Katolícky kňaz veliteľom povstalcov
Narodil sa do veľmi zbožnej katolíckej rodiny v Chynoranoch, najmä matka chcela mať z neho farára, nuž sa po strednej škole zapísal na teológiu Karlovej univerzity v Prahe. Školu aj skončil a ešte na sklonku predmníchovskej republiky sa stal vojenským duchovným. Po tom, čo Slovenský štát vyhlásil vojnu Sovietskemu zväzu, išiel Kišš s Rýchlou divíziou ako poľný kurát na Ukrajinu. „Bol to zvláštny kňaz, povrávalo sa, že na východný front ho poslali za trest, lebo mal problémy s celibátom,“ spomínal bývalý príslušník divízie Vladimír Chlebo z Bratislavy. V roku 1943 sa vrátil na Slovensko a zastával funkciu prednostu dôležitého personálneho oddelenia na Ministerstve národnej obrany. Veľmi dobre sa poznal s Golianom, ten ho zrejme zapojil do prípravy SNP od samého začiatku.
Kišš-Kalina mal vtedy 35 rokov a hodnosť podplukovníka. Významnou mierou prispel k zapojeniu topoľčianskej vojenskej posádky do Povstania. Jeho jednotka sa pokúsila o to isté aj v Nitre, kde chcel navyše oslobodiť politických väzňov, velenie tamojšej posádky však zachovalo vernosť vláde. Od 1. septembra 1944 sa Kišš-Kalina stal veliteľom pešieho pluku, o dva týždne už viedol osobné oddelenie na veliteľstve povstaleckej armády. Táto práca mu predsa len bola bližšia. Po ústupe povstalcov do hôr bol príslušníkom a od januára 1945 zástupcom veliteľa 2. československej paradesantnej partizánskej brigády.
V prvých rokoch po vojne sa zdalo, že Kišš-Kalina urobí v armáde kariéru. Tým skôr, že počas Povstania vstúpil do komunistickej strany. Po oslobodení bol najprv veliteľom posádky v Košiciach, potom pracoval na ministerstve obrany. V októbri 1950 ho povýšili na generála, vtedy zastával funkciu veliteľa divízie v Trnave. "Ani jeho však neminul pád a poníženie,“ napísal historik Jozef Jablonický. Mal na mysli vtedajšie osudy ďalších povstaleckých veliteľov a dôstojníkov. Začiatkom augusta roku 1951 Kišša-Kalinu náhle prepustili z armády a poslali "k lopate“.
Zomrel po krátkej a ťažkej chorobe koncom júla 1954. Zanechal po sebe manželku, s ktorou sa oženil krátko po vojne, a štyri deti.
Foto: Wikipedia.org
Kto zachránil zlatý poklad
Aj po 75 rokoch sa u nás nájdu ľudia ochotní pátrať po údajne stratenom zlatom poklade prvej Slovenskej republiky. Najprv ho hľadali v Dolných Motešiciach a Šípkove, neskôr v opustených banských štôlňach pri Obyciach. Pritom historici a finančníci to už dávno považujú za nezmysel. Všetky zlaté menové rezervy Slovenského štátu sa totiž dostali ešte v lete alebo začiatkom jesene 1944 do zahraničia.
Ich väčšiu časť zachránil vtedajší guvernér národnej banky a zároveň hlavný financmajster Slovenského národného povstania Imrich Karvaš (1903 – 1981) včasným predisponovaním do Švajčiarska. Tamojšie banky uschovali vyše sedem ton drahých kovov zo Slovenska. Zvyšná tona sa za dramatických okolností dostala z povstaleckého územia do Moskvy.
Vtedy už bol Karvaš v rukách gestapa, ktoré ho vypočúvalo v Brne a neskôr i v Berlíne. Prvá otázka sa však vždy týkala presunu menových rezerv. Väzeň vypovedal, že ho spôsobilo bombardovanie Bratislavy anglo-americkým letectvom. V skutočnosti chcel zachrániť zlato nielen pred Nemcami, ale aj pred pokusmi vytvoriť z neho fond pre budúcu slovenskú vládu v exile.
Jednu zložku zásob tvorili výnosy z celonárodnej zbierky, vyhlásenej v júli 1939, do ktorej prispelo takmer 90-tisíc darcov. Zozbieralo sa 123 kilogramov žltého kovu a 2 138 kilogramov striebra. Druhým zdrojom bola ťažba v Kremnici a Banskej Štiavnici. Počas vojny priniesla okolo 900 kilogramov zlata. Najviac zlata však vojnové Slovensko získalo nákupom v zahraničí vďaka obchodu s neutrálnymi štátmi.
Po vojne sa zlato do republiky vrátilo, nie však hneď. Podľa zistení českého historika Karla Kaplana Národná banka ČSR urgovala navrátenie zlata a ďalších drahých kovov z Moskvy už v roku 1945. Memorandum sovietskej strany z januára 1946 však obsahovalo jej nárok na 417 kg zlata v rámci vojnovej koristi. Približne toľko žltého kovu bolo v debnách, ktoré z letiska Tri Duby odoslali povstalci do Sovietskeho zväzu. Po dlhých rokovaniach ich Moskva vrátila 8. januára 1947.
Ukrajinskí esesáci proti SNP
Na Ukrajine zvykli tamojší nacionalisti v posledných rokoch verejne oslavovať veteránov divízie SS Galizien (Halič), ktorú nacisti svojho času nasadili aj proti slovenským povstalcom. Uvidíme, či s tým prestanú za novej vlády Volodymyra Zelenského.
Foto: Wikipedia.org
Ako sa v rokoch druhej svetovej vojny stávali Ukrajinci esesákmi, ako vznikla divízia Galizien? Podobne ako iné cudzinecké jednotky zbraní SS, v roku 1943 s Hitlerovým súhlasom a na základe priameho rozkazu Heinricha Himmlera. Prekvapujúco sa však do nej prihlásilo až 80-tisíc dobrovoľníkov, prevažne z oblasti Haliče. Historici to pripisujú úspešnej agitácii, ktorá vstup do divízie vysvetľovala ako prvý krok k založeniu samostatnej Ukrajiny.
Na Slovensko divíziu presunuli pod velením nemeckých dôstojníkov 22. septembra 1944. Dve jej bojové skupiny Wildner a Wittenmayer sa zúčastnili aj na záverečnej ofenzíve proti povstalcom a na nadväzujúcich protipartizánskych akciách v horách.
Prvá skupina pozostávala z 900 vojakov a dôstojníkov a velil jej karpatský Nemec Obersturmbannführer Karol Wildner. Spolu s bojovou skupinou SS Schill (tá však nepatrila do divízie Halič) obsadila Zvolen a medzi prvými vstúpila do Banskej Bystrice. Zúčastnila sa aj na vojenskej prehliadke na tamojšom námestí 30. októbra 1944, kde víťazov pozdravil sám prezident Jozef Tiso.
Ďalšia bojová skupina Ukrajincov, ktorej velil SS-Sturmbannführer Fridrich Wittenmayer, mala 1 300 vojakov a dôstojníkov (tri zosilnené prápory). Jej jednotky napríklad v polovici októbra 1944 "čistili od povstalcov priestor v okolí Liptovskej Porúbky a Kráľovej Lehoty“ (podľa hlásenia veliteľa). Ako takéto "čistenie“ v praxi vyzeralo, priblížil historik Ján Stanislav na príklade liptovskej obce Smrečany.
Haličania obkľúčili obec a začali do nej páliť z diel a mínometov. Potom do Smrečian vnikli spolu s príslušníkmi pohotovostného oddielu HG z Piešťan. Chceli popraviť každého desiateho muža, ale privolaným zástupcom okresného úradu v Liptovskom Mikuláši sa ich podarilo od zámeru odradiť. Pri ostreľovaní obce však zahynuli štyria ľudia vrátane polročného chlapca, siedmi boli zranení. Sedemnásť domov zhorelo do tla, ďalšie boli poškodené.
Po potlačení Povstania divízia prešla reorganizáciou a koncom januára 1945 divíziu premiestnili do dolného Štajerska, aby sa neskôr zúčastnila na bojoch proti juhoslovanským partizánom na území dnešného Slovinska.
O dva mesiace neskôr na hraniciach Talianska a Rakúska sa vzdala Britom.
