskej zmluvy prepukli zrazu v radoch opozície debaty o spôsobe jeho pripomenutia. Niektoré nezávislé iniciatívy boli za radikálnejšie vystúpenie, iné radili zbytočne neprovokovať mocenské orgány. Upozorňovali na už prebiehajúce a ešte len chystané bezpečnostné opatrenia.

Ján Čarnogurský vo väzení, v Justičnom paláci,...
Ján Čarnogurský vo väzení, v Justičnom paláci, september 1989. Autor: JUDr. Tibor Bohm / magnificat.sk

S vytypovanými stúpencami opozície sa viedli pohovory na pracoviskách alebo v ich bytoch, niektorých povolávali na vojenské cvičenia, ďalších posielali na služobné cesty ďaleko od veľkých miest a proti "nepolepšiteľným“ začali trestné stíhanie. Na vlnách Slobodnej Európy vystúpil Havel a pouličné demonštrácie označil za krajnú formu odporu. "Ešte nenastala situácia, ktorá si žiada veľké riziká a veľké obete,“ povedal. Vyslovil obavu, že štátna moc využije veľké demonštrácie na definitívne zúčtovanie s nezávislými iniciatívami a s "prebúdzajúcim sa občianskym vedomím“.

V predvečer výročia brázdili pražské ulice dvojice straníckych aktivistov, ale aj ľudových milicionárov a policajtov. Vo všetkých pražských obvodoch zasadali operačné štáby, vo výrobných závodoch a výskumných ústavoch sa kontrolovali cyklostyly, dnes už zabudnutí predchodcovia moderných kopírovacích prístrojov, či sa náhodou na nich nerozmnožujú nelegálne tlačivá. V noci na 20. augusta spustila polícia bezpečnostnú akciu na cestách, tá mala Prahu fakticky uzavrieť. "Prípravy boli porovnateľné s augustom 1969,“ tvrdí český historik Milan Bárta. Vtedy sa konali vo viacerých českých a slovenských mestách veľké demonštrácie proti "dočasnému“ pobytu sovietskych vojsk a za zachovanie výdobytkov Pražskej jari.

O dve desaťročia neskôr, 21. augusta 1989, sa väčšie protestné zhromaždenie zišlo iba v Prahe, menšie mítingy prebehli v Brne a Olomouci. V Bratislave vládol pokoj, iniciátori kladenia kvetov na pamätné miesta buď sedeli za mrežami, alebo doma pod dohľadom ŠtB.

Na Václavskom námestí vari dvetisíc ľudí si prišlo podvečer uctiť pamiatku obetí invázie spojeneckých vojsk. Zo spomienok gen. Lorenca: "Najviac vzruchu spôsobili zástupcovia maďarských opozičných skupín, ktorí na demonštráciu pricestovali z Budapešti.“

Asi päťdesiat mladých Maďarov prevažne z Orbánovho Fideszu rozvinulo transparent s textom "Prichádzame s kvetmi, a nie s tankami“. Publicista Gyorgy Kérenyi potom oslovil dav po česky: "Naša budúcnosť musí byť spoločná, a preto musíme spojiť sily a odstrániť strach, aby sa už neopakovala živá pochodeň Jana Palacha.“ A Pražania skandovali: "Nech žijú Maďari!“

Asi 150 demonštrantov polícia zadržala, medzi nimi aj Kérenyiho a Tamasa Deutscha, predstaviteľa Fideszu. O deväť dní oboch prepustili. Doma ich vítali ako hrdinov.

Americký historik Padraic Kenney označuje 21. august 1989 za premeškanú príležitosť na povstanie proti režimu. Prirovnáva to dokonca k nevyužitej šanci boľševikov v júli 1917. Lenin a jeho okolie vraj vtedy (podobne ako Havel a vedúci chartisti o 72 rokov neskôr) "zaváhali, bez ohľadu na ľudový tlak, s rozhodnou akciou“. Pred desiatimi rokmi sa v tomto duchu sebakriticky vyjadril Petr Pithart. "Režim sa o tri mesiace rozpadol ako domček z karát, prečo sme teda doň nestrčili skôr?“ položil si rečnícku otázku bez jednoznačnej odpovede. Ak si máme pomôcť Leninom a jeho teóriou, natíska sa jediné vysvetlenie – ešte nedozrela revolučná situácia…

Čo spojilo opozíciu na Slovensku

V Poľsku medzitým napredovala revolúcia "okrúhlych stolov“. Pôvodné dohody vládnucej strany (PZRS) s opozičnou Solidaritou sa narýchlo prepisovali. V novej koaličnej vláde už nebol premiérom komunista, ale od 24. augusta 1989 zástupca Solidarity, donedávna katolícky aktivista Tadeusz Mazowiecki. Prvý telefonát po svojom vymenovaní mal – ako sám priznal – s pápežom Jánom Pavlom II. S výnimkou rezortov vnútra a obrany všetky ministerské kreslá obsadili predstavitelia opozície. "Demontáž komunizmu sa v Poľsku dostala na vládnu úroveň,“ písali západné médiá.

Vláda si musela v prvom rade poradiť s obrovskou infláciou, ktorej špirála sa roztočila po spustení liberalizácie cien ešte začiatkom augusta. Slovensko ju pocítilo v podobe záplavy poľských turistov, ktorí u nás predávali dovezený šmejd na rôznych burzách, ale najmä skupovali oveľa lacnejší tovar v našich obchodoch. Rada Okresného národného výboru v Trebišove prijala v tejto súvislosti ako prvá opatrenia na reguláciu predaja ryže, kakaa, kávy, trvanlivých mäsových výrobkov, saponátov, obuvi, bavlnenej bielizne atď. cudzincom.

A čo sa vtedy dialo v ZSSR? V pobaltských republikách (zatiaľ ešte sovietskych) viac ako 2 milióny ľudí sa 23. augusta pochytali za ruky a vytvorili súvislú živú reťaz. Týmto protestom si pripomenuli 50. výročie paktu Ribbentrop-Molotov, ktorý v konečnom dôsledku viedol k anexii Estónska, Litvy a Lotyšska.

Približne v rovnakom čase takmer tisícka občanov Nemeckej demokratickej republiky prekročila maďarsko-rakúske hranice a pokračovala v ceste do západného Nemecka. Bola to predzvesť exodu, ktorý sa stal nezvládnuteľným už v nasledujúcom mesiaci.

V Moskve sa 27. augusta 1989 stretli najvyšší predstavitelia KGB s ministrom vnútra ČSSR Kinclom a jeho námestníkom Lorencom. Kincl informoval hostiteľov, že u nás má opozícia silnejšie pozície len v Prahe, a preto štátna moc s ňou nebude viesť dialóg.

Medzitým v hlavnom meste Slovenska sa rozbiehala podpisová akcia za prepustenie členov tzv. bratislavskej päťky na slobodu. Odpor proti ich zatknutiu zblížil rôzne opozičné skupiny.

Koncom augusta 1989 adresovali ich predstavitelia list prezidentovi Husákovi, odvolávali sa pritom na pakty OSN o ľudských právach i helsinský Záverečný akt. List podpísali napríklad reformní komunisti Alexander Dubček, Ivan Laluha a Július Strinka, katolícki aktivisti Ján Ch. Korec, Silvester Krčméry a František Mikloško, disidenti Milan Šimečka, Ivan Kadlečík a Ivan Hoffmann, ochranári Ján Budaj, Mikuláš Huba a Peter Tatár a iní. "Tá vec nás dala dovedna, už nikdy potom sme nepostupovali tak jednotne,“ spomína profesor Laluha.

Nehľadiac na to mala kampaň za prepustenie a zastavenie stíhania "bratislavskej päťky“ (trvala až do novembra) aj širší význam. Podľa historika a politológa Juraja Marušiaka znamenala "zásadný zlom“ z hľadiska formovania opozície proti režimu na Slovensku. Značný počet podpisov z regiónov mimo Bratislavy svedčil o tom, že sa jej podarilo prekonať dovtedajšiu izoláciu a rozšíriť svoj vplyv aj mimo veľkých miest.

Dubček koncom augusta 1989 písal článok do talianskeho ľavicového denníka L'Unita (vyšiel 3. septembra 1989). Privítal v ňom pozitívne politické zmeny v Sovietskom zväze, Poľsku a Maďarsku a predpovedal, že vývoj smeruje k "rozuzleniu“ aj u nás…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Československo #30. výročie revolúcií v strednej a východnej Európe #1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku